Bratislavská B.O.Z.O.K.A. a ich uškriekaný emo fast core by už dneska možno bol aj dosť populárny žáner, ale vtedy to nikdo nepočúval, respektíve v Bratislave, pokiaľ to nebol metal, alebo crust tak si si mohol ísť výskať po chotári.
Členovia rýchlych šípov zo S.I.K.A a iných garážových kapiel to dali dokopy, aby priniesli niečo nové medzi mládež. Vyspovedal som pár rokov dozadu škriekačku pod menom Darina aka Obezitka. Je to len taka malá spomienka na jednu etapu bratislavských garáži a kapiel, ktoré tam pôsobili.

J. Ako vznikla Bozoka? Kto bol iniciátorom tohto zgrupovania a skús nám niečo bližšie opísať o ľudoch, ktorí v nej pôsobili. Čo ste hrali a na čo /okrem nervov/? Posolstvo kapely, texty, povedz nám niečo bližšie prosím ťa? Kto písal texty v kapele?

D. Takže pekne po poriadku, kedy Bozoka vznikla si presne nepamätám, ale náš historický prvý koncert sme mali 3. Januára 2002 v čajovni v Bernoláku / – bolo to moje oblúbene miesto. / Pôvodne v ešte bezmennej Bozoke hrali Tomáš /Fifo/ na basu, Tomáš /Lichtle/na gitaru a Maťko bol našim bubeníkom a mojim kolegom spevákom zároveň. Raz na nejakom koncerte ma chalani jednoducho začali nahovárať, aby som sa stala ich speváčkou. Išli na mňa trošku zhurta. Rovno som sa mala stať ich speváčkou, aj keď ma vopred spievať nikdy nepočuli. To ma trochu desilo, ale zároveň i tešilo. Páčila sa mi predstava hrať s ľudmi, ktorých mám rada , a že aj muzikou sa trafili do môjho vkusu bolo úplne úžasné. Z prvej skúšky som odchádzala nadšená práve ich hudbou, ale k spevu som sa odvážila až neskôr. Na moje potešenie, môj vreskot vzbudil u chlapcov úžas a odvtedy bola Bozoka kompletná. Čo sa týka textov, rada by som sa pochválila, že som ich písala ja, ale nebolo to tak. Boli výtvorom mužskej tvorivej práce. Mojou úlohou bolo iba vybrať si z nich a dosadiť / doladiť ich do jednotlivých skladieb.
Analyzovat ich tu nebudem, každý si na ne takto môže utvoriť svoj vlastný názor. Keby si tento rozhovor robil s nami všetkými, určite by sa naše interpretácie textov rôznili a o to ide. Ani jeden z našich textov nie je jednoznačný a som tomu úprimne rada. Preto som ani necítila potrebu písať vlastné texty, jednoducho som si ich privlastnila. V skutočnosti som jeden text napísala, ale nikdy som ho nepoužila a dokonca ani nedala čítať chalanom. Bolo to len jeden raz, múza ma vtedy kopla potom, ako ma koplo niečo neprijemne a smutné, čo sa odohralo v mojom živote. Vtedy som prvý krát pochopila, čo je to katarzia. No ale to už vlastne nepíšem o Bozoke, ale o mňe. A to nie je účel tohoto rozhovoru.
A naše posolstvo? To bolo tak ukryté, že sme ho sami nenašli. Trochu vážnejšie, naozaj som nehrala preto aby som mohla moralizovať, ale jednoducho pre zábavu. A myslím, že to iste plati aj pre chalanov, aj ked hovorcu im robiť nechcem. A konečne sa dostávam, k tomu, čo sme to vlastne hrali. Aby som už začala byť trošku jasnejšia a dala ti priamu odpoved: Bozoka za celu svoju existenciu produkovala bohatu škálu zvukov: pazvuky, výkriky, škreky, brechot, chechot …

J. Možno treba zdôrazniť, že už Bozoka neexistuje. Prečo sa rozpadla?

D. Ťažka otázka, ale pokusim sa na ňu odpovedať. Prvý z Bozoky odišiel náš basák Tomi, ktorý sa začal venovať na sto percent jeho druhej kapele SIKA, ktorá mu bola hudobne bližšia. Na jeho miesto nastúpil náš kamarát Sivko. Hrali sme v takejto zostave ešte nejaky čas a potom som odišla ja. Nepamätám si už presne, čo som povedala chalanom. Mala som ísť vtedy na dlhšiu dobu do Talianska, takže asi to bol dôvod, ktorý som udala. V Taliansku som ale bola niečo vyše dvoch mesiacov a mohla som sa k spievaniu vrátiť. Lenže potom ako som prišla , zistila som, že túžba po škriekani ako vyjadrovacom prostriedku sa niekde vytratila. Chlapci potom hrali ako Bozoka bezo mňa. Postupne, sa ale začali venovať novým projektom, a tak nás naša milovaná Bozoka opustila.

J. Kedy si sa po prvykrát zoznámila s hardcore subkultúrou a kto ťa do toho celého vtiahol? Pamätáš si ešte na svoj prvý hc časák, ktorý si držala v ruke? Aký to bol a čo ťa oslovilo na tejto subkulture? Ako sa na ňu pozeráš po rokoch s odstupom času? Predsa len, už máme nejake tie roky za sebou a vieme povedať čo bolo…na čo si ty najradšej spomínaš z čias dávno minulých?

D. S hardcoreom som sa zoznamovala postupne, išlo to v podstate cez rôzne pseudo hardcore kapely, ktoré sa mi ale vtedy úžasne páčili svojou drsnosťou až ma potom trochu „osvietilo“ a začala som sa trochu viac otvárať i kapelám, ktoré by som predtým vôbec nepočúvala. Už to nemuselo byť nič agresívne a nihilistické. Trochu mi to trvalo, lebo, väčšinou som sa na koncertoch tu v Bratislave stretávala hlavne s rôznymi „macho“ kapelami. No a k zmene ma priviedli práve ziny, ale nie tie ktoré som držala po prvykrát v ruke a ktorých názvy si už ani nepamätám. Prvým, čo ma naozaj zaujal bol Minority z Čiech. A keď tak nad tým uvažujem bol to i mojim pravým zoznamovatelom a vťahovatelom do tejto subkultúry. Ďalším potom boli moji najlepší kamaráti, ktorí spolu so mnou v tejto subkultúre žili so mnou. Po rokoch sú to práve kamaráti, ktorí ma tu držia i teraz. Čo sa týka hudby začala som byť veľmi selekívna, ale rada si trebars zájdem aj na metalový koncert, keď viem, že tam stretnem ľudí, ktorých mám rada. A o tom je teraz pre mňa hardcore. Áno, scéna sa v mnohom zmenila. Ale ťažko povedať, či k horšiemu, alebo lepšiemu. Stále vidim veľa pozitívnych, ale i negatívnych veci. Ale tak to koniec koncov bude asi stále. História sa jednoducho opakuje, zmeny prichádzaju, a nič nie je len čierno – biele. A na čo si najradšej spomínam? Jednoznačne na naše výlety do Čiech. To by som brala naspäť.

J. Akžý je to pocit byť ženou v prevažne mužskej scéne, kde to testosterónom len tak fičí? Mala si s tým nejake problémi alebo ani nie? Proste ti tie potiace sa holé telá nevadili v pite. Mala si na výber z tej plejádi urastlých tiel? Nie, nie, vážne… aký je to pocit presadiť sa vo svete mužov?

D. Byť ženou v prevažne mužskej scéne je pocit príjemný. Pamätám si, že som to brala ako obrovskú prestíž byť jednou z mála báb v scéne. Problémy som s tým nikdy nemala. A nikdy som nemala ani pocit, že sa musím presadzovať. Mala som šťastie, že som natrafila na ľudí, ktorí ma brali takú aka som.

J. Čo momentálne robíš? Čo si robila a čo sa chystáš robiť? Si ešte nejako aktívna v scéne, alebo už si žiješ svojim rodinným životom?

D. Momentálne hlavne študujem prekladatelstvo a tlmočníctvo mojich najoblúbenejších jazykov: angličtiny a taliančiny. To mi zaberá najviac času, a zároveň ma to napĺna a dáva veľa energie. Našťastie, lebo zistujem, že je toho ešte velmi veľa, čo sa musím naučiť. A čo sa chystám robiť? Plánujem si iba najbližšiu budúcnosť, takže chystám sa porobiť všetky skúšky. Čo sa týka budúcnosti vzdialenej mám určite sny, o ktorých ale písať nebudem. Ak by nevyšli, mrzelo by ma to o to viac. Aktívna v hardcore scéne momentálne nie som. Moje iné aktivity mi to teraz neumožňuju.

J. Pokladáš vtipy o blondínkach za sexistické alebo nie? Vedela by si spomenúť tri známe blondínky, ktoré sa napríklad nepresadili svojim telom ale svojimi vedomosťami. Touto otázkou Darču len skúšam.

D. Pre tvoju informáciu, falošná blondína nie som, moja prirodzená farba ako som sa dozvedela z kadernických zdrojov je popolavá blond. Vtipy o blondínkach, ktoré som počula, boli vždy sexistické a málokedy ma dokážu naozaj pobaviť. Ale nie pre to, že by som ich brala osobne. Spomenuť tri blondíny, ktoré sú zároveň aj múdre a inteligentné je pre mňa hračkou: jednou je tvoja Zuzka /aj kde teraz už blondína nie je/, ďalej Monika, Nina /In despair/ , ja a tým už presahujem počty, takže to môžem stopnuť. Našťastie si nedefinoval bližšie slovičko „známe“, takže to nebol problem. Všetky sú pre mňa aj pre teba známe. Čitatelia tohoto rozhovoru, ktorý ich nepoznaju maju smolu. Ale môžem ich uistiť, že som podala pravdivé informácie.

J. Trafila si klinec po hlavičke. Dobrá odpoveď, haha. Kedy naposledy si si tak z chuti zanadávala? Pamätáš si čo to bolo a pri akej príležitosti?

D. Z chuti si zanadávam relatívne často, vždy keď sa mi niečo nedarí, pomáha mi to ventilovať negatiívne pocity. A tých príležitosti je mnoho.

J. Pamätám sa na dobu, výlety do Napajedel, koncíky s Ravelin 7 či Thema 11, nemáš pocit, že tie nádherne roky s tymito ľudmi akosi utiekli ako voda? Si v kontakte s futbalovou 7 a 11? Čo najkrajšie sa ti vybaví pred očami na tieto časy, kedy sme uskutočňovali výlety do hornej dolnej vidieť tieto emo kapelky? Počúvaš stále rada emo? Stalo sa ti, že ťa nejake emo rozplakalo? Aké, aké… ? Mne osobne nerozplakalo, ale mal som na mále s albumu od GNU / Milimetry ticha…každému odporúčam. Jednoznačne najlepšia muzika pod slnkom s veľmi silnými textami.

D. Na tie roky strašne rada spomínam aj ja, spoznala som vtedy zopár úžasných ľudi, ktorí mi veľa dali, a i keď teraz už s nimi v kontakte nie som, alebo len veľmi zriedka, v mojom srdiečku zostanú navždy. To je aj to najkrajšie čo sa mi vybaví pri spomienke na tie časy.
A samozrejme, emo stále rada počúvam. Okrem toho rada počúvam aj kapelky, ktoré s hardcorom veľa spoločneho nemaju. Pred pár dňami som si púšťala album „Solitude standing“ od Suzanne Vega a pri počuvani skladby „Luka“ mi behali po chrbte zimomriavky a bolo mi do plaču. Je to pesnička o týranom chlapčekovi a aj keď som to počula najmenej stokrát predtým /aj v podani od Lemonheads/ , zakaždým ako ju počujem, mám tie isté pocity.

J. Ako sa pozeráš na vlnu metalu v dnešnej scéne? Nezdá sa ti to celé mixnuté úplne iným smerom ako by to malo byť?

D. Úprimne, ja osobne by som bola radšej iným „vlnám“ ako metalovým , ale chápem, že niekomu sa metal páčiť môže, takže prečo nie. Pokladám za zbytočné odpovedať, na to, že či by to tak malo, alebo nemalo byť. Jednoducho teraz to tak je.

J. Povedz mi tvoj pohlad na interupciu a právo ženy rozhodovať o svojom tele a živote? Stretla si sa v živote s takým sexizmom /nerátaj ten môj dobre/ , že si si jednoducho povedala, tak už dosť, toto trpieť nebudem. Keďže väčšinou o týchto otázkach hovoria muži v mene žien, alebo rôzne fundamentálne katolícke postavičky.

D. Som za to, aby o tom, či ísť, alebo neísť na interupciu rozhodovala žena sama. Ak má partnera, tak určite aj s ním. Ale rozhodne si nemyslím, že by za ňu mala rozhodovať církev, alebo štát, alebo ľudia z jej okolia. S takým druhom sexizmu o akom píšes som sa osobne našťastie ešte nikdy nestretla. A verím v to, že to tak bude i v budúcnosti. Takisto dúfam, že si to budu môcť čoskoro povedať aj ženy, ktoré sa narodili aj do kultúr,v ktorých sexizmus je zatial ich súčasťou.

J. Ako vidíš svoju budúcnosť? Máš kratko dobé plány, ktoré by si rada uskutočnila?

D. Jasnovidka sa zo mňa ešte nestala, moju budúcnosť nevidím, ale môžem povedať, že som spokojná, s tým akým smerom sa uberá. Plánov mám vela, ale ako som už spomínala, necham si ich pre seba. Maj sa krásne a dúfam, že sa čoskoro znovu uvidíme.