Kto by nepoznal Mladé rozlety? Ako prvý priniesli na pódia tvrdý, nekompromisný punk rock, ktorý sa označoval za hardcore. Silne ovplyvnený Dead Kennedys, textovo ukazujúci na špinu v spoločnosti s riadnou dávkou drzosti a satiry. Nenávidený skinheadmi a milovaný punkáčmi.
Rozhovor robení v bývalej krčme STOKA s “leadrom” kapely Deákom, ktorému
prišiedel sekundovať Veslo z Lord Alex.
Rozprávalo sa nie len o MR, ale aj ďalších hudobných projektoch ako KARPINA či CANDY CORE.

J:Na začiatok sa prosím Ťa predstav. Rád by som vedel tvoje meno, alebo prezjývku, v akých kapelách si pôsobil, ročník… Rozhovor je čisto len tvoj názor na veci, o ktorých sa budeme rozprávať, nie v mene tvojich kapiel.

D: Dobre. Deák. Ročník 72. Založil som kapelu Mladé rozlety v 1988 roku.

J: Predtým si už žiadnu inú kapelu nemal?

D: Hral som v takých kapelách, ktoré nestoja za reč, pretože to som bol malé decko. V 1988 som mal 15 rokov a kapela sa založila na začiatku roka 1988.

J: Pamätáš si na názov…

D:…to hovorímo Mladých rozletoch.

J: Skús si zaspomínať na tie úplne prvé kapely.

D: Dobre, v 1983 som založil v 5 triede na základnej škole kapelu ANIČKYN VRKVOČIK. To bola kapela , kde išlo predovšetkým o ten názov kapely. To bolo ako AC/DC, AniČkyn medzi tým mal byť ten blesk, ale my sme mali vrkvôčik.

J: To už ste sa pokúšali hrať punk rock?

D: Bol to pokus hrať bordel. Nevedeli sme čo je to punk rock , alebo čo to bude. My sme mali varechy, krabice a španielské gitary. Spomínam si, že sme mali takú umelohmotnú gitaru z hračkárstva akú mal vlk v rozprávke “No počkaj zajac!”, mala 4 rozbité struny, plus rozbitú španielku, krabice, tácne a vankúše. Preto sa pýtam, či to mám spomínať, pretože to nestoji za reč.

J: Všetko stoji za spomenutie, sú to spomienky a úvod, všetci niekde a nejako začínali.

D: Ďalšia kapela bola KGB 3, kde zostava už bola podobná Mladým rozletom. Bol to taký predchodca MR. Založená bola v 1987, alebo možno ešte v 86tom.
Táto kapela nemala nikdy žiadne koncerty. Hrával tam bubeník MR. My dvaja, potom tam bol basgitarista, ale ten bol viacmenej len virtuálny, pretože sa tam občas objavoval v byte nášho bubeníka, kde sme mali skúšobňu.
Tiež sme hrávali na veciach, o ktorých sa nedá povedať, že boli hudobné nástroje, klasiké hrnce a pod. Mali sme už zopár výborných pesničiek.
Vtedy sme inak vymysleli pesničku “Analýza dokázala hovno”. Ja som ten text povedal Špakovi z Kosa z nosa, ktorý bol môj sused na Kramároch.
Pôvodný text pesničky znel: “Analýza hovna dokázala, analýza hovna dokázala…” , to sa povedzme opakovalo 20-krát a potom bol stop time a: “…a čo dokázala?, HOVNO!”
Ja som to teda povedal Špakovi, ten sa na tom úžsne rehotal. On bol potom s Whiskym na vojne niekde v Malackách, povedal mu to a Whiskey ako obvikle ukradol niekomu niečo, takže pôvodne tá pesnička je moja.
Následne sme v 1987 spoznali ľudí, mladého Leďa, Vesla a Guláša. .Oni už mali svoje kapely predtým ako BARBUS a KRACH. Založili novú kapelu LORD ALEX a my sme nemali basáka. Povedali nám nech si požičiame Guláša a založíme vlastnú kapelu. Tak sme urobili aj my kapelu.
V tej dobe začal vychádzať, ten prijebaný časopis, Mladé rozlety a my sme sedeli vo Funuse a tam bol náš kamarát so starším bratom Janom Krpelanom. Ten tam
sedel a hovoril, že by mohla byť nejaká kapela, ktorá by sa volala Mladé rozlety. Ja som tam práve bol a povedal som, že dobre, tak to teda spravíme. On v MR pôvodne
hral, bol tam ako spevák. Dokonca aj Špako a Maroš Gazdík tam hral na basu. Gazdík bol hipisák tak sme ho vyhodili a išiel tam Guláš. Krpelana zavreli komunisti do basy, ale zanechal po sebe niekoľko dobrých textov ako “Skurvený skinhead” napríklad. Z toho vznikli Mladé rozlety, ale len v trojici.
Na jar v 1988 kapela začala skúšať v zložení ja, Guláš a Štefan u mňa v izbe. V auguste 1988 sme odohrali náš prvý koncert. Prvý koncert sa udial s kapelami Kosa z nosa, Lord Alex a Pokrytci. Všetky tie kapely boli z Bratislavy. Od tohto koncertu sme začali na plno fungovať.

J: Prečo vznikla pesnička “Skurvený skinhead”. Bola to situácia, ktorá panovala v tej dobe v Bratislave medzi punkáčmi a skinheadmi, alebo sú za tým iné skutočnosti?
Vystihujete v tej pesničke obdobie, kedy sa do punku začali miešať rasové a fašistické ideali?!

D: Podľa mňa, situácia bola takáto. Mnohí ľudia nevedeli, že ako to vôbec je. Videli Sex pistols s hákovými krížami na tričkách a mnohí si mysleli, že punk to je fašizmus. Byť punkáčom znamená byť fašistom. Nosili čierne sidovky, čo pripomínalo SSácke kabáty. Bola to jednoducho taká móda a policajti označovali všetkých punkáčov za fašistov. Pre policjtov to bolo úplne jasné. Neskoršie som počul “výborne” názory po krčmách, keď som argumentoval, že punk nie je fašizmus ako: “…punk je fašizmus!”. Pýtal som sa ako je teda možné, že v Dead Kennedys búcha černoch, keď fašizmus rovná sa šovinizmus, rasizmus atď. Odpovede typu: “…on tam síce hrá, ale oni ho aj tak na každej skúške biju!” ma výborne pobavili. /smiech/

J: Vidieť, že inteligencia im nechýbala už od začiatku. By ma zaujmalo odkiaľ týto ľudia čerpali takéto pikošky…?

D: …

J: Odkiaľ si ty čerpal informácie o punku?

D: Môj otec vie dobre po maďarsky a to bol jeden z mojich zdrojov. V trafike Orbis pictus bolo dostať zahraničnú tlač a prevažne maďarskú tlač. V Maďarsku bola
väčšia sloboda ako v ČSSR a z ich novín som čerpal informácie. Tam boli celé články, do podrobna rozpísané o punku. Pamätám si, niekedy sa tam objavovali celé dvoj stránky venované punku s fotkami punkáčov z Kings Road z Londýna.

J: Pamätáš si na názov toho časopisu?

D: Vilat itusak. Neviem či to ešte existuje. Zdroje boli…pozri sa. Primitívy si mysleli , že to je fašizmus a tí múdrejší, čo nemali v hlave nasrané, tí vedeli, že o čo sa jedná. Možno vedeli aj trocha po anglicky a vedeli si preložiť texty. Vedeli , že to bolo proti fašizmu a všetkým takýmto izmom. Takto som aj ja vedel, že o čom to je…

J: Situácia v Bratislave bola teda aká so skinheadmi?

D: Mňa nebavila situácia v Bratislave. Bolo málo skinheadov , tak do desať skínov a punkáčov bolo obrovské množstvo, stovky. Na koncertoch Zóny A bolo normálne
500 ľudí aj viac ľudí, punkáčov. Skinheadi ešte v tedy nemali žiadnu kapelu na Slovensku ako takú , ktorá by propagovala ich myšlienky. Oni sedávali dole v Mamute, v suteréne, ktorý sa volá Budvar. Skinheadi sedávali za jedným stolom s punkáčmi, no a všetci sa chvastali, že aké to je perfektné u nás. Skinheadi sú kamaráti s punkáčmi a pritom všade naokolo sme počuli ako sa medzi sebou mlátia. Z Poľska išli chýri, že tam na festivali v Jarocime boli veľké bitky medzi punkáčmi a skinheadmi. To isté sa dialo už aj v Prahe či v Maďarsku.
Jedine tu, obvikle ako vždy na Slovensku, kde každí je veriaci komunista, čo je pekelné neuveriteľná kombinácia. Komunista v nedelu na obed v kostole.
Tu nikomu nerobí problém byť hoci čo aj v kombinácii rôznych protichodných izmov. Tu sa to takto dialo, lebo čím je menší národ, tým sú všetci väčší kamaráti a sedí fašista s komunistom pri stole.
Mne sa páčilo, že sa mlátia a ja som chcel aby sa aj tu mlátili. Ja som aj mnohým hovoril: “…treba ich mlátiť teraz, keď je ich len 10, pretože keď ich budú stovky, budú oni
mlátiť nás!”
Všetci sa mi smiali, že ty si kokot, takto to nikdy nebude, však Kajo Brukner je náš kamarát a potom založil Krátky proces.
S pádom komunizmu v 90 roku, keď nacionalizmus začal ísť úplne do popredia a SNS /Slovenska Národna Strana/ plus ďalší im podobní ako poslanec Panys, prezývaný Penis, začali brojiť za samostatné Slovensko. Vtedy slovenský nacionalizmus sa dostal na výslnie a bola to dobrá živná pôda pre nacionalizmus.
Vynorilo sa veľa skinheadov, aj takých úplne malých 14/15 ročných z Petržálky. Tí už chodili v gangoch mlátiť a napadať punkové koncerty, kedy punkáči začali dostávať na piču a vtedy som im hovoril: “…vidíte vy kokoti, keby ste ich mlátili predtým, aspoň by ste mali dobrý pocit, že aj vy ste si udreli!”.
Teraz ich mlátia a kopú na zemi a to maju za ich dobrotu. Potom napríklad napadli aj Stoku, ale to sa ešte nevolalo Stoka, ale rockový klub Martanovičová ulica, dom Dopravákov. Napadli koncert ExTipu na začiatku 90 rokov.
V ExTipe tam hral Sveťo Korbel, Miky Mikuška, na gitaru Peci Uherčík a bubnoval tam Tibor Cedásy. Hral sa tento koncert a bol to vlastne prvý veľký útok skinheadov na punkový koncert, kde dostala na hubu aj žena Peciho Uherčíka a riadne dostala naložené. Vtedy prišiel za mnou Sveťo Korbel a povedal: “…mal si pravdu !”.

Jediný človek, ktorý povedal, že mal si pravdu s tými vyjebanými, holohlavými hajzlami fašistickými. Je to presne tak, teraz keď ich je veľa tak nám dávaju na piču.
Tých incidentov bolo neskoršie viacej a viacej. Ďalším z nich bol na festivale Rock Pop, ktorý sa uskutočňoval v Bratislave, v prvej polovici 90 rokov.
Jeden z tých festivalových dní sa uskutočnil na Devíne. Hral tam v ten deň Chuck Berry. Zomlela sa tam obrovská bitka skinheadov a punkáčov, ktorí tam išli na Berryho ako zakladatela rock n rollu. Veľa punkových kapiel z jeho tvorby čerpalo a robili cover verzie na punkový spôsob. Všetci sa tam v ten deň išli pozrieť, lebo to tuším bolo aj zadarmo.

J: Moja žena tam bola, a áno bolo to zadarmo.

D: Presne tam sa udialo to, že tí čo sedávali kedysi za jedným stolom v Mamute / Budvare sa mlátili navzájom. Kajo Brukner sa bil so Slížom, ktorý ešte pred dvoma rokmi sedeli spolu za jedným stolom a hovorili, že to sa nikdy nemôže stať. A jeb do piči, také rany…!!! Toto je moja pravda!

J: Ako sa pozeráš na skinheadské hnutie dnes s odstupom času? Predsa len vzniká v rámci bratislavy veľa skinheadských kapiel či už apolitického razenia, alebo antifašistického.
Aký je tvoj postoj k novej vlne skinov na Slovensku? Predtým to boli možno 4 ľudia čo sa hlásili k Oi kultúre a dnes tu máš desiatky až stovky mladých Oikáčov.

D: Neviem čo si mám o tom myslieť. Ja poznám ľudí okolo kapely ROZPOR, s ktorými ja nemám žiaden problém. Oni všetci prezentuju, že nie sú fašisti. Neviem čo si mám o tom myslieť.
Neviem, či sa im dá všetkým veriť, pretože videl som už aj ľudí, ktorí sa hlásia k Oi a tvrdia, že nie sú fašisti, ale po dvoch/troch pivách sa správaju ako fašistický
skinheadi. Neviem do akej mieri je to pravda a do akej mieri je to pretvárka.

J: Túto nedôveru k skinheadom mám aj ja dodnes. Fakt sa až po pár pivách ukáže kto je čo za individum. Pome späť ku komunistom. Ako prebiehalo vybavovanie koncertov, výsluchy na fízlarni, prepadavánie koncertov zelenými uniformami, každodenný život punkáča za červenou stenou?! Zakazovanie a povolovanie…?

D: V 88 sme mali prvý koncert. S tým sme problémi nemali, pretože bol urobený na Konventnej ulici v podzemnej vinárni. Bola to podniková vináreň, pretože za komunizmu bolo všetko podnikové. Bola podniková ubytovňa ROH a bola podniková vináreň. Niekto proste zobral kľuče od podnikovej vinárne od rodičov.
Bolo to 31. augusta , posledný deň prázdnin. Tento koncert sa zorganizoval o druhej hodine poobede, kvôli tomu aby sa vyhol problémom. Hralo sa do 6, kedy
začínali iné koncerty a náš už skončil, práve kvôli tomu, aby sme nebudili nejake podozrenie. Keby sa tam potĺkali nejaké divné postavy večernou ulicou , tak by
to mohlo vzbudiť v nejakej hliadke policajnej na Lade kombi alebo poprípade na Volge, podozrenie. Hliadky boli furt a všade. Hocikedy sa mohli vynoriť každú chvíľu
odhocikadiaľ. S týmto koncertom teda problém nebol, ale keď sme chceli mať už normálny koncert , ktorý bol vo februáry 1989 asi pol roka po prvom, tam už
problém bol.
Mal byť v Muko klube / Lamač, kde mali svoj prvý koncert v živote Davová Psychóza. My s Lordom Alexom sme mali uz svoj druhý koncert. Problém bol, že každá kapela musela mať svojho zriadovateľa. To bolo rozdelené na obvody. Ty si musel svojmu zriadovateľovi predloziť dátum koncertu a predložiť mu texty na schvalenie.
Oni si tie texty čítali a schvalovali. Buď ti prešli, alebo nie. Koncert mohli povoliť, alebo nie. Keď povolili s výhradami tak ti povedali, ktoré skladby nesmieš hrať a podobne.

S koncertom vo februáry boli obrovske problémi, pretože sme dokonca museli hrať pred komisiou. To sa udialo v skúšobni Davovej psychózy, kde sa stretli všetky tri kapely plus teti z Národneho výboru s nejakým ujom, ktorý si tam sadli na stoličky a my sme im mali hrať, pretože sa im to celé nezdalo. Zahrali sme im, ale aj tak nič nepočuli o čom spievame, lebo tam bol zlý spevový aparát. Mali to v inštrumentalnej podobe. Odišli so zmiešanými pocitmi. Koncert nakoniec povolili, ale alibisticky to hneď aj udali na štátnu políciu.
Ten koncert sa uskutočnil a po ňom sme všetci zodpovední dostali predvolanie na políciu ku Dvom Levom. Za Rozlety som to bol ja, za Davovku Jano Kassa a z Lord Alexu Veslo. Došlo nám to pekne domov, že sa máme dostaviť na výsluch na políciu v čase školy. Sme sa uvolnili zo školy a išli sme tam. Poviem príklad, že sme sa mali dostaviť ja neviem, o desiatej na vrátnici u Dvoch Levov. Prišiel si po nás pán v obleku. Spýtal sa ma či som ten, ktorý by som mal byť. Ja , že áno.
Tak som s nim išiel do výťahu z takého pletiva. Už len to vo mne evokovalo divné pocity. Vo výťahu sa ma pýtal: “Čo bojíš sa?”. Mal som len 15 rokov a ja som mu odpovedal: “…nie, ja som nič neurobil, nič som neurkadol, nikoho som nezabil…”. Prišli sme do kancelárie a tam mi ponúkli stoličku, že sadni si. Boli veľmi priateľský, vrteli chvostom. Začali hneď debatu v duchu: “…tak čo tie Vaše kapely? Hehehe…”. Pýtali si mená ľudí, že čo sme, odkial sme, čo chceme a čo hráme?
Odpovedal som im, že hráme rock. Oni moc dobre vedeli čo sme zač, takže dlho som z nich volov nerobil. Stále sa pýtali na mená ľudí čo so mnou chodia von.
Odpovedal som im, že ja poznám len prezývky tých ľudí, že ja nepoznám ich občianske mena ani neviem kde bývaju, pretože my sa stretávame na Mierovom námesti pri fontáne. Povedal som im prezývky ľudi, o ktorých už aj tak vedeli, že Veslo a pod. A oni na to, ako sa volá vlastným menom. Odpoveď znela: “…ja neviem. Ja ho poznám len ako Vesla?!” Nevies ani kde býva? Odkial chodí na Mierko? Neviem, autobusom nejakým príde…a pod. Nakoniec to cele skončilo pri tom, že či nechcem s nimi spolupracovať. Dohadzovať informácie, že ak to urobim , budem mať z toho nejake výhody.
Neviem, čo by som im mal hovoriť, my nič nerobíme, my sa len stretávame, občas si zahráme a chodíme sa zabávať. Neviem, čo by som Vám mal hovoriť?!

J: Nenašiel si si svoje meno na cibulkovom zozname spolupracovníkov ŠTB? Keď Vám mohli v tej dobe dať podpísať papiere, o ktorých ste možno ani nevedeli čo je na nich napísane?

D: Ešte som nehladal, ale ja som nič nikdy nepodpísoval. Ani zápisnicu som nepodpísal, pretože tam nemali čo riešiť. Zo mňa nič nedostali a ani sa veľmi nesnažili zo mňa toho veľa dostať. Brali to dosť volne a videli sami, že sa v tej dobe ešte nejedná o žiadnych disidentov tzpu Čarnogurský či Havel. Videli, že to je len taký disidentský dorast. Myslím si, že nemali ani čas to podchytiť. Určite by nás do budúcna, všetkých čo sme tam boli, kontaktovali, lenže im v novembri jebol režim, čo bolo cca od tej udalosti asi 10 mesiacov. Výsluch bol v marci, takže to bolo 8 mesiacov do pádu komunizmu.

J: Čo si si pomyslel po páde komunizmu v 89tom? Mal si ten pocit, že teraz to bude naozaj lepšie, alebo si bol k tomu skepticky? Síce to padlo, ale bude aj tak ako bolo predtým…

D: Určite som si myslel, že to bude lepšie.

J: Bol si plný očakávania?

D: Ja som nebol až tak optimistický, že by som bol plný očakávania. Myslím si, že nič horšie ako komunizmus a fašizmus neexistuje. Môže si hockto pičovať na demokraciu, hypermarkety a globalizáciu , ale v zásade si možeš robiť čo chceš. Oproti tomu ako to bolo vtedy, tak určite teraz si možeme robiť čo chceme.
Robíme si koncerty, spievame si čo chceme a nikto nám v tom nebráni. Nebráni nam vycestovať si do Viedne a hocikde inde do sveta. Vtedy si sa nemohol nikam hnuť.

J: Prišli Vám po 89tom ponuky od vydavatelstiev na nahranie albumu tak ako to mala napíklad Zóna A?

D: Nie neprišli. Jedine nám napísali z časopisu Mladé rozlety , že by s nami chceli spraviť rozhovor, pretože máme rovnaký názov. To bola jedina ponuka od väčšieho vydavatela.

J: Ten rozhovor ste urobili?

D: Áno, spravili sme ho. To bol časopis pre mladých ľudi a zväzákov /smiech/. Oni sa akože po páde komunizmu hrozne tešili, že to skončilo a blablabla.

J: Ten časopis, ale vychádzal dlhé roky aj po páde komunizmu, ten si pamätám ešte aj ja a to som ročník 78.

D: Samozrejme, že áno. Neskoršie sa to premenovalo na MR a potom to už tuším zaniklo.

J: Jediné čo asi prežilo z tej doby je Včielka a Kamarát, možno ABC.

D: V ABC si mal aj za komunistov nemecké tanky /smiech/.

J: Po revolučnú eufóriu máme za sebou…

D: Eufória to nebola! Ja som bol rád, že ten režim jebol, lebo to bol vrchol. Napríklad nás na ulici, hocikedy sme išli, fízli zastavili a vytrhávali nám odznaky, brali opasky a strihli vlasy. Kedykoľvek ťa mohli zbiť obuškami bez udania dôvodu. Známi bol koncert v Horskom Parku v lete 1989.

Veslo: …to bolo v 87 roku. To sme tam hrali s BARBUSOM a TLAKOM plus Zóna A, ale tí sa nedostavili.

D: Tam prišlo zopár policajtov a ukončili koncert. Povedali ľuďom, aby sa rozišli. Ľudia veľmi neradi, ale postupne sa rozišli s frflanim. Skončili sme všetci vo Funuse
a mysleli sme si, že je to vybavené. Behom asi hodiny Funus obklúčili policajne auta a antony. Všetkých pobrali na políciu. Noc stravili s rukami nad hlavou opreti o
stenu. Nám s Veslom sa podarilo utiecť. Nás naháňali hore ku kostolu autom. Skočili sme cez plot do jednej záhrady…pamätáš si na to Veslo?

Veslo: Utekali sme aj s Rybom. Ten mal v ruke ešte basovú gitaru. Zastavili nás a kontrolovali nám doklady. Fízel na nás, že vy ste tam mali hrať? My nanho, že
NIE, NIE to máme požičane len od kamárata. Potom nás pustili.

D: Tak teraz neviem s kým som utekal?! Pamätám si, že nás v tých uličkach naháňali autom. Bola dosť tma a videli sme iba svetla za nami. Keď sme už pomaličky
nemali šancu, tak sme skočili do spomínanej záhrady a pritisli sa k múriku. Oni zastavili a baterkami začali svietiť do záhrady. Nad nami svetla bateriek, ale nepozrel sa ani jeden pri plot. Triasol som sa ako hovädo, že už sme v piči. Nenapadlo ich posvietiť si dolu. Neviem si predstaviť čo by s nami bolo. Čo sme potom počuli, čo sa dialo na fízlarni bol horor.

Veslo: Guláš tam bol.

D: Takže bolo to peklo. Teraz nech si hovorí čo chce, ale takéto veci sa už nemôžu diať. Možu sa diať, ale máš určite väčšiu šancu sa s nimi súdiť, alebo takéto veci, lebo v tedy si takúto šancu nemal a dostal by si ešte viac na piču. Vieš, nemohol si povedať nič ! Ani súdy, nič.
Jedine by ťa zavreli a ešte by si dostal tak, že by si bol fialový. Niečo ako ľudské práva ani náhodou. Neexistovalo to!

J: Kapela koncertovala aj po komunizme, ale kedy prišiel bod, kedy MR skončili a začali ste sa venovať ďalším projektom?!

D: My sme postupne začali hrávať s Marekom Revickým AWA NAWANY, neskoršie s Oskarom Róžom a bubeniík Mišo Krestanko plus jeden človek Peter Profant, študent konzervatória, ktorý vedel dobre hrať na violončelo, ale vedel hrať i na klavír a gitaru. Ten s nami začal v MR hrať na gitaru a robiť skladby od Dead Kennedys. Vedel dobre napodobnovať Biafru. S týmito ľuďmi sme hrali v tej kapele Awa nawany asi rok. Rozpadli sme sa…

J: To už MR neexistovali , alebo to bolo popri MR?

D: … nie to už MR pomaličky končili. To bol rok 91/92. Rozlety fungovali už ako Dead Kennedys projekt. Hostia z rôznych kapiel a hrali sme ako pred kapela rôznym
iným súborom. Mali sme 5 kennedys skladieb, ktoré sme hrali. Trvalo to asi teda rok a rozpadli sme sa kvôli rozdielnosti názorov. Kvôli mojim názorom. Ja versus
zbytok kapely, to znamená Róža, Krestanko a Brezovský to videli úplne inak, čo sa týka filozofie hudby ako ja. Im na textoch nezáležalo, im by nevadilo spievať o hoci čom. Tam boli texty veľmi slabé a ja som sa ich snažil nejako robiť.
Im to bolo v podstate jedno a tak ďalej a tak ďalej…celé to zaniklo a ja a bubeník sme odišli hrať do KARPINY. Tieto všetky veci, ale prebiehali súčasne. Nedá sa povedať, že jedno sme skončili a druhé sme začali. Súčasne, plynule to všetko prebiehalo. MR dohrávali v 90 roku. V 1991 a 92 už to bol len ten Dead Kennedys projekt,
popritom hrávala už aj kapela Awa nawany a k tomu začínala Karpina. V 91/92 sme už mávali s Karpinou koncerty.

J: Karpina vlastne vznikla za obdobia Vladimíra Mečiara a mala dosť satiricko politické texty na vládnuce garnitúri. Bol Vlado hlavným dôvod byť politický s Karpinou?

D: Samozrejme, že je a bola.

J: Mali ste aj vystúpenie v relácii Roba Grigorova RG TIP na STV v jeho hudobnej relácii pre amateérske kapely a tam odznela aj pesnička o V.Mečiarovi…si to pamätám veľmi dobre, keď to tam išlo…oči mi išlo vystreliť. To bolo husté. Čo sa stalo po tom?

D: Áno odvysielané to bolo, ale bolo to cenzúrované. V pesničke je časť, kde ide kankan a následne po tom vypočitavanka s bubienkom a slová o V. Mečiarovi , tak
tato čast bola celá vystrihnutá…

J: V STV ste si už asi odvtedy nezahrali?

D: Pravda a dokonca tam vyhodili produkčnu RG TIPU. Mečiar bol vtedy pri moci a začali sa diať tie isté veci ako za komunizmu, lebo v 1990 a 1991 vládla na Slovensku úplna anarchia. Jedine roky anarchie v tomto štáte boli práve vtedy. Nikto nevedel čo má robiť a čo sa deje. Človek mohol ísť a robiť hoci čo…Nikto nevedel čo sa bude diať ďalej.
Napokon sme opisovali situáciu okolo samostatného Slovenska a V. Mečiara, pretože nás to nebavilo, čo sa tu deje, tak sme sa k tomu vyjadrovali.

J: Mali ste s tým nejake problémi? Pretože napríklad pri kapele Iné Kafe, na začiatku jej kariery, keď ešte neboli tak známi, im chodili na koncerty ŠTBáci. Poväčšine počas hrania na koncertoch proti mečiarizmu.

D: Myslíš SISkárov , nie ŠTBakov?!

J: Presne tak, ale aj tak to boli a sú tí istí ľudia si myslím. Nevidím v tom rozdiel.

D: Hmmm, takéto problémi, aj keď sme boli určite drsnejšia kapela ako Iné kafe, sme nemali. Nepamätám si , že by na naše koncerty niekto taký chodil, resp.
nezaregistrovali sme žiadne takéto osoby. Jedine sme mali problémi s tou cenzúrou na STV a pesničkou o V. Mečiarovi. Neskorsie v 1998 sme mali problémi s Karpinou. My sme vlastne hrali od roku 1991,2,3,4 a 95, potom 96 a 97 nič , no a v 98 sme spravili znovu koncert. Odohrávalo sa to tesne pred volbami v júny 1998 a my sme dali na plagáty mečiarovu hlavu. Koncert sa mal konať na Vajnorskej, kde je, či bol vedúci krypto komunista pán Repa. O ňom sa nedá povedať, že bol posratý, ale on bol pred posratý. Ešte sa nič neudialo a už bol z toho celý hotový. Spravili sme si koncert spolu s plagátmi, to bola naša záležitosť spraviť si propagáciu a do tej nikoho nič nebolo. Po celom meste sme mali plagáty s usmievajucim sa Vladimírom Mečiarom. Na to mi volal p. Repa úplne roztrasený, že nech okamžite prídem za nim, že na tomto sme sa nedohodli. Prišiel som tam zistiť čo je vo veci. Povedal mi, nech tam prinesiem nahrávku kapely, nech vie čo sme zač. My sme dali na plagáty totižto , že sa bude konať míting Karpiny a k tomu bola tá mečiarova hlava. On mi hovoril, že mu volali zo SISky, že čo to má znamenať?!
Aký míting má byť na Vajnorskej? Oni volali kade tade a vypytovali sa na míting HZDS, že oni sami o ničom nevedia a pod.?! /smiech/
Ja som tam ale nebol, keď mu volali, takže neviem či to bola pravda, alebo jeho výmysel. Nakoniec sme mu hovorili, že to je recesia. Ľudia z Vajnorskej hneď, že rušia celý koncert, lebo oni figurovali ako hlavný organizátor a nechceli s tým mať nič spoločne. Z našej strany sme boli len spoluorganizátori akcie. Jedine na čo pristúpili bolo, že si od nich prenajmeme sálu. Tu sálu sme mali mať predtým zadarmo s tým, že zo vstupného po odpočítani nákladov, zvyšok peňazí ostane tomuto kultúrnemu centru. On teda dal od toho ruky preč a museli sme si teda sálu za niekoľko tisíc prenajať od kulturáku, s tým, že my budeme zodpovedný za chod akcie. Neskoršie sme išli za riaditeľkou kulturáku a musel som jej púšťať nahrávky Karpiny, aby vedele o čo sa jedna. Vybral som neškodné pesničky ako Nováková a pod. Prešli sme a koncert sa skončil s vyrazenými dverami. Kapacita sálu je ževeraj nejakých 350 ľudi a pri tomto počte predaných lístkov prestali vpúšťať dovnutra ľudi. Pod Vajnorskou je ževraj nejaká garáž a mohlo sa to cele prepadnuť pod zem. My sme ich presvedčili nech daju ešte aspoň 20 lístkov do predaja lebo vonku čakalo na koncert ďalších 150 ľudi miminálne. Pri tejto akcii vpusteni posledných ľudi do vnútra arealu sa ľudia vonku natlačili tak, že všetci 150 prevalili dvere kulturáku a skončili v sále. Na to prišla polícia a rýchla rota, spísali zápisnicu , že usporiadatel nezvládol akciu. Koncert sa konal a tretina ľudi bola zadarmo. Čo nám absolútne nevadi, my sme boli len radi. Sála bola nabita. Bol to vlastne comebackovy koncert Karpiny na pódia. Takéto problémi boli…
Repa argumentoval neskoršie mojim oblúbeným výrazom v štýle: “…pán Deák toto nemožte takto robiť. Viete zvolebnieva sa…”, mimochodom môj oblúbený výraz, “…to znamená , že nastáva iný stav.” Neviem aký, ale nechápem prečo by sme my kvôli nejakým kokotom, ktorým sa zvolebnieva, obmedzovali naše aktivity.
Tomu ja nerozumiem. Predsa ak žijeme v slobodnom štáte, či sa zvolebnieva, alebo nie, budem si hrať čo chcem a kedy chcem a ak nie, tak budem robiť veľmi zle.

J: To bol návrat Karpiny na pódia a ako prišlo k znovuobnoveniu Mladých rozletov?

D: Slovenský Malcolm McLaren známi tiež pod menom Vlado “Lamo” Lamoš urobil kompiláciu Punk Rock made in Slovakia.
Oslovil nás a ešte veľa ďalších kapiel. My sme mu dali našu nahrávku a v rámci krstu tohoto cdčka sa konala párty. Karpina tam hrala a on, že či by sme nedali dokopy kvôli tomuto koncertu Mladé rozlety. My , že dobre. Zahrali sme dve – tri skladby a ľudia sa celkom bavili. Mysleli sme si, že už sme dávno zabudnutá kapela a že to nikoho nezaújma.
Predsa len tam boli aj ľudia, ktorý nidky nezažili tu éru, keď sme hrali pred revolúciou. Ta párty bola v roku 2000 tušim a na tom koncerte boli 16 ročný punkáči, ktorí v tedy keď sme my hrali mali 6 rokov, takže som bol veľmi prekvapený ako sa naše
skladby a nahrávky zachovali v úplnej šialenej nepočuvatelnej kvalite/nekvalite. Bavilo nás tam hrať a nakoplo nás to.
Karpina je totižto iný druh muziky. Je viac vyzretejšia pričom MR sú jednoduchšie a rýchlejšie. Začalo nás jednoducho baviť hrať tento priamočiarejší náter, ktorý mal v repertoári MR. Vybavili sa ďalšie comebackové koncerty kapiel Mladé rozlety a Lord Alex v Eláme roku 2001. Tá atmosféra bola výborná, prišlo asi 400 ľudi. Z toho vyšli aj cdčka Mladé rozlety. To nás nadchlo ešte viac. Vždy sa budem venovať tomu, čo vidím, že má význam. Nebudem robiť niečo, čo je mŕtve. Keď som videl, že to ostalo žive, tých ľudi to bavi, hneď sa to prenieslo aj na nás. To ťa potom baví hrať…energia kapela a diváci, to je niečo fantastické…

J: To ti dáva tu silu ísť ďalej…

D: …neskoršie sme zahrali aj na akcii PUNK ISLAND, kde opäť bola reakcia výborná a to nám dalo presvedčenie, že to má význam robiť. Spravili sme aj web stránku, kde sú uverejnene naše koncerty. Spravili sme behom 4 mesiacov okolo 26 koncertov. Máme vypredané kluby, no nie vďaka nám, ale vďaka kapele Konflikt po celom Slovensku, ale aj v Čechách. Ľudia reaguju úplne perfektne aj na našich koncertoch, vedia texty, spievaju s nami pesničky a pod. Obidve kapely maju rovnaku atmosféru počas hrania. Nie je tam vidieť rozdiel, že MR je predkapela a Konflikt je hlavna kapela večera. Nie je to v štýle, že predkapela ma 5 ľudi vpredu a hlavná kapela ma pogo ako sviňa. Tu na tomto spoločnom turne je to úplne rovnake. Pogo od začiatku do konca.
Možno v Čechách je to trošku iné, lebo tam viac poznaju Konflikt ako MR, ale na Slovensku je to to iste.

J: Takže vy máte momentálne tour s Konfliktom?

D: Oni maju šnúru k 15. výročiu založenia kapely a my sme tam ako predkapela…

J: Hostujete Konfliktu…

D: Možeš to povedať ako chceš, pre mňa je to jedno. Predkapela, alebo hostia…

J: Teraz je take obdobie, kedy sa všetky tie staré kapely dávaju znovu dokopy a začinaju hrať. Počul som, že Acheron sa znovu dávaju dokopy, potom už len Testimony a budem sa cítiť ako v 90 rokoch /smiech/.
Ty si , ale ešte hrával v kapele CANDY CORE. Ako si prišiel k tejto kapele?

D: Candy core hrávali taký Life of Agony hardcore. Tá zostava predtým ako som tam prišiel ja bola úplne iná. Oni tušim začali hrať v 93 roku. My sme tam začali hrať až od roku 1995, 6 a 7. Vzniklo to asi tak, že pri poslednom koncerte Karpiny v 94 ci 95 v PKO , kde bolo asi 1500 ľudi sme oznámili, že si chceme oddýchnuť.
Ja a bubenik z Karpiny tiež pôvodne z MR sme chceli hrať ďalej. Bývali basgitarista Karpiny, Ivan Lacko, momentálne člen divadelného súboru v Stoke, odišiel študovať na rok do USA. Tak sme skončili. Boli sme kamaráti s členmi Candy core-u. V tom čase od nich odišli dvaja členovia kapely, bubeník Hulo a gitarista Cici, ktorí založili SKA PRA ŠUPINA. Tá mala aj s Karpinou svoj prvý koncert. Candy core ostal pár dni bez hudobníkov a v tom čase sme končili s Karpinou my a tak volne sme prešli do Candy coreu, ktorý boli v tej dobe veľmi mäkký. Hrali nejaky funky rock a keď sme tam prišli tak sa pritvrdilo na úplný hardcore typu Pantera.
Chysta sa momentálne triumfálny návrat Karpiny, ktorý sa uskutočni na Punk Islande. Bude sa to volať Ainkastle buntes toto leto 2005 v Dobrohošti.

J: Inak je veľmi zaujmavý fakt, že KARPINA na to ako malo hrá, má neuveritelné množstvo fanušíkov, ktorí chodia na každí jej koncert. Hráte len tak raz za dva roky /smiech/, ale je to snaď jediná slovenská kapela, okrem Zóny A , na ktorú chodi vyše
500 ľudi zakaždym, keď hrá…v čom to je , že oslovujete take široké publikum , pretože na Vás nechodia len tí starší, ale kopec mladej generácie…

D: Bude to asi v tom, že urážame prominentov. To ľudia miluju! Osočovať a nadávať na politikov a takzvanú “smotánku a osobnosi”.
Robiť si z nich srandu a satiru. Jozo Raž /smiech/.

J: Tu sa to niekde seklo a skončilo. Ten obsah ďalej je nerepredukovatelný. Zvukový záznam skolaboval.

Ak sa Vám rozhovor páčil, sharujte ho či okomentujte. Ak chcete podporiť tak zájdite na môj shop amentma.bigcartel.com a podporte ma kúpou jednej z mojich foto knižiek.