Rado Richtárik

Rado je chalanisko, ktorý sa pohybuje na slovenskej scéne už nejaký ten rok, nielen tej punkovej, ale aj ska a reggae. Musel som ho vyspovedať a porozprávať sa skôr o tej punkovej časti jeho života a verte mi, že toto môže byť ešte na pokračovanie jedného dňa. Má veľa čo povedať a zaspomínať. Užite si to.

J: Ako sa máš momentálne? Zdravie slúži?

R: Momentálne to teda nie je nič moc, keďže som celé dni zatvorený sám v byte, keď máme tú korona aféru. Zdravie slúži primerane môjmu veku, zrak pomaly odchádza. Inak teda zatiaľ nič vážneho, ale ďakujem za opýtanie.

J: A čo sa deje so zrakom? Zadymené z minulosti, alebo čítaš veľa kníh pri slabom svetle, či to bude naozaj vekom?

R: Príčinu nepoznám, ale vraj je to vekom. Ale možno to bude z tých super dobre čitateľných fanzinov he he he.

J: Ako sa ti darí prekonávať izoláciu Covid 19? Asi to má veľký vplyv na riadenie tvojho podniku čo vlastníš. Je to boj?

R: Vplyv to má zasadný, kedže mám zatvorené a zostal som absolútne bez príjmu. A to ešte aj tovar za tisíce eur podlieha skaze, prípadne končia záruky. Zatiaľ sa to, ale dá vydržať aj keď neviem, neviem ako to zvládnem, keď bude táto karanténa trvať ešte pár mesiacov. S majiteľmi budovy som sa ľudsky dohodol s platením nájomného. Takže mi padol veľký kameň zo srdca. Inak by som musel vypovedať zmluvu a zatvoriť. O plánovaných koncertoch ktoré sme museli zrušiť ani nebudem písať. Inak teda robím asi také podobné veci ako ostatní ľudia. Preberám sa v starých fanzinoch, fotkách a priberám. No viac počúvam platne, keďže je na to čas.

Punková Nitra

J: To s tým priberaním to sa mi stalo, keď som prešiel tridsiatku, z ničoho nič si človek nedával pozor na jedlo, ten metabolizmus sa spomalil a ja som sa z týždňa na týždeň zobudil s desiatimi kilami navyše a odvtedy to ide dolu vodou. Život je samé prekvapenie…
Predstav sa nám teda, ľudia čo ťa nepoznaju. Odkial si? Koľko máš rokov? Kde momentálne žiješ a čo robíš za zamestnanie.

R: Som z mesta Nitra kde žijem takmer celý život. Za pár týždňov budem mať 46 rokov. Momentálne už ôsmim rokom robím chlapca pre všetko v bare Mariatchi v Nitre ktorý vlastne prevádzkujem.

J: Vyrastal si za komunistov, keďže sme asi rovnaké ročníky, rok – dva hore dole, ako si pamätáš na život za železnou oponou? Aké si mal detstvo? Kde ste sa s chalanmi najviac túlali a aké boli vaše zábavky?

R: Moje vyrastanie za komunistov? No to je dosť obšírna otázka – zábavky?
No, chuligánstva od výmyslu sveta – vtedy som bol vlastne decko – takže sme vymýšľali všelijaké kúsky. Bola to doba, keď decká trávili väčšinu volného času vonku. V partiách a bez dozoru. Nie ako teraz …pri monitore, alebo TV.

J: No neviem ako ty, ale mám pocit, že by som svoje decko v dnešnej dobe nepustil len tak sa ísť hrať same na ulicu. Tie nástrahy života a možnosti sú viac limitované pre tie šesť až dvanásť ročné decká.

R: Život za železnou oponou som vnímal ako šedivý – málo možností zábavy – autenticity. Málo pekných vecí na konzumovanie. Málo modernej hudby v TV a rádiách mi chýbalo vtedy asi najviac. Bol som v tom veku keď je hudba to najdôležitejšie na svete. Veľa pokrytectva, úplatkárstva a pretvárky. A niekedy aj strach hovoriť politické veci nahlas pred cudzími luďmi. O to viac sme sa smiali, keď si v nejakom zábavnom programe herci v nejakých dvojzmysloch a narážkach robili srandu z chýb systému. Nepovedali to priamo, ale všetci to chápali a chytali sa za brucho.
Pamätám si ako všetci ľudia závideli tie úžasné tovary, “zázračné čistiace prostriedky, strašne chutné nápoje, lepidlá čo prilepia za sekundu kamión o vozovku” a podobné reklamy, ktoré sa k nám dostávali cez ORF (Rakúska televízia ktorú sme v NR chytali). Boli sme tak naivní, že sme tým reklamám naozaj verili. Nenapadlo nás, že to je proste iba reklama, čo vlastne zavádza a treba ju brať s nadhľadom. Tak ako to vieme rozoznať teraz keď sme už zvyknutí na klamstvá vo všetkých sférach života. Reklamy za socializmu mali informatívny charakter. Pociťovali a uvedomovali sme si zaostávanie komunistického hospodárstva za západom minimálne vo vývoji a nových technológiach. Ako som písal vyššie..bolo to tu šedivé a pochmúrne. Ale to je téma na nekonečnú, väčšinou subjektívnu debatu.

Rado prvý z ľava

J: Človeče, ja ako malý chalan som vstával v sobotu skoro ráno, aby som mohol pozerať na ORF v detských vstupoch reklami na všetky tie hračky a vymoženosti. Socialistické reklami boli, ale smiešne, keď sa na to pozrieš teraz na porovnanie: “Jedno vajce denne” a podobné kúsky sú už dneska pre mňa brutál zábava, odhliadnúc od tej trpkej príchuti v akej dobe sa to púšťalo.

R: „Vitana v každej kuchyni výtaná„ Ja som to samozrejme pozerával tiež. Ale dnes už reklamy nemôžem ani cítiť.
Spomínam si ako mi triedny učiteľ zakázal nosiť do školy mikinu s Rambom, že nie je vhodné propagovať v socialistickej škole taký propagandistický film. To je taká moja najväčšia “komunistická perzekúcia” akú som zažil. Hoci som chodil 5 rokov každú nedeľu miništrovať (musím dodať, že to bolo iba kvôli babke).

J: Počkaj a to sa dalo chodiť do kostola v režime? Či toto sa už bavíme počas Perestrojky? Na toto si nepamätám.

R: Teraz presne nerozumiem otázke. Veď režim bol do 1989. Tak ja som tam chodil v podstate od malička (rôzne sviatky, vianoce, prijímanie, birmovka….). Ale miništrovať som začal asi až za Gorbačova(?). Neviem presne…niekedy 1984. Naozaj neviem o tom, že by za komunistov bolo niekedy obdobie keby sa nedalo chodiť do kostola. Samozrejme sa to neodporúčalo. Ale neviem si predstaviť , že by na slovensku niekto zakázal chodiť ľudom do kostola – či už na dedinách , alebo aj v mestách. Moja babka, tety atď. tam chodili celý život.
Problém to bol iba v prípadoch ak tam chodila učiteľka, alebo niekto zo stranníckych funkcionárov, alebo niekto kto chcel funkciu – kariérny postup. No a na to aby sa mu to podarilo – musel vstupiť do strany. Komunista predsa nemôže veriť v boha.
Sesternica mi v deväťdesiatych rokoch hovorila, že za komunistov chodilo do kostola viac ľudí ako teraz. Zaujímavý fenomén…

J: Späť k punku…

R: Až kým som sa nestretol s punkom, to som s tou pretvárkou nadobro skončil. Ten učiteľ bol inak fajn, mladý človek, bavili sme sa o muzike. Mal som od neho svoju prvú psychobilly platňu ” Psycho Attack Over Europe # 3″. Boli sme s ním na veľkom metalovom festivale v Prahe na Strahove. Myslím, že sa to volalo “Rock a Sport pro ekologii”. Videl som tam Maťa Ďurindu v poslednej skladbe roztrieskať gitaru o pódium. Musím, ale dodať, že to nebola tá na ktorej odohral celý koncert, haha. Jednoducho si na tú poslednú skladbu zobral nejakú starú šunku, ktorej mu nebolo asi tak ľúto.
V 1989 som bol v druhom ročníku na učňovke. Takže som aktívne zastihol štrajkovanie, štrnganie kľúčmi a tak všetko okolo toho. Prežíval som to pomerne intenzívne, ale to asi každý v tej dobe. Tešil som sa z toho. Keby ten systém trval dlhšie pri mojich punkových záujmoch by som určite mal problémy. Konec koncov, bezdôvodné policajné kontroly na ulici len kvôli punkovému vzhľadu som si ešte stihol užiť v 90tych rokoch.

J: By ma zaujmalo, či by si išiel ešte na Tublatanku dneska, po tom ako Ďurinda aktívne podporoval Slovenskú národnú stranu so Slotom na čele, či to bol už ex kapitán Danko?

Na Tublatanku by som nešiel ani predtým. To bola náhoda, že tam hrali. Okrem nich tam bol aj TEAM s Paľom Haberom, ale to bol iba taký doplnok. Hrali tam STORMWITCH, CITRON, VITACIT, LADY PANK, RUNNIG WILD a neviem ešte čo. Tublatanku tu nebudem hodnoti. Nemám dôvod sa nimi zaoberať. Ich podpora Slotu ma naozaj zarazila. Ale kaďekto podporuje kaďekoho. To je predsa demokracia.
Protestovali sme keď si sem Slota pozval Le Pena , teraz máme predsedu parlamentu čo si sem pozaval jeho o nič podarenejšiu dcérenku (okerm iných “exkluzínych” hostí). Chodí rečniť na mítingy do ich krajín atď… To Slota bol oproti nemu iba “neškodný ožratý primitív”.

J: Kedy si sa stretol s punk rockom? Kto bol ten čo ťa predstavil špinavému punku? Čím ťa učaril. V podstate si stále v týchto kruhoch, čo ťa na punku stále baví ak vôbec ešte niečo, pokiaľ nejde len o muziku.

R: S punkom som sa stretával na ulici už od základnej školy, ale u nás na sídlisku to bola zrovna taká partička, ktorej sa každý radšej vyhýbal. Oni si svoje odsedeli niekoľko krát: fetovali, bili sa a tak. Vtedy som sa ich bál, keď som sa s nimi neskôr zoznámil tak som zistil, že to neboli až tak zlí chlapci, ale nikdy som im moc nedôveroval.
Moje zoznámenie s punkom je trochu kuriózne. Ja som sa do neho zažral cez kamaráta, ktorý prišiel do našej miništrantskej partie. Jeho rodičia ho ako “problémové dieťa” chceli vytrhnúť z tej “zlej partie”. Tak ich nenapadlo nič lepšie ako ho nútiť chodiť miništrovať do kostola.

Punk v Nitre

J: Tie najväčšie punkové zvery v Bratislave chodili tiež na kresťanské či protestanské lýceum, náboženstvo má dobrý vplyv na punkáčov, haha.

R: No a potom to už išlo, počúval som jeho rozprávania o ilegálnych koncertoch, o strihaní vlasov na policajnej stanici a perzekúcii za farebné vlasy, alebo oblečenie na škole. Potom prišla prvá nahratá kazeta Zóna A a na druhej strane bolo HNF. Príšerná kvalita, ale hltal som to stále dokola. Páčila sa mi tá bezprostrednosť, revolta, dobrodružstvo a úprimnosť , zábava a samozrejme aj číra a celková móda. Prvé roky som preferoval iba československé kapely – musel som rozumieť textom. Mal som to rád. Môj prvý koncert bol EX-TIP v Nitre kde som išiel sám. Mal som trošku malú dušičku, ale prihovoril sa mi jeden ostrieľaný nitriansky punk, že čo tam tak sám sedím. No a sme kamoši až dodnes.
Počúvam rôznu muziku, hlavne teda všetky odnože punku / hardcore a ska/reggae. Vypočujem si aj niečo iné, ale akosi to musí byť niečo čo má niečo spoločné s undergroundom – revoltou, alebo niekedy v minulosti malo. Proste takto to mám.
Na muzike som mal vždy rád objavovanie nových kapiel. Nebavilo ma ako všetci počúvali a nosili nášivky iba 4 kapiel dokola, ako keby iné kapely neexistovali. Nebol som kvôli tomu ani na druhom koncerte Hiatus v Bratislave. Čo teda doteraz úprimne ľutujem. Nepáčila a nebavila ma tá kapela, lenže vtedy už hrali skladby z albumu ” El Sueño De La Razon Produce Monstruos” a ten je skvelý. No takto som sa ofajčil.

J: Ja to mám podobne, tiež ma zaújmali predovšetkým domáce kapely a trendom som sa vyhýbal ako sa len dalo, niektoré tie hype kapely sa mi dostali až roky po tom ako skončili. Nejak ako Matrix film, keď bol v kinách všetci to ospevovali a tá revolta vo mne mi to znechutila, videl som ho asi päť rokov po tom a fakt to bol kurva dobrý film, haha. Na niektoré veci treba vyzrieť…

R: Inak ma toto objavovanie nových kapiel baví doteraz. Som zberatelom vinylov. Aj keď už to neprežívam tak ako v mladosti a nakupujem naozaj iba občas. Ono v dnešnej dobe internetu to už nemá pre mňa také čaro. Myslím to napätie ako keď prvý krát dávaš platňu na gramofón. Platňu, ktorú si si kúpil niekde na koncerte alebo objednal z papierového katalógu len kvôli tomu čo si si o nej prečítal, alebo pretože nejaký ex člen z mojej obľúbenej kapely v nej hrá. Prípadne na akom labeli vyšla, alebo sa mi len páèil obal. No niekedy to bolo aj sklamanie, priznávam. Dnes si už všetko vopred vypočujem na nete.
Na punku ma doteraz baví nekonvenčnosť a schopnosť povedať svoj názor napriek všeobecnej konformite. No a samozrejme muzika.

J: Ako sa darí skombinovať život punkáča a ideálov s reálnym životom, narážam na fungovanie v systéme platenia daní, povolení na podnik Mariatchi a prežívaní s tým, aby sa tá hlava veľmi neskláňala dolu?

R: Tak to je veľmi jednoduché: “Bez práce nie sú koláče” – “Hlavou múr neprerazíš”, asi takto jednoducho. Takže tu nič moc nenapunkuješ. Hlavu skloníš, lebo jednoducho musíš. To sú zákony a prípadné pokuty. Priznám sa, že som mal obdobie keď som si hovoril, že by som do toho asi nešiel keby som vedel čo všetko to obnáša. Snažím sa vytvárať si na všetko vlastný názor. Nemám rád autority ktoré mi niekto nanucuje. Ak uznám niekoho hodného môjho rešpektu, tak nemám problém prijať jeho autoritu.

J: Čo to obnáša? Je to byrokracia? Neustáli stres či ľudia prídu, alebo neprídu a bude či nebude tržba na prežitie, alebo niečo iné?

Tu niekde to začalo s Mariatchi históriou

R: Tak samozrejme byrokracia je neuveriteľná, hlavne keď začínaš. Nekonečné povolenia od neviem koho všetkého. Školenia atď…
Priebežné zmeny zákonov. Nové poplatky. Nové povinnosti. Nekonečné opravovanie porúch, alebo zariadenia. Časté neopodstatnené kontroly – inšpekcie z rôznych úradov na základe udaní nazi kreténov. A nakoniec samozrejme stres či prežiješ leto – čas festivalov a dovoleniek (všetci sú niekde rozlietaní).
Hlavne nemáš čas na vlastný život. Na dovolenke som bol naposledy pred 4 rokmi. Na koncerty mimo NR sa tiež dostanem len málokedy. Ono sa mi ani nechce. Super koncertov mám dosť u seba a keď mám náhodou možnosť nebyť v práci tak si radšej ľahnem doma k filmu. Nechce sa mi ísť zasa do hluku atď…chodím iba občas.

J: Pochytí ťa niekedy úzkosť v živote, kedy si hovoríš, tak toto mi za to nestojí a serem na to? Čo ťa posadí späť do vychodenej cestičky a bojuješ ďalej. Čo ťa najviac rozčuluje v živote?

R: Ale áno..často.
No…to ti ani neviem, keďže nemám rodinu a bývam sám. Som už tak trochu flegmatický. Len tak prežívam. Starých kamošov vidím iba zriedkakedy. Dlho ma nakopávala muzika, ale teraz to nadšenie z nej už neprežívam tak intenzívne. Čo ma tak drží pri žovote je asi to Mariatchi. Tam stretávam stále nových ľudí aj štamgastov. Dáva mi to sociálnu interakciu ktorú by som asi v inom zamestnaní nemal. Mám asi najviac kamošov a kamošiek z rôznych svetov v živote. Je tam niekedy sranda, niekedy sa zasa naserieš. Ale tak je to normálne.
Poteší ma aj keď kapela, prípadne ľudia z kapiel ktoré už 20 rokov nehrajú a mal som ich rád, teraz po rokoch znova začínajú hrať – vydávať albumy a pod. To ma vždy tak nejak nakopne.
Čo ma najviac rozčuluje? Nikdy som nad tým takto nerozmýšlal. To je samozrejme milión vecí. Najviac sa viem rozčúliť sám na seba, keď urobím hlúposť a sklamem sám seba. Inak teda vyhrávajú arogantní a sebestrední ľudia. Stádovitosť ľudí, dvojitý štandard. Veľmi ma vie rozčúliť najväčšia ľudská úbohosť a to je rasizmus, ale v tomto by som mohol pokračovať donekonečna asi ako každý.


J: Mňa vždy fascinuje, ale zároveň rozčuluje ako teba tá mentalita slovákov. Bánie sa neznámeho, sklaňať chrbát a báť sa nových veci, ale láme sa to. Prezidetnské volby ukázali, že ľudia sa menia, našťastie, ale asi to ešte potrvá, kedy ľudia na slovensku budú všetci rovní a nie marginalizovaný len preto, že majú inú farbu pleti, majú radi rovnaké pohlavie, či maju radi fialové vlasy.
Povedz nám niečo o nitrianskej scéne prosím ťa. Človeka napadnú Horkýže slíže, Desmod – haha, ok to si robím prdel, ale pokiaľ ide o Nitru a punkáčov tak mne sa vybaví len kapela Creasing grease, Attitude a možno nejaký punk, kokso, ale mená si už nespomeniem a to mám v Nitre rodinu a volakedy som tam bol každé leto nejaku dobu. Kde si ty pôsobil?
R: Áno, spomínam si ako sme sa zoznámili v Starej Pekárni na nejakom koncerte.

J: Človeče, na naše prvé stretnutie si ja nespomeniem ani keby si ma mučil, ale tvoje ziny som čítal, ale k nim sa dostaneme neskôr.

R: Ja som nepôsobil v žiadnej kapele. Na to nemám predpoklady.

J: Pamäť už ani mne neslúži, ja som mal pocit, že si hral v Attitude.

R: Nemám encyklopedické znalosti. Nech mi odpustí každý na koho zabudnem. Ja za najstaršiu punkovú kapelu v Nitre považujem DITURVIT. To bola kapela, ktorá hrala už za bolševika. V tej dobe tam hral aj Klinec, čo bol potom prvý basák Davovej Psychózy. Dlhé roky nebolo o nich počuť, ale v posledných rokoch celkom často hrávajú. Sú to už starší páni, tak nejakú divokú pogovačku nečakajte. Podobná je aj kapela Dr. Zetor, ale o nich som sa dozvedel len pred par rokmi a to som sa čudoval, že mali oni a ich fanúšikovia tričká “25 rokov Dr. Zetor”. Teraz tam bubnuje prvý bubeník z Horkýže Slýže. Je to taký pub punk. Sranda, pivo a tak. Potom by som ešte spomenul kapelu NEW KIDS ON THE BOLLOCK, ktorá hrala v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Boli to moji rovesníci a kamoši. Hrali na tú dobu melodický moderný punk. Vydali však iba jedno demo. V neskoršom období Nitru reprezentovali Oi punkový D.P.H. a punk rockový HAPPY KOCKS (prednedávnom im vyšla reedicia ich dema na LP ). Tieto dve kapely sú doteraz populárne po celom Slovensku a Čechách.
Podobne sú na tom aj ZHODA NÁHOD a ešte punkrock´n´rollový LOST SOULS. S nimi je to teraz tažké, basák žije v Nemecku kde pracuje ako tatér. Populárna bola aj kapela SLOBODNÁ VOĽBA, ale oni tiež už nehrajú. Teraz má spevák od nich novú kapelu : TRIBUTE TO FREEDOM . Hrajú metalcore a chystajú svoje prvé zahraničné turné spolu s SLAPSHOT. Keď sme už pri tom metalcore tak hrajú tu ešte kapely AS THEY RISE a RANNA NEVOLNOSŤ. Punkrockový KÝBEL MAČIEK. V nedalekej obci Branč funguje legenda slovenského grindcore ABORTION. No a nesmieme zabudnúť ani na ZOČI VOČI ktorí sú tiež z Nitry. Ono je toho určite viac, ale ja už asi nemám úplne aktuálny prehlad o kapelách v tomto meste.

Zhoda náhod, Slobodna volba, Lost souls

J: Počkaj, nejaká nitrianska kapela ide na turné s bostonskými Slapshot? V živote som o nich nepočul a to mám svojich špiónov stále na slovenskej scéne, povedz viac o nich ak vieš.

R: Práve tento týždeň som s Majkom (spevák) hovoril. Agentúra z Ukrajiny im už poslala zmluvu na podpis. Tak nakoniec budú mať so SLAPSHOT iba 3 koncerty z 10. Mestá si už nepamätám, ale myslím že by mali ísť Maďarsko, Ukrajina, Moldavsko a ešte niečo…. Ako som už písal vyšsie spieva tam spevák z kapely SLOBODNÁ VOĽBA. /spieval aj v kapele BIJOUTERRIER/ Pôvodne tam bubnoval bubeník Palo z TRUE REASON. Teraz majú nového bubeníka ktorého som ešte nevidel. Na gitaru tam hral Horala zo ZHODA NÁHOD. Nehrajú dlho, ale už stihli vydať mini CD.

J: V 90tych rokoch si robil zine a distro. Ako si spomínaš na svoje prvé DIY výtvori?

R: Áno máš pravdu. Distierko som robil len krátko spolu s kamarátom Burom. Volalo sa to “Nič Moc” bolo to niekedy v 1993 (?) roku myslím. Viac menej sme predávali kazety a zopár vinylov. Vinyli sme brali hlavne od Karla Kovaříka z VEGAN PROTEST records. Kazety od Stana Šnelyho z BLE RECORDS a Pavla Tušila z VIEW BEYOND, ale aj od iných kapiel a hlavne vydavateľov zinov. Tie sme menili za môj zin PODZEMÁK.
Ten som vydával niekedy od 1992 do 1994 roku. Vyšlo asi 6 čísel , plus jeden špeciál, ktorý celý urobil kamarát Johnno z Nového Mesta nad Váhom. Ikonická postava slovenského punku tej doby. Ten špeciál bol celý o starých punkových kapelách. Začal som to vydávať asi hlavne preto, že som bol nadšený punker a mal k tomu prístup, keďže som pracoval vo firme, ktorá mala aj ofsetovú tlačiareň. Nie som si istý či už vtedy boli dostupné verejné kopírky, myslím, že nie.

J: Tunak sa nám to spája tiež, keďže som brigádoval na pošte v jednom začínajucom telekomunikačnom operátorovy, zrazu som nabehol do nového sveta technológii ako kopírka a počítač a keďže bolo veľa času, robil som cut and paste zine a rozmnožoval skoro ráno pred prácou, kým nedošli manageri haha.

Sound system guru

R: V jednom alternatívnom knihkupectve som si kupoval pravidelne A-KONTRA, v ktorých boli reklamy na ďalšie fanziny. Mal som pocit, že na Slovensku chýba fanzin. V tej dobe som vedel len o jednom fungujúcom slovenskom fanzine VRYŤ KLOVATINA. V tej dobe bolo informácii žalostne málo. Bol som naivný a myslel som si ako to všetci privítajú a budú prispievať a tvoriť obsah. Bohužiaľ sa tak nestalo, až na pár výnimiek. Bolo to trápenie o to väčšie , že som nebol žiadny spisovateľ. Dal som si niekoľko ročnú prestávku. A už naozaj neviem v ktorom roku som začal robiť další fanzin SAMBA. Bol som celý rok na PN-ke po tom čo ma cestou z koncertu INTENSITY pred domom napadli náckovia. Takže som mal kopec času a chýbalo mi niečo tvoriť. Vyšli 3 čísla. Po ukončení ročnej PN-ky som začal intenzívnejšie hrávať ska-reggae party ako BandaSka sound system. Do toho stále koncerty a začal som intenzívnejšie chlastať a huliť. Začal som uprednostňovať zábavu pred nekonečným vysedávaním pred počítačom. Takže času na robenie fanzinu už nebolo.

J: Tá akcia hákošov bola najskôr plánovaná akcia, vedel si kto to bol? Počítam, že boli viacerí na teba a od zadu, keď si bol sám.

R: To bola taká typická sídlisková partička. Postávali každý deň znudene pred vchodom do vedlašieho paneláku. Takže som okolo nich chodil skoro každý deň. Stále na mňa pokrikovali, sem tam som si s nimi nejaké invektívy prehodil. Niekedy som k nim prišiel a slovne som im vypičoval. Hral som drsňáka (pár krát to zabralo) lebo boli mladší odomňa. No a dovtedy sa chodí s krčahom po vodu… Nezostalo to iba pri slovách…tak ma zmlátili. Ja som prišiel domov kde bol zhodou okolností mladší brat (ktorý v živote ani muche neublížil)s kamarátom. Tak som ich zavolal nech idú so mnou späť, nech tam niesom zasa sám. Bol som nasraný, nebudú ma predsa pred vlastným domom šikanovať primitívy. Tak som sa tam vrátil. Natrafil som na toho najväčšieho gaunera z nich. No a ako sme sa tam tak pasovali a on ma hrízol do ramena (?!?!) , tak mi rupol krížny väz v kolene. No a to už som nevedel stáť na nohách. 4 operácie do roka – rehabilitácie – tak trochu aj z mojej blbosti. Rok zatvorený v izbe. Takže trošku akcie som do toho vniesol. Inak ja sa biť neviem.

J: Nitra je docela na mape momentálne ohľadom mafiánov napojených na politickú stranu Smer a tak isto vždy problémová s náckami. Čím to je, že v tom meste to bolo vždy na piču s náckami? Čo je tam tá živná pôda? Osobne si mal s nimi nejeden problém, hlavne keď sa ti usadili v susedstve so svojim kartovým klubom a vyvrcholilo to útokom, kde viacerí ľudia boli dobitý. Skončil sa už súd s týmito zmrdmi?

R: No tak túto otázku som si kládol asi milión krát. Neviem čím to je, ale nemyslím si že by Nitra bola v tomto nejak extra odlišná od iných miest. Bol som pri zrode nazi skiheadskej subkutúry v Nitre. Do našej punkovej partie chodil aj prvý nazi skinhead. Nemali kam a priznajme si vtedy to bolo takto bežné. Veď aj Davovka hrala niekedy v 1990 koncert s Krátkym procesom, čo je slovenská nazi kapela. Rasto Rogel dostal nakladačku od security na prvom slovenskom koncerte Exploited niekedy v 1992.
Postupne si niektorí z partie oholili hlavy. Za niekoľko mesačných výplat zohnali bombera a martensky. Basebalky si vysústružili u nejakého stolára. Vtedy bolo bežné, že sa z punkáčov stávali nazi skiheadi. Postupne sa ich rady rozširovali – pribudla “dobrá” miestna kapela “Biely Odpor”. Aj ich som videl na koncerte s terajším hovorcom ĽSNS za mikrofónom.
Spočiatku to bola iba záležitosť jedného sídliska. Takže tam rolu zohrávalo aj susedstvo, kamarátsvo zo školy a destva.
Móda…futbal…niečo nové ..Orlík v hitparádach a pod… Myslím si tiež, že svoju úlohu zohrali aj tzv.vodcovia ktorý neboli primitívni násilníci a mali aj nejaké organizačné schopnosti. Predávali a distribuovali nazi materiály. Organizovali (možno dodnes organizujú) nazi futbalový turnaj. Organizovali tu koncerty a za účasti zahraničných nazi kapiel atd. Bolo ich neskutočene veľa, veľká partia. Bolo to v Nitre peklo.
Dnes sú to už podnikatelia, pracujúci, otcovia rodín a majú svoje životy. Nasledovníkov majú naprieč všetkými nasledujúcimi generáciami, takže tie prepojenia tam stále sú.
Už to nie je také drsné ako voľakedy, asi aj preto, že dnes “po nich ide štát”. Možno aj preto, že sa angažujú v “slušnej” politickej strane ĽSNS.
A možno aj preto že sa s nimi ťahám po súdoch. Z toho sú teda riadne posratí , čo som počul. Boli to naozaj zaujímavé situácie , keď za mnou chodili kokoti s tým aby som stiahol obvinenie , že oni už budú dobrí a dajú Mariatchi pokoj.
Podal som dve trestné oznámenia, dalšie dva prípady (tie medializované) som podávať nemusel, to riešila polícia automaticky, keďže musela zasahovať.
Prvé som podal, keď hádzali šutre cez okná podniku kde normálne sedeli ľudia. Policajti ma normálne odhovárali aby som to nerobil. Som neveril tomu čo počujem! Hoci som označil páchateľa a podal tresné oznámenie. Dodnes som nedostal žiadne vyjadrene. Zrejme to celé zahodili. Podobných skúseností s políciou som mal viac. Potom som políciu už ani nevolal. Bohužiaľ som si musel začať platiť ochranku tak ako všetky nočné podniky a ten môj už tobôž. To ale nefungovalo, kedže páni z ochranky boli kamoši s kokotmi z Walhaly. Takže nemali rešpekt. Vyvrcholilo to až tými medializovanými prípadmi. Už som si nevedel rady, tak som zavolal starému kamarátovi Lacovi Ďurkovičovi, ktorý pracoval v tej dobe v médiách. Poslal ku mňe kolegov zo SME a bola z toho tá aféra.
Napísal som aj Ľudom proti rasizmu kvôli právnej pomoci. Daniel Milo s Irenou Biháryovou mi dosť pomohli. Vlastne vďaka nim nám doteraz bezplatne pomáha právnik. Dokonca nám aj Rasťo Procházka (ten neúspešný politik) napísal trestné oznámenie na Slovenskú Pospolitosť kvôli článku plného sprostostí , “Udalosti v Nitre vo svetle pravdy” ktorý dodnes vysí na stránkach pospolitosti. Toto trestné oznámenie skončilo tak, že autor článku je neznámy.
Prípad silvestrovského prepadnutia Mariatchi a následného zlomenia mojej nohy je už uzavretý. Iba jeden chlapík z nich bol potrestaný a dostal 6,5 roka natvrdo. Ten mediálne najslávnejší prípad sa ešte stále neuzatvoril. Hlavne kvôli nekonečným obštrukciám obžalovaných. Je ich tam 5 a ak sa náhodou nepokazilo auto jednému, tak druhý dostal črevnú virózu, aleobo ich obhajca. Súd sa musel pre ich neprítomnosť vždy odložiť. Fraška.

J: Dúfam, že skončia v base ako si zaslúžia. Väčšinou sú silný len na slabších, alebo v presile, ale od nazi lúzi by som ani nič iného nečakal. Potom, keď na nich príde tak nevedia robiť s počítačom, zaprú aj vlastnú mamu, alebo nie sú historici, ale ľudia ich volia, lebo rasistická karta je na Slovensku stále v hre na preferencie, ale to sa opakujeme.
Čo robia ľudia okolo Attitude kapely dneska? Si s nimi v kontakte?

Rado

R: Paťo sa raz za pár rokov objaví v Mariatchi. Žije v nejakom budhistickom kláštore niekde na juhu Škótska. Naposledy som ho videl cca pred 2 rokmi. Lucka žije s Cibim z Davovky. Naposledy som ju stretol na koncerte CONVERGE v Bratislave. Mišela má syna a času málo, občas sa stretneme. Naposledy sme spolu hrali ska-reggae party niekedy v oktobri. Prvý bubennik Jaro žije tuším niekde v Pezinku. Má rodinu a muzike sa venuje naďalej. Vydáva vinylové kompilácie VINILIZED s elektronickou a nezávislou hudbou. Od čias jeho študií v Nitre som ho osobne nestretol. Druhý bubenník Sláďo, žije stále v Nitre. Okrem rodinných záležitostí teraz hrá na basu v hardrockovej kapele DORIX. Basgitarista Farky odišiel niekam do Švajčiarska squattovať. Po nejakom čase sa vrátil, rozdal celú zbierku platní. Ostrihal dready, dal sa na štúdiá a viac neviem. To bolo už veľmi dávno.

J: Aká bola spolupráca s ľuďmi okolo Pohoda festivalu? Pomohlo to k návštevnosti klubu, alebo skôr pritiahlo veľa nechcenej pozornosti?

R: Spolupráca bola skvelá. Som velmi vdačný Mišovi a spol. “prepadli” ma doma v obdobý, keď mi bolo najhoršie. Keď som s operovanou nohou trčal doma a klučku si u mňa podávali policajti, politici, novinári od výmyslu sveta. Keď som celé dni odpisoval na správy a odpovedal na telefonáty a nevedel, čo bude ďalej s Mariatchi. Cítil som sa v tom celom sám a mal som všetkého po krk. Boli veľmi priateľskí a otvorení ľudia. Dokonca ma zavolali na súkromnú párty s Manu Chao, keď len prechádzal cez Slovensko a zastavil sa v Trenčíne. Manu Chao je totiž niečo ako krstný otec nášho “družobného” baru Mariatchi v Barcelone.
Trochu som sa toho bál, ale dopadlo to dobre. Hlavne zo začiatku to bolo skvelé, plný podnik ľudí. Nik sa nebál tam ísť, takže to svoj účel splnilo. Nakoniec som bol ale aj rád, že to skončilo. Veľmi som sa hanbil pred tými umelcami, čo tam prišli na vlastné náklady. Proste ľudia tam ku koncu na tie akcie nechodili i keď boli zdarma. Nahánal som tam už mamu so susedou, sestru s priateľom, bratrancov mojej vtedajšej priateľky a tak, proste aby aspoň niekto bol na tej akcii. Aby som sa nemusel prepadnúť od hanby pod zem. Neviem či je to špecifikum Nitry, ale Nitra je podla mňa už niekolko rokov kultúrna diera. Česť výnimkám.
Pozornosti sme mali asi najviac ako sa dalo. Veď sa o nás hovorilo aj v parlamente, haha, takže Pohoda nám v tomto nijak neuškodila.

J: Jedno sa musí uznať, ja to sledujem len takto z podiali, ale ako sledujem kaščákovú prácu, a myslím teraz tú charitatívnu, tak je to stále punkáč srdcom. U neho je vidno, že vyrastal v režime ako mladý chalan a vychovali ho punkové kapely, lebo ten chalanisko to robí na punkáča v dobrom zmysle slova. Na Pohode som v živote nebol, lebo nemám rád veľké akcie, ale tá kombinácia pozitívnej politiky s muzikou, proti rasistickým odkazom, ľudsko právnym rozmerom je jednoducho základ punku pre mňa. Som si odskočil trošku viac haha.

R: Mišo je dobrý človek a robí všetko pre to aby tu ľudia lepšie žili, ale myslím si, že sme obaja svetonázorovo niekde inde. On považuje napr. za najväčšiu dramaturgickú chybu Pohody koncert SKA-P. (Vraj sú teroristi WTF !?!?!?). Pre mňa jeden z najlepších koncertov aké som tam kedy videl, alle to je v pohode, to je demokracia.
3 x som tam hral so sound systemom a videl tam kopec skvelých kapiel. Vojenské náborové stredisko, alebo politici na pohode sa mi nepáčia, alele je to jeho festival a robí si ho ako uzná za vhodné. Stále som rád, že najväčším festivalom na Slovensku je práve Pohoda a nie nejaký bazduchý rockový festival.

J: Ako to vidíš momentálne na Slovensku po volbách? Osobne som rád, že sa to pohlo lepším smerom ako Smer či SNS, ale to čo sa dostalo do čela novej koalície ma necháva v úzkostiach. Nie zrovna najlepšie kombo na pozitívnu zmenu.

R: Ja som teraz krčmár a v krčme sa o politike a športe nebaví. Sú z toho len hádky, ktoré nikam nevedú. Sú to rovnaké kategórie, ktoré majú malokedy ničo spoločné s racionalitou (aj keď sa každý bude biť do pàs, argumentovať a vyťahovať zdroje. Každý má svojho hrdinu už vopred vybratého.
Ale keď sa pýtaš odpoviem. Som na tom veľmi podobne ako ty. Som vrcholne znechutený z výsledkov tohtoročných volieb. Dlhodobo mi nesedia tí ľudia ani osobnostne a už vobec nie svojimi názormi.
Niekedy si myslím že “je aj dobre”, že je tá Korona a oni sa nemôžu dostatočne venovať svojmu programu, lebo mám strach, že sa začnú okresávať práva zamestnancov, žien, menšín a bojím sa aj dalších nonsensov vzhľadom na to, aké fundamentalistické a bigotné postavičky sa dostali do parlamentu. Mám obavu aby sme po štyroch rokoch neskončili mimo “jadra” Európy a aby sme sa neocitli v jednom koši s Maďarskom a Poľskom, ale nechcem predbiehať, čas ukáže…i keď prvé lastovičky už niečo neblahé naznačujú.

J: Presne, ale ja sa snažím byť optimista (klamem haha), aj keď je to kruva ťažké, ale radosť mi robí to, že Slovensko sa vraždou Jána a Martiny prebudilo k občianskemu aktivizmu. Zistili sme, že spoločne dokážeme zmeniť aj nemožné. Mladí sa venujú viac politickým otázkam. Tam kde sme sa my volakedy hľadali, oni už sa nemusia, lebo tá cesta už je vyšlapaná neziskovkami ako Ľudia proti rasizmu, Amnesty, Greenpeace či Za matku zem, mladí to posúvajú a tieto otázky rasizmu, ekológie a aktívnej spoločnosti sú na tom lepšie dnes ako volakedy. Aj napriek výsledkom volieb si myslím, že táto práca sa zúročí ďalšími volbami. Však ani my by sme si v živote nepomysleli, že budeme chodiť k voľbám, predsa len punk bol predsa pre nás anarchia, žiaden štát, žiadne voľby, ale život nás donútil prehodnotiť tieto postoje. Dneska si už myslím, že hodiť ten hlas strane, ktorá má dobrý ekologický a sociálny program a má hodnoty i ľudí čo tieto hodnoty prezentujú už roky, má význam.

R: To máš určite pravdu, v niečom sa spoločnosť posunula k lepšiemu v niečom k horšiemu. Ja sa ale musím priznať, že som stále tak trochu anarchista. Nehcem byť súčasťou jedného a ani druhého stádočka ani tretieho. Má to svoje výhody, môžeš nezaujato vnímať znepriatelené strany. Dosť často sú si veľmi, veľmi podobné.
Málokedy, naozaj málokedy, som hlasoval vo voľbách za niekoho (možno v posledných dvoch). Takmer vždy to bolo proti niekomu. Nestotožnujem sa s týmto systémom rovnako ako som sa nestotožnoval s tým predtým. Aj keď v tomto sa cítim neporovnateľne slobodnejšie. Jediný dobrý pocit som mal možno pár mesiacov po 1989. No prišlo vytriezvenie – sklamanie. Nie som veľmi optimistický ohľadom kapitalistickej budúcnosti.

J: Myslím, že naposledy sme sa videli po roku 2000 na Global street party v Bratislave, to bola doba, kedy si mal problémi v rámci tvojho aktivistického života. Už o tom môžeš hovoriť po tých rokoch? O čo tam išlo? Ako si sa dostal do aktivistických kruhov a na akých kampaniach si spolupracoval?

R: Asi je už moja senilita v pokročilejšom štadiu ako som si myslel. Pravdu povediac neviem na aké problemy myslíš. Skús mi pripomenúť.

J: Myslím, že išlo o nejaky problem v zahraničí, kde fízli našli kukli pri prechode hranicami kvôli street parties, ale je možné, že som si ťa pomýlil s niekym iným.

R: To bol asi niekto iný. Mne kukli nikdy nenašli, haha.
Začnem klasicky. V období 90-tych rokov bola podstatná časť punk – hardcore scény aktivistická. Punk´s chceli aktívne meniť svet k lepšiemu. Na prvých demonštráciách proti základnej vojenskej službe, za práva zvierat, proti fašizmu, anarchistických, alebo rôzne ekologicky zameraných demonštráciách…atď. mala veľké zastúpenie subkultúrna mládež. Do veľkej miery to boli punk kids. Dodnes si myslím, že nebiť podpory alternatívnej mládeže tak by to organizácie ako Sloboda Zvierat, Za matku Zem, Ľudia Proti Rasizmu, Greenpeace atď mali v začiatkoch omnoho tažšie. V radikálnom hnutí sa samozrejme objavovali aj radikálne postoje presadzujúce priame akcie A.L.F. , EARTH FIRST. Ale aj pacifistické – anarchopacifistické. Časom sa niektoré už etablované ekologické organizácie začali dištancovať od radikálnych aktivistov. Predsalen byť spájaný so spílenými posedmi, porozbíjanými výkladmi na McDonalds, alebo farbou doblievanými kožušníctvami atď. Následne sa objaviť na zozname extrémistických skupín ako sa to stalo HNUTÍ DUHA v ČR. To určite nepoteší.
Najväčšia priama akcia, na ktorej som sa zúčastnil bola blokáda Veľkej Pardubickej 1992. Najväèšia demonštrácia bol zasa protest proti globalizácii Medzinárodnému menovému fondu a Svetovej banke PRAHA 2000.
Zmienil by som aj fakt, že v tej dobe nechceli punks meniť len svet , ale aj sami seba. Bolo ako keby automatické, že všetci boli vegetariáni – vegáni. Snažili sa žiť ekologicky – separovať atď. (Čo dnes znie trochu pateticky, ale v dobe keď si v obchode kúpil iba jeden druh neochuteného TOFU a kontajnery na separovaný odpad si pri dome fakt nemal, to bolo celkom “revolučné”. Vzhľadom na náš vek a vzhľadom aj na to, že sa väčšina ľudí na Vás dívala ako na mimozmštanov a boli ste neustálim terčom podpichovania zo strany známych.
V móde bolo SxE aj keď nie všeobecne.
Tak sa mi zdá, že som nejako odbehol od témy.

J: Kludne rozprávaj, mne sa páči ako rozprávaš.

R: Začína sa to podobať na nejaké spomienkové klišé. Chcel som tým povedať, že práve cez punk som sa dostal k aktivizmu. Zúčastnil som sa mnohých demonštrácií po celom Československu. Či už proti fašizmu, týraniu zvierat v cirkusoch, výrubu stromov, zbrojárskym veltrhom atď…Niektoré v Nitre som spoluorganizoval. Bolo toho veľa v tej dobe a nedalo sa zúčastniť všetkých, kedže dochádzať do Bratislavy nebolo zasa také jednoduché pre nás mimo bratislavských. Bolo ale úplne normálne, že si na demoškách stretával tých istých ľudí ako na koncertoch.
Nebolo to samozrejme, len o demonštráciách. Bolo to aj o rozdávaní letákov, vylepovaní plagátov, zbieraní podpisov pod petície, posielaní šekov pre organizácie. Nikdy som nebol koordinátorom nejakej veľkej kampane.
Za asi vrchol mojej snahy o lepší život považujem odchod na lazy do Zaježovej. Dal som výpoveď v práci a šiel som skúsiť žiť svoj komunitný sen. Bez kapitalistických pracovných vzťahov, bez konzumnej spoločnosti. Čo najviac mimo systému a sebstačne. Bolo pekné zažívať situácie ako keď sme partička onášivkovaných, dredatých punkáčov spolu okopávali zemiaky, alebo čistili skládku v lese. Časom prišlo vytriezvenie. Žil som tam necelé dva roky.
V tom čase som sa stretol a zoznámil s veľa aktívnymi ľudmi. Niektorí z nich sú dodnes aktívní, alebo sú v politike a to ma teší. Teba len veriť, že budúce voľby dopadnú pre nich lepšie. I keď ….

J: Povedz mi viac o živote na Zaježovej, dneska už je to v podstate kult. Bol to taký experiment punkáčov žiť inakšie a praktikovať zelenú anarchiu v praxi. Mne sa na tom páči, že tie anarchistické idály sa pretransformovali, nastalo vytriezvenie zo spoločnosti, ale to je úplne normálne, keď sa mladý človek stretne s konfiktom svojho bytia v rámci spoločnosti, kde žije. Nič nie je perfektné. Prečo si odišiel? Čo ti chýbalo, že ťa to donútilo odísť? Bol to ťachší život takto na lazoch v porovnaní s mestom?

Zaježová, foto archív Rada

R: Ja som dodnes veľmi vďačný za túto skúsenosť. Stále som s niektorými ľudmi odtiaľ priateľ a občas sa dokonca navštevujeme. Aj keď samozrejme je to čím ďalej zriedkavejšie.
Život to bol samozrejme veľmi drsný. Teplo si mal až vtedy, keď si si nazbieral, nanosil, narúbal drevo a nakoniec zakúril v peci. Za ten čas som býval na dvoch miestach. Zo začiatku sme bývali 4 v jednom dvojizbovom domčeku. Bez elektriny. Svietli sme si sviečkou, večer po práci sme si močili nohy v lavóre a každý deň jedli chlieb s olejom a cesnakom. Vodu sme nosili z neďalekej studne vo vedre. Na záchod sme chodili cca 200 metrov do lesa ku studničke. To preto aby si nepoužíval WC papier. Večer si navštívil osamelých 80 ročných lazníckych susedkov, ktorí boli vdační za každú chvíľu, ktorá im spestrila tú osamelosť. Makal si doslova od rána do večera. Zaspával som normálne o 20.00 úplne hotový.
Neskôr som tam zavolal kamaráta Marcela Knapeka z VEGAN PROTEST – rozdelili sme si moj úväzok a mizerný plat na polovicu. Prestahovali sme sa do dreveničky našej punkovej kamarátky Martiny z BA. Neskôr som tam dohodil odpracovanie civilky ešte trom punk – anarchistickým kamarátom. Tibor, Roman a Láďo, ktorý si priniesol aj frajerku Gábinu. Takže sme boli celkom partička. Tam už bol štandard trošku lepší. Z neďalekej studne sme tam obnovili vodovod samospádom. (Spomínam si ako som ho raz kopal aj s dnešným predsedom strany SPOLU Jurom Hipšom.) Mali sme tam už aj elektrinu, takže punk a ska hralo stále. Kamarátka Gábina (vydatá za Plecha-basáka CO-CA) nám každý deň navarila. Takže super.
Časom došla ponorka – bývali sme spolu v jednej miestnosti v drsných podmienkach. Bez súkromia. Každý so svojimi svojskými návykmi z domu. Nakoniec som sa odstahoval späť do domčeku kde som začínal. Neskôr sa aj ostaný kamaráti čo zostali žiť v martininom domčeku presťahovali do tretieho. No proste rozpadlo sa to, ale to neznamená, že by sme sa nejak pohádali. Stále sme sa stretávali a dodnes sa stretávame.
Neskôr, keď odišli aj ďalší kamoši z domčeka kde som býval. Začal som sa tam cítiť sám. Býval som síce u kamoša, ale to nemalo perspektívu. Tam by som na vlastný domček nikdy nezarobil. Musím napísať, že som pracoval za minimálny plat. Ako u neziskovej organizácie (Pospolitosť pre Harmonický Život) . Zaježovú som samozrejme navštevoval ešte dlhé roky potom. Dokonca som tam bol pred dvoma rokmi na HODOŠTIAK feste. Už navždy budem mať k tomu miestu vzťah. Z ľudí ktorých som tam v tom čase spoznal tam už žije len veľmi málo. Občas ma prekvapia a navštívia ma v Mariatchi keď majú nejakú prácičku v okolí.
A aby som vlastne nezabudol. Pracovali sme všetci u neziskovky POSPOLITOSŤ PRE HARMONICKÝ ŽIVOT (funguje dodnes), ktorej hlavnou náplňou bolo zavádzanie separovaného zberu odpadu v okolitých obciach, čistenie nelegálnych skládok v lese, alternatívne spôsoby trvalo udžatelného polnohospodárstva (permakultúra) atď. Ďalšou prioritou bolo zachovávanie tradičných remesiel atď. Takže žiadny anarchistický projekt to nebol. I keď išlo o život mimo systému, ale z ekologického hladiska. Čo zasa nebolo v tej dobe až tak vzdialené zelenému anarchizmu.
Igor Chýra (kamarát u ktorého som vlastne býval) bol vlastne jeden zo zakladateľov P.H.Ž. duchovný otec celého projektu a zároveň zapálený ekológ.

J: Ako si pamätáš na prvú vlnu straight edge na Slovensku? Označoval si sa niekedy aj ty za straight edge?

R: Ja som si spolu s parťákom Burom maloval „X“ na ruku už niekedy 1992-93 roku. Veľmi prirodzene som sa stotožnil s týmto hnutím. Alkohol som začal pozvolna piť až v 23 rokoch života (1997). „X“ som si ale celý ten čas na ruku nemaloval, haha.
Považoval som to za stelesnenie môjho pohľadu na punk. Viem o partičke z Trenčína a Považia, s ktorými sme sa pravidelne stretávali na koncertoch v Novom meste nad Váhom atď. (Kde to vtedy koncertne žilo asi najviac na Slovensku – Strapatý a Johnno boli dosť aktívny), ale bol to celo československý trend (asi skôr celosvetový). Bola to téma večných diskusií na koncertoch, fanzinoch … téma hádok, ohovárania, vtípkov, provokácií. Nosili sa tepláky, mikiny a šiltovky. Ja som bol ale vždy zástancom UNITY. Prišli mi tie akože vtípky fakt trápne. Či z jednej strany, alebo druhej. Jeden z mojich najoblubenejších labelov je dodnes EBULLITION REC. Ten myslím vystihuje môj pohľad.
Kamaráta z Trenčína – keď čakal po koncerte na prvý vlak domov kontroloval osožák či neušiel z lapáku. Vraj mu bol podozrivý keď tam tak v noci sedel na stanici vo vyťahaných teplákoch so záplatami – nášivkami, haha.
Potom prišla vlna crustu a SxE aspoň na Slovensku nejak ustúpilo do úzadia. Potom si už spomínam na tú Vašu BA partičku a ľudí okolo ABHORRENCE. Tam sa vtedy dialo veľa metalcore koncertov kapiel z rôznich kútov sveta.

J: Funguje rivalita medzi klubmi v Nitre? Predsa len opodial od Mariatchi je ďalší klub v podzemí, neviem či Stará pekáreň funguje ešte ako klub, ale ak áno, je to ďalší klub na tak malé mesto. Ste v pohode s ostatnými majitelmi klubov? Funguje tam spolupráca čo sa týka termínov, alebo je to sólovka?

R: „Klubov“ je tu oveľa viac. Dnes už sa hrá v Nitre takmer v „každej“ krčme – bare v centre mesta. (To sa odráža samozrejme na návštevnosti). Spočiatku sme sa snažili koordinovať akcie spolu so susediacim klubom Valašský Šenk (už neexistuje), ale bolo to dosť tažké, keďže väčšinou dohaduješ koncert s kapelu čo sa chystá na turné niekoľko mesiacov – týždňov dopredu. Takže kolíziám sa nevyhneš. Nemáme momentálne, žiadnu podobnú dohodu s nikým. Každý si ide svoje. Je len na tebe, či sa pozrieš na stránky ostatných klubov či tam v tom istom termíne nehrá náhodou niečo čo má podobnú cielovku ako to čo chceš spraviť ty.
Stará Pekáreň stále funguje. Dnes sa to už, ale volá Nová Pekáreň. A je to otvorené IBA ak je tam nejaká akcia. Normálne majú zatvorené.

J: Kebyže som človek, ktorý nikdy Nitru nenavštívil, kde by si mi okrem Mariatchi odporučil ísť sa zabaviť či odreagovať? Kam by si sa vybral ty? Či kam by si zobral svojich zahraničných kamošov?

R: Jednoznačne do HIDEPARKU. Je to projekt, ktorý toto leto oslavuje už 10 rokov existencie. A ako vždy hovorím:“robí to z tohto mesta lepšie miesto pre život“.
Môj brat so spolužiakom organizovali protifašistickú demonštráciu v Nitre a ja som ju zaštíťoval, kedže nemali ešte 18 rokov. No a ten spolužiak je jeden z dvoch zakladateľov Hideparku a dnes primátorom mesta a dokonca je dnes v parlamente za stranu Za Ľudí, ale dosť bolo bulváru, haha.
HIDEPARK je miesto vybudované na bývalej nelegálnej skládke odpadu. Začínali iba s jedným starým vojenským stanom. Dnes je to už parádny priestor v podstate v prírode, ale kúsok od centra mesta. Je to hlavne kultúrne centrum (koncerty, párty, divadlá, workshopy, prednášky, výstavy, trhy domácich – ručných výrobkov atď….) Je tam komunitná záhrada, u-rampa, bikepumpa, parkour , petang….atď atď…..komunitný gril..ohnisko…no proste super to tam je. Odkedy je Marek v komunálnej politike, tak začal mať Hidepark problémy so stavebným úradom, hygienov a pod.
Nezmyselné birokatické obštrukcie. Zrejme iniciatíva jeho politických rivalov. Aj keď on už nemá s Hideparkom nič spoločné. Tak verím, že to prežijú.
Samozrejme je tu toho viac…záleží na čo by mal daný turista chuť.

J: Predstav si situáciu aká sa tebe stala za mlada, keď si došiel na svoj prvý koncert. Si v úlohe starého punkáča a vidíš na koncerte mladého chalan ako tam triešti očami a v kúte sa hanbý, lebo nenabral odvahu ísť viac dopredu. Čo by si povedal mladému?

R: No neviem, záleží od situácie. Keby bol sympaťák tak by som ho asi nejak povzbudil. Dnes už je ale iný svet. Voľakedy bolo byť punkáčom, byť zároveň členom kmeňa. Držalo sa viac pri sebe. Mohol si byť prvý krát v úplne cudzom meste, stretnúť úplne cudziu punkovú partiu a už ste sa dali do reči. Prišiel si na koncert, hodil batoh niekam pod pódium. Prepogoval si celú noc a na konci večera si mal batoh (sice pooblievaný), ale nedotknutý na mieste. No a už zasa sa hrabem v minulosti. Howgh.

J: Ďakujem ti Rado za tvoj čas a odpovede, veľmi sa mi páčili. Veľa zdaru v živote a zdravíčka. Drž sa.

Fotky z radovho archívu.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s