Niekedy v živote treba výjsť z tmy a postaviť sa za dobrú vec. Možno aj to viedlo túto mladú devu na chodníčky učitelky a povedzme si na rovinu, kto z nás, čo toto číta, by nechcel mať učitelku, ktorá počúva metal a hrá v kapele? Ja by som to s radosťou uvítal a aj si za headbangoval na školskom výlete. Tak či tak, rád Vám predstavím Miyiu a bavíme sa o čom inom ako o učení, školskom systéme, mladosti s dvoma súrodencami, jej prvých kapelách a puberte a takisto sa dozviete, kto v ich rodine počúval Black Sabbath ako prvý…

R: Ahoj Miyia, čo si práve robila? Kde sa momentálne nachádzaš? Osobne sme sa tuším ešte nevideli, ale takto virtuálne som ťa zaregistroval v dobe, kedy sa na teba valili hate od rôznych primitívov ohľadom statusu, kde si upozornila na nahrávacie štúdio niekoho z členov Horkýže slíže, keď nahral album fašistickej kapele Krátky proces. Ako to skončilo vôbec? Čo si prežívala, keď z jedného statusu vznikla veľká, horúca, valiaca sa guľa?

M: Ahoj Roman, práve som uzavrela známky študentom a pobalila sa na víkend pod Tatrami. Bežne sa nachádzam v banskom meste na strednom Slovensku. Bratislavu som opustila po desiatich rokoch.
Čo sa týka aféry okolo HStudia, bubeník HS Marek Viršík sa vyjadril, že nahrávacie štúdio vlastní len nejakým podielom, tuším, že o nahrávaní KP ani nevedel, následne zo štúdia odišiel a to si zmenilo názov, aby nebolo naďalej spájané s kapelou Horkýže Slíže. Aspoň toľko som k tomu prečítala.
Kto sa mi tam zdal byť problémovejší bol Sanchez z kapely Bijouterrier, ktorý hrával koncerty s Ondrejom Ďuricom (ex-Biely Odpor) a toho času pracoval v danom štúdiu. Jeho trápnučké vyjadrenia si prečítajte v dvoch screenoch spod statusu Horkýže Slíže. /pozri nižšie/.
Už keď som napísala svoj status ako verejný, vedela som, že z toho môžu byť určité nepríjemnosti, ale chcela som, nech to ľudia vedia. Čakala som, že sa to bude šíriť medzi pankáčmi, fanúšikmi, antifašistami, čo ma prekvapilo, že bol z toho článok na SME a v (po)hlavných správach.

R: Máš pocit takto po čase, že to malo svoj význam? Takže ten chalanisko Sanchez hrával s Ďuricom, čo je dneska hovorca Kokotlebu, zaujmavé, a tá kapela Bijouterrier je v pohode, či to je nejaká hnedá sračka tiež? Nikdy som o nich nepočul…

M: Práveže Bijouterrier boli taká mladá kapelka spriaznená so Slížmi, marí sa mi, že bubeník tam bol taký pankáč, veď pohľadaj na nete, mne sa v tom už nechce rýpať.

R: Ach jaj, starý dobrý google, len ja a on, haha. Mala si veľa primitívov, ktorí sa ti vyhrážali? Ako sa k tomu postavili tvoji známi, či ľudia z hudobného sveta, hlavne tí, ktorých sa to týkalo?

M: Neboli to ani tak vyhrážky ako urážky či nadávky, keďže (po)hlavné správy ma v článku označili za treťosektorového udavača a zverejnili môj FB profil. Napísal mi jeden známy z Čiech, že sa ho na mňa vypytovali náckovia a vraj si mám dávať pozor. Na druhú stranu sa mi ale ozvalo veľa známých aj neznámych ľudí, ktorí mi poďakovali za zverejnenie informácie či dodali mi odvahu. V podstate tento status mi celkom ukázal, akých ľudí mám okolo seba.

R: Si teda spokojná s ľuďmi čo máš okolo seba? Čo napríklad rodičia? Ako oni reagovali?

M: Mamina je v tomto „naša“. Otec o tom asi ani nevedel, ale on je rasista zdieľajúci hoaxy a velebiaci Tisa. Moc sa s ním nebavím, neviem preklenúť tento názorový rozdiel. Keď sa s ním snažím porozprávať, jeho reakcia je, že som ešte príliš mladá a že raz uvidím, že mal pravdu. No… Kým nemusím, ani k nemu nechodím.

R: Ach jaj, rodičia, tých si nevyberáme veru, tie hoaxy, ktoré ja niekedy vidím na stránkach svojej rodiny…škoda hovoriť.
Ako chceš, aby ťa ľudia volali? Čo znamená tvoja prezývka, ako si k nej prišla? Je to nejaký Manga charakter, či ako sa to píše…

M: Väčšina ľudí ma volá normálne „Mija“. Miyia vznikla podľa hlavnej hrdinky Denníka princeznej, keď som sa v 12-tich registrovala na pokec,haha. Na strednej ma tak začali volať kamoši a prisvojila som si to. Mám tak oddelený svoj súkromný život od toho pracovného.

R: Predstav sa nám. Rád by som vedel, koľko máš rokov. Áno, som si vedomý, že ženy by nemali prezrádzať svoj vek, aj keď vlastne nevidím dôvod prečo nie, haha. Je to u teba tajomstvo? Kde si vyrastala a aké si mala detstvo? Čo bola tvoja obľúbená hra? Bola si ešte dieťa, ktoré sa mohlo hrať vonku od rána do večera, alebo to už bolo viac strážené rodičmi a skôr detstvo nalinajkované krúžkami a svetom vlastnej izby?

M: Ja som sa zatiaľ nikdy za svoj vek nehanbila, narodila som sa presne dva mesiace pred nežnou revolúciou, dokonca som sa jej aj „zúčastnila“ 😀 (viď foto)
Vyrastala som v baťovom mestečku pod Tatrami s dvomi mladšími súrodencami, s ktorými sme sa stále hrali a bili a nič viac mi nebolo treba. Neviem, či som mala obľúbenú hru, ale šlo u nás všetko od bárbin, autíčok, cez „lego“ značky Cheva (najlepšie na svete!), kreslenie máp planéty Výmysel až po inscenácie Mortal Kombat bitiek či nahrávanie relácií nášho vymysleného rádia na kazety. Dlho som bola introvert a cudzie deti ma nezaujímali, doma sme sa vedeli riadne vyhrať. Rodičia nás nedali na žiadne krúžky, nechodili sme ani do družiny, rovno k babičke na obed a tam sme čakali na našich. Aj vonku sme sa hrávali, ale vždy iba pred bytovkou. Časté boli aj bitky o náš prvý počítač, o ktorý sme sa vlastne delili piati – aj s rodičmi, no a ten bol umiestnený v našej detskej izbe.

R: Aký bol ten Váš prvý počítač a pri akej hre si dokázala presedieť hodiny, pokiaľ ťa rodičia či súrodenci nevyhnali? Ja som mal ZX Spectrum a tie kazety a proces nahrávania ma strašne rozčuloval, ale dodnes si pamätám Gloo-Gloo hru čo ma najviac bavila, tak ktorá je ta tvoja naj?

M: Počítač neviem, ale bol na ňom Win95. Najväčšia srdcovka bola stratégia Dune2000 na motívy Herbertovej Duny. No a samozrejme Sims!

R: Aký vzťah si mala k umeniu v detstve? Rada si kreslila či hrala na nástroje či tanec a spev? Bolo tam niečo, čo ťa uchvátilo a nasmerovalo na cestu, ktorou ideš dneska?

M: Od malička som veľa kreslila, väčšinou princezné, morské panny alebo návrhy oblečenia. So sestrou sme si vymýšľali tančeky a s bratom pesničky spievané po slipovsky (áno, planéta Výmysel bola real thing, haha. Ak sa stretneme niekedy naživo a bude tam aj môj brat, radi ti zaspievame Anškofsén, haha. Raz sme prekvapili rodičov – kým boli na návšteve, nahodili sme si „rockový“ look, chytili lego vedierka (bicie), raketu (gitara) a nachystali karaoke show na pesničky Black Sabbath. Ale na „dnešnú cestu“ som sa nasmerovala asi až v puberte.

R: Tak, keď ste nacvičili Black Sabbath, to znamená, že v rodine tato či mama museli mať doma platnu, alebo cdčko, čo nás vedie k poznaniu, že niekto u vás doma už mal “čiernu dušu”. Tajné programovanie mládeže…ktorý z tých dvoch to bol? Len nehovor, že dedko, haha, to umrem na mieste.

M: Otec mal CD, inak do nás od detstva hustil aj Elán a ľudovky.

R: Elán-u sa nedalo utiesť, to ťa chytilo na každom kroku. Keď sa spomenie puberta, čo ti prvé napadne z tvojho života? Kedy si si začala uvedomovať zmeny na svojom tele? Nenávidela si chalanov či ako sa na teba začali pozerať? A teraz nemyslím to, že by to muselo byť sexuálne, ale ten prechod od decka k žene. Milión otázok, vzťahy s rodičmi, keď sa mladý človek búri a vie všetko najlepšie a všetko. Aká bola tvoja puberta?

M: Fuu, haha. Ako píšem vyššie, ako decko som bola introvert. V dvanástich som si začala písať denník a už tam boli prvé záznamy o tom, ako som bola zaľúbená do spolužiaka, ale nikdy si ma nevšimol. Keď som mala trinásť, začali sme sa s kamoškami chodiť „prechádzať“ a obzerať chlapcov na lavičkách či hojdačkách – práveže sme chceli, aby sa chalani na nás pozerali. Želala som si pribrať, mať ženskejšie tvary, cítila som sa ako škaredé káčatko s plochou hruďou, ktoré začalo menštruovať až v 14-tich. No prišiel nejaký zvrat, našli sme si prvú zmiešanú partiu s chalanmi, s ktorými sme chodili na kofolu a hrávať futbal či basket. Prestala som sa hanbiť, začala som sa meniť na extroverta a prišli prvé lásky a zlomené srdcia. Doma mi zrazu nik nerozumel, rodičia boli predsa dospelí a súrodenci ešte stále deti. Otec bol veľmi prísny, ešte ako maturantka som cez víkend mala večierku o 22:00 a po príchode domov mi kontroloval oči, dych a podobne. Žiadne alko-príhody nepripadali v úvahu (to prišlo až na výške na intráku a môžem povedať, že som si všetko dobehla).

R: Tak, teraz je mi jasné, že ten sabbatista u Vás doma nebol tato, haha. Kde si chodila na výšku? A ako sa to tam zvrhlo? Na akom najbizarnejšom mieste si sa ráno zobudila a nevedela si ako si sa tam vlastne dostala? A to nechcem z teba pred očami sveta robiť alkáčku, ale však vieme ako to chodí, keď sa človek upustí z reťaze, keď môže…

M: No práveže bol, haha. V puberte som s ním mala zlé vzťahy kvôli…puberte a v dospelosti kvôli názorom.
Na výšku som chodila do BA, takže väčšina párties sa odohrávali v Mlynskej. Nemám nejaké bizarné miesto zobudenia sa, domov som vždy trafila. Teda, raz som sa zobudila posediačky na intrákovom záchode. Ale postrácala som pár vecí, párkrát som bola vymknutá z bunky, preliezala balkóny, bývala na čierno a iné nepublikovateľné príhody.

R: Kedy si objavila svet punku? Kto či ako si sa dostala k prvej nahrávke, ktorá ti vypálila dekel a dala si bokom všetky cdečka Petra Nagy-ia a deti či Backstreet boys, vymenila si šatník, prefarbila vlasy a zicherkou prepichla ďalšie ušné dierky… Robila si si sama piercing? Vodka, zicherka a zapalovač? Či to bolo už viac sofistikované v tvojom svete?

M: Nikdy som svet punku ako taký neobjavila, haha. U mňa to začalo Linkin Parkom, ktorý mi pustila spolužiačka z walkmanu, a pokračovalo nu-metalovým smerom. Oblečenie sa zmenilo na kombinácie čiernej, reťaze na gatiach a číňakoch na nohách, neskôr na výške široké chalanské gate a dredy. Nikdy mi nenapadlo prepichnúť si ucho alebo čokoľvek sama, zastávala som názor, že to musí byť hygienické a odborné. Aj s piercingom som počkala až po strednej škole, vlastne hneď týždeň po mature. Ten pichliač pod ústami nosím dodnes.

R: Ako si sa dostala k hraniu v kapele či vôbec chytiť gitaru a brúsiť to hlava – nehlava? Kde si brala inšpiráciu? Pamätáš sa, ktorú pesničku si sa naučila hrať ako prvú na gitare? Ako dlho ti to trvalo?

M. Môj prvý frajer bol gitarista v takej vtipnej Metallica-cover kapele a toľko mi rozprával o hraní, až som doma chytila starú španielku a začala sa učiť akordy. Na nete som si našla nejaké taby a prvý song mohol byť nejaký SOAD alebo Deftones, to si už fakt nepamätám. A keď ma tento chalanisko vzal do skúšobne, zavesil mi na krk svoju starú Jolanu a prvý krát som si zahrala na elektrickej gitare s doprovodom bicích, vedela som, že musím mať kapelu. Tak sme si založili so spolužiačkami Číňaky vo víne, haha. Naučili sme sa asi tri covery, ktoré sme zahrali na stužkovej, zložila som nám vlastný song, ale pred maturami sme sa rozpadli. Táto nostalgická spomienka ma napokon o 5 rokov doviedla do dievčenskej kapely In-Sane, s ktorou sme už normálne koncertovali, nahrali album, natočili klip a rozpadli sa. Od 2013 hrám v Distaxe s mojim bratom a myslím, že tam si ten punk našiel mňa.

R: Počkať, aké meno bolo tej kapely? Číňaky vo víne? To musíš objasniť viac. Chcem vedieť históriu toho mena kapely, to znie bizarne.

M: Aj to bolo bizarné, haha. Na gympli sa usporadúval tzv. basketbalový maratón, celé poobedie súťažili tímy v telocvični a polovica školy ich prišla povzbudzovať. Spolužiačka si potom našla v skrinke vyliate víno a jej prezuvky – číňaky – boli v ňom utopené.

R: Takže až po roku 2013 si sa stretla s pánom Punkom. Aké to bolo stretnutie? Boli svety emáčky a punku odlišné, či ste si rýchlo zvykli na seba?

M: Teraz sa čudujem, odkiaľ si nabral tú emáčku, haha. Obdobie, čo prišlo s Distaxom, bol punk v tom tvrdšom slova zmysle, hardcore punk, crust, špinavá muzika. Nikdy to nebolo o punku typu Slobodka. Aspoň čo sa týka hudby. Čo sa týka spôsobu života, myslím, že ten bol trochu „punkový“ aj predtým, len som o tom asi nevedela.

R: Aká je scéna v Bratislave? Ktoré kapely ťa bavia? Kam rada chodíš na pivko či vínko, alebo len tak pozrieť kamošov? Kde majú podla teba najlepšiu zmrzlinu? Potrebujem zistiť pre dcéru, keď tam prídeme v lete, haha. Nechám si poradiť…

M: Scéna v Bratislave je tak rôznorodá ako sú jej „členovia“. Až po odchode zistíš, s kým si si naozaj mal čo povedať a kto boli len takí alko-parťáci na akciách. Niektorí tvrdia, že žiadna scéna v Bratislave nefunguje. Záleží asi, ako by si tú scénu definoval.
Z bratislavských kapiel sú to Rana, Lutra, či klasiky typu Catastrofy, Rozpor, Beton, už neexistujúce Rumburax a [sic]. Ťažko sa mi rozmýšľa, mám pocit, že viac kapiel poznám roztrúsených po Slovensku a Česku.
Tvoja gastronomická otázka je celkom easy – na pivko do Stupavar, na kávu do Mad Dropu a zmrzlinu si kupujem skôr vo forme nanukov – ale túto oblasť má výborne zmapovanú Dáška (@dasisko), určite checkni jej instagram alebo blog, nájdeš aj výborné vegánske recepty.

R: Kua, instagram už rok nemám, ale počul som, že to je miesto kam chodia mladí ľudia a tí starší sú na facebooku so všetkými konšpirátormi a náckami, haha. Myslíš, že by to bolo cool pre štyridsiatnika plus sa tam znovu zalogovať, haha? Asi by som už nerozumel reči toho kmeňa.

M: Skús a uvidíš J Niektorým veciam tam nerozumiem ani ja, ale celé to funguje úplne inak ako FB.

R: Ako si sa dostala k učitelskému povolaniu? Ono sa hovorí, že to je istý druh sado-masochizmu na Slovensku, tak nám skús opísať, aké to je byť učitelom na Slovensku. Čo ťa na tomto povolaní baví, rozčuľuje a čo by si zmenila? Ja mám niekedy taký pocit, že to celé stojí len a len na tom učiteľovi, či do toho dá dušu a chce tie decká niečo naučiť a naučiť ich byť samostne mysliaci, či len nechať ich bifľovať dátumy a byť nemožné teľa, ktoré sa hneď stratí v dezinformáciach dnešného sveta. Tak povedz, prečo to nefunguje a prečo je potrebná reforma? Je vôbec reformácia školstva potrebná, keď ten učiteľ je vyhorený a rezignovaný? Čo s tým potom…? Apropo, ak uvidíš gramatické chyby, feel free to correct it please. Nikdy mi gramatika nešla, možno to bude tým, že na základnej škole moja triedna učiteľka bola stále chorá a mali sme len náhradu, haha, však na niekoho to treba vždy hodiť.

M: Ešte počas strednej mi jeden krčmový rozhovor otvoril oči, že byť učiteľom môže byť fajn robota. Využiješ tam vedomosti, ktoré reálne vyštuduješ, každý deň máš iný, každý rok sa ti mení rozvrh, žiaci či študenti ti rastú pod rukami, neupadneš do takého stereotypu ako si to ja predstavujem niekde v kancli, udržiavaš si kontakt s mladými ľuďmi po celý život, vlastne celý život sa aj ty sám učíš, stále precvičuješ mozog aj vo vyššom veku a robíš niečo ušľachtilé…a máš „prázdniny“! haha. V podstate sa aj po 6 rokoch praxe stotožňujem s vyššie napísaným. Zmenila by som však prípravu budúcich učiteľov na povolanie – menej teórie, viac praxe. Väčšie sito a výber tých, ktorí chcú reálne v živote učiť. Polovica mladých na pedagogických smeroch sú tam „lebo sa inde nedostali“ alebo to mali ako poistku a stačí im proste nejaký papier o ukončenom vzdelaní. Ďalej by sa mala hodnotiť aj osobnosť učiteľa, lebo žiaľ, nie každý na to má – a to myslím rozličné charakteristiky človeka. A samozrejme by mal budúci učiteľ získať všeobecný prehľad, mediálnu gramotnosť a pod. Keď som videla štatistiky o učiteľoch čítajúcich dezinfo plátky, bolo mi zle.
No a čo je ešte problém, je finančné ohodnotenie. Dnešná spoločnosť je ešte stále nastavená tak, že muži vo veľkej miere pociťujú zodpovednosť za finančné zabezpečenie rodiny – čo sa odzrkadlí v podieli mužov a žien v tomto povolaní. Jasné, že dôvodov je viac, ale nie som štatista ani výskumník, iba robím, čo ma baví a pozorujem dianie okolo seba. Učiteľstvo je finančne nedocenené ako napokon veľa iných povolaní v štátnom sektore. Nehovoriac o tabuľkových platoch, ktoré spôsobujú, že učitelia sa radšej vrátia do rodných miest než by učili v predraženom hlavnom meste za rovnaký plat, alebo vymenia zamestnanie.
Plat môže byť jeden z dôvodov vyhorenia u učiteľov. Pýtaš sa, či je potrebná reforma, keď je učiteľ vyhorený. Ale nie je to práve súčasný stav školstva, ktorý dáva priestor vyhoreniu?
Táto otázka ma zatiaľ vyčerpala asi najviac z celého rozhovoru, keďže sa necítim byť odborník na školstvo v zmysle riadenia, financií, reforiem atď. Mňa baví učiť, pomáhať deťom a mladým, pripravovať ich trošku na ten dospelácky svet a neodovzdať im len vedomosti z daného predmetu. Neviem si predstaviť, že by som v budúcnosti mala odísť zo školstva. Ale hej, ja som taký optimistický snílek, takže treba sa na tieto veci spýtať iných. A možno práve tých odídených či vyhorených.

R: No pýtam sa preto, lebo počuješ, že treba zmeniť školský systém, ale ako človeku, ktorý skončil svoje vzdelanie vyše dvadsať rokov dozadu, nemám šajnu, o čom to politici hovoria. Tebe ako učiteľke so šesťročnou praxou, čo by ti zľahčilo tvoju prácu a výsledky tvojich žiakov? Sú to učebnice? Osnovy?

M: Určite bude dôležité poprepájať predmety medzi sebou. Predstav si, že dostaneš v kvíze otázku: „Mohol sa v histórii stretnúť tento umelec a tento panovník?“ A ty netušíš, lebo kým ste na dejepise preberali druhú svetovú vojnu, na slovenčine to bol napr. romantizmus a na matematike ste hovorili o Pytagorovi. Viem si predstaviť, že by sa postupovalo po historických obdobiach, prípadne geograficky, a kým by sa riešil stredovek, tak by sa riešil na všetkých predmetoch. Kým by sa preberala Amerika, preberali by sa jej dejiny na dejepise, spisovatelia na slovenčine, vynálezci povedzme na fyzike. Ináč aj známkovanie 1-5 je vo svojej podstate nefér. No a chýbajú predmety do života. Nikto ťa v škole nenaučil podať daňové priznanie, sporiť alebo investovať peniaze, platiť si poistky, urobiť menšie opravy v byte a podobne. Tiež je dôležitá sexuálna výchova, o ktorej sa vedú sporné debaty.
Angličtina má veľa učebníc a materiálov na výber (na rozdiel od mnohých iných predmetov), tam by som pridala viac konverzácií, či na ZŠ alebo SŠ.

R: Aký vplyv má podľa teba moderná technológia na mentálny stav mládeže? Myslím tým používanie mobilov, internet, instagram, facebook, všade samý bloger. “Predávanie” svojej nahoty na sociálnych sieťach, či už je to chalan, alebo baba – dáš tri fotky na instagram a už si model – modelka, z toho ústiace sklamanie, nenávisť a komentáre, prichádzajuca úzkosť a depresia až napokon vyústenie do samovrážd. Ja mám pocit, že to je už taký mor, že nie sme pripravený na tento svet technológie. Ako sa dnešné decká vyrovnávaju s internetovou nenávisťou? Je to problém, ktorý vidíš…

M: Dávaš mi svojimi otázkami zabrať. Túto by som rozdelila na viacero kategórií. To, čo opisuješ, sa nedá hodiť do jedného vreca. Začnime modernou technológiou ako takou. Ja sa cítim byť tá medzigenerácia, kedy sme v detstve už mali počítače a v ranej dospelosti prišli smartfóny a sociálne siete. Dnešné deti a mládež sú odchované na „dotykáčoch“, mnohým však chýbajú počítačové zručnosti. Počas online učenia mi jedna 15-ročná dievčina vypracovala úlohu vo worde, následne odfotila monitor počítača na svoj mobil a poslala mi fotku (aj tá bola otočená o 90°). Technológie považujem za dôležité, uľahčujú nám život, umožňujú nám veci, ktoré kedysi neboli možné, no prichádzajú s nimi určité riziká. Tie sú ďalším bodom tvojej otázky.
Všeobecne povedané, dnešné deti nečítajú, ale pozerajú. Keď hľadajú návod na niečo, nevyhľadajú si článok, ale video. Mnohých mladých ani nezaujíma facebook, ale instagram a momentálne TikTok (sociálna sieť zamerná na rôzne videjká, lip sync atď. – na túto som defintívne pristará, haha. Obrázky, fotky, videá – polovica detí chce byť youtubermi a začnú reálne natáčať na youtube. Opäť to má výhody (v mladom veku získavajú zručnosti natáčania, strihania, réžie a pod.) i nevýhody (nebezpečenstvo zneužitia údajov, obťažovania,…)
Preto aj ako učiteľ máš dve možnosti – môžeš hundrať na technológie, na „dnešné“ deti, ktoré neudržia pozornosť a nezaujíma ich nič iné ako mobil, hry, videá – alebo z toho vyťažiť a začleniť technológie do vyučovania, priblížiť im učivo cez videá, online úlohy, prípadne zadanie pozmeníš, aby nerobili projekt ručne na výkres ako pred 20 rokmi, ale povedzme nech natočia video. Improvise, adapt, overcome J
Internet je miesto, kde anonymne môžeš všetko. Aspoň to si veľa ľudí myslí – a nemusia to byť len deti a mládež. Nereálne životy insta influencerov môžu spôsobiť ilúziu, že ktokoľvek z nás nežije dostatočne naplno, nie je dosť pekný, úspešný atď. Aj toto je živná pôda pre nedostatočné sebavedomie, ktoré môže vyústiť do kompenzácie nejakých komplexov práve cez nahé fotky. Niekto bude písať radšej nenávistné komentáre a hľadať u druhých niečo, čo by im vytkol, čím by ich ponížil, pričom si povie: „Ha! Ani oni nie sú takí dokonalí!“ Úzkosti a depresie sú chorobami modernej doby, o ktorých sa ale konečne začína rozprávať viac – aj kvôli samovraždám známych osobností. Osobne ma veľmi teší, že si ľudia čoraz viac uvedomujú, že návšteva psychológa/psychiatra je tak prirodzená vec ako návšteva obvodného lekára či zubára.
Každopádne, ja nie som psychologička ani odborníčka na tieto témy, všetko, čo píšem, sú moje laické pozorovania a úvahy. Ak sa medzi čitateľmi nájde niekto, kto vie o téme viac, prípadne ma bude chcieť v niečom poopraviť, budem rada, ak ti napíšu – teda pokojne aj mne.

R: Ako decká, ktoré učíš, reagujú na učiteľku s dredmi a tetovaniami? Ja si to neviem predstaviť za mojich mladých čias a to mám len niečo cez štyridsať, haha. Podľa mňa je to super, že sa posúvame ďalej a viacej ľudí akceptuje tetovania a rôzne druhy body artu. Mala si s tým niekedy problémy v rámci hľadania zamestnania?

M: Deti na ZŠ boli hlavne zvedavé, veľa sa vypytovali, stretla som sa aj s predsudkami zo strany niektorých rodičov. Na gympli to mladí až tak nekomentujú, prípadne sa opýtaju na význam tetovania alebo ako dlho mám dredy. Momentálne mám druhé zamestnanie po ukončení VŠ, do oboch ma vzali po jedinom pohovore, takže úspešnosť 100% a veľmi sa teším, že obe zamestnávateľky pozerali na moju kvalifikáciu a odbornosť, nie na výzor.

R: To je dobrá správa, vedieť, že síce možno guvernérom banky nebudem s mojimi tetovaniami, ale všetko ostatné je kosher.

M: Ak si šikovný, nevidím v tom problém J Ale zároveň školstvo je v špecifickej situácii, že je málo záujemcov o toto povolanie, obzvlášť vo veľkých mestách, ako som už spomínala.

R: Momentálne je aktuálna diskusia ohľadom sexizmu a celkovo toho chlípneho mužského pohľadu na ženy ako slúžky, klepačky rezňov, sexuálne objekty a majetok muža. To, čo predviedol Andrászy, či ako sa píše jeho meno, či Kramár, je nádherný príklad ako muž môže všetko, a ako je to v podstate v poriadku. Stretla si sa s podobnými vecami ako žena v scéne či vo svojom živote? Ideš na koncert, ideš na stage diving a chalani ťa omakávaju…chytajú ťa za zadok len tak…je to fenomén aj dnešnej scény, či ani nie?

M: Áno, vo svojom živote som sa stretla s určitými formami sexuálneho obťažovania. Vlastne ani neviem, či existujú ženy, ktoré nezažili čo len niečo nepríjemné. V scéne je našťastie veľa „liberálnych feministov“, rozumej inteligentných chalanov so zdravým pohľadom na svet, na ľudí, na ženy a mužov. Čo ma ale prekvapilo: Zdieľala som niektoré statusy na facebooku na túto tému, pár dní na to som pridala fotku z kamarátovej svadby, a dočkala som sa komentára od známeho: „Oceňujem štekle, dúfam, že to nie je sexizmus.“ Alebo iný chalan v správe: „Hej počuj, ja som tiež úchylák?“ Akože si tí muži nevedia nastaviť zrkadlo sami? Osobne mi to príde, že kto sa musí pýtať takú otázku a nie je si istý, pravdepodobne sa už niekedy v minulosti správal voči žene nevhodne.

R: Ja si to vždy dávam do kontextu s rasistickými vtipmi, že niektorí ľudia aj z antifašistického prostredia si medzi sebou rozprávaju prijebané vtipy, ktoré majú od korektnosti veľmi ďaleko, ale na internete konfrontuju ľudí s rasistickými kecami či sa prezentujú ako liberáli či demokrati, ale sami pri tom robia to isté, len medzi sebou, lebo sú “nad vecou” a oni to tak nemyslia či podobné hlúposti. Svet sa mení a našťastie si ľudia viac uvedomujú, že to, čo povedia, má dôsledky a len preto, že som biely, to neznamená, že môžem všetko, či marginalizovať menšiny. Proste, ľudia ma serú, akí dokážu byť krutí voči menšinám a neuvedomovať si dopad ich správania, že každý rasistický vtip zasieva zlobu…som sa opustil teraz, haha.

M: Presne viem, o čom hovoríš. Ale musím trošku oponovať – pokiaľ vieš, v akej spoločnosti si „nevhodný“ vtip môžeš dovoliť, tak v tom nevidím nič zlé. Napríklad ak si medzi najbližšími kamošmi, ktorí majú jasno v rasistických či antifa otázkach, poviete si pár takých vtipov s tým, že je to len vtip a v nikom to nič nezaseje, žiadnu zlobu. Ovšem ak dávam nejaký vtip/meme napr. na Instagram a viem, že ho tam uvidí veľa mojich študentov alebo dokonca ešte žiakov zo ZŠ, tam by som si nič také nedovolila. Z viacerých dôvodov.

R: S tým s tebou nesúhlasím, lebo to aj takýmto spôsobom legitimuješ, rasistický vtip je len rasistický vtip.
Keď ti je úzko, nemáš náladu či si nahnevaná, čo robíš? Čo ti pomôže prekonávať problémy vo svojom živote? Je tam nejaké miesto, kapela, osoba ku ktorej sa utiahneš, aby si zabudla či sa rozptýlila?

M: Keď som na svoje pocity sama, púšťam si hudbu – žánrovo v závislosti od konkrétnych pocitov. Dlhé roky som si písala denník, takže hneď som sa z toho potrebovala vypísať. Keď som však s človekom, ktorý mi spôsobil negatívnu emóciu, nastáva riziko, že otvorím ten kohútik a všetko to naňho vysypem. Niekedy som príliš výbušná a neviem sa ovládať, poviem škaredé veci, ktoré neskôr oľutujem, ale našťastie po vychladnutí nemám problém ísť sa ospravedlniť. Komunikácia je základ, toto učím aj deti v škole.
Až keď som prestala piť, som si uvedomila, že v zlej nálade, po ťažkom dni alebo po hádke, som zrazu mala taký ten pocit „musím si dať jeden na ukľudnenie!“ Vtedy som si uvedomila, ako veľa ľudí si uľaví cez alkohol a ani si to neuvedomujú. Lenže po takom jednom príde druhý, tretí, x-tý a sme tam, kde sme boli. Alkohol dělá z lidí … českú punkovú kapelu, haha.

R: Ale na cestu straight edge si sa nevydala asi čo…?

M: Záleží, čo všetko sa považuje za straight edge? Nefajčím, nehulim, ale pijem kávu napríklad. A s tým nepitím – po roku som bola schopná dať si prípitok alebo nejaké vínko bez toho, aby ma pohltila párty nálada a mala som nutkanie vypiť si viac. Takže nemôžem o sebe povedať, že som 100% abstinent, ale oproti minulosti je pravdivé tvrdenie, že nepijem.

R: Ako si spokojná s novou vládou? Tipnem si, že ty nie si volič Oľano, takže asi nebudeš veľmi spokojná s tým, ako to dopadlo, či mýlim sa? Aj keď teda Fico ide dole, dole, dole a ostal mu už len agitátor “Poslanec, ktorého meno sa nevyslovuje”, už aj ten Erik Tomáš od neho zdúchol, haha, “Erik, drž piču” ako sa hovorí, ale aj tak – tie kresťanské vplyvy a možné sprísňovania interrupcií, ignorovanie správy ochrankyne ľudských práv ma veru nechávaju na špičkách a v pozore…kde v tomto začarovanom kruhu stojíš ty?

M: Páči sa mi, ako si v otázkach vieš pokecať sám so sebou, haha. Nová vláda je pre mňa sklamaniel. Váhala som vo voľbách medzi Za ľudí (p. Kiskovi som fandila ako prezidentovi a zároveň veľmi oceňujem prácu p. Benčíka) a PS, PS u mňa vyhralo, avšak vieme, ako nešťastne to dopadlo. Naďalej im fandím, teším sa, že predsedníctvo prevzala p. Biháriová. O štyri roky ju rada uvidím v parlamente a dúfam, že všetkých pajácov v zelených tričkách trafí šľak a bude pokoj, haha.
Inak určite si si aj sám všimol, ako sa scéna rozdelila na dva tábory ľudí – voliči a nevoliči. Ja ostávam naďalej voličkou.

R: Ja budem stále voličom, mal som to podobne ako ty, Kiska ako prvý prezident, za ktorého som sa nemusel hanbiť ako Slovák v zahraniči, potom prišla Zuzka, čo je cream de la cream a vážne nám ju môžu závidiť po celom svete. My sme tiež volili PS a dúfame, že onedlho ich uvidíme v parlamente. Mohli by nám poslať nejaké petrošekely kua za toto tu, haha.
Počul som tiež, že veľa géniov sa rozpráva sám so sebou, ale v mojom prípade to bude nejaký error.

M: Na druhú stranu, nie je nič lepšie ako pokecať si s človekom, ktorého máš najradšej – sám so sebou!

R: Keby si mala možnosť len raz navštíviť miesto, ale len jedno – jediné na svete, a len na týždeň, s tým, že už nikdy viac by si inde nemohla ísť, kam by si išla a čo by si tam robila?

M: Ak myslíš všeobecne zahraničie, tak by som šla do Brna a týždeň by som sa lúčila s moravskými kamoškami a kamošmi, haha. Keď teda hovoríš, že by som sa tam už nemohla vrátiť. Ak také vzdialenejšie zahraničie, tak neviem povedať, nie som moc cestovateľský typ. Môj názor je taký, že človek by mal najprv precestovať vlastnú krajinu a až potom sa trepať lacnými letenkami kade-tade.

R: Precestovať Slovensko som si dal ako plán, keď budem starý a úplne mrzutý chuj. Čím som starší, tým ma to viacej láka sa len tak flákať skrz na skrz. Väčšinou záhradka, príroda, to sú také starecké záujmy, haha, musíš byť divná potom, haha. Prichytila si sa niekedy v živote pri aktivite, ktorá ti ale že vôbec nedávala zmysel a si si pomyslela, kokso, som divná…

M: Máš v pláne stať sa mrzutým ch*jom? haha. Ja si myslím, že budem úplne cool potetovaná babička s veľa vnúčatami.
Myslím si, že dobrovoľné aktivity vždy robíš z nejakého dôvodu, nevyskytneš sa v nich len tak bez zmyslu. Skôr to možno boli nejaké brigády za študentských čias, kedy som bola šťastná, že študujem a že nemusím robiť danú robotu na full-time.
Ale hej, momentálne závislačím na jednej hre na telefóne, je to strašný žrút času. Nainštalovala som si ju na začiatku korony a teraz sa jej neviem zbaviť. Nedáva zmysel, namiesto nej by som mohla hrať zmysluplnejšie hry alebo robiť úplne iné veci, ale…čo narobím. čakám, kedy ma to prejde 😀 Ale vlastne má to jednu výhodu, spoznala som super ľudí, s ktorými som v lige, napr. jeden je profesor psychológie na nejakej univerzite v USA, ďalší je bývalý člen MI6 v UK, týpci majú svoje rodiny a závisláčia na komiksovej hre, haha.

R: Vráťme sa späť ku kapelám. Ako často skúšate, aké to je mať kapelu s rodinným príslušníkom? Kde sa Vám dobre hráva, ako to máte s cesťákom a vybavovaním koncertov, prespávaním či jedlom pre kapely?

M: Chalani skúšajú častejšie, ja iba keď prídem na víkend domov. Byť v kapele s vlastným bratom je niekedy mega super a niekedy totálne na hovno 😀 Súrodenci si k sebe niekedy dovolia byť hnusnejší než k iným ľuďom, ale zas v iných veciach sa vieme viac zastať jeden druhého.
Dobre sa hráva tam, kde sa na vás prídu pozrieť dobrí ľudia, vytvoria dobrú atmosféru, zabavíte sa s nimi aj po koncerte, dajú vám spätnú väzbu. Na koncerty nás väčšinou niekam zavolajú, ak je to však väčšia diaľka, snažíme sa vybaviť si aj druhý víkendový koncert, aby sa aj cesťák mohol rozdeliť a nebudeme vysoká finančná položka pre organizátora. Jedlo či prespávanie väčšinou nie je problém, stretávame fakt super ľudí. Máme však aj negatívne skúsenosti, spomeniem napr. zastávka v Šibeniku počas nášho turné, koncert bol zrušený z technických príčin, týpek to napísal na facebook a tým bola preňho vec vybavená. My sme sa pol dňa trtkali z Mariboru na juh Chorvátska, nemali sme vtedy roaming, facebook sme nesledovali, týpek nám telefón nedvíhal, ostali sme visieť bez nocľahu, bez jedla. Našťastie to dobre dopadlo, bubeník z Human Humus, ktorí boli s nami, mal rodičov v nejakom vedľajšom mestečku, kde sme napokon pobudli dva dni v kempe a dali si kúpačku v mori.

R: Máte niečo vydané a kde si to ľudia môžu zohnať či vypočuť?
Máme vinyl splitko s Concussou, ktoré predáva môj brat Andrej na koncertoch aj jeho ďalších kapiel (Human Humus, Rana, Diktät, momentálne aj Concussa), prípadne vieme doniesť na nejakú akciu. Máme aj Spotify a bandcamp.

R: Povedz nám tvoj osobný top ten album chart, kto by bol na špičke a na konci tohto rebríčka a prečo?

M: Fuu, nemám rada rebríčky a neviem určovať poradie 😀 Každopádne, menovite milujem Incubus, Deftones, Vypsanú Fixu, počúvam však aj Avril Lavigne a Billie Eilish ako moje guilty pleasures, jazz a swing a soundtracky z Naruta, haha.

Vďaka Miya za čas a odpovede. Veľa sily do učenia a nevyhorenia. Učiť sa, učiť sa, učiť sa … a nezblázniť sa z toho, haha. A vy ostatný si chodte kúpiť nejaký merch od Distax.