Rozhovor bol pôvodne zverejnený v Limokid zine pár rokov dozadu. Pokial ste premeškali jeho papierovú verziu, tak máte možnosť si zaspomínať s Kedrovkov z Naivefighters.

J: Ahoj Martina. Čo si robila presne pred hodinou než si si usadla za počítač, aby si odpovedala na tieto otázky?
M: Bude to znieť ako vopred zohrané ale fakt je ten že presne pred hodinou som dovarila čokoládovú polevu na tortu svojej dcéry, ktorá má zajtra jeden rok.

J: Tak to gratulujeme. Dúfame, že si to celá rodinka užijete.

J: Prvýkrát som Ťa pravdepodobne zaregistroval na prístavných garážach na nejakom koncerte. Skús si spomnúť ako a kedy si sa dostala k punku? Čo Ťa na ňom najviac zaujalo? V čom bol íný ako disco či metal a prečo punk v tvojom srdci vyhral?
M: Hehe ani neviem, na garáže chodil môj starší brat, začala som byť zvedavá, po čase sa mi dostali do rúk texty nejakých kapiel a zistila som, že sú o niečom inom ako to, čo počuješ v rádiu a že dosť podobných veci ma rovnako štve! Ako každý v tých rokoch som začala byť vegetariánkou, nosiť nášivky, čítala som ziny, ktoré vydávalo nespočetne množstvo ľudí len tak na kolene, to bolo super, od názorov, informácii po úvahy, básničky, kapelové rozhovory…bavilo ma to všetko.
Prečo práve punk? Hm – punk je podľa mňa dosť dobrý záchytný a oporný bod pre citlivých rozmýšľajúcich ľudí aj pre tých čo sa necítia natoľko sebavedomí aby bol pre nich svet gombička a mali na háku všetko okolo seba…neviem, cítila som že ma bavia rovnaké veci a hlavne ma rovnaké veci srali – ignorancia ľudí, správanie nadnárodných spoločností, sociálne nerovnosti, určite k tomu prispela aj naša „slovenská konzervatívna katolícka pseudomorálka“. Inak Roman – metal mám celkom rada, dokonca čím ďalej tým viac, takže moje srdce nie je verné len punku! (a dobrým discom z 80 rokoch nepohrdnem tiež)

J: Pravdu povediac jedinú kapelu, z ktorej si Ťa pamätám sú folkový Naivefighters. Pôsobila si predtým v ešte iných zoskupeniach, či po nich? Aké boli tvoje prvé kroky ku kapele? Bola to nutnosť sa vyjadriť? Myslím, že si robila aj koncerty v Bratislave, skús si zaspomínať a vytiahnúť staré diáre.
Naivefighers bolí iný ako ostatné punkové či hard core kapely, bolo to viac akustické a folk, prečo ste sa rozhodli ísť touto cestou? Chceli ste punk a Vaše ideály posunúť niekam inam, byť iný ako ostatné klišé punkové kapely, alebo jednoducho folk ako muzika, ktorá v minulosti bola nositeľom „revolučného“ posolstva našich dedov?

M: No ty brďo, tak moja prvá kapela kde som spievala bola Sin Frontieras, pôvodne sme tam spievali ja a N.D. na basu hral Daniel ktorý hral potom v Naivefighters na gitare, na gitaru Mikšo a za bicimi sedel Slávo – Tiso. Prvý koncert sme hrali tuším v Žiline, bol to uvrieskaný punk – po každom koncerte som nemohla zopár dní prehovoriť…
Potom som hrala ešte v STEH-u, tam sme hrali s Jurom (SIKA),Mišom (SIKA) a Majom (If there is a hope) a vydali sme jedno CD a čakáme či ešte niekoho bude zaujímať že sme nahrali aj druhé…ale už nehráme…ešte som pár krát skladala nejaké experimentálne vecičky, ale to tak rekreačne…spev a hranie v kapele mi veľmi chýba, momentálne sa mu nevenujem.

Koncerty som organizovala prevažne na prístavných garážach, ehm bolo toho dosť za tie roky, ani si už nepamätám kto všetko a čo všetko tam hralo. Bola to často krát sranda, niekedy si čakal 5 ľudí a došlo 100 a niekedy naopak. Pravidelne bývali potýčky s neplatičmi, ktorí vysvetľovali že nemajú dvacku na vstupné…dodrbávali sa aparáty, vypínala elektrika, keď sa prerobilo, chodilo sa na idiotské brigády aby som splatila rodičom čo som si požičala a dala kapele na benzín, alebo sme sa väčšinou poskladali tí, čo sme boli v garážach…húlilo sa, pilo, bicyklovalo, skejtovalo….bolo to super ten zvuk tam mal svoje čaro aj keď bol strááášne často krát zbastardený aparátmi nie vždy fungujúcimi…
Garážový zvuk je pre mňa dodnes istý terminus technicus na zvuk, ktorý sa mi páči.

J: Tie naťahovačky s neplatičmi to poznám aj ja. Piati sa chcú natrepať na jedno malé distro a potom kupuju jedno pivo za druhým na bare, alebo handrkovanie o 50 SK a potom ten istý prípad s pivom.

M: Prečo folk? Ehm – no páčila sa nám všetkým trom napríklad Chumbawamba a tí predsa tiež hrávali aj folk.
Neviem presne ako sme došli na folk, myslím že Daniel mal chuť hrať niečo také – určite s tým prišiel on, a tak sme začali niečo skúšať spolu, lebo sme boli kamaráti.
Čo ho k tomu viedlo sa budeš musieť opýtať jeho. Skúšavali sme u nás v izbe, bolo to veľmi pekné obdobie a veľmi plodné. Texty sme sypali z rukáva. Skladali sme veci spolu ako keď s niekým chytíš dobrú vlnu na surfe proste sme sa viezli, potom prišiel Farki a doplnil to o bicie – pokusy boli rôzne ale nakoniec to vždy skončilo pri tejto trojke…máme nejakú zvláštnu konšteláciu keď sa stretneme…vždy – dokonca aj teraz raz za čas….

Neviem či bola pre mňa folková muzika posolstvom revolúcie, takto som to asi nevnímala, skôr sa mi páčilo že sme boli niečo iné. Vieš keď každý mydlil tie efekty cez kombá a tak a zrazu som sa postavila na pódium ja s tou flautou bolo mi to niekedy smiešne a niekedy som mala pocit že svoju najsilnejšiu zbraň máme v textoch a v tom ako ich podávame.
Fakt je ten, že Naive fighters nie je žiadne džezovometalové prepracované hudobné zoskupenie, páčilo sa mi že sme hrali jednoducho – obyčajne a práve to mi prišlo zároveň veľmi silné. Ale to bude možno aj tým čo hovorím vyššie – atmosféra a toho, keď sme spolu robili a tvorili veci práve my traja…

A vieš čo, to klišé nás tiež štvalo. Taká tá stádovosť, že dám si nášivku, nežerem mäso, doma si zadelím Dead Kennedys, prečítam si Orwella a som punkáč a mám jasno a hotovo! To je predsa blbosť nie? Radi sme pichali do vlastného hniezda aj toho osieho!
Nebavilo ma pozerať sa na ožratých macho netolerantných idiotov rozbíjajúcich okolostojacich pred pódiom keď hrali nejaké punkove kapely a ešte mali aj nášivky equality a potom ti po koncerte rozprávali že máš celkom fajn kozy, to bol dosť odpad, hrať sa na to že sme lepší a že každý kto dôjde na punkový koncert sa už len tým samozrejme stáva lepším než zvyšok spoločnosti. Vieš čo, som už strašne unavená, dokončím to tu pozajtra. Zajtra oslavujeme s rodinou tie narodeniny…takže preto až pozajtra. Dobrú noc!

J: To si mi teraz hovorila z duše, pretože to je to čo mi stále vadí na hard core punku ta jednotvárnosť a neoriginalita, uniformita a pokrytectvo, ktoré v nej panuje. Také to tvárenie sa na alternatívu, ale pritom je to len ďalšia diskotéka.

M: No vrátila som sa asi po mesiaci a pol a dvoch urgujúcich facebookových odkazov tak pokračujem v odpovediach….
J: Anarchizmus či možno viac zelený anarchizmus sa mi zdal nosnou témou Naivefighers, možno sa mýlim, možno len trepem, ale jednoducho som mal z Vás ten pocit, každopádne ak sa nemýlim, po toľkých rokoch za sebou, o pár rokov staršia s väčším prehľadom ako sa pozeráš na anarchistické myšlienky dnes? Poľavila si, robíš viac kompromisou, vzdala si to, alebo aplikuješ jeho ideály vo svojom živote naďalej?

M: Neviem čo máš teraz na mysli pod anarchistickými myšlienkami. Čo sa týka ekologického prístupu k životu stále ho mám a myslím že dosť prepracovanejšie než keď som bola mladšia…záleží mi na prostredí v ktorom žijem ja i iní ľudia a na sebestačnosti tiež. Recyklujem odpad, snažím sa dopestovať si vlastné jedlo, zaváram čo sa dá na zimné obdobia – sebestačnosť z vlastných zdrojov mi príde dôležitá ale hlavne ma to aj baví. Čo sa týka ekológie pre mňa je momentálne najväčší anarchizmus že používam plátenné plienky pri svojej dcére – z tých papierových je príšerné množstvo odpadu ktoré má neuveriteľne celosvetové parametre (aj keď pri cestovaní som taký istý ne-ekolog), rovnako mi nie sú ľahostajné životy ľudí okolo mňa – takže isté solidárne a sociálne aspekty vnímania vecí mi ostali – koniec koncov podľa toho som si aj vyberala prácu pred tým než som šla na materskú…

J: Si stále vegánka či vegetariánka? Je život bez krutosti naďalej dôležitý pre teba?

M: Som a je. Akurát nemám potrebu to nikomu vysvetľovať ani vnucovať či propagovať. Myslím že je super keď niekto robí osvetové kampane a zachraňuje zvieratá, ja túto potrebu ale nemám. Proste nejem mäso a viem prečo – to je všetko.

J: Máš dve deti. Aké je to mať vlastnú rodinu? Myslím tým celý ten proces od pôrodu po zmenu života? Priority v živote sa mohli zmeniť atď. Napíš mi niečo o tom. Čo ti najviac behalo v hlave počas tehotenstva a po ňom. Je to taký ten neustáli strach, nech sú deti zdravé a nech sa im nič nestane? Rozmýšlala si nad tým či pôjdeš rodiť konvenčným spôsobom, alebo alternatívnymi metódami?
Aký máš pohľad na interupciu? Odlišuje sa tvoj názor pred pôrodom a po ňom nejako?

M: Dve deti? Ja viem iba o jednom Roman. Mám 13 mesačnú dcérku. Volá sa Dorota. (bol som veštec v tej dobe, lebo čoskoro prišlo ďalšie a po ňom ešte jedna, takže už trojnásobná mama haha – pozn.)
J: Sorry, haha, to bude asi tým, že sa už vypytujem všetkých mamičiek a som si Ťa poplietok s niekym iným, snaď tie otázky som poslal správnej ososbe? Si Martina hej? Haha.
M: Samotný pôrod nezmenil nič, je to dlhší či kratší proces, tehotenstvo bolo pomerne náročné – hlavne posledné mesiace keďže som veľmi aj fyzicky aktívna žena. Priority sa v niečom zmenili. Napr. veľmi rada lozím po kopcoch ale akosi som začala rozmýšľať inak – mám strach ísť na niektoré výstupy do hôr, o ktorých som kedysi snívala, že ich zdolám – pociťujem zodpovednosť že som niekoho mama. Nemám strach o zdravie dcéry – v niečom sa musíš spoľahnúť aj na šťastie a dobrý osud alebo čo, inak by ťa vystrelo zo všetkých tých pádov, jedenia kamenia, horúčok a rôznych skoro zabití pri behaní, skákaní, vyliezaní svojho dieťaťa…..

Neviem čo máš na myslí pod konvenčným či alternatívnym pôrodom. Mala som istú predstavu, spravila som si pôrodný plán, ktorý mi v podstate dodržali. Rodila som v nemocnici. Jasné že isté veci tu podliehajú štandardu, ktorý sa mi až tak nepáčil, inak ok. Ale nemala som žiadne extra neštandardné požiadavky. Hlavné pre nás bolo, že môj manžel mohol byť pri pôrode, že dieťatko si budem môcť po pôrode privinúť k sebe, že nechajú dotepať pupočníkovú šnúru a že mi nebudú urýchľovať pôrod a dávať všelijaké utišováky kým všetko prebieha normálne…všetko toto dodržali.

Čo sa týka interrupcie môj názor na ňu moja skúsenosť byť matkou nezmenila. Názor na interrupcie totiž u mňa nesúvisí s mojou skúsenosťou. Interrupciu som nepodstúpila – nemám takú skúsenosť – a som stále som pro-choice voľbu. Myslím že nemôžeš požadovať od niekoho aby bol chodiaci inkubátor a potom v strašných bolestiach s možnými fyzickými následkami porodil niečo čo nechce…či donosiť alebo nedonosiť dieťa by malo byť na rozhodnutí každého človeka a nie regulované štátnou mocou či cirkevnou mocou. Priznám sa ale, že som napríklad veľmi rada, že mi nenašli žiadnu ťažkú diagnózu počas tehotenstva. Keď čakáš chcené dieťa a niekto by prišiel že bude ťažko postihnuté to musí byť peklo voľba a veru neviem čo by som robila…..keď raz to dieťa cítiš v sebe, je to veľmi ťažké rozhodovanie….

J: Nosnou témou poslednej doby je pre mňa rasizmus v našej spoločnosti a to nehovorím, len o náckoch, ale všeobecne našej spoločnosti, ktorá neustále diskriminuje rómsku komunitu či si to uvedomuje, alebo nie. Robíme to podvedome, už len tou stigmou, ktorá v nás bola zakorenená po desať ročia bez toho, aby sme sa reálne pozerali na problémi a históriu tohoto etnika.
Ty si spomínala, že si s rómskou komunitou, deckami, pracovala. Skús mi napísať tvoj pohľad na tvoju prácu a problémami, s ktorými sa stretávaš či stretávala?

M: No Rómovia a ich kultúra je veľmi mystifikovaná. Buď sú to tí nič nerobiaci bastardi ktorí berú sociálne dávky alebo citliví hudobníci a tanečníci s peknými citlivými pesničkami a kultúrou. Oboje je podľa mňa blbosť. Proste sme dali nálepku nejakej komunite ľudí, ktorá žije úplne odlišným spôsobom ako my. Než ich pochopiť, učiť sa od ich či proste akceptovať ich inakosti je jednoduchšie nadávať a odsudzovať.

Neštudovala som nejako extra históriu. Pracovala som so sociálne ťažšieho prostredia s deťmi, ktoré boli prevažne rómske v nízko prahovom zariadení. V niečom boli tieto deti veľmi smutné ale v niečom veľmi živé, samostatné. Mám ich veľmi rada. Vieš problém je tiež relatívny pojem…je problém to že 10 ročný chlapec nevie čítať? Podľa mňa je! Je problém ale hlavne to, že ho to nikto nenaučil. Nikto nehovorí a nerieši rómske deti ktoré majú do 6-7 rokov a chodia do školy normálne a majú jednotky, rieši sa až to, keď prestanú chodiť do školy, niečo vyvedú, potom sa ide do diagnosťákov, polepšovní a končí to kriminálom. Toto je životopis, ktorý ti naša spoločnosť ponúka ak si straumatizované dieťa. Nemáme mechanizmy v rámci štátu aby sa to riešilo inak. Neviem či nie je vôľa, možno ja je, ale nie na tých správnych miestach alebo čo…chce to spoluprácu obrovskej množiny ľudí učitelia, psychológovia, rodičia, sociálni pracovníci ….a to je beh na veľmi dlhé trate. A odobrať ich rodine? To považujem za úplne scestné, vždy je lepšie mať rodinu aj keď to znie strašne – „akúkoľvek“ – než žiadnu. Počas sociálnej praxe mnohých ľudí a diskusii s tými čo majú množstvo skúseností sa mi toto potvrdilo.

Niečo čo by som opisovala ako čisto rómske alebo práca s rómskymi deťmi ako nejaké špecifikum ma asi ani nenapadá. Možno je to aj typom práce. Nepracovala som s rómskou komunitou, ale komunitou ľudí v istom prostredí. Boli a sú to proste deti – je jedno aké. Tie naše veľa trpeli a nevedeli preto mnohokrát reagovať na veci inak ako agresivitou, vulgarizmami atd….je ľahké toto vonkajšie správanie odsúdiť. Je ťažké hľadať to, čo je za ním a ešte ťažšie hľadať spolu s dieťaťom zdroje na to, aby sa cítilo lepšie!

Rasizmus u nás bolo a je cítiť veľmi – povedia ti o tom aj deti ale ho aj veľmi jasne zažívali. Napr. keď sme v klube robili narodeniny klubu, deti vytvorili množstvo vecí a došla televízia ale nepýtala sa na narodeniny ale otravovala deti s otázkami ako: „vieš čo sú to drogy? Berieš ich?“ Robili z nich proste tých klasických feťákov a tak, to bolo hnusné nikto sa nespýtal, čo vytvorili z čoho sa tešia, treba zbierať len senzácie zo sociálne slabších prostredí. To isté bolo, keď chceli ísť na nejaký krúžok alebo mimo svojho prostredia do nerómskeho prostredia. Cítili to. To – že tam nepatria, nie sú tam vítaní. To je hnoj, fakt. Myslím že tak je to s viacerými vecami aj s prácou. Dnes nemajú prácu ani bieli, kto bude v našej spoločnosti zamestnávať Rómov? Všeobecne panuje predstava taká, že skoro nikto – proste ľudia chcú aby Rómovia pracovali, ale nedajbože nie s nimi – aspoň ja mám z toho takýto dojem.
No a klasika je, že keď hovoríš ľudom čo robíš tak väčšina reakcii je „ježíš Mária to by som ja nemohol s cigánmi robiť, to ťa obdivujem a podobne…“ vieš to sú tie zažité stereotypy ako keď povieš že som feministka a 5 ľudí rozmýšľa či si lesba, frustrovaná frigidná žena alebo proste nenávidíš mužov. Je to proste pičovina! A ľudia nechcú rozmýšľať! Stačí im to zažité 1+1 rovná sa 2 ale takto život nefunguje! Aspoň môj pohľad na ľudí a svet určite nie! Napriek tomu že tie hlúpe reakcie ma neprekvapujú, vždy ma rozčúlia, je to smutné podľa mňa….to fungovanie spoločnosti a solidarity a tolerancie v nej – ktorá tam chýba.

J: Chodíš ešte dnes na punkové koncerty? Keď ti deti odrastú, bola by si rada, keby išli v maminých šlapajách a počúvali punk?
Premýšlaš niekedy nad tým, čo by si im povedala, keby ti jedného dňa došli domov s Blood and Honour trikom na sebe?

M: Aale hej ale menej ako kedysi – o to viac si to vychutnávam. Naposledy sme boli na festivale svobodných duší v rožnove. Bolo to úžasné! A vieš čo, to čo bude počúvať moje dieťa bude jeho slobodná voľba, nechcem aby počúvalo to či ono, nechám sa prekvapiť čo ju zaujme….hlavne nech počúva mňa haha (teraz myslím ako mamu nie moje hudobné výtvory )))) Je to samostatná bytosť, ktorá ma svoju vôľu a svoje predstavy, nemyslím si, že má byť punkáčka alebo čokoľvek iné! Bude tým čím bude chcieť byť!

Kokos Láriš ty si hovado – to sú otázky. No verím, že využijem všetky tie veľmi dôležité a zároveň tak obmedzené vplyvy rodiny a výchovy v nej na to, aby sa to proste nestalo. Dieťa ktoré vyrastá v citlivej milujúcej rodine a vidí úctu a toleranciu voči okoliu, snáď nebude nácek….nebude mať dôvod ním byť! Dúfam…

J: Pamätáš sa ešte na prvú vlnu straight edge v Bratislave? Šialenstvo nepiť alkohol a brať drogy v ranných 90tych rokoch a jeho rýchli pád až do druhej polovice 90tych rokov nástupom ďalšej generácie? Chytilo to aj teba, alebo niektorých tvojich známych? Mám pocit, že zopár ich tam bolo, haha. Ako sa pozeráš na straight edge celkovo?

M: Hej hej a teraz väčšina tých šialencov je úplne zahrabaná do alkoholu a iných drog (dúfam že nemusím menovať )))) Mňa to teda nechytilo musím povedať. Známych okolo áno, ale nie všetkých. No neviem ako sa pozerám na straight edge, nezdá sa mi nič zlé na tom, nebrať drogy a nepiť a riešiť život s čistou hlavou…je to tvoja voľba. Asi to vulgarizujem, ale nikdy ma to moc nezaujímalo, tak netuším čo všetko pod to spadá…Ja si kľudne vychutnám veselosť, uvoľnenie ale aj haluzenie a debaty o živote a rôznych zablúdeniach v ňom aj pri vínku, pive. Teraz bohužiaľ ešte moc nie, keďže dojčím, ale mne osobe to napríklad chýba. Nie ožrať sa na mol, ale byť občasným konzumentom aj vo väčšom množstve než malom….ale nemyslím si, že keď s mierou konzumuješ alkohol alebo nejaké drogy že si mimo alebo nerozmýšľaš triezvo. Skôr mi vadia niektoré spôsoby, napr. jazda za volantom pod vplyvom alkoholu a také veci to ma serie strašne!

Vyzerá to, že som to nejako zvládla, vďaka za otázky a sorry za neskoré odpovede no ani som si to po sebe neprečítala, určite by som to poupravovala, aby to znelo lepšie, inteligentnejšie a tak presvedčivo vieš, ale som veľmi unavená a času mám málo, tak púšťam do éteru tak – ako mi prišli myšlienky….

J. Ak sa Vám rozhovor páčil a chceli by ste podporiť moje aktivity tak choďte na môj amentma.bigcartel.com shop a kúpte si jednu z mojich foto knižiek, podporíte chod tejto stránky.