Slimák

Michal Slama, aka Slimák, bubnoval, ale aj spieval v kapele Mrviace Sa Rožky a neskôr pôsobil v punkovej kapele Hasiaci Prístroj za bicími. Už počas Brotherhood éry sme udržovali družbu a keďže roky ubiehaju veľmi rýchlo, hlavne keď vidíte pred očami vlastné deti vyrastať, rozhodol som sa začať spisovať a archivovať priekopníkov našej scény. Pochybujem, že už dnes mládež pozná niektoré kapely, ktoré tu cestičku predupávali a ani si to neuvedomujú.
Mrviace sa rožky bola kapela, ktorá v tých 90tych rokoch formovala a tvorila jadro hardcore subkultúri na Slovensku. Kým na západe krajiny panovali Testimony, na východe S3A či Nonconformist tak na strednom slovensku to boli Mrviace sa rožky a Mäso.

archív kapely

J: Slimák, tak nám povedz, kedy si uzrel svetlo sveta? Kde si sa narodil a žil? Napíš nám čo si pamätáš ako prvú detskú spomienku?

S: Narodil som sa v Banskej Bystrici v roku 1976. Vyrastal som v mestskej časti Sásová, čo v tej dobe bolo dynamicky sa rozrastajúce sídlisko. Niečo ako Bystrická Petržalka. Na prvú detskú spomienku si nespomínam, viem však že som mal krásne detstvo, naplnené mnohými kamarátmi, s ktorými sme spolu liezli po všetkých rozostavaných panelákoch.

J: Ako si pamätáš na vyrastanie za komančov? Aký bol život v Bystrici?

S: Ako som spomínal, moje detstvo bolo krásne. Bystrica sa vtedy akurát rozrastala vďaka „Husákovým deťom“. Nielen vtedy, ale dodnes mám výhodu v tom, že mám les 15 minút chôdze hociktorým smerom. Mama bola učiteľka a otec pracoval v rôznych štátnych inštitúciách. Rodičia ale nikdy neboli v strane a dá sa povedať, že „životom plávali“ a úspešne sa členstvu vyhýbali. Myslím, že aj to dosť poznačilo moju výchovu. Pamätám si, ako otec prehrával Krylovu platňu Bratříčku na kazetu, lebo vinyl už bol tak obohratý, že sa nedal počúvať. Samozrejme ma hneď upozornil, že nemám nikomu hovoriť o tom, čo som videl a počul. Celkovo bol život v Bystrici dobrý. Bola tu Cementáreň, Smrečina, Slovenka, Zápalkáreň, Závody Výpočtovej techniky. Práce bolo dosť. To sa samozrejme počas Mečiarovho gazdovania rýchlo zmenilo a to bol ďalší zážitok, ktorý ma nasmeroval na moju ďalšiu cestu.

J: Čo si z bývalého režimu pamätáš?

S: Matne si pamätám. Možno, preto, že sa ma nikdy nejak vážne nedotkol. Poznám ale ľudí, ktorých komunizmus zložil na kolená a aj napriek tomu, že boli vzdelaní a šikovní, nikdy to nedotiahli ďalej ako na kuriča.

J: Osobne si pamätám potraviny, kde nebolo skoro nič, len rožky, mlieko, žuvačky pedro a mäso a udeniny. Hračkarstva mali len plastikové lodky, alebo tie divné ruské stavebnice, ale tak isto si pamätám prázdne ulice, naháňanie sa na bicykloch a nekonečné boje na stavbách, kde sme sa ohadzovali kamenmi. Sme podobná generácia, takže sme ťahali káčerov, ale matné spomienky mám.

Michal Slama

Kedy si sa pritackal k rockovej muzike a pamätáš si aká bola tvoja prvá kapela, ktorá ťa oslovila, zaujala?

S: Otec bol Beatlesák. To bolo asi moje prvé rande s rokenrolom. Samozrejme u nás dosť často zneli Shadows, Suzie Quatro, Katapult, Chuck Berry a Elvis. Neskôr, keď sa môj starší brat dostal do adolescentného veku, začal domov nosiť platne. A tak som okúsil Iron Maiden, Metallicu, Accept, Saxon a iné. Heavy Metal práve vstupoval do svojho zlatého veku, takže na výber toho bolo dosť. Neskôr som trochu pritvrdil, pretože na scéne sa ukázala Sepultura a na začiatku strednej školy som objavil Grunge a Punk. Potom to už išlo ako na horskej dráhe.

J: Môj otec mal sedem palec Beatles z 1968 kde bola skladba Revolution a Hey Jude, keď som dal stranu s Revolution to tempo mi vypálilo dekel. Pravdu povediac, jediná sklaba od Beatles čo mala gule a asi jediná čo sa mi dodnes páči, haha.

Čo si prežíval keď padli komanči? Pamätáš si na tú dobu? Pamätáš si na svoj prvý výjazd do zahraničia? Čo si si kúpil?

S: V novembri 1989 som bol ôsmak. Bol som viac menej stále decko, ale už o pár mesiacov neskôr som zistil, že ma nikto nebuzeruje za dlhé vlasy, alebo za plagáty kapiel, ktoré sme nosili do školy a kšeftovali s nimi. Tú zmenu som s prihliadnutím na môj vek nemohol pochopiť v širších súvislostiach. Vybral som si z nej to, čo mi vyhovovalo. Bol som rád, že môžem nosiť riflovú bundu s nášivkami a počúvať čo sa mi zachce. Do zahraničia som nechodil. Dá sa povedať, že zahraničie prišlo za mnou vo forme pravidelnej burzy na bývalej autobusovej stanici, kde sa dali kúpiť kazety a tričká. Vy ste mali Viedeň za plotom. Ja som bol prvýkrát vo Viedni asi v 1993, keď sa v podnikoch míňali peniaze, čo ostali z ROH a tak nás otec zobral na zájazd. Kúpil som si rifle.

J: Kedy si prvýkrát vpadol do vôd podzemnej hudby? Kto to bol, kto ťa k tomu priviedol a aké kapely Ti odpálili dekel? Kde ste sa stretávali? Prvé partičky, problémy?

S: Je zaujímavé, že môj prvý undergroundový koncert bol Gladiátor v DK Podlavice. Asi o dva týždne na to tam hrala Davová Psychóza a to bol pre mňa zážitok, ktorý mi zmenil život. Môj kamarát Ďuro Hulina, ktorý neskôr spieval v Pyopoesy, ma zavolal hrať do ich kapely.
Vtedy som otca uprosil aby mi kúpil bicie. Pokúšali sme sa hrať Grind Core, čo sa nám veľmi nedarilo, ale bol to dobrý tréning pre budúcnosť. V tom čase sa pravidelne organizovali festivaly na Bzovíku (Slovenské Alternatívne Leto), Marián Pavúk otvoril v Brezne Bomburu a bratia Lánikovci začali robiť Barbakan, kde som prvýkrát videl Testimony. V Bystrici sa začalo vyvíjať podhubie, ktoré sa stretávalo v krčme Rak a v Bunkri. Bolo to super, pretože scéna v Bystrici sa nikdy nejak nedelila na pankáčov a metalistov. Všetci sme sa poznali, navzájom sme sa rešpektovali a kapely podporovali jedna druhú. Pankáči chodili na metalové koncerty a metalisti zase na punkové. Pamätám si, že keď si na začiatku deväťdesiatych rokov prišiel do TAZ Pubu v Prahe, určite si tam stretol niekoho z Bystrice. Deväťdesiate roky boli moje obľúbené. Škoda, že skončili skôr než začali. Aspoň mne sa zdá, ako keby to konkrétne desaťročie prebehlo strašidelne rýchlo. Ale to bolo asi preto, lebo sa furt niečo dialo.

J: Ako Ťa v živote zmenil hardcore? Je tam niečo, čo si myslíš, že Ťa ovplyvnilo z tejto subkultúri? Bol by si tým istým Slimákom, keby ťa obyšla na sto honov?

S: Hardcore ma nezmenil. Dostal som sa k nemu, keď som bol v puberte a preto ma skôr vyformoval. Naučil ma rešpektovať ľudí a ukázal mi pravú silu priateľstva. Keby som sa nikdy nestretol s hardcore, určite by bol môj život iný. Už len filozofia Do It Yourself mala na mňa veľký vplyv a v rannom veku ma naučila, že všetko je možné, len treba chcieť a pohnúť nie len rozumom, ale aj zadkom.

J: Mrviace sa rožky, ako vznikli, za akých okolnosti, čase a spoločenskej nálade a prečo tak „debilný“ názov? Kto pôsobil v rožkoch? Menila sa zostava počas rokov?

Mladé ucho

MSR vznikli na strednej škole. Demokracia bola v tom čase „čerstvá“ a tak sme slobodu hltali plnými dúškami, čo pre nás znamenalo nekonečný príval novej hudby. Vtedy to samozrejme ešte nebolo MSR. Názov Mrviace Sa Rožky nám vymyslel jeden krčmár, keď som po skúške prišiel do krčmy a na jeho otázku „Ako sa voláte?“ som mu nevedel odpovedať, lebo sme vlastne žiadny názov nemali. Vtedy to znelo punkovo a malo to peknú skratku. Na úplnom začiatku som hrával so spolužiakom Janom Voskárom (gitara) a s jeho kamarátom Milanom Klenovským, ktorý bol tiež gitarista. Boli to prvé pokusy niečo vytvoriť, ale nebol som s tým veľmi spokojný, lebo Milan chcel hrať jazz a Jano miloval Metallicu, ktorú som ja už vtedy veľmi nemusel. V tej istej skúšobni skúšala aj iná kapela v ktorej hral Filip Glocko, môj spolužiak zo základnej školy. No a keďže som vedel, čo je zač a aká hudba sa mu páči, navrhol som mu spoluprácu. Potom vyšiel Urban Discipline od Biohazard a to bol bod zlomu. Zostava sa potom menila veľmi rýchlo. Jano z kapely odišiel, lebo ho to prestalo baviť, spevák Mišo mal vtedy tiež turbulentné obdobie a tak sme sa s ním rozlúčili. V tom čase sa z vojny vrátil Jano Zorvan, ktorého som poznal z mojich grindových začiatkov a vedel som že hrá na basu. Keďže sme nemali speváka, našli sme si bubeníka Aleka a ja som sa zhostil mikrofónu, pretože som cítil potrebu vykričať všetko, čo ma hnevalo. Robiť texty ma veľmi bavilo. Neskôr, keď nás Alek za trochu divných okolností opustil, vrátil som sa za bicie, pretože kapela sa niekam posunula a ja som cítil, že ďalšie demo musí byť iné. Za mikrofón sme zobrali Igora Podkonického, ktorý sa predtým „rozcvičil“ v bandičke Mortal Conexy. Táto zostava vydržala až do konca, čo bolo myslím v roku 2001.

J: Kto bol Vaším vzorom z domácej, ale aj zahraničnej scény? A aké kapely v tej dobe pôsobili v Bystrici a okolí, s ktorými ste mali družbu?

S: Za seba môžem povedať, že som nikdy vzory nemal. V podstate ani nemám rád to slovné spojenie „mať vzor“. Mať vzor trochu smrdí tým, že nepôjdeš svojou cestou, ale budeš sa správať ako niekto iný. Ja som sa vždy snažil robiť veci, ako som ja chcel a nikoho nekopírovať. Je jasné, že existuje veľa kapiel, ktoré ma oslovili a ovplyvnili, ale nemôžem povedať, že by boli mojim vzorom. Ja som vždy cítil náklonnosť k NY HardCore. Neviem prečo, ale do dnešného dňa sa mi páči všetko, čo odtiaľ vyšlo. Agnostic Front, Madball, Sick Of It All, H2O, Gorilla Biscuits a veľa ďalších. Našťastie veľa z týchto kapiel stále existuje, vydáva nové veci a koncertuje, takže mám stále čo počúvať. V Bystrici sme boli jediná HardCore kapela. Bystrica bola vždy viac metalová. Pyopoesy, Surgical Dissection, Pathology Stench. O 20km ďalej, vo Zvolene, hrala kapelka Mäso, s ktorou sme odohrali množstvo koncertov a vždy boli naše spriaznené duše. V Martine hral EDITOR, v Lučenci SCREAMING BUTTERFLY (neskôr FORMA), vo Veľkom Krtíši WRONG, no a potom už len vzdialenejšie kapely ako DAUNTLESS z Bratislavy, SAPROPHYTE z Prešova a ŠROUBY zo Vsetína. Pár koncertov sme odohrali aj s kapelami TESTIMONY a ATRIA.

J: A čo bolo príčinou Vášho rozpadu? Čo robia ľudia z MSR dneska?

S: Ak mám byť úprimný, tak rozpad by prišiel skôr či neskôr. Moja práca mi nedovoľovala venovať sa kapele tak, ako si to ostaní členovia predstavovali. Potom som bol pracovne 8 mesiacov mimo republiku a keď som sa vrátil, oslovili ma chalani z Hasiaceho Prístroja. Odohral som s nimi pár koncertov, ale skôr ako hosť. Udalosti, ktoré sa potom stali, sú príliš osobné na to, aby som sa im na tomto mieste venoval. Tie veci sú našim problémom a u nás aj ostanú. Najdôležitejšie je, že s odstupom času sa viac menej všetko vysvetlilo, staré rany sa zacelili a ja môžem teraz povedať, že všetkých chalanov môžem aj naďalej nazvať mojimi priateľmi.
Filip pôsobil vo viacerých kapelách a naposledy urobil kusisko skvelej práce, keď vydal CD Tribute to Testimony, kde viaceré slovenské kapely nahrali skladby od tejto legendy. Momentálne pracuje v Stredoslovenskom múzeu a venuje sa rodine. Jano trénuje bojové umenia a tiež má rodinu. Ja sa celý život motám okolo telekomunikácií a mám manželku a dve dcéry. Jediný slobodný je Igor, ktorý sa venuje strojárine.

J: Aká bola cesta z MSR do Hasiaceho prístroja?

S: S chalanmi sa poznám celý život, tak ma oslovili. Bolo to jednoduché, lebo všetky piesne som poznal. Hral som s nimi asi dva roky a vydali sme jedno CD. Jediný rozdiel bol, že sme hrali punk rock a viacej sa pilo.

J: Líšili sa ľudia na punkovom koncerte od toho hardcore koncertu?

Mrviace sa rožky – archív kapely

S: Punkáči viac pili.

J: Ako ste si vybavovali koncerty? Kde ste brali informácie, keď ešte neboli mobily a internet? Mal si nejaké obľúbené ziny? Ako ste sa dohadovali s promotérmi? Boli aj nejaké problémi s organizáciou koncertov?

S: Všetko sa to dialo osobne na koncertoch. Vymieňali sa adresy a telefónne čísla, pevné linky. Fungoval Brotherhood, K.A.Z a iné ziny. Všetky koncerty sa robili spôsobom „ty urobíš koncert v Bratislave, my v Bystrici“. Hralo sa za cesťák, poprípade za účet na bare. Veľakrát sme išli na koncert vlakom s dvoma prestupmi. Problémy sa nám vyhýbali, možno až na Zverina fest, kde to organizátor nezvládol a nehralo viac kapiel.

J: Kedy si prvýkrát počul o straight edge?

S: Prvýkrát som sa o straight edge stretol v Bratislave. Proti tomuto životnému štýlu nemám nič, pretože nech si každý robí čo chce. Počas môjho abstinovania som zistil, čo je to alkohol a podľa toho som sa zariadil, ale nemám rád, keď na mňa niekto zazerá, keď si dám pivo. Je to moja voľba, tak isto ako sa niekto rozhodne, že nebude piť. Ľudia sú rôzni a mali by sme to rešpektovať. Keby sme sa navzájom rešpektovali, neexistoval by rasizmus.

J: Dlhoročne si pôsobil v práci, ktorá Ťa dostala kade tade po svete a to aj do ďalekých kútov sveta. Sám si spomínal, že niekedy si bol mimo aj 8 mesiacov. Ako sa pozeráš na život mimo územia Slovenka, čo Ťa učarilo na veľkom svete, či naopak donútilo ťa zamyslieť a povedať si, však na Slovensku to nie je až také zlé? Bol tam taký moment?

S: Je pravda, že mám tak trochu výhodu, pretože som videl kus sveta. Za výhodu to považujem preto, lebo veľa ľudí bolo najďalej v Prahe, ale stále sú tí najväčší experti na všetko, hlavne na život na Slovensku. Svet je ozaj veľký a veľmi rôznorodý a preto aj môj pohľad na Slovensko sa mení v závislosti od toho, z ktorej krajiny sa na moju domovinu pozerám. Taký moment som zažil, keď som bol v Moldavsku. Vtedy som bol naozaj rád, že žijem na Slovensku.

Tým samozrejme nechcem nijakým spôsobom dehonestovať túto peknú krajinu a skvelých ľudí, ktorých som tam stretol. Nuž ale zažil som aj opačný pocit, hneď po tom ako som sa vrátil po siedmych mesiacoch zo Švédska. Vtedy som si na život na Slovensku doslova musel zvykať odznova. Myslím, že ľudia by mali viac cestovať, aby vedeli niektoré veci porovnať a tým pádom sa začať správať ako normálni občania, ktorým záleží na svojej krajine. Momentálne máme na Slovensku veľa „hrdých a čistokrvných“ Slovákov, ktorí chcú robiť poriadky, ale to by najprv museli vidieť iné krajiny na vlastné oči a nie iba cez konšpiračné weby a Facebook. Ak by som to mal zhrnúť, tak som rád, že žijem na Slovensku, aj keď niekedy mám chuť odísť.

J: Máš deti a žiješ ďalej v Banskej Bystrici. Čo sa zmenilo počas posledných 20 rokov? Čo hovoríš na politickú situáciu aj u Vás v meste, kde pôsobil 4 roky fašista?

S: Moja rodina je to najlepšie, čo ma v živote stretlo. Žijem v meste, ktoré milujem a tak sa zdá, že všetko je ideálne. A možno by to aj ideálne bolo, keby neexistovali ľudia, ktorí mali kedysi dávno určitý životný štýl, hlásili sa k istým ideám, ktoré boli aj mne blízke. Ľudia ktorým som veril a bol som ochotný pre nich urobiť takmer čokoľvek, ľudia ktorí boli v deväťdesiatych rokoch prenasledovaní a terorizovaní náckami a teraz ich volia a obhajujú ich zvrátené bludy. Toto sa v mojom meste zmenilo a ja som z toho neskutočne sklamaný a smutný. Žijeme v divnej dobe, za ktorú si ale môžeme sami. Za hlbokého mečiarizmu boli MSR súčasťou nemalej skupiny ľudí, ktorým záležalo na budúcnosti tejto krajiny bez mafie, komančov, či náckov. Svoju „robotu“ sme si robili najlepšie ako sme vedeli, no evidentne sme asi neurobili dosť na to, aby sa nám po námestí neprechádzal fašista a ľudia mu aplaudovali. Toto beriem tak trochu ako moje osobné zlyhanie. Ľudia sú frustrovaní a preto sa chytia každej kraviny, ktorú im nejaký extrémista naservíruje. Zabudli čo je to ozajstné priateľstvo a jednota. Nahradili to sociálnymi sieťami a stali sa pohodlnými. Prestali čítať knihy a stačí im to, čo im nejaký zakomplexovaný trtko predhodí cez Facebook. Zabudli na to, že ak sa chceš mať lepšie, tak pre to musíš niečo urobiť a nie iba sedieť a čakať, kým to niekto urobí za teba. Našťastie Bystrica nie je ani zďaleka taká hnedo-zelená, ako si niektorí myslia a tak aj ja vidím svetielko nádeje. Hlavne pokým budú existovať mladí ľudia, ktorí si nebezpečenstvo pravicového ale aj ľavicového extrémizmu plne uvedomujú a snažia sa proti tomu bojovať. A ja môžem byť hrdý na to, že títo ľudia sú mojimi kamarátmi a môžem s nimi spolupracovať zakaždým, ako mi to môj nabitý rodinný a pracovný život dovolí.

J: Ako hodnotíš politickú situáciu na Slovensku všeobecne? Chystaju sa volby, vieš už koho pôjdeš voliť?

Mrviace sa rožký – fotky archív Slimáka

S: Politická situácia na Slovensku je žalostná. Ľudia, ktorých som nikdy nevolil a ani voliť nebudem sú stále pri koryte a tí, ktorí každé voľby na prvý pohľad vyzerajú, že by tu niečo mohli zmeniť, sa po čase vyprofilujú tak, že mi je na zvracanie.
Uvedomujem si, že neísť voliť nie je riešenie, ale politici mi rozhodovanie každými voľbami robia čoraz ťažším. Snažím sa byť čo najviac apolitický, ale u nás ešte politická kultúra nedospela do štádia, kedy si aj apolitickí voliči majú z čoho vybrať. V mojom okolí sú ľudia podobne zmýšľajúci, ale samozrejme sa nájdu aj takí, čo pôjdu voliť Kotlebu, či dokonca Harabína.

J: Čím je hardcore pre teba po tých dlhých rokoch? Chodíš ešte na koncerty?

S: Hardcore je stále taký aký bol. Mnohí so mnou nebudú súhlasiť, ale je to preto, lebo ja si z neho beriem to, čo potrebujem. A preto sa v mojich očiach hardcore nikdy nezmenil. Na koncerty stále chodím, ale keďže mám veľa povinností, je to len sporadicky. Minimálne trikrát do roka dám dokopy starú partičku a vyrazíme spolu. Najbližšie sa chystáme na Sick of it all do Budapešti.

J: Keby si mal vytvoriť rebríček najlepších 10 slovenských undergroundových kapiel či albumov, ktoré by to boli a prečo?

S: Testimony – Svet prestáva byť sídlom ozajstného života je pre mňa najlepší slovenský album všetkých čias.
Mäso – Insanity over reality, pretože je to mäso.
Dauntless – The fall will give you time to think about your failure, skvelá kapela, skvelí ľudia, skvelé spomienky.
ČAD – všetko od nich, lebo Pišta.
Pathology stench – Meatall, lebo som tam robil texty.
Mentally parasites – všetko od nich, Laco je kráľ a na tú dobu veľmi aktívny člen scény.
Frown – všetko, lebo sa mi páči Type of Negative.
Adacta – všetko, lebo sú kurva dobrí.
The Flame still burns – všetko, lebo milujem ten ženský vokál.
Attack of rage – všetko, lebo Hoyas je kurva rýchly.

J: Nadviažem na predošlú otázku. Keď ti je na piču, aké kapely si pustíš? Čo robíš ak ťa svet serie? Máš nejaké východisko z blbých životných situácii, okrem borovičky?

S: Keď sa cítim zle, pomáha mi rodina. Moje deti sú liekom na všetko, ale aj hudba mi veľmi pomáha. Keď som nasraný, púšťam si hocijaký grind core. Keď som smutný, alebo na mňa lezie depresia počúvam hocičo od Sick of it all, alebo H2O. Pre mňa sú to dve najpozitívnejšie kapely na svete. Ak potrebujem relaxovať, pustím si TOOL, alebo Madonnu. Blbé životné situácie sa musia riešiť iba s čistou hlavou a preto alkohol pijem výnimočne. Aj ja som mal pseudo straight edge obdobie, počas ktorého som sa naučil, že alkohol nie je riešenie a ani nástroj na to, aby sa človek zabavil. Ja tomu hovorím, že som si to s „alkoholom vybavil“. Mám rád pivo a preto nikdy neprestanem piť. Neznamená to ale, že sa budem ožierať každý deň do nemoty.

Note: Zopár ďalších otázok je v papierovom zine Limokid, ktorý sa dá stále objednať na amentma.bigcartel.com

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s