Viac ako 15 rokov na pódiach , precestované tisíce kilometrov…vydané dosky, zatratení, milovaní a dnes už možno aj uctievaní. Rozhovor s členmi Davovej psychózy spáchaný v jeden mrazivý zimný čas v Bratislave roku pána 2005. V jednej špinavej vinárni v centre obchodnej ulice. Zhováral som sa s Janom Kassom a Marcelom Duchoňom o začiatkoch, komančov a aj štbáckom živote.

J: Aké boli začiatky? Neubeme sa rozprávať teraz o Davovej psychóze, ale o živote v Bratislave v dobe, keď ste sa pomaličky začali motať okolo punk rocku. Kde ste bývali? Kam ste sa chodievali zabávať? Ako ste sa dostali k punku? Aké časopisy poskytovali informácie o punku? Kde ste brali inšpiráciu?

JK: Kde začať…Bude to to isté, čo som už hovoril na našom dvdčku k 15temu výročiu Davovej psychózy. Úplne prvý začiatok bola 100 plus 1tka časopis. Otvorím a tam zverina. Punkáči z Londýna. Potom Bravo časopis, to bol tiež jeden z prvých časopisov, z ktorých som nechápal.

J: Inak sranda ako tieto mainstream časopisy mali vplyv na mladých rebelov. Tieto ti otvorili cestu k punku a čo nahrávky? Aké kapely mali na teba vplyv na začiatku? Ktorá bola tvoja prvá nahrávka čo ti odpálila dekel? Časopisy priniesli image punku, ale hudba ostala stále niekde za dverami.

JK: …to bolo v 1977 roku, to som mal….hmmm…počkaj…V 1979 som bol už deviatak. To som prvýkrát počul Ramones. Tak dva roky dozadu od 79teho som práve vďaka tej 100+1tke objavil punk rock. Vtedy to bol dosť veľký boom. Mal som 13 rokov. Nejaký típek zo školy mal klasickú tehlu magnetofón na kazety, pustil mi to a bolo to super. Jednoducho super…

J: Pamätáš si na svoju prvú kazetu?

JK: Úplne prvú kazetu? Pamätám si, že som si nahrával jednu kazetu u Igora…toho bývalého riaditeľa STV…ako sa volal? U Kubiša. On mal doma epečku – singlovky. Bol som u neho doma a nahrával som si celú kazetu singlov a na druhej strane som mal nahraty Sex Pistols.

M: Poznámka, poznámka…”bývalý riaditeľ STV?”

J: Ako si k nemu prišiel? To existovala nejaká staro prešporácka solidarita?

JK: Nie, to máš take isté ako keď Billy vymieňal platne s prezidetovým synom…ako sa volal tento zase? Mišo Kováč mladší.

M: Na čom si fičal starý Kováč asi?

JK: Ty kokot, ten si tam musel fičať na … smiech…Stupavanke.

M: Starý bol určite duranista. Počúval veľa Duran Duran, smiech.

J: V ktorej časti Bratislavy ste vyrastali? Povedzte niečo viac o partičkách do ktorých ste chodili. Ty si Jano kde vyrastal? V Starom meste?

JK: Nie, ja som bol odchovaný na Štrkovci. Partičky sa začali vytvárať…To boli prvé partičky a ľudia ako Pyžo, ja neviem, už si ani nepamätám ako sa všetci volali. Boli všeliaké prezývky ako Lehy a neviem kto …

J: Kam ste teda chodievali a kde ste sa stretávali?

JK: …chodilo sa, pozri sa…boli diskotéky ako Planétka, alebo Na stromovej. To bola klasická diskotéka, kde pustili dve punkové skladby a potom nič. Mohlo tam prísť desať – dvadsať punkáčov. Pustili im dve skladby a začal bordel. Kopa ľudí na sebe…

M: Ja som síce nechodil na diskotéky, ale pamätám si, že v Lamači v kulturáku tam fičali rockotéky a punkotéky odjakživa.

J: Mylsíš si, že Lamač bol taká Mekka bratislavského punku?

JK: Anie nie. To bolo rozdelené…

M: Mekka je či bola v Saudskej arábii, smiech.

JK:…chodilo sa potom na Panely pri Centrálnom trhovisku, alebo Na kolečko do Prievozu, na konečnej zastávke električky. Tu sa formovali prvé partičky v Bratislave.

J: Prvé miesta, kde sa stretávali punkáči.

M: Úplne z prvých miest, kde sa vôbec punkáči stretávali bolo na Kmeťovom námestí.

JK: Jasné…

M: Kmeťovo námestie sa dokonca dostalo aj do záznamov kriminlálnej polície…

J: Pod titulom, kde sa stretáva asociálna mládež…

JK: Presne tak. Punková mládež. Odfotených asi desať ľudí so sovietskou zástavou…

M: ..nepriatelia štátu či dokonca ako fašistikcá mládež.

JK: Išlo to až do extrému, že boli označovaní za kapitalistov a podobne.

M: Na tých fotkách boli celé tváre.

JK: Viem, že tam pol Pyžo…ten tam bol na stopercent vyfotený.

J: Pamätáte si na prvé kapely, ktoré začali hrať v Bratislave?

M: Ja nie, pretože ja som od toho vletel až neskoršie, ale tunak brácho ti určite vie povedať viac o koncertoch Tipu…

JK: Pamätám si na prvé koncerty Tip, Paradox, Travex…to bolo v nejakom 1983 možno 1984.

J: Nezačali, ale Tip hrať na začiatku 1980 možno 1981?

JK: Áno Tip začali hrať vtedy. Pamätám sa na ich prvý koncert niekde na Záhorý, kde Sveťa dovalkali, doslovne, v kontajeri na koncert. Pred budovu vyliezol z kontajnera, aby mohol hrať, smiech.

M: Počkať. To nemohol byť Tip, pretože tam nebol Sveťo.

JK: Ježisi, áno, trepem blbosti. Koleso tam bol…? Toto sa radšej opýtaj Konýka zo Zóny, on by ti vedel povedať takéto príhodky. On si toho pamätá oveľa viac ako my dvaja.

M: Konýka určite nevynechaj.

JK: My sme boli klasická punková partička. Tam potom to mohol byť Travex na Bulharskej v 1983 asi…?

J: Ty si predtým nerhal v žiadnej kapele? Davová psychóza bola tvoja prvá kapela?

JK: Nie, nie to bola moja jediná kapela.

J: Marcel tak ty mi niečo povedz o tvojich kapelách a o vzniku Davovky.

M: Ja čo si pamätám na začiatky, vždy som dýchal oboma nosnými dierkami. Teraz sa mi strieda raz ľavá a raz pravá nosná dierka. Keď som si dal pivo, tak sa mi ten tlak vyrovnal, smiech. To tak na úvod…

J: Fajn, v tomto prípade mi pointa ušla, smiech, ale ja normálne dýcham len jednou dierkou. Behal som s tým po doktoroch a aj tak nič nepomohlo. Staré zrazenie z karate tréningov. Má to tak byť, alebo nie…

M: Ja to mám odvtedy čo som dostal od skinheadov, pred Účkom, čelovku som dostal. Odvtedy mám problémi s nosom.

J: …zahováraš.

M: …hehe…no čo ti mám povedať? S hudbou som začal asi v 11 rokoch môjho života. Prvú gitaru som dostal vo svojich 12 rokoch…

J: Plastikovú ako mal “No počkaj zajac” vlk?

M: …čo by. Drevenú. Mám ju stále doma.

J: Takže len vybrnkávačky sám pre seba v izbe?

M: Áno, len tak sám pre seba.

J: Prvá skladba čo si zložil? Prvá kapela, v ktorej si hral?

M: Pamätám si prvú pesničku aj prvú kapelu. Prvá skladba bola v mojich 13tych rokoch. S muzikou som začal v 9tej triede na základnej škole. Tam som stretol Vrabca a Martina Zvada. S nimi som roibl prvú kapelu. V tej dobe som sa začal motať okolo hudby aktívne…
V 15tych rokoch som mal prvú kapelu, ktorá sa volala Aktelyk, podla spreja na hmyz. Hral tam so mnou Vrabec, ktorý ešte hral v Sprayi a neskoršie so mnou v Kóte 22. Po nej hrával v metalovom Depresy a potom funky kapele Made 2 Made a dnes neviem čo robí. Tuším ma vlastné nahrávacie štúdio. Je to fajn chalan, ale robí už úplne iné veci. Vtedy sme riešili punkovú muziku. Aktelyk sme držali asi jeden rok. Po ňom prišla Kóta 22 s Martinom Zvadom.

J: Hudobne išlo o taký istý punk?

M: Áno, len sm sa v podstate naučili lepšie hrať na hudobné nástroje.

J: Už sa to približovalo k tomu, čo ste neskoršie hrali v Davovej psychóze?

M: Nie, nie. Zďaleka sa to k tomu nepribližovalo. Inakšie, dodnes si to odo mňa pýtaju ľudia. Hrali sme v Pardubiciach a prišiel za mňou chalanisko, že či mám nahrávky Kóta 22? Som mu odpovedal, že áno a bolo, haha.

J: Krutý žart. Máš? Mám, smiech.

M: Koncerty sme mávali v 1986stom v lamačskom klube, na spomínaných punkotékach. Vlastne sme mali prvý a posledný koncert tuším. Zaso tam s nami spieval…

J: Koľko ľudí chodilo vtedy na koncerty?

M: Vtedy? Chodilo ich vždy dosť veľa. Tých 200 ľudí minimálne prišlo. Možno aj viac tažko povedať. Vždy bolo viacmenej plno.

JK: Bolo plno, ale nidky si nevedel, kde skončíš. Nemyslím tým, že sa uchlastáš a nevieš kde si, to som nemyslel, alebo že či pôjdeš domov MHD, alebo električkou, haha.

J: Tak hovorte ako ste to mali vy s majstrami v zelenom? Aké problémi ste mali?

M: Boli veľké problémi, pre teba to znamenalo asi to, že v akú koľvek hodinu, kde koľvek si bol, si mohol byť kontrolovaný či zobraný na policajnú stanicu. Ak si bol niekde večer vonku, niečo si popil, alebo nejaké utekanie tak ťa mohli v klude zbiť. To sa stávalo pomerne často.

JK: Nikdy si nevedel, to najmenej čo sa ti mohlo stať bolo, že ťa skontrolovali a nechali ťa tak.

M: To chodili po krčmách a legitimovali ťa kedykoľvek sa im zachcelo.

JK: Či ťa zbili, alebo nezbili bola záležitosť nálady zelených.

J: Zobrali Vás niekedy na fízlareň? Vyhrážali sa Vám priamo bitkou či vyhodením zo školy?

M: Samozrejme. To sa stávalo často. Väčšinou sa ti vyhrážali tvojou karierou, to znamená, že ťa nenechajú doštudovať, alebo ti umožniť ďalšie štúdium, alebo stopnúť ti pracovnú karieru. Vtedy ideológia bola dosť hustá. Stačilo ti povedať, že dávaj si pozor, alebo bu bu bu a to ti stačilo. Stačilo ti povedať, keďsa ti vyhrážali, že budeš mať problémi. Kopec kamošov sa na tom zlaklo, čo ja beriem, pretože to chápem a viem aké to vtedy bolo. Problémi by ti vedeli spraviť. Stačilo, keď ti povedali, že budeš mať problémi, to aké problémi by si mohol mať, to už bolo úplne jedno.

J: Dávali Vám podpisovať papiere o spolupráci? ŠTB či niečo podobné?

M: Mne osobne nie.

J: Nedávali Vám podpisovať zápisy z výsluchu, pričom ste nemuseli vedieť, že napríklad podpisujete spoluprácu so štátnou službou? Mohlo sa jednoducho stať, že ste niečo podpísali a ani neviete čo ste podpísali? Neobjavili ste svoje meno na zoznamoch spolupracovníkov ŠTB?

M: Nie. Stávali sa takého veci, že dávali podpisovať rôzne papiere, o ktorých si nevedel čo sú. Minule ma dosť vytočil jeden kamarát, no kamarát ako kamarát. Chcem to s nim vyriešiť, že chce napadnúť Konýka zo Zóny. Pokladám to úplne za trapas. Osobne neverím, že Konýk spolupracoval s ŠTB, tomu jednoducho neverím. Z druhej strany neverím človeku, ktorý bol celý živoť alkoholik punkáč. Nemá právo nič hovoriť.

JK: Mne to bolo interpretované v tom zmysle, že Konýk niečo podpísal, aby mohol Leďo doštudovať školu.

M: Hm, ja tomu osobne neverím. To sú všetko sprostredkované veci. Ohováračky. Musíš to chápať v súvislosti s dobou, v ktorej sa to celé dialo. Ja chápem čo sa mohlo odohrať na policajnej stanici U dvoch levov. Nikdo nemá právo súdiť čo nevie a nežil v tej dobe.

J: Mám chápať celú tu vec tak, že Konýk dohadzoval informácie pre štátnu bezpečnosť?

M: Ohováračky sú postavené tak, že Konýk bol agentom ŠTB.

JK: Je na zozname spolupracovníkov ŠTB.

J: Tam sa, ale mohol dostať napríklad aj môj foter, že chcel ísť s nami v 1987 do Juhoslávie k moru?
Nemohol sa tam dostať hocikto a ani nemusel vedieť, že tam bol? Neverím, že tí naozajstní agenti ŠTB boli vôbec zverejnení.

M: Čo s tým, keby som sa dozvedel napríklad, že môj otec či mama boli agenti ŠTB? Čo s tým?

J: Ťažko povedať, záleží to asi od svedomia každého jedneho kto naozaj niečo dohadzoval.

JK: Marcek, nezlahčoval by som to tak…

M: Ja to nezlahčujem, ja to vidím takto.

JK: Videl si čo tam bolo napísané? Videl si tú cibulkovú stránku?

M: Nevidel, čo tam je?

JK: Konýk je tam figurovaný vo viacerých pozíciach.

M: Toto sú zoznami od ŠTBakov. Tomuto, keď niekto uverí, tak to vlastne verí komunistom. Cíti s komunistami či čo?

JK: Ja ti to neberiem Marcel…povedz mi, ale prečo tam bol?

M: Keď niekto uverí tomu čo hovoria komunisti a súhlasíš s režimom, tak potom to asi nemá v hlave moc v poriadku, pretože vieš sám moc dobre aké mali metódy a čo robili. Mali kurevské metódy a toto sa ti mohlo jednoducho stať, keď si stál v rade na mlieko. Toto má dosť vie nahnevať. (Marcel už je zjavne bez nálady)

JK: Tak potom načo otvárali tie spisy? Potom sú úplne zbytočné.

J: Možno sú len vonku mená nepodstatných , neškodných ľudí čo možno nikdy ani nevedeli, že sa ocitli na zoznamoch spolupracovníkov. Ľudia, čo robili a robia špinavú robotu sú stále tam. Sedia si na svojich vyhriatych miestach…a nikdy nikdo sa o nich nič nedozvie. Oni si vedia v čas zlikvidovať vlastné papiere o sebe a svojej práci. (poznámka: tak tomuto už dávno neverím a netreba brať tieto zoznami na ľahku váhu už len pre pamiatku obetí komunistického režimu)

M: Ja to berem ako keby to vyšlo v Blesku. Jednoducho bulvár. Verím, že tam sú zoznamy spolupracovníkov ŠTB, ale…

JK: Ok, ja to beriem. Zatial sa nič nevie. Tvoj názor ti neberiem, myslíš si, že ti Konýk niekedy povie? Či niekoho udal, alebo nie?

M: To vie iba on sám.

JK: Teraz nehovorím o Konýkovi, aby to tak nevyzeralo, ale ako je možné, že keď si prišiel na tú fízlicu, vedeli o tebe všetko možné.
Až po čase si to človek začne uvedomovať, že vedeli s kým si sa pohyboval , kde a kedy a podobne. Vždy tam boli konfidenti, nehovorím o Konýkovi, s ktorými si popíjal za jedným stolom a myslel si si, že sú v pohode. Nemôžeš byť Marcel nasraný na niekoho, kto žil v tom systéme a nenávidel ten system, zrazu po revolúcii zistí, že s tým čo popíjal pivo a bojoval proti systému hromžením päsťou, je napísaný v zozname spolupracovníkov ŠTB. Nemusel urobiť nič, ale mohol. Nemôžeš nadávať na niekoho, kto je na neho nasraný, pretože nevieš čo urobil. Ty si sa dal do pozície…

M: Áno mohol niečo urobiť…

JK: …tak prečo si potom nasraný na…, on nebol až taký alkáč, je na neho nasraný tak ako aj ja som. Nie som na neho nasraný, že by som prišiel a vyfackal ho, to nie, ale hnevá ma to svojim spôsobom. Konýk ti nikdy nepovie ako to bolo. Ja si nezistujem od druhých čo kto povedal. To ma nezaujma. Mne len niekto povedal, že pozri si w.cibulka.cz a už prvotný moment ma sklamal.

(tu je to useknuté a musím nájsť kazetu, kde bol rozhovor celý. Na margo Konýka a jeho sympatizácii k fašistom mi nedá si nemyslieť, že tento človek nemá chrbtovú kosť a je docela možné, že bol konfident a udával punkáčov, smutná existencia)