Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden týpek, volali ho Strummer, teda, soráč, Štramák. Nehral v The Clash, ale jeho kapely Box či Uhol dopadu sú na slovenské pomeri parádne a docela by sa dal aj pomýliť s Joe Strummerom, keby ste ho našli ležať na zemi v odpadkoch v západnom Londýne. Ak chcete vediet viac, tak si prečítajte tento rozhovor, kde Vám Mišiaka, líštičku trenčianku viacej priblížim. Som rád, že som mohol s kapelou spolupracovať na dizajnoch a spoznať ich osobne. Určite si prejdite ich diskografiu a klipy. Melodický punk rock s inteligentnými textami a prejavom.

J: Líštička ako sa ti darí? Čo nového v Trenčíne? Máme tu pandémiu vírusu a vypadá to tak, že Slovensko bojovalo so cťou a zdravým rozumom. Všetko u teba doma dobre? Ako to prežívaš ty a tvoja rodina?
M: Lišáčku darí sa mi výborne. Vieš čo neviem ti takto z hlavy povedať keďže som len tri mesiace oficiálne zase obyvateľom mesta módy. Každopádne bolo desivé rušný a živý Trenčín vidieť ľudo prázdny, ale inak u nás doma a v rodine vládne všeobecná pohoda a som rad, že všetky opatrenia ktoré boli prijate sme v rámci možnosti prežili v kľude a pohode.

J: Povedz nám, kde tvoja prezývka Mišák Strummer vznikla? Boli The Clash a Joe Strummer tak veľký vzor pre tvoje hudobné smerovanie? Kedy si našiel punk, či punk našiel teba? Aká bola vaša vzájomná cesta životom? Ktoré kapely si počul ako prvé a pamätáš si, ktorá nahrávka to bola, ktorá ti vyrazila dekel?
M: Mišák ma volal môj otec keď som bol malý chalan, ale vlastne ma tak volá dodnes. Keďže medzi chlapmi je asi také to zvláštne puto, že sa o svojich citoch moc nebavia tak z nejakého obdivu k svojmu otcovi som si toto uletené detské meno preniesol do umeleckého sveta. S tým Strummerom to je už asi jednoznačnejšie, aj keď aj toho som časom upravil na Štramáka 🙂 Ono to bolo občas dosť náročne v dobe keď sa človek hľadá hrať s kapelou, keď za mnou ľudia chodili a hovorili mi, že vyzerám jak Strummer, hrám jak Strummer a veci podobne, ale teraz to už neriešim. Každopádne je milé, že som pre niekoho ako slovenský Joe Strummer. Clash som objavil pomerne dosť neskoro, ale bolo to presne v tom najlepšom období, kedy človek nasáva okrem iného aj informácie a hľadá svoj nielen hudobný smer. Páčilo sa mi ako to celkovo robili a pristupovali k tomu, že to nebolo len o písaní muziky, ale že v tom bolo vidieť hlbší zmysel a veľký zápal, že si im to proste musel veriť. Od prístupu k fanúšikom, cez politicky aktivizmus, squatting, antifazismus sú proste Clash dodnes veľkým vzorom. Punk som objavil asi v 16tich a naša vzájomná cesta životom stále pokračuje. Môj punk a ľudia, ktorí ho vytvárali mi dali asi jednu najdôležitejšiu vec na svete. Pochopenie a prijatie toho, aký som. Doma sa mi toho v tomto smere vôbec nedostavalo, ale v tej punkovej rodine človek našiel vždy, to čo potreboval. Hudobne to samozrejme začalo s prvými albumami od Ine Kafe a Slížami, ktoré sa ešte ako tak dali, ale keď kamoš doniesol Svet žaluje od Davovky tak môj dekel odletel. Nasraté, rýchle a plné brutálnych textov a myšlienok, ktoré nas v tej dobe veľmi ovplyvnili. Samozrejme potom prišiel Konflikt, Hospital Bukra, Slobodka, SPS, Exploited a kopec ďalších kapiel.

J: Kedy si začal hrať na hudobné nástroje? Máš to v rodine, alebo si samouk, ktorého rýchla a melodická hudba očarila natoľko, že sa proste musel chytiť tej výzvy a naučiť sa hrať? Čo si sa naučil ako prvé? Nehovor, že Clash to ti neuverím haha.
M: Moje prvé pokusy boli keď som mal asi 13 rokov. Samozrejme nezáživný začiatok a kopec teórie ma odradili natoľko, že som to odložil asi do 16tich, kedy chalani v dedine prišli s prvym pokusom o kapelu kde som hral na španielku. Môj strýko je hudobne nadaný takže ten mi ukazoval prvé veci na gitare. A to vôbec neboli punkové záležitosti. Ukazoval mi veci ako Abraxas, Věra Špinarová, Stromboli, Pražský Výběr, Žbirka, Schelinger, Joe Satriani , Steve Vai… Takže sme spolu prelúskali pár nejakých kúskov, ale ani to nebolo ono. Potom som niekde myslím v Deke videl Nothing else metters a bolo to jasne. Mama ma prihlásila do letného kurzu na gitaru /dodnes to asi ľutuje/ a svoje nadšenie pre tvrdu muziku som začal pretavovať do prvých kostrbatých pokusov hry. To bola radosť!

J: Mama sa bojí o teba, keď chodíš hrávať, alebo čo sa jej nepáči, že toho ľutuje?
M: Bála sa asi skôr zo začiatku. Keď sme začali cca ako 20 ročný na mojej favoritke naložený po strechu tourovať. Mrzí ma však, že časom svoj strach premenila aj s otcom na totálny nezáujem. V období kedy sa človek hľadá a formuje to bolo asi to najťažšie na svete keď necítiš podporu od najbližších, ale vidíš totálny nezáujem. Pamätám sa na tie návraty domov, kedy sa ma nikto doma nespýtal absolútne na nič. Kde sme hrali, s kým sme hrali, koľko tam bolo ľudí, aká bola cesta, … To spôsobilo to, že som sa začal strašne uzavierať pred všetkým a všetkými. V kombinácii s alkoholom a nedostatkom spánku ma to po rokoch dostalo až do krízového centra, lebo som si s tým sám nevedel rady. Tam v podstate úlohu mojich rodičov prevzala terapeutka, a ja som sa znova musel naučiť otvárať ľuďom, komunikovať a prestať sa báť a hanbiť za svoje pocity. Môj vzťah s rodičmi sa za tie roky asi trošku zlepšil, ale ten nezáujem z ich strany o hudbu tam v podstate stále je.

J: To je docela mäso prežívať takéto stavy, ale som rád, že ťa muzika neprestala baviť a sa to utriaslo. Ktorá bola teda tvoja prvá kapela a kto v nej hral? Mali ste predtavu od začiatku čo chcete hrať a ako to skončilo?
M: Prvú kapelu sme založili v roku 2003 s kamošmi z dediny s Lubom Karlíkom a Lukášom Dedíkom. To bolo naše krásne prvé a zároveň posledné nevinné leto. Chodili sme jak hipíci na pole, a snívali sme o tom jak budeme jedného dňa hrať. Potom sme okrem nastrojov objavili chlast a cigy, a začal sa velky rokenrollovy kolotoč v ktorom sa vystriedalo zopár muzikantov, ale pod menom Anonym Kids vydržal do roku 2014. Predstavu som mal vždy kam som chcel, aby to smerovalo, ale popravde keď sa ten unaveny kolobeh nefungujúcich vzťahov rozpadol, chvíľu som smútil, ale zároveň sa mi aj uľavilo. Vznikol totiž novy priestor na veľký nádych a niečo nové.

J: Ako vznikli Box? Zaspomínaj si so srdcom na dlani na tie super chvíle, ale aj tie zlé, ktoré ste museli preskákať ako kapela?
M: Vo veľkej mizérii, a ako životná láska. Mal som 27, rozpadla sa mi kapela, rozišla sa so mnou frajerka a musel som sa odsťahovať z Trenčína na vidiek, kde som predtým býval, do obecného 1 izboveho bytu, o ktorý som mal požiadané. Na miskách váh som mal zrazu naloženú rovnakú kopu sračiek a rovnaku kopu radosti a priestoru pre nové a zmysluplné veci. Ostávalo sa už len rozhodnúť ci budem chlastať a opúšťať sa, alebo z toho dokážem vytvoriť niečo zmyslu plne a premením to na radosť. Stretli sme sa v brutálnom triu a premenili sme to cca za rok na prvý album Boxu – JA. Mal to byt konceptuálny album, ktorý.. ale veď si ho vypocujte http://www.bandzone.cz/box je tam celý niekde dolu. Ale jak sa kolotoč menom BOX začal rozbiehať nastali prvé veľmi ťažké personálne skúšky a otázky, ktoré po troch zmenách vyústili do aktuálnej zostavy. Odišiel prvý bubeník Janko, ktorého nahradil druhy bubeník Paťo, ktorého nahradil Buse, s ktorým som hrával v Anonym Kids. Inak brácho nášho prvého bubeníka takže dodnes si ich niektorí ľudia mýlia. Keď končil Filip, s ktorým sme dali BOX dokopy, to bolo asi najdebilnejšie a najbolestivejšie obdobie. Myslel som si naivne, že veci ktoré sme spolu prežili, že nás to stmelí, ale nakoniec veci, ktore sa medzi nami udiali a ktoré som s odstupom času zistil, nedávali šancu tomu, aby sme spolu hrali ďalej. Vyzeralo to asi tak, že hráš ako support svojim hrdinom z puberty Davovke na tour v kapele, v ktorej vlastne nechceš byť. No čista pičovina. Od nezdravenia na skúškach cez intrigy jak v ženskom kolektíve, nútené spanie v aute keď sa s kokotmi pohádaš a opitého ťa nechajú na stanici až po radostnejšie veci ako supportovanie kapelám, na ktorých sme vyrastali a mrte skvelých koncertov so známymi, ale aj menej známymi kapelami. Zverinec, čo ti poviem, haha. No a v tomto guláši už bez Filipa sme mali dohodnutý jeden koncert v lete, na ktorý sme zlanárili Peťa. Ale zapáčilo sa nám spolu tak moc, že sme vydržali spolu dodnes, zatiaľ.

J: Skutok sa stal je veľmi silná skladba. Musím sa priznať, že ma dojala takmer k slzám, keď som ju počul prvýkrát, musel som sa ovládať, aby ten pretlak zo mňa nevyšiel. Ako odkedy som foter tak ma rozplaču hoci aké zvieratká a emotívne situácie spojené s utrpením, ale pri “Skutok sa stal” to bolo vážne silné. Je mi jasné, že ten tlak negativných správ a korupcie na Slovensku nás citlivejšie povahy doženie do kúta, odkial sa už musí len útočiť a ísť ďalej. Čo vo vás vyvrelo, ako si na to spomínaš ty a kapela? Bola skladba robená pred či po smrti Jána a Martiny a čo na ňu hovoria ľudia, keď ju hráte?
M: S Uhol Dopadu už asi dva roky nehrám. Dostal som sa do bodu, kedy som zistil, že sa neviem naplno venovať dvom fungujúcim kapelám. Voči chalanom to nebolo fér čo síce vyústilo konfliktom, ale rozišli sme sa v dobrom. Veď nakoniec mame spoločného basáka a skúšobňu tak by bola hlúposť sa hnevať. K napísaniu toho textu ma inšpirovali udalosti okolo smrti Roberta Remiáša a mečiarovský režim, čiže vyšla pred smrťou Jána a Martiny. Klip vyšiel o dosť neskôr, preto to pôsobí mätúco, že sme to napísali k týmto udalostiam. Chceli sme v nej ten kolotoč zla chytiť za jeho hlavu, ktorou je pre mňa Mečiar, a plynule sme prešli cez tie väčšie kauzy až k súčasnej situácii. S touto pesničkou mám spojené tri veľmi silné momenty. Inak ľudia na ňu vcelku reagujú, čo je super, že im nie je ľahostajne v akej krajine žijeme. Prvý silný moment bol 21.2.2018 kedy zo všetkých kútov internetu sa dozvedám desivé správy o novinárskej poprave, ktorým som absolútne nerozumel. Po prečítaní správ z overených zdrojov keď som si pustil „Skutok“ ma fakt zamrazilo z toho, kam sa až v tomto našom malebnom Bohu zasľúbenom Zlovensku dá zájsť. Druhý silný moment bol, keď sme s touto pesničkou vyšli v unplugged zostave na námestie počas jedného z protestov v Trenčíne. Brutálne momenty keď spievaš tie slová a niekoľko tisícový dav ľudí sa s tebou stotožňuje vo volaní po spravodlivosti. Tretí silný moment bol, keď sme dvaja, ja a saxofonista, hrali tuto pesničku v Bánovciach na proteste. Oproti Trenčínu tam bolo na námestí asi 100 ľudí, možno niečo viac. Stáli sme na zemi tak, že sme si videli v podstate do oči. V pasáži kde menujeme kauzy, ktoré sa prehnali Slovenskom bolo brutálne sledovať tie zamyslené pohľady ľudí na námestí. Chlpy mi pri tej predstave stoja aj dnes.

J: Pamätáš si dobu za mečiara? Keď áno, čo si z tej doby pamätáš? Čo ti najviac utkvelo z tej doby?
M: Hej pamätám sa. Horiace autá, dobití redaktori, výpalníci, nič dobré. U nás doma sa dosť sledovala, aj sleduje politika takže si pamätám postavičky ako Olga Keltošová, JánČarnogurský, Lupták a podobné kreatúry. Vtedy myslím dosť frčali Stredoslováci, partia okolo Rasťa Piška a to som s obľubou počúval. Presne sa pamätám na unos prezidentovho syna. To bola udalosť o ktorej sa doma dosť hovorilo a všetkým bolo jasne kto je za tým. Absolútne som nechápal, prečo keď sa vie kto je za tým, prečo s ním štátne orgány nič neurobia? Teraz už viem. Celkovo, keď si predstavujem nejaké veci z tej doby, tak to vôbec nie je dobrý pocit, hoci som bol malý chalan. Pre mňa je Mečiar stelesnený symbol zla.

J: Keď Mečiar je u teba stelesenie zla, čím by bol u teba teda Fico? Keby si mal vysvetliť nejakemu anglánovy politickú situáciu za Mečiara a Fica a porovnať to, čo by si mu povedal?
M: Fiko je cocot, či ako sa to kedysi hovorievalo? Teraz vážne. Obaja sú si podľa mňa veľmi podobný v tej špine čo narobili. Akurát Mečiar má pred Ficom navrch v jednej zásadnej veci. Nabral gule a odišiel z politiky. V tomto je Fico absolútny slaboch a troska, ktorá si robí z huby riť. Je jasne, že aj on jedného dňa skončí na smetisku dejín, ale ešte predtým by sa mohlo aspoň niečo vyšetriť z toho čo tu napáchal.

J: Aký je život v Trenčíne? Vždy som mal rád Trenčín a rád som tam chodil na koncerty, ktoré robil Teo či Inge, alebo chalani okolo nich. Aj s mojou kapelou sme mali super koncík a ľudia sa vždy bavili. Trenčín bol vždy antifašistický čo si pamätám. Ostal Trenčín mestom revoltu a vzdoru? Aký je Trenčín dneska podľa teba s tým Trenčínom, keď si do neho padol ako mladý muž, ktorý chcel zmeniť svet? Kde sa hráva v Trenčíne dneska, či kam by sme mali zájsť, ak tam naše smradlavé rite budú mať cestu?
M: Asi pred 13timi rokmi, keď sme pomaly začali spoznávať Trenčín, vznikla jedna taká interná fráza: Trenčín je super! Po veľmi dlhej dobe tam zase bývam, nič si nechcem glorifikovať, ale myslím si, že Trenčín je naozaj super. Som veľmi rád, že moja polovička súhlasila, keď sme sa rozhodovali kde bývať, aby sme zakotvili práve tam. Hej dobre si pamätáš. Páči sa mi, že je Trenčín antifašistický, na čom majú určite zásluhu aj miestni chuligáni, za čo si zaslúžia veľký rešpekt! Tak isto je super, že sa ľudia neboja vyjsť do ulíc, či už za slušné Slovensko, alebo vyjadriť svoj nesúhlas naposledy, keď tu mali stretko tragédi v zelených tričkách. Čiže to bol tiež jeden z dôvodov, prečo som rád, že sme zakotvili v Trenčíne. Blbá otázka, ale akú si mal ty kapelu? Super koncerty bývajú stále v Lúči, rozbieha sa tu novy priestor Hangár, na kávu do Coffee sheep, na film určite do Metra a na limonádu je Ostrov ako stvorený. Boa tipy som ti dal nejaký miestny lokálpatriot 😀 Keby sa ti nechcelo sedieť nikde v meste dôjdi na kávu k nám na kopeček.

J: Čo rád robievaš vo volnom čase? Aké máš koníčky popri hraní? Vlastne ani neviem čo robíš za prácu. Povedz nám niečo o tvojom živote. Máš priateľku? Berieš vitamíny na rast vlasov? Čistíš si zuby dvakrát denne či špáraš si v nose? Máš niečo špecifické, čo iných ľudí znervóznuje, keď to robíš?
M: Vo voľnom čase rád sledujem box, alebo MMA a máme doma morské mašurko, s ktorým je tiež veľká sranda. Okrem toho rád chodím na smetiská a zberné dvory odkiaľ, nosím domov staré bicykle a všetko čo ľudia vyhodia, ale je ešte životaschopné a dávam tomu nový život. Čiže moja polovička má vždy radosť, keď niečo domov donesiem, haha. Snažím sa riadiť heslom DIY OR DIE, alebo teda recyklovať čo sa dá, nekupovať a nemnožiť zbytočne odpad. Okrem toho veľa času trávim na záhrade kde zveľaďujem priestor, ktorý sme prednedávnom nadobudli. Okrem muziky som vášnivý bylinkár, záhradkár a ovocinár, ktorý miluje opekačky. Môj 8,5 hodinový pracovný čas trávim v jednej vendingovej spoločnosti kde mám na starosti sklad a tím ľudí, ktorí dopĺňajú snackové a kávové stroje. Páči sa mi princíp fungovania, lebo to nieje pásová výroba, čiže sa cítim vcelku slobodne. Hej, podarilo sa mi stretnúť úžasné dievča, ktoré si chcem zobrať v júli za manželku. Vieš čo budeš sa smiať, ale vitamín na rast vlasov mám doma, na svoje háro som dosť háklivý, haha nos čistím iba občas, ale zuby pravidelne, je to výhodnejšie kupovať viac zubnej pasty ako mat v ústach pohrebisko mŕtvych zubov vďaka lenivosti. Samozrejme, som uchylák na oheň. Dokážem doň prikladať takým tempom, že vždy spálim všetko drevo na opekačke.

J: S tým nosením domov to poznám, v Londýne je to super, lebo keď tu ľudia nepotrebuju niečo doma tak to daju pred dom a ľudia si môžu zobrať. Keď sme sem prišli, dokazali sme si zariadiť izbu do hodiny prechádzky po okolí. Milujem aj blšáky, len na blbosti už človek nemá miesto.
M: Ani nehovor. Keď som bol v Berlíne za kamošmi z kapely Marie Rottenová, v ktorej ešte hrám, tak ma na uliciach museli furt čakať. Buď som obdivoval street art a squaty, alebo som sa hrabal v krabiciach, ktore boli vyložené na ulici s vecami, ktoré niekto nepotreboval.

J: Haha, počuj to s tým vitamínom na vlasy som si robil len prdel, ale keď si to už načal, nájdeme u Mišáka plastikový hrebeň v zadnom vačku jeanov?
M: Jasné ten musí byť. Veď som naň zbalil aj svoju polovičku, hahaha. Tá s radosťou spomína ako sme sa stretli v backstaegi na koncerte, kde sme sa spoznali. Frajersky som vytiahol hrebeň a prečesal si ofinu. Vždy sa mi za to teraz smeje keď náhodou na to spomíname.

J: Ako sa pozeráš na momentálnu situáciu na Slovensku? Máme super prezidentku podľa mňa, Zuzana je poklad najväčší a mne osobne dodáva nádej. Voľby síce dopadli lepšie akoby tam mali sedieť Smer a fašisti spoločne, ale tiež tie silné kresťanské dogmatické tváre čo sú tam mi nedávaju až takú veľku nádej na skore uzdravenie a posunutie Slovenska do 21 storočia. Bol si voliť? Čo ťa potešilo či sklamalo pri posledných volbách?
M: Čo sa týka prezidentského paláca to, že tam sedí a reprezentuje Slovensko Zuzana Čaputová mi samozrejme robí radosť. Rovnako ako tej časti populácie, ktorá má normálne zmýšlanie. Jasne, že som bol voliť, chodím pravidelne od svojich 18tich. Akurát ma mrzí, že sa tam nedostala strana, ktorú som volil. Ale nevadí, snáď nabudúce. Opäť budem s tebou súhlasiť. Potešilo ma, že tam nie je v čele vlády Smer s náckami. Akurát ma totálne štve ten stredovek zastúpený katolíckymi fanatikmi, korí sa tvária, že majú právo rozhodovať o citlivých témach, ktoré by mali byť voľbou jednotlivca. Ja som síce bol od malička vychovávaný v katolíckej rodine. Pravidelne som chodil každú nedeľu do kostola. Ale to čo predvádza katolícka spoločnosť teraz je pre mňa neakceptovateľné. Celkovo sa teraz dosť pohrávam s otázkami ohľadom viery.

J: Čo sú tie veci, ktoré v rámci viery rozoberáš? Čo je ta dilema, čo ti nedá spať?
M: Jakub Gulík natočil taký vcelku zaujímavý vlog – Byť ateista je úplne v pohode. U mňa ten proces trvá niekoľko rokov. Prestal som dávať „do zvončeka“, prestal som pravidelne chodiť do kostola a začal som si všímať viac čo robí a ako sa správa katolícka cirkev a jej predstavitelia. Zistil som, že je to taký štát v štáte plný strachu a pokrytectva. A nejak tak som sa postupne dostal do bodu, že to v čom som bol vychovávaný mi prestalo dávať zmysel. Tým nechcem povedať, že sa zo mňa zrazu stal neveriaci. Len som prestal brať vážne cirkev a všetky tie praktiky, ktoré používa na manipuláciu svojich ovečiek. Takže som sa dostal do bodu, kedy som si uvedomil, že pokiaľ sa človek chová podľa nejakých morálnych zásad, ktoré veriaci môžu volať desatoro, tak nepotrebujem byť zastrašovaný nejakou inštitúciou, lebo pán Boh to vidí…, ale môžem si to božstvo budovať sám v sebe a slobode žiť.

J: Ja mám taký pocit, že ako slováci, my máme radi utrpenie, ťažkú prácu a niekoho nad sebou s komplexom, ktorý nám bude hovoriť čo máme robiť. Lebo akonáhle nám nikdo nič nediktuje, sme stratení a nesvoji. Ľudia akoby mali radi vodcu stáda, aj keď žijeme v modernej spoločnosti so všetkými vymoženosťami, ten pud klanu v nás stále je. Asi to máme zakódované v nás. Je vôbec nádej pre nás ako národ byť mentálne vyspelí natoľko, že nás prestanú manipulovať zlodeji a ojebávači? Kde vidíš zmenu či nádej?
M: Kua to si vystihol úplne presne! Keďže robím s ľuďmi vo firme, kde fungujeme v dosť slobodnom systéme fascinuje ma, ako s tým ľudia nevedia narábať. Samozrejme česť výnimkám. Ale všade sa nájde vzorka tupcov, ktorí to totálne ojebávajú a vždy sa na to príde, čo je skoro vždy odmenené nejakou represiou z hora. Ale napriek takýmto pár tupcom, ktorí asi vždy a všade budú sa snažím veriť v dobro ľudí a vidieť veci pozitívne. Aj keď minimálne slovänský internet nie je toho obrazom. Tú nádej na zmenu by som asi videl v zdravom uvedomení si vlastnej individuality, a zbavení sa nechuti či strachu bojovať proti zlu. Vtedy nepotrebuješ žiadneho nadriadeného, žiadnu autoritu. Sám si uvedomuješ vlastnú hodnotu a zodpovednosť za svoje rozhodnutia, a zároveň rešpektuješ hodnotu a slobodu druhých.

J: Máš svoje oblúbené slovenské kapely? Ktoré to sú a prečo ich máš rád?
M: Wilderness. Z počúvania ich prvých albumov som mal depku tak som to vypínal, ale černá mačka ma posadila na prdel a to cdčko som zodral.
Davovka, ktorá si zasluži rešpekt minimálne za to, že to zvládaju ťahať aj na dialku, a vždy keď sa stretneme niekde na koncerte tak sú to skromní chlapci, ktorým to, čo robia proste veríš.
Čad/Vandali. Skromné trio a veľký makači!
Živé Kvety. Srdcom pankáči a úžasní ľudia, s ktorými sme zažili tiež veľmi príjemné chvíle na spoločnom pódiu.
Dáša fon flaša/Rubanisko. Dášo vydal s Ilúziou brutálny album, na ktorom mi znie presne jak Strummer s Mescaleros, no a Rubanisko čistý hnev čistá zloba.
Abhorrence. Boli mojim klúčom k HC scene a ich dávny koncert v Trenčíne ma totálne rozsekal.
Bratislavské Dievčatá. Neviem či ma viac pri tejto kapele potešila muzika, alebo to, že Lump a Mikko odišli z hovna a, a s Romanom to dali dokopy.
Walter Schnitzellson. Veľmi príjemná svetovo znejúca slovenská záležitosť.
Cascabel. Folkapank jak oči.
The Mysteries. Zaujímavé gitarové trio zo srdca slovenska.
Fyasco, duo Jamaha podzemnej scény.
Rozpor, ktorý sa zaslúži veľký rešpekt za ich aktivizmus za hranicami klasického hrania na scéne
From Our Hands. Makači, ktorí to robia podla mna tiež svetovo na naše pomery.
Tomas Sloboda a Sounds like this. Tomáš je pre mna priekopník a velka inspirácia v prístupe k hudbe.
Billy Barman. Neviem čo, ale niečo ma na nich baví 🙂
Personal Spaces su zlatíčka od nás zo skúšobne, inštrumentálny post rock jak oči.
Fraktúra, Ironic modern World a Craggy Collyde je trio kapiel na ktoré sa velmi teším, lebo spolu chystáme velké veci.

J: Ako to vypadá s klubovou scénou na Slovensku. Hráte kade tade s Box či Uhol dopadu, aký máš dojem zo slovenských klubov a promotérov? Kde sa Vám dobre hrá a koho by si odporučil?
M: Vieščo dojem mám dobrý. Za posledné roky sme toho aj vcelku dosť na naše pomery a možnosti pojazdili. No a dobre sa nám určite hralo v Bratislave na Garážach u Olivera, v Kulturáku a Fuge, v Trnave Kubik a Rádio Bunker, Hájovňa a Smerr v Žiline, Bombura v Brezne a samozrejme domáci Lúč a Klub Z Rampami.

J: Tak čo, v rámci merču ktorý ste kedy mali ako kapela, môžeš mi s kludom angličana povedať, že tie odomňa boli najlepšie? Pravdu, len čistú pravdu šéfko, haha. Musel som.
M : Haha, si makač a skromnosť ti nechýba, to je dobre! Jasnačka líška z dielne Amentma a pavúci pre Uhol dopadu sú top! Ale aj tak na indiánku ktorú si nechcel dorobiť dotlač sa nechytaju. Tam máš.

J: Inak Dakota sa možno ešte tlačiť bude, ľudia si ju pýtaju, takže nezúfaj, možno raz… Čítaš ziny? Ktoré časáky máš rád a prečo? Čo rád čítaš a čo ťa najviac baví na zinoch? Teraz, ale myslím tie podzemné, nie to čo sa vydáva za časák a má milion reklám.
M: Ha! Teraz budem za šulína, ale za posledné roky som neprečítal abslutne nič a teraz sa musím hambiť! Ale keď zalovím v pamäti, páčila sa mi A kontra a mal som obdobie, keď som pravidelne kupoval Nota Bene. A parádny zin „Spod nás“ vydávajú trnavské kolektívy.

J: Ako ste sa dostali k Marcelovi z Davovky a čím ste ho “podplatili”, že s Vami hral zopár koncertov? Ako prišlo k tejto spolupráci?
M: Poviem ti takto, že toto je skôr otázka na Marcela, lebo on s tým prišiel. Každopádne to, že s nami hral tie koncerty a naučil sa hrať naše pesničky je nielen pre mňa veľká česť, keďže Marcel je vcelku zaujímavá postavička a pojem v punkovej scéne. A ako sme sa k tomu dostali? Raz v nedeľu som mal poobednú siestu a zvoní mi telefón. Marcel Duchoň volal. Fíha, čo sa deje som si pomyslel. Po chvíli z neho vypadlo, že pociťuje koncertné suchoty, tak že čo by sme povedali na to, keby s nami zahral zopár koncertov. Keď sme spolu dovolali tak sa mi hlavou prehnal snáď celý ten ošial okolo davovky čo sme zažívali v puberte. Chalanom som to hneď zavolal a spolupráca bola na svete. Pred prvým koncertov v Senici sme mali jednu skúšku, ostatné veci Marcel cvičil sám doma. Prišiel som do Bratislavy vlakom so španielkou na chrbte. Prešli sme do Prešporáku, a tam sme si prehrali pesničky, ktoré budeme hrať. Pred nejakým ďalším koncertom sme pobalili veci v Trenčíne a mali sme skúšku o davovky v skúšobni. Celé to obdobie bolo brutálne a veľa nám dalo. Samozrejme sa nezaobišlo bez všelijakých veselých príhod, ktoré k Marcelovi patria, ale s úsmevom na ne spomíname.

J: Ako sa pozeráš na ĽSNS a jej rast v rámci Slovenska a pomerov, panujucich u nás doma? Mňa to udivuje ako toto fašistické hovädo rástlo. Ten kus chuja to nemohol urobiť sám, na to nemal a ani nemá dosť filipa v hlave, by ma zaujmalo, kto a ako im pomohol k tomu skoku z ničoho do parlamentu. Aké su tvoje skúsenosti s náckami?
M: Samozrejme ma to nenormálne sere, že máme bandu náckov legitímne zvolenú v parlamente, ale ten rast sa asi dal očakávať minimálne podľa internetovej stoky, ale myslím, že toto je ich maximum a potom pôjdu dolu. Stále nejak neprestávam veriť v príčetnosť ľudí žijúcich na Slovensku. Minimálne podľa tých informácii, ktoré vyplávali na povrch tak je jasné, že niekto iný v pozadí ich potlačil, aby zotrvali tam kde sú. Populistom ich priestor na skryté hlasovanie v parlamente vyhovuje. Moje skúsenosti s náckami sú samozrejme len zlé. Pamätám si teda len éru po nultých rokoch, keďže hráme od roku 2003, ale nebola to sranda niekedy. Od neželaných návštev na koncertoch, ktoré končili naháňačkami po meste, odprevádzanie sa domov, alebo k autobusu, až po návštevu pohotovosti v Žiline. Rok si presne nepamätám, ale hrali sme s davovkou v Smere. Po polnoci prišli na návštevu náckovia a strhla sa vonku pred klubom mela. Samozrejme došlo kopec fízlov. Niekde v tej skrumáži som zrazu ležal s tričkom cez hlavu a traja fízli ma rozbili obuškami. S putami na rukách ma potom chceli odviezť na stanicu. Kamoška ich nakoniec ukecala, ale musel som zaplatiť pokutu 30 € za napadnutie verejného činiteľa. Takže prijebaných fízlov neznášam asi rovnako ako náckov.

J: Na čo najčastejšie míňaš peniaze? Otáčaš groše, keď si ideš niečo kúpiť, či do toho ideš bez rozmýšlania? Čo si si naposledy kúpil?
M: Okrem náradia a vecí na chatu určite na muziku. Aj keď na chatu keď niečo riešim sa snažím veci skôr recyklovať ako som spomínal vyššie. To záleží od situácie, ale keď som rozhodnutý, že niečo chcem tak do toho idem. Naposledy som si kúpil platňu Jara Filipa „Cez okno“. Na vianoce som zháňal nejaký darček pre otca, a nakoniec som skončil v záložni a kupil som si tam ďalšiu gitaru. Lebo šak vyzerala brutálne a hrá ešte krajšie, no nemohol som ju tam nechať.

J: Máš svoje vysnívané miesto, ktoré by si chcel navštíviť?
M: Keď som bol menší a môj zápal pre šport bol asi taký ako je teraz pre muziku, veľmi som chcel ísť do Brazílie. Vidieť tie miesta odkiaľ sú najlepší futbalisti. Tá predstava bola úplne magická. Neskôr ma začali fascinovať miesta, o ktorých som čítal v knihách o Clash. Veľmi rád by som išiel niekedy pozrieť do Granady, kde fungoval po rozpade Clash Strummer a má tam teraz svoje námestie. Svojho času som veľmi chcel v UK pobehať mieste kde začínali a kde fungovali Clash. Kamoška mi dala dobrý tip keď bola na výstave k 40. výročiu London Calling, tak snáď mi to niekedy vyjde. Ale v podstate cestovanie mám celkovo veľmi rád tak sa teším až zase niečo bláznivé s polovičkou vymyslíme.

J: Ďakujem Ti líštička za čas a odpovede. Držím palce v boji so životom a hlavne nech to zdravíčko duševné aj fyzické drží a vy ostatný sa choďte podporiť kapely Box či Uhol dopadu.