J: Povedz nám niečo o sebe, odkiaľ si, koľko máš rokov, čo robíš, čo si študoval či študuješ? Poprípade čo robíš?

H: Ahoj Roman, tak v prvom rade vďaka za to, že si ma oslovil a že si obetoval miesto v zine na takýto rozhovor.
Volám sa Peter, kamoši ma volajú Heďo a aby som to ešte viac domotal, tak koncertné fotky podpisujem ako “lycantrophoto”. Mam 30 rokov a som samoživiteľ, živím sa hlavne fotením a sčasti webdizajnom, teda môžem povedať, že sa ako jeden z mála ľudí živím tým, čo ma baví a dúfam, že to tak aj ostane.
Tým som zároveň zodpovedal aj tvoju poslednú otázku. Študoval som ekonómiu a verejnú správu, ale nikdy ma to nebavilo a robiť niekde kancelársku krysu nie je moja “šálka kávy” 🙂

J: V ktorej časti Slovenska sa teda pohybuješ? Si od Tatier?
Spomínal si, že si samoživiteľ, aké podmienky máš na Slovensku, byť na voľnej nohe a pracovať sám na seba? Bývaš s rodičmi či samostatne? Aké sú podmienky podľa teba pre podnikateľov? Je niečo čo Ťa pokladá na nohy v rámci birokracie?

H: Áno som spod Tatier, ale v Tatrách mám veľké zázemie, čo sa týka kamošov. Byť na Slovensku na voľnej nohe je podľa mňa rovnaké ako kdekoľvek inde. Samozrejme chce to veľa sebazaprenia, kým to všetko človek povybavuje, ale potom sa to už dá. Teraz sa však ľudia pri moci rozhodli znepríjemniť život živnostníkom a tak dôjde k mnohým zmenám, ktoré nebudú asi veľmi príjemné, najmä tie ktoré sa týkajú daňového zaťaženia. S rodičmi už niekoľko rokov nebývam, s manželkou máme malý byt a hypotéku do dôchodku.

J: Ako si sa dostal k foteniu? Kto, či čo bolo pre teba inšpiráciou a aké typi fotiek sa ti páčia? Akú výbavu máš? Objektívy? A upravuješ ešte nejako špeciálne svoje fotky? Kde možu ľudia vidieť to čo si nafotil?

H: Tak k foteniu som sa dostal už dávnejšie v dobe analógov, no tak intenzívnejšie až v jedno leto počas brigády v Tatrách. V rámci monitoringu ohrozených kamzíkov som si okrem zapisovania ich stavu robil aj foto a video dokumentáciu. Vláčiť ťažkú kameru po kopcoch ma rýchlo omrzelo, tak som sa rozhodol, že budem len fotiť. Spočiatku analógovou zrkadlovkou a neskôr som si kúpil dvojmegapixlový superzoom a bolo vymalované.
V dobe internetu nebolo ťažké nájsť inšpiráciu, ale aby som povedal pravdu, k foteniu koncertov ma nakopla tvoja knižka Čierne ovce, lebo mi dala úplne nový pohľad na fotenie HC/punk koncertov. A tiež sa mi páčili rybooké fotky Mariána Magdolena. Dovtedy mi veru nenapadlo riskovať techniku, ale tá energia z fotiek ma pohltila a rozhodol som sa, že to skúsim. S tým súvisí aj moja odpoveď na tvoju ďalšiu otázku – aby sa mi fotka páčila, musím z nej cítiť atmosféru, nemusí byť technicky dokonalá, ale musí ma “chytiť za srdce”. Čo sa týka výbavy, som canonista a z objektívov na koncerty používam Tokinu 11-16 f2.8 a Canon 50mm f1.4. Fotky nejak extra neupravujem, základná úprava je vždy orez, ktorým opravujem kompozičné chyby, potom je to hlavne prevod do čiernobielej a nejaké farebné úpravy. Moje práce dávam zväčša na FB, ale pripravujem webstránku, kde sa chystám zverejňovať tie vydarenejšie snímky.

J: Waw, to som nevedel, že Čierne ovce mohli zanechať až takúto stopu. Som poctený, dikes.
To sa človek ako dostane k takej brigade, rátať kamzíky v Tatrách? Povedz o tom niečo viac? Bola to láska k prírode, či to dobre platili? Aký máš vzťah k prírode?

H: K tej brigáde som sa dostal cez kamoša, ktorého otec robil v tom čase v TANAPe a dodnes to považujem za najkrajšiu robotu vo svojom živote. Bola to dobrovoľnícka práca v rámci jedného projektu, populácia kamzíkov bola vtedy alarmujúco nízka, cca. 200 ks na slovenskej a 80 na poľskej strane Tatier. Viacmenej to ani platené nebolo, dostávali sme myslím len peniaze na stravu, čo bolo vtedy asi 120 Sk na deň. Z mojej strany to bola určite predovšetkým láska k prírode a možnosť pohybovať sa mimo značených chodníkov, zaspávať priamo pod tatranskými štítmi, spoznať časti Tatier, ktoré sú pre verejnosť uzavreté, ako napr. Prekrásny hrebeň Belianskych Tatier. A pre ten pocit, keď prichádzaš opakovane k istej čriede a zvieratá ťa pustia vždy o pár krokov ďalej až máš nakoniec pocit, že si jej súčasťou… je to neopakovateľné. Len ľutujem, že som vtedy ako študent nemal prístup k technike, akú mám napríklad teraz.

J: Ako sa pozeráš na fotografov na koncertoch, teda si jeden z nich, ale nie veľa ľuďom je to príjemné, keď ich niekto foti. Ako sa vyrovnávaš s tým, keď ti kapela hovorí –“nefoť nás či bež do riti”? Stretol si sa s tým?
A máš fígeľ na to, ako byť celý v pite bez toho, aby Ťa nejaký Jožko neskopol či neskopol foťák? Bol si už v takej situácii?

H: Zatiaľ som sa našťastie nestretol s negatívnou reakciou, keď som na koncerte fotil, no bol som už aj na koncertoch, kde si kapely, ktoré sa angažujú napr. v AFA fotenie neželali . To samozrejme rešpektujem. Teda tak, ako píšeš sa mi to našťastie nikdy nestalo, taká kapela by v mojich očiach okamžite klesla na samé morálne dno. Ak sa to ale povie vopred a slušne, tak nie je čo vytknúť. Extra fígel ako sa nezraniť alebo nerozmlátiť techniku nemám, niekedy sa atmosféra fakt vypeckuje a začne byť husto, ale vždy sa to našťastie nejak podarí ustáť 🙂 Základ je podla mňa v periférnom vnímaní toho, čo sa deje okolo a kto ti skáče za chrbtom. Niekedy už vidíš, ktorý loptoš môže byť najvačší troublemaker a vždy sa ho snažíš držať od tela. Skôr obdivujem baby, ktoré si trúfnu lietať v pite medzi spotenými grondaľmi.
Fotiť HC/PUNK koncert je niekedy boj, ale na druhej strane najviac ma teší, keď na karte nájdem fotky z najvačšej mastenice, kde na tvárach ľudí žiari úsmev aj keď očividne majú pod rebrom cudzí lakeť a poloha tela predpovedá nezvratný pád.
A toto je PUNK !!!

J: Mne sa už párkrat stalo, že som musel Jožka chytiť pod krk a vysvetliť, že kopať do hlavy či udierať päsťou kade-tade sa nepatrí medzi slušnými ľuďmi.

H. A teraz sa ťa spýtam ja – keď porovnáš koncerty doma a v Anglicku, kde chodí viac Jožkov?

J: Neviem ako to chodí doma posledných pár rokov, takže odpovedať ti neviem, ale sú špecifické kapely ktoré vždy prilákajú kopec kopajúcich debilov či už to bude doma, alebo kdekoľvek na svete.

Čo by si poradil niekomu kto chce vyskúšať live fotografiu? Čoho by sa mali vyvarovať či práve naopak riskovať a ísť do toho po hlave? Mať dlhé lakte a rýchle reflexi…

H: Netreba sa báť a treba to určite skúsiť. Vhupnúť do toho a nedať sa odradiť počiatočnými neúspechmi. Takisto je fajn sledovať prácu iných, skúšať nové techniky fotenia… Mne osobne veľmi pomáha, keď sa s hudbou a ľudmi naladím na jednu frekvenciu, nesústredím sa vyložene na fotenie, nesilím to, vnímam hudbu, sledujem ľudí a prijímam ich energiu a až keď som úplne v tom, začnem cvakať a vtedy sa mi darí spraviť fotky, s ktorými som potom spokojný. Ale je to častokrát aj o šťastí zachytiť ten “správny moment”. Všimol som si tiež, že ak s hudbou niesom moc stotožený, tak to je vidno aj na fotkách. Našťastie takéto prípady sú ojedinelé a darí sa mi fotiť to, čo sa mi páči. Tiež fotenie koncertov vnímam ako niečo, čím môžem scéne “vrátiť” to, čo som od nej za tie roky dostal.

J: Ako si sa dostal do hard core punku a kedy to bolo? Boli to kamoši či neplánovaná návšteva lokálnej smotánky a chytenie za gule nejakou kapelou? Čo ti preblesklo hlavou po prvom koncerte?

H: S HC/punkom som prišiel prvý krát do kontaktu ešte za sociku, starší brat počúval metal a doniesol domov aj kazetu s výberom nejakého českého punku. Najskôr som počúval staré československé kapely, neskôr kazety Exploited kupované v Poľsku. Ale vždy ma to viac ťahalo k slovanským kapelám, ktorých textom som v tej dobe rozumel. U mňa sú na prvom mieste práve texty, mám rád politiku v textoch, angažovanosť kapiel, mám revolučné srdce a oceňujem, ak sa spoločnosti nastavuje zrkadlo prostredníctvom hudby a umenia celkovo. Som zástancom názoru, že hudba, konkrétne HC/punk nemá ľudí len zabávať na koncertoch, ale najmä vyburcovať k činu a nemusí priamo vyzývať k podpaľovaniu a hádzaniu kameňov, stačí že človek začne zmenu v sebe a svojom okolí. Ale to už moc filozofujem… Aby som sa vrátil k pôvodnej otázke, tak za gule ma chytili hlavne témy, ktoré sa v HC punku riešili a riešia. Až na pár výnimiek je vačšina problémov stále aktuálnych, preto budú aktuálne aj kapely a texty, v ktorých sa to bude verklíkovať. A na prvý koncert mám vcelku veselé spomienky, mal som tak 10-12 rokov a s kamošmi sme sa vybrali na legendárny koncert S.P.S. v našom meste, žltou malinovkou sme si postavili na hlave “číra” a keď sme prišli do klubu, od dverí nás kvôli veku poslali doprdele a mali sme po koncerte.

J: To by som skôr klasifikoval ako prvý neúspešný koncert? Tak ktorý následoval po ňom? Čo to bolo za kapelu, či napíš o prvéj slovenskej kapele, ktorá Ťa dostala a prečo?

H: No prvý úspešný bol asi koncert nejakých lokálnych hrdinov, ale to si už presne nepamätám, no každopádne ma ako prvá dostala Davová psychóza, ktorá je dodnes v mojich očiach skutočný kult. A snáď preto, že s Davovkou som asi prvý krát pochopil, že v punku nejde len o baby, chlast a lacnú zábavu, ale že je za tým niečo hlbšie.

J: Väčšinou fotíš HC kapely domácej scény, ale čo je pre teba hard core? Ako sa na neho pozeráš? Čo ti dáva a čo od neho očakávaš, či parafrázovanie Kennedyho, čo možeš spraviť ty pre hard core?

H: No v prvom rade nie som orientovaný čisto na HC, hardcore vnímam ako súčasť punkového alebo ak chceš undergroundového spektra. Na tvoju otázku teda nemám jednoznačnú odpoveď. Scénu vnímam ako celok a podporujem unity myšlienku. Teda musím ti odpovedať na to, čo mi dáva scéna… Je to jednoduché – za 20 rokov ma scéna sformovala na to čo som s názormi aké mám, dala mi príležitosť stretnúť skvelých ľudí, ktorých si vážim, zažiť kopec zábavy… Každý, kto sa cíti byť súčasťou scény by mal porozmýšľať, ako svojou trochou prispieť… niekto robí muziku, niekto píše zine, niekto fotí a niekto sa po koncerte príde poďakovať kapele. Je mnoho spôsobov, ako nebyť len pasívnym konzumentom a každý by mal zvážiť, čo môže v rámci svojich možností urobiť.

J: A nie je to málo? Keď sa nad tým tak zamyslíš? Hudba, ziny, koncerty, fotky? Myslíš, že toto je tá scéna a to čo by mala ponúkať či dostávať späť? Niekedy mám pociť, že ľudom stačí ten faktor zábavy a čo ďalej? Nie je to málo? Takýto istý faktor nájdeš u techno subkultúri či hipisákov, máničiek – zábava.

H: A hipisáci a máničky ešte existujú?? 🙂 No s tým faktorom zábavy máš sčasti pravdu, to je asi to, čo ľudí do scény pritiahne a potom je to už len na nich, či si z toho vezmú niečo viac. Ak niekto hľadá v hudbe vyššie princípy, tak ich nájde v punku, hip hope a snáď aj v techne… Ak mu bude stačiť prachsprostá zábava, tak nemusí rozmýšľať a môže ísť v piatok na diskotéku a v sobotu na koncert. Punk vždy pre mňa bol, je a bude o slobode a tolerancii, preto aj pohnútky, ktoré ľudí pritiahnu budú vždy rôzne. Tá diverzita ľudí v scéne je asi to najzaujímavejšie na nej. Od nadrbaných sociek po hyperdisciplinovaných sXe ľudí. A jeden druhého by nemali odsudzovať, lebo každý má svoj pohľad na svet.

J: Máš rád ziny? Čo máš najradšej na zinoch? Sú to úvahy, články o vegánstve či rozhovory s kapelami? Keď čítaš časák čo Ťa najviac upúta? Máš radšej špinavú cut and paste grafiku či čistý štýl?

H: Jasné, ziny sú úplne fasa, tie papierové ale aj webziny. Rád mám na nich všetko, čo píšeš a prečítam si zine do poslednej bodky a zo všetkého si snažím niečo zobrať. Obsah je vždy dôležitejší ako forma, preto mám rád oba spomínané štýly. V poslednom čísle Limokidu ma napríklad potešil rozhovor s Martinou z Naivefighters.

J: A čím takým Ťa potešil práve článok s Martinou, keď sa smiem spýtať? Čím bol iný od ostatných rozhovorov? Čisto záujem profesionálny, haha.

H: No samozrejme všetky články boli super, aj rozhovor s Ilúziou a článok o rómoch, ale ten rozhovor bol pre mňa taká raritka, myslím že nie je veľa žien v scéne, najmä tých aktívnych, preto som to takto vypichol 🙂

J: Piješ? Bol si už niekedy tak opitý, že si musel byť hospitalizovaný?

H: Povačšinou už len pivko, a určite nie toľko ako za starých čias. Tie mladé roky boli celkom bujaré a asi by som na tom nemenil nič. S vekom ľudia začnú všetko brať inak a začnú si určovať priority, chlast v lepšom prípade ide bokom… Ak nie, je to problém, ale takých prípadov je našťastie v mojom okolí veľmi málo. Do nemocnice som sa ja ani nikto z kamošov kvôli tomu nedostal, ale na druhej strane s alkoholom súviseli smrteľné nehody pri ktorých vyhasli životy dvoch mladých ľudí, čo je obrovská tragédia.

J: Pamätáš sa kedy to bolo, kedy si si zobral alcohol po prvýkrát? Kto ti ho dal? Bola to rodina či medzi kamošmi a pamätáš sa na svoju prvú opicu? Čím to je, že ako mladý človek sa snažíme napodobňovať to najhoršie čo nám dospelosť ponúka?

To je dobrá otázka, aj keď alkohol nepokladám za to najhoršie…Vezmi si to takto, die- ťa odmalička vníma, ako rodičia s priateľmi pri oslavách pijú alkohol a podvedome si ich do- brú náladu začne spájať s alkoholom. Možno to bolo takto aj u mňa, aj keď musím povedať, že u nás doma sa pilo zriedkavo a veľmi málo. Myslím tiež, že pitie máme ako národ geneticky zakódova-né, skrátka to máme v krvi… Sme horský národ a žilo sa tu ťažko, preto ľudia v alkohole hľadali úľavu po tvrdej práci. Ja som prvý krát pričuchol ku pivu na výlete v Srbsku, boli tam strašné teploty a tak mi to asi zachutilo, viem že dovtedy som nechápal, ako to niekomu môže chutiť viac ako sladká kofola 🙂 Haha, na prvú opicu majú ľudia zväčša matné spomienky, ale bolo to na Silvestra, keď som pomiešal asi všetko, čo tieklo a celkom som sa tým poučil 🙂

J: Čo si myslíš, aké je naše postavenie v modernej spoločnosti ako jedinca či ľudi všeobecne? Máš nejaké politické názori? Radiš sa k nejakému politickému prúdu?

H: Postavenie ľudí v modernej spoločnosti je podľa môjho názoru dosť žalostné, a je jedno, v akom režime momentálne žijeme. Myslím, že rímsky model “chlieb a hry” stále funguje. Ľudia sú medialne otupovaní a sú k situácii okolo nich čoraz viac apatickí. To samozrejme nahráva tým, ktorí sú pri moci. Táto “bieda ducha” sa potom samozrejme dostáva aj do medziľudských vzťahov. Všetko to úzko súvisí s ekonomickým vykorisťovaním a sám som zvedavý, ako dlho sa takýto stav dokáže udržať, lebo kapitalizmus naberá obludné rozmery a už teraz pripomína psa, ktorý sa od nenažranosti pustil do vlastného chvosta. Ale je to samozrejme veľmi obšírna téma nad rámec tohto rozhovoru. Sám sa radím k antiautoritárskemu ľavicovému prúdu, verím v rovnosť ľudí a právo na ich slobodu, s tým súvisiaci antifašizmus a antirasizmus. Som tiež vegetarián a podporujem hnutie za práva zvierat.

J: Akým systémom by si teda nahradil kapitalizmus? Hovoríš, že sa radíš medzi ľavicu, bol si voliť? Koho si volil či sa chystáš voliť, alebo nevolíš vôbec? Čo hovoríš na momentálny stav na Slovensku ohľadom Gorili? Bol si podporiť na námesti? Nie je to celé o ľuďoch a prečistený systému ľudmi, ktorým ide naozaj o ľudi a nie finančné obohacovanie sa?

H: Kapitalizmus je úspešný len preto, že je živený jednou z kľúčových ľudských vlastností – egoizmom. Je len na ľuďoch, do akej miery dokážu túto vlastnosť v sebe potlačiť, lebo akí sú ľudia, taký je kapitalizmus. Je mnoho utopistických teórií, no ako najreálnejšie sa mi zdá zriadenie bez existencie komerčných bánk a finančných inštitúcií, bez vplyvu korporácií na štát a jeho fungovanie, s podporou malých a stredných podnikov… To všetko samozrejme súvisí s dosahom ľudí na riadenie štátu priamou demokraciou. Voliť som síce bol, ale volím buď neexistujúce, alebo recesistické strany. Nestotožňujem sa s týmto systémom zastupiteľskej demokracie a toto je moja odpoveď. Už dávno sú prostriedky na to, aby ľudia mohli rozhodovať sami, a aj keby sa do rozhodovania zapojil len 1 zo 100 ľudí, bolo by to spravodlivejšie ako keď za nás rozhoduje 150 skorumpovaných darmožráčov. Protest Gorila som samozrejme bol podporiť, ale táto kauza je len špička ľadovca, v podstate to ľuďom trochu otvorilo oči inak zalepené mediálnym bahnom. Kto nie je celkom naivný, tak musel vedieť, že to takto funguje. Korupcia, klientelizmus, prihrávanie štátnych zákaziek, vplyv finančných skupín na politiku, to snáď muselo byť každému jasné… Ale na Slovensku každá senzácia trvá 3 dni, a tak aj hnev ľudí upadol a ide sa ďalej. Je to škoda, keby sa to kulo za horúca a poriadne, mohlo to dopadnúť ako na Islande. Ale aj to je hra médií, že veľa ľudí sa o tom nedozvedelo.

J: Apropo, ktoré su podľa teba top 10 kapely na Slovensku momentálne a ktoré kapely sú v tvojom osobnóm top 10?
No to ťažko takto oklieštiť a určite na niekoho zabudnem, ale na Slovensku pre mňa jednoznačne Davová psychóza, Ilúzia, Adacta, Švablast, The flame still burns, Ilegality, Dimenzia X, Železná kolóna, Začiatok konca a samozrejme TOML. Môjmu osobnému top 10 určite kraľujú polskí Wlochaty, Davovka, Ilúzia, Adacta, Nonconformist, Němá barikáda, V.A.P., Balaclava, Non Servium, Los Fastidios.

Ďakujem Ti Peter za čas a odpovede. Držím palce v živote, pri fotení, v zdraví a práci. Drž sa a veľa ostrých a energických fotiek.