Petrol girls

Slovenska verzia je za anglickou.

This was quick catch up for my paper zine Limokid with London based punk band Petrol girls. Quick questions and quick answers probably 10 years down the line. Lost count.

How is your day? All good at work?
Hey yeah all good, mega busy as always!

Tell me something more about yourself?
Who you are, what do you do, where do you live, how old are you and what was the last book you read?
We are Liepa, Ren, Joe plus an assortment of drummers including Zock, Micky, Jake and Al. The three of us live together in a punk house in London where we run gigs and base a lot of creative projects.

Liepa: The last book I read was the Yevgeny Zamyatin’s dystopian future novel “We”. It’s one of the most influential of the early dystopian future books that lead to the birth of quite a few better known novels of the same genre (i.e. “Brave New World”, “1984”). I really like dystopian books for some reason even though they do leave me with a very eerie feeling afterwards. I guess I’m just both fascinated and afraid to recognise some patterns from the books in our very own society. And now for the hard question – what do I do. I do so many small and different things that it’s hard to summarise them in one concise description – I am a massive nerd that makes creative applications and silly computer art. I also draw. I have done some live sound engineering for our local venue. I am a part of House of Astbury with Ren and Ester where I get to do things like faff on Photoshop, drive around London in search of a perfect factory, try not to lose count of what stock we have and other silly but important things. Oh and I’m 25.

Ren: I’ve just finished ‘The Diving Bell and the Butterfly’ by Jean-Dominique Bauby. It’s an incredible memoir by a guy who suffered a massive stroke and was physically paralyzed so he dictated the entire book letter by letter by blinking his eye. I’ve got a few books on the go now, but the main one is Viv Albertine’s autobiography ‘Clothes, Clothes, Clothes, Music, Music, Music, Boys, Boys, Boys’ which has been a pretty emotional read because The Slits are possibly the most important band to me. I’ve got to the part about them recording Cut and its getting really interesting, musically they were so innovative, and its fascinating to read about why they made whatever musical decision. Aaaand I’m 23, aside from Petrol Girls, I screenprint and design for House of Astbury, make art – big sculptures, participatory projects, textile stuff, cartoons; all kind of stuff which tends to be feminist or otherwise political.

Joe: Last book I read was Slaughterhouse Five by Kurt Vonnegut. I thought it was a great, I loved the surreal contrast between the sci-fi and comedy elements and the sobering tragedy of the Dresden bombings. Knowing the author experienced the bombings first hand made the read more personal and powerful too. And about myself – I’ve just turned 23, I finished university last summer studying Music Computing (basically an artistic programing course with mostly musical applications, though not exclusively). Since then I’ve been fairly busy with Petrol Girls and I’ve been working part time as bicycle courier to pay the bills. I play in a few other bands too. doing a bit of drums, guitar, vocals and bass (not all at once!). though none of those bands take up anywhere near as much time as Petrol Girls.

Do you remember your first meet with punk rock?
Where was it? Band or TV contact? How old were you? Is anybody from your family or parents listening to punk rock or hard core music?

Joe: I suppose it was Sum 41! – All Killer No Filler was one of the first records I ever owned, although at the time I don’t think i gave much thought to what genre they were (we actually listened to Sum 41 in the car the other day for some nostalgia and I have to say they really do write some banging pop tunes!) But I would say my first real contact with punk rock was when i was about 16 or 17 through the UK Ska Punk scene of the time, with bands like Random Hand, The Skints, Capdown etc. I never liked bands like Party Ska like Reel Big Fish or any Two Tone Ska but I loved how these bands made music that was both fun and dancey but also edgy and heavy too. I’ve grown out of Ska punk now but yeah, that phase of my life definitely started my journey towards playing Post-Hardcore.

foto: amentma

Liepa: My family was not into alternative music at all even though we did have quite a big CD collection at home. My aunt used to bring all kinds of pop CD’s from her travels all around the world so there was plenty of Madonna, Michael Jackson, Prince, Britney Spears and Queen in my early life. I only started listening to more local DIY bands when I made friends with this group of older kids that hooked me up with some Reggae, Drum and Bass and Ska Punk CD’s. then I started going to this squat club “Kablys” that put on all kinds of underground bands. I was about 16, very youthful-ly rebellious and loved to dance so I instantly fell in love with the energy of live punk. I started going to all sorts of punk gigs and festivals even though I never listened to punk records at home. I think at the time the punk music in Lithuania was more like old school crust punk (i.e. Exploited) and even though I loved it live it never blew me away aesthetically like when I first heard records of bands like “At The Drive-In”, “The Bronx” and “Refused”.

Ren: I came across punk through my friends at school. I played in a metal band when I was a teenager but our sound was quite punk influenced and then I started going to shows at the Croft in Bristol seeing bands like the one’s Joe mentioned, and had a go at putting on shows myself, it was a really exciting time. Because we lived way out in the sticks I’d have to bribe my older friends to drive me in to go to the show and I used to get so angry and upset if I couldn’t get there. “Irrational gig related anger” was what my friends called it, but those shows meant the whole world to me.

How did you guys come together? Do you remember where the idea of having band came from and who initiated it?

Ren: I wanted to start Petrol Girls to release some aggression and frustration that I couldn’t through the acoustic music I was playing before. I think a bit moment for me was playing acoustic on a bill of men playing in bands and thinking fuck this, I can fucking do that. Somehow in the process of growing up I lost the confidence that I had that had enabled me to front a metal band when I was 14- 17, and that’s definitely a gendered thing. Then I think I just reached a point where I was so frustrated that I needed it, and I needed it to be explicitly feminist because of the amount of sexist bullshit I was dealing with in my relationships and as a woman in a punk rock community, and I needed it to be heavy, because I needed to shout and scream about that stuff.

Liepa: I just really really badly wanted to be in a band also I knew Ren for some time then and she seemed like the coolest person to be in a band with – a feminist, an activist, an artists and a musician. When she started asking around for a bassist for her new project for the International Women’s Day gig that she was putting on I offered myself immediately even though I have never played bass ever at the time and never considered myself a musician. I think this was one of those rare moments when instead of self deprecating, thinking in “what if”s and being super reserved about something I just went for it head on. And it worked out so amazingly! Life lesson learned

foto: amentma

Ren: Joe ended up involved because I’ve made music with him for a long time, and so has Liepa. I can’t explain music in technical music terms but I can say to Joe something like, “that riff should sound like our housemate’s drunk hardcore walk dance thing” and he just plays it. I like that we have boys in a band called Petrol Girls because I like anything that messes around with gender binaries.

You are quite involved in feminism and gender equality; it is pretty rad in punk rock nowadays and not many bands are taking political stand – what made the impact on you to go this way? What is your main agenda? Can you tell us more about your stance and ideas you represent?

Ren: I actually think there is a pretty big and growing community of bands that are taking an active feminist stance. I keep discovering more awesome feminist bands and its SO EXCITING. We just tend to end up playing shows in a part of the music community where this is less common, because that’s where we’ve hung out for a while. I guess we’re very overt about feminism, especially in our live show. I think feminism is a kind of politics that can be expressed really effectively through punk rock.

In some places we’ve played, just me and Liepa being on stage, occupying space and attention, is political, because there are still parts of punk rock that are overtly misogynistic. And more generally, whilst sexism exists in punk rock, and most bands/ line ups are all men, making explicitly feminist music is political action. I also try and always take some time during our set to speak about consent, because just like wider society our punk community is teeming with rapists, rape apologists, sexual predators and general sexist assholes. What makes it even more difficult is within a scene that often proclaims itself pro-feminist, people assume they can’t possibly be complicit in rape culture – we’re all fucking complicit and we all need to check our behaviour. Consent, every single fucking time.

Other areas of my political beliefs are much harder to express through punk rock. We do write songs about other political things; most of our first EP comes from our experiences as part of the anti-austerity protests 2010-12. I think writing songs about that kind of thing is important, but there’s a limit to its direct political impact. You also tend to be preaching to the converted for starters. I think Agenda is a problematic word because it suggests there’s some kind of deliberate political intent behind us making music, which is true with regards to feminism I guess, but music is more selfish than that. It’s a form of self expression which personalises feelings that can be political. I suppose the personalisation of those feelings makes them relatable, which has political consequences – punk rock has had a massive influence on my personal politics. But I’d also say there’s only so much of a political idea you can express in a single song, politics is more complicated and should always be more discursive than a couple of people with microphones. Another thing that frustrates me about politics in music, is the idea of us or whatever band expressing a political sentiment, and everyone cheering when its the people that are involved in politics at a grassroots level that actually matter: the ones that mobilise for demos, the ones that pick up people who got arrested from the police station at 4am, the ones who resist deportations – that’s the stuff that really matters.

I think I contradicted myself a lot there, but the relationship between politics, music and art is something I’m still figuring out and thinking about all the time, whilst doing it all those things. It’s alright to get your hands dirty its all a learning process.

How important is DIY for you? I noticed you are making your own merch and loads of bicycle designs, how is this linked together with the band and your life?

foto: amentma

Ren: Honestly it’s just simply the only way we could do this, both financially and creatively.
The cycle-wear stuff is something that Liepa and I do with our housemate Ester. We’re called House of Astbury which is a kind of joke fashion spin on the name of where we live in Peckham, and we make cycle-friendly clothes which we screen print with reflective ink, which often feature feminist designs or slogans. We often bring the cycle wear stuff with us to sell when we’re gigging especially things like patches as loads of punks are into cycling. And we’ve done Petrol Girls t-shirts that are reflective before because it works really well with the Molotov cocktail design. House of Astbury started as a creative project and really soon will hopefully be our job, so we can have control over our own time and tour whenever we need to! We’re not quite there yet and it’s been a fucking hell of a long road, but one day!

With the band, I have no idea how you start a band in a non DIY way. DIY is about creative control to me. A lot of this for me is about having some sort of say in my own life, I think its an anarchist thing.

You are fairly young and got the impression still students…I am long time off the education system, but pretty much aware that being student now looks much harder then in my times when education was coming free.
It all seems you have to pay quite a lot studying today, almost like a privilege. Can you brief me what expenses you have to pay to actually be a student and how big impact it is on your day to day life or your parents life – supporting you with your study?

Ren: This impression will have been gathered from our outrageously attractive and youthful faces…ha! But we’re not students any more unfortunately, though our first EP contains songs written during that time period, which focus on our experiences with getting involved in the student demo’s against the fee increase and the wider anti austerity movement.

Joe: We didn’t have to pay any money upfront for our education, but we do have a fairly large debt now. Although to be fair it will only get paid back If we start earning above a certain amount of money, so it could be worse. Since we were students though, the fees have been tripled and I worry that it will put many people off studying, particularly from poorer backgrounds.

I personally believe in free education for all but there must also be a serious reform to the education system as a whole. Currently, at least in the UK, further education is mostly only for the academic subjects and the arts (although the arts are taking huge cuts at the moment). Teaching in primary and secondary schools only allow for a very narrow idea of what intelligence is. Children who are not academic may have tons of potential in different skill areas yet have little opportunity to find their talents and are made to feel stupid and useless. These are the kind of people who will become disenfranchised and alienated by the system and most likely go on to work in low paid jobs. It would be wrong to then expect these people to have to pay tax to fund middle and upper class students getting a good education, allowing them to go on to get extremely well paid jobs. So yes I do believe education should be free but only if it can provide support to people of all areas of skill.

What do you think about the Tories trying to sell NHS to private sector?

foto: amentma

Liepa: Ok, am I too much of a leftie to think that health is not a field where measurements of monetary profit translate into everyone’s health being taken care of fairly and thoroughly? One specific example of this twisted attitude was an attempt to shut down our local A&E due to cuts because it was underperforming from the perspective of some government provided measurements. I had first hand experience with this A&E. About two years ago I ended up thinking I was dying when I had a ruptured ovarian cyst (I didn’t know what it was at the time). I called myself an ambulance for the first time since I moved to London 5 years ago because I was in so much pain that I fainted a couple of times. The ambulance didn’t come after 45 minutes and I called them back to ask about it. I was advised to get a cab to take me to the A&E. Apparently the next available ambulance was about an hour away. I did as advised and still had to wait about 4 hours to be seen by a doctor and so there were quite a lot of people waiting for as long as I have. And to be clear – I don’t hold a grudge against any of the medical staff that I dealt with. They were very apologetic and were trying their best to resolve the situation as soon as possible. What I’m angry about is that this obviously understaffed facility was used as one of the examples of why healthcare is currently not efficient and should be privatized to solve these issues. It seems like there is this trend right now to cut financing of the social services, watch them be unable to perform decently due to the lack of funding and then insist that a private provider would do better in this situation. I find this narrative problematic in many ways. First of all it implies that health care, especially parts of it that focus on treatment, can mold around financial targets instead of effective treatment of people. People get ill and in my opinion in a wealthy society it should be their right to get treatment whatever the cost. Secondly if the government is interested in reducing the amount of people that have health problems because the health care facilities can’t cope then they should be pouring money into preventative measures. For example it’s still hard to convince many government officials why cycling should be prioritized over motor traffic even though it has been consistently proven that it saves tons of money long term in health care sector. Also, why aren’t fresh vegetables subsidized?

Slovenska verzia rozhvoru:

Equal fest, v Londýne, v roku 2014 mi predstavil veľa alternatívnych kapiel, ktoré sú nielen DIY razenia, ale majú aj politicko – sociálne zmýšlanie, čo sa pravdu povediac v tej dnešnej pretupenej scéne veľmi nevidí.
Anglicko, Slovensko či Čechy je to ten istý des vo väčšine prípadov.
Macho kultúra v hard core punku, kokot, piča, flaška sem, flaška tam, kerky, pičovanie o kokotinach, pchanie sa nadnárodkám do prdele, hrdenie sa cenou Andel s X-kom na ruke v programe sponzorovaného pivovarom, hej, hej aj to je skurvená realita dnešného pseudo punku a pokrútených hodnôt nie len v punkovej scéne. Je to zrkadlo toho čo sa deje okolo nás.

Petrol girls ma úplne očarili. Feministicka mladá kapela, ktorá hovorí o rovnosti pohlavý, všetci fanatici do bicyklovania a ano, sex bez súhlasu je znásilnenie…aj o tom sú Petrol girls, veľmi energická, post hard core DIY kapela z Londýna, ktorá to má v hlave veľmi pekne usporiadané.
Nenechajte si újsť ich jediný český koncert, ktorý je 31 Marca.

Čau Petrol girls a vlastne aj boys.

Aký bol Váš deň? Všetko klape v práci?
Ren: Čau, všetko dobré, brutálne vyťaženo ako vždy.

Povedze mi niečo o sebe? Kto ste? Čo robíte? Kde žijete? Koľko máte rokov? Čo ste naposledy čítali?
Ren: Sme Liepa, Ren a Joe plus ďalšie dlhe číslo bubeníkov Zock, Micky, Jake a Al.
Všetci traja žijeme v punkovom domčeku v Londýne, kde usporaduváme koncerty a je to sídlo mnohých kreatívnych projektov, ktorým sa venujeme.

Liepa: Poslednú knihu, ktorú som prečítala bol Yevgeny Zamyatinove dystopické dielo „We“ (My). Je to jedna z prvých dystopických kníh, ktorá mala vplyv na zrod takých klenotov ako 1984 (Orwel) či Brave New World (Koniec civilizácie od Aldous Huxley). Mám rada tento štýl kníh, aj keď ma niekedy po ich prečítani nechávaju zdesenou. Myslím si, že ma fascinuje a zároveň straší fakt, že v nich môžem identifikovať realitu okolo seba, napriek tomu, že boli písané desať ročia dozadu.
Teraz ta ťachšia časť odpovede, čo robím? Robím strašne veľa malých vecí, ktoré je ťažko zosumarizovať do jednoduchého súhrnu. Som obrovský šprt, ktorý tvorí aplikácie a hlúpe počítačové umenie. Takisto malujem. Robím zvukárku pre naš malinký klub a takisto som členom teamu House of Astbury s Ren a Ester, kde sa hrám s photoshopom, jazdím Londýnom a hľadám perfektne zákutia, snažím sa nezabudnúť čo ešte máme na sklade a tonu ďalších hlúpich maličkosti. Aaaaa a skoro som zabudla, mám 25 rokov.

Ren: Dočítala som akurát „The diving bell and the Butterfly“ od Jean-Dominique Bauby. Je to úžasna kniha a pamäte od chlapíka, ktorý utrpel masívnu porážku, ktorá ho nechala fyzicky paralizovaným a ktorý celú knihu písmeno po písmene diktoval len blinkaním oka. Mám viacero kníh rozčítaných ako Viv Albertine biografia „Clothes, Clothes, Clothes, Music, Music, Music, Boys, Boys, Boys“, čo je dosť emočne čítanie, pretože Slits je jedna z mojich oblúbených kapiel. Zatial som sa dočítala po časť, kde spomínaju na ich prvý hudobný deal, začína to veľmi zaujmavo, hudobne boli tak inovatívny a rozprávajú o tom aké dilemi riešili pri nahrávaní. Mám 23 rokov, a okrem Petrol Girls robím sieťo tlač pre House of Astbury, tvorím umenie, veľké sochy, robím s textilom, rozprávky, ale aj veci okolo feminizmu či inak politicky orientované.

Joe: Posledná kniha v mojej ruke bol Bitunok číslo 5 od Kurta Vonneguta. Je to úžasná kniha, páčil sa mi ten sureálny kontrast medzi sci-fi a komédialným elementom a tá triezva tragédia Drážďanského bombardovania. Vediac, že autor to zažil na vlastnej koži to túto knihu spravilo veľmi osobnú a silnú.
A niečo o mne? Len teraz som prekročil 23 rok života, skončil som štúdium počítačovéj hudby. Odkedy som skončil tak som vyťažený s Petrol Girls a privyrábam si ako cyklo kurier, aby bolo na elektrinu a teplo doma. Tiež hrám v ďalších iných kapelách – hrám na bicie, basu, gitaru, ale nie všetky naraz, haha. Petrol girls mi ale zaberajú najviac času.

Ako si spomínate na svoj prvý kontakt s punk rockom či rockovou hudbou? Kde to bolo? Kapela či v telke? Koľko Vám asi bolo? Počúval niekto z Vašich rodičov punk?
Ja si spomínam na svoju prvú rýchlu nahrávku, aj keď to nebol punk, ale Beatles, asi jedina nahrávka, ktorá ma bavila a púšťal som si dokolečka

na fotrovom gramci, sedem palec Revolution, vážne jediná Beatles nahrávka, ktorá mala gule no a potom to už boli lokálne kapely odtial po pár rokoch…

Joe: Myslím, že to boli asi SUM 41 – All killer no filler, bola prvá nahrávka, ktorú som si kedy kúpil či vlastnil, aj keď si myslím, že ešte vtedy mi to bolo úplne jedno, aký žáner to vlastne hraju. Teraz nedávno sme si to z nostalgie hrali v aute s babami a musím uznať, že písali dobré popové melódie. Môj prvý ozajstný kontakt s punkom bol v asi 16 či 17 rokoch cez UK Ska Punk scénu a kapely ako Random Hand, The Skints, Capdown.
Nikdy sa mi, ale nepáčili kapely typu Party Ska či Reel Big Fish, alebo Two Tone Ska, ale zase sa mi páčilo ako tieto kapely tvorili ich hudbu, bolo to vtipné a zároveň veľmi rytmické a tanečné s tvrdosťou a dosť na hrane. Trošku som už povyrástol z tejto scény a posunul do vôd post hard core.

Liepa: Moja rodina nebola vôbec alternatívna a doma sme už vôbec nemali žiadne nosiče s takouto hudbou. Moja teta zvykla priniesť z ciest okolo sveta rôznu svetovú muziku, cdčka ako Michael Jackson, Prince, Madonna, Britney Spears či Queen. Na tomto som vyrastala. DIY punk som začala počúvať, keď som sa zoznámila s miestnymi kids a tí ma predstavili reggae, drum and bass a ska punk muzike. Začala som chodiť s nimi do miestneho squatu „Kablys“, ktorý v ten čas usporiaduval veľa podzemných kapiel. Mala som asi 16 rokov, veľmi mladistvá rebelka, ktorá rada tancovala a zamilovala sa do punkovej energie. Potom som začala chodiť na rôzne punkove akcie a festivaly, ale nemala som pri tom doma ani jedno punkové cdčko. V tej dobe, v Litve, punk bol skôr stará škola ako Exploited a aj keď sa mi páčili naživo, nikdy ma hudobne neoslovili ako napríklad esteticky kapely Refused, The Bronx či At the drive in.

Ren: K punku som sa dostala cez spolužiakov v škole. Hrala som v metalovej kapele a pravdu povediac naša hudba bola dosť ovplyvnená punkom. V Bristole som začala chodiť do klubu Croft a videla kapely, ktoré spomenul Joe. Nedalo mi to a začala som robiť koncerty sama. Keďže som bývala v peknej diere a nemal som vodičák, často som žobronila kámošov nech ma zoberú autom na koncert. Niekedy som bola pekné zúfalá, keď sa to nedalo. Neracionálna koncertno ovplyvnená zúrivosť – to volali moji známi, tie koncerty pre mňa znamenali celý svet.

Tak ako ste sa dali dokopi? Odkial prišla tá myšlienka? Kto z Vás to inicioval?

Ren: Chcela som použiť Petrol girls na vyventilovanie svojej vnútornej agresie a frustrácie, ktorú sa mi nedokázalo vypustiť cez hranie akustickej muziky. Docela takým ventilom bolo hrať akustické sety pred testosterónnymi kapelami, keď som si povedala, že už dosť, takto to ďalej už nepôjde. V procese dospievania som stratila sebaistotu ktorú

som mala vďaka sexizmu, s ktorým som sa stretla na metalovo punkovej scéne. Ten feminizmus vo mne vrel a potrebovala som ho dostať von, byť silnou ženou, pretože som potrebovala kričať a vyjadriť sa k veciam.

Liepa: Ja som strašne, ale strašne chcela byť v kapele a poznala som Ren už nejaký čas. Ren je úplne super ženská a bolo to prirodzené, že by sme skončili v jednej kapele, ktorá by bola feministická, aktívna, umelecká a hudobne zaujmavá. Ren mala v pláne dať niečo dokopy pre Medzinárodný deň žien koncert, ktorý sama organizovala a som sa jej tak nejako nanútila aj keď som v živote žiaden nástroj nemala v ruke. Bolo to rozhodnutie tam a teraz, bez nejakého, čo by sa stalo, keby…no a ono to vyšlo úplne nádherne. Životná lekcia naučená.

Ren: Joe so mnou robil muziku už dlho predtým a Liepa s nami nejako okolo toho. Nedokážem našu muziku opísať muzikantskou rečou, ale môžem Joe-mi povedať kedykoľvek niečo v duchu: „tento riff by mal znieť ako náš spolubývajuci na šrot ožratý, ktorý robí hard core tanečky“ no a on to zahrá tak ako si to predstavujeme. Páči sa mi, že máme v kapele Petrol girls chalanov, pretože to rozvracia celú tu gender polaritu.

Čo bolo rozhodujúce, aby sa mladá kapela ako vy rozhodla byť politicky angažovaná? Ísť a hovoriť o feminizme, gender rovnosti.

Ren: Práveže je tu dosť silne feministicky orientovaných kapiel a zo dňa na deň táto komunita narastá. Každý deň narazím na nové kapely a je to príjemne vzrušujúce. Stáva sa nám ale, že väčšinou skončíme na koncertoch, kde o túto tému nie je záujem či hráme na koncertoch, kde to nie je až tak „normálne“. My sme priamočiari čo sa týka feminizmu na našich koncertoch. Punk rock je veľmi dobrý na šírenie tohoto posolstva.
Na pár miestach sme hrali ja a Liepa, samé dve na pódiu, medzi tlupou chlapov so sexistickými hláškami, ale už len to, že sme tam stáli my dve a rozprávali o feminizme bolo veľmi politické a oslobodzujúce.
V tejto scéne prevládaju muži, sexizmu tu existuje a my sa snažíme búrať tieto barieri.
Na našich koncertoch rozprávam aj o „súhlase“ na sex, pretože muži si veľmi často myslia, aj v rámci punk rock scény, že keď je žena opitá či „vyzívavo oblečená“ je to ok ju znásilniť bez jej súhlasu na sex. Je to znásilnenie, sprosté znásilnenie a proti tomu sa staviame.
Na to aká je punk rock scéna pro-feministicka a proti diskriminačná, stále je tu veľa takých čo sa vôbec nesprávaju ohladuplne a zodpovedne, každí jeden z nás je predsa zodpovední za vlastne správanie.
Súhlas, každý skurvený jeden krát.

Iné politické otázky je pre mňa oveľa ťachšie vyjadriť cez punk rock. Skoro celé naše EP hovorilo o našom zážitku z protestou v roku 2010 až 12 proti škrtom v rozpočte na študentov a sociálny systém. Žial politický dopad v tomto ponatí je veľmi nízky, aj keď sa dajú ovplyvniť ľudia, ktorý do tejto scény prídu a nasmerovať ich.

Hovoriť, ale o agende je docela problematické, pretože máš pocit, že je za tým všetkým nejaká ucelená politická činnosť, čo v podstate nie je, teda keď nehovoríme čisto o feminizme len. Hudba je veľmi osobná a zahŕňa celú osobnosť čo v konečnom výsledku môže byť politické. Punk rock sformoval moje politické myslenie a to je dobre, ale nakoľko sa to presunie od našich pesničiek niekam von?
Jedna z veci, ktorá ma frustruje s politikou v hudbe, je myšlienka ktorú akákoľvek kapela prezentuje svojmu publiku, ale čo je najdôležitejšie je to preniesť do života a uvedomiť si, ľudia ktorú tu politiku tvoria sú najdôležitejši, ľudia čo organizujú protesty, sú aktívny, ľudia čo sa starajú o ľudí, ktorých polícia zatkla a idu ich vyzdvihnuť o 4 ráno na stanicu, tí ktorí odolávaju deportáciam, to sú veci, ktoré sú dôležitejšie ako tá či oná pesnička.

Možno si tu trošku šlapem na hubu, ale vzťah medzi politikou a hudbou či umením je niečo čo sa snažím pochopiť. Rozmýšlam nad tým neustále, zatial robím veci ako robím. Je to v poriadku si zašpiniť ruky v procese, tým sa učíme.

Ako je teda princíp DIY pre Vás dôležitý v kontexte s kapelou? Robíte si vlastný merch, veľa bicyklových dizajnov ako to celé zapadá s kapelou a Vašim životom?

Ren: Úprimne? Je to jednoducho jediná cesta akou sa dá isť. Finančne či kreatívne. Cyklo dizajny je niečo čo ja a Leipa a Ester robíme s láskou. Založili sme House of Astbury čo je viacmenej satira na módu v Londýnskej časti Peckham. Vyrábame bicyklovo priateľske oblečky, ktoré si same tlačíme reflexnou farbou s feministickými sloganmi a tématikou. Predávame to na našich koncertoch, keď sa dá. Veľa punkáčov je totižto bikerov. Petrol girl dizajn na triko sme tiež robili reflexnou farbou a dobre to vypadá s motívom molotov koktailu.
House of Astbury vznikol z chute niečo tvoriť a dúfame, že sa to stane našou prácou, aby sme mali úplnu kontrolu nad našim časom a vecami, ktoré chceme same robiť. Ešte tam nie sme a vipadá to tak, že to bude beh na dlhe trate, ale v jeden deň…

S kapelou…ako môžeš začať kapelu a nebyť DIY? DIY je o kreativite a samo kontrole. Veľa veci v mojom živote je o tom, že sa rozhodnem sama čo chcem robiť, je to aj vlastne súčasť anarchistického myslenia.

Ste relatívne vekom mladá kapela, sám som síce už dlhé roky mimo študenstkého života, ale nie je to tak dávno, kedy sa anglickom prevalila vlna odporu voči kráteniu rozpočtu pre študentov, zvyšovanie poplatkov pre študentov a cuts v sociálnej sfére. Zatvárali sa centrá pre postihnutých, kládli sa vyššie finančné nároky na štúdium a to všetko kvôli konzervatívcom.
Aký to malo vplyv na Vás ako študentov a Vašich rodičov?

Ren: Táto relatívna mladosť je spôsobená našim mladickým výzorom a super atraktivitou našich tváričiek haha. Žial už nie sme študenti, navzdori tomu, že naše prvé EP pojednávalo na túto tému. Protestovali sme proti politickému ruinovaniu študentov a vládnym zásahom na zvyšovanie poplatkov za štúdium.

Joe: Aj keď sme nemuseli platiť za naše štúdium pred jeho začatím, ale je pravda, že po doštudovaní sa väčšina z nás dostala do veľkých študentkých dlhov. Pravda ale je tiež, že splácať sa to bude až po tom ako si nájdeme prácu, ktorá bude ohodnotená nad určitý rámec, hodnotu. Odkedy sme odišli zo školy tak nároky na štúdium pre terajších študentov zrástli trikrát. Toto môže odradiť veľa mladých ľudí do ďalšieho štúdia, predovšetkým z chudobnejších pomerov.
Osobne verím v štúdium, ktore je zadarmo, ale vzdelávaci system sa musi zmeniť od základu. V súčastnosti, v UK, vyššie štúdium je len pre akademikov či umelecké smeri, aj keď umelecké smeri tiež utrpeli veľkými škrtmi v rozpočte.

Učenie na základných či stredných školách má veľmi zúženu víziu na to čo základná inteligencia je. Decká,ktoré napríklad nie su dobré v akademických smeroch sú škatulkované a nedostanu príležitosť sa rozvíjať v smeroch, ktoré su im tisíckrát bližšie. Stávaju sa terčom posmeškom, sú podcenované či potupované systemom. Potom sa vytesnuju z učiaceho prostredia, stávaju sa nefunkčne v spoločnosti čo má vplyv na ich ďalší život robiť prácu za menej peňazí s menším okruhom príležitosti. Je to neskutočné, aby potom týto ľudia platili dane na to, aby sa dostali k lepšiemu vzdelaniu decká zo strednej či bohatej vrstvy, ktoré potom maju prístup k veľmi dobre platenej práci.
Áno chcem, aby bolo vzdelanie zadarmo, ale aby poskytovalo rovnú možnosť vzdelania pre všetkých v širokom zábere na ich možnosti.

A čo hovoríte na vládu Camerona a jeho škrty v sociálnej sfére a jeho snaha privatizovať zdravotníctvo, ktoré je momentálne zadarmo?

Liepa: Myslím, že som príliš vľavo. Zdravie nie je niečo čo sa dá merať profitom a nejakým hipotetickým vyčislenim nákladov na uzdravenie.
Jedným z príkladov čo sa mi stalo, keď našu lokálnu ambulanciu chceli zavrieť, pretože nevykazovala úspešnosť na základe nejakých štátnych smerníc.
Dva roky dozadu som sa dostala do stavu, kedy som si myslela, že je so mnou ámen. Mala som pretrhnutú maternicovu cystu, vtedy som nevedela čo je so mnou, ale bolo mi hrozne zle, zavolala som si rýchlo sanitku po prvýkrát môjho života v Londýne, čo bolo 5 rokov tu.
Medzi tým som niekoľkokrát omdlela od bolesti, sanitka nedošla ani po 45 minútach, nejako som im zavolal späť, ale oni mi povedali, že si mám zavolať taxik, že ďalšia sanitka môže až o hodinu. Dostala som sa do nemocnice a tam som čakala ďalšie 4 hodiny, keďže tam bolo veľa ľudi. Toto, ale nebola chyba lekárov ani sestričiek, ktorí boli veľmi nápomocní a strašne sa mi ospravedlňovali, ale toto je príklad ako politici znižuju stavy v nemocniciach, aby robili zisky na ľuďoch, že nevykazuje daná nemocnica tabuľkové výsledky. Oni si myslia, že zprivatizovanie im pomôže zefektívniť služby vďaka privátnemu majitelovy? Zdá sa mi to úplne pritiahnuté za vlasy. Znamená to hlavne, že určité ošetrenia budú viazané na peniaze viac ako na efektívne ošetrenie. Ľudia proste budú chorí a v spoločnosti, ktorá je bohatá, by malo byť povinnosťou ošetrenie zadarmo. Zadruhé pokiaľ chcú politici zredukovať čísla ľudí s rôznymi ochoreniami tak by sa v prvom rade mali zaoberať prevenciou ako tieto čísla znižovať. Prečo sa napríklad bicyklovanie nestáva prioritou v mestách a nie je podporované štátom namiesto automobilovej dopravy, keď je dokázané, že to bude mať dlhodobý dopad na zdravie ľudí a tým aj znižovanie nákladov na zdravotníctvo. Prečo nie je podporované varenie z čerstvej zeleniny v školách a veľa iných vecí…

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s