Turčo “B.I.T.C.H.”

Priatelu, do ruky sa mi dostal nový slovenský zine, ktorý sa vola Bitch. Kukám na to, obraciam, ovoňavam pach vytlačeného papiera a oči mi ide vykolať nad klasickou punkovou grafikou. Ok, tá grafika je dobrá, ale nič nové, nafukujem to trošku. Bitch podľa mňa má ten formát Hlbokej orby z Brna, aj obsahovo, ale je krásne vidieť profi punk zine zo Slovenska tak som si povedal, prečo nie. Turčo je osoba, ktorá stoji za týmto zinom. Okrem iného fotí na koncertoch kapely a robí to dobre…Turčo páni a dámy.

Ayo mio Turčo in da house

R: Turčo, kde si prišiel k tejto prezývke? Je to opantané záhadou či dobrodružstvom, alebo ti to len tak sucho prischlo z detského ihriska? Koľko máš rokov, kilov a vlasov na hlave?

T: Nazdar Roman, tak asi ťa trošku sklamem, keď si čakal nejakú dobrodružnú pripoviedku o mojej prezývke. Mám ju už od základnej školy, kde sme sa chalani v parte jednoducho oslovovali prvou časťou priezviska + ČO, alebo len O. Vysvetlím. Turčík je moje priezvisko, takže TUR + ČO = TURČO. Ďalej tam boli napr. Feňo, Demčo atď. atď. Číže žiadna zaujímavá storka. Takto ma volajú kámoši a ľudia už od základky. Dokonca ma takto v jednu dobu volala aj moja mama. V terajšom zamestnaní, kde mi šéfku robí moja dlhoročná kamarátka, ma zamestnancom predstavila prezývkou, takže si myslím, že polovica týchto ľudí ani nevie ako sa skutočne volám, haha. Kto vie, či by som ešte zareagoval aj na svoje skutočné meno, he he he. Takto mi to celkom vyhovuje. Som už o 3 roky starší ako Ježiš Kristus, o 9 rokov starší ako Jimi Morrison a Kurt Cobain, ale stále o 11 rokov mladší ako najkrajšia a najschopnejšia prezidentka široko-ďaleko, Zuzana Čaputová.
Genetický materiál, ktorý som podedil od môjho biologického otca mi neumožnil dlho sa radovať z bohatého porastu na mojej hlave, takže v týchto časoch som už vyzretý plešivec, ale krásna detská úprimnosť mojej mladšej dcérky Olívie mi vždy vyčarí úsmev na tvári. Vždy keď si ju vezmem na ruky a opýtam sa jej, či mám vlasy, tak sa na mňa usmeje, otočí mi hlavu, pohladká ma po temene a povie: “V zadu máš vlasy, ocko.” A to je najvaaaaac 🙂 Ale skutočnosť je taká, že vlasov mám určite menej, jak je tupých ľudí na Slovensku. A kilov mám už takmer 1 desatinu tony, takže tiež žiadna chvála. Už pár rokov sa snažím opäť dostať do posilky, aby som to nejako skorigoval, ale zatiaľ je to vždy v rovine teoretickej. Darmo, som majster v hľadaní výhovoriek. Dokonca až tak, že sám seba dokážem ospravedlniť pred samým sebou, he he he. To asi nedáva veľký význam, ale srac na to.

R: Ale čo by nedávalo význam, jedného takého poznám veľmi dobre tiež. Keď sa ráno kukne do zrkadla tak si povie, hybaj sa hýbať, ale potom, že musím vybrať malú zo školy, potom práca, potom budem unavený, tak serem na to a už sa nikam nedostanem. Chodil si teda do posilky predtým? Venoval si sa športom predtým než sa ti narodilo dieťa? Koľko má vlastne rokov?

T: Hej s tými výhovorkami je to tak no, nespravíme nič. Človek je tvor lenivý a keď prídem konkrétne ja z práce, tak som niekedy taký vyšťavený, že aj napriek tomu, že plány v hlave na rôzne aktivity sú, tak vždy sa nájde dôvod na to, aby sa nedali zrealizovať. Najhoršie to bolo kámo pred mesiacom, kedy som sa mal učiť na štátnice. To už som aj byt popratal, poumýval riad, povysával, podlahu umyl, navaril jak pre 3 partizánske divízie, ale žeby som sa chytil kníh, tak toto ne. Darmo, krasteri to majú asi dané, proCRUSTinácia is not dead. Asi 5 rokov som von z posilky, do ktorej som nejaké 3-4 roky chodil skoro pravidelne. Mal som to rád, pretože som večer nepreležal na gauči, alebo pri pive v krčme, ale pekne sa bol vypotiť. V punku sa asi posilňovňa neteší nejakej moc veľkej obľube, ale úprimne mi je to vieš kde. Cítil som sa fajn, chrbtica ma prestala bolieť, spravil som si držanie tela, cítil som sa svieži a hlavne sa mi parádne hralo na bicie. Vládal som dať na skúške aj párkrát celý set za sebou, na koncerte som nebol unavený. Len samé pozitíva. Až mám chuť si ísť zacvičiť, boha! Už niekoľko mesiacov sa márne snažím späť do posilky dostať, ale zatiaľ márne. A to máme v škole posilku, zadara, he he he. Odkedy som prestal cvičiť, tak spadli ramená, ochabli ruky, cecky spadli do brucha. Začínam sa nenápadne podobať na môjho fotra, je asi najvyšší čas to zmeniť. Športom som sa nijako extra vážne nikdy nevenoval. Na škole som hral vrámci športových súťaží futbal a bol som dobrý v atletike, hlavne v behoch, tak ma učitelia telesnej brávali na preteky. Bral som to športovo, veď aspoň som sa ulial zo školy. Na strednej som hral za školu hádzanú, kde mi odštiepili z predných dvoch zubov a vyjebal som sa na to. Ešte chvíľu basket a inak asi nič. Súčasne sa pri dvoch deťoch toho nejak extra veľa stíhať nedá, ale pozri sa, na bajk si vybehnem, keď chce ísť moja staršia dcéra bicyklovať, tak si nasadím kolieskové korčule a idem s ňou, cez víkendy, keď sa dá, tak beháme po prírode. Máme to tu pekné, Sninský kameň, Poloniny, Morské oko, Sninské rybníky atď. atď. Kurva, stále myslím na tú posilku. Asi zajtra po škole zájdem na nejaký lajtový tréning. Síce zajtra je piatok, chcem ísť na koncert, tak asi posilku odložím. Vidíš, a takto je to furt, he he he he he. Mám dve dcéry, staršia Sofia, má 5 a mladšia Olívia, ktorá ma 2 roky. Staršia vyzerá, že má čisto moju povahu, tak mám trošku obavy, he he he. Dokonca keď sa pozriem na svoje fotky z detských čias, tak aj vyzerá ako ja. Dúfam teda, že aspoň vlasy bude mať po mamke 🙂 Mladšia Olívia, je po mamke, je priebojná a vždy dosiahne toto čo v danej chvíli chce. Neveril by si, ani ja teda nie pokiaľ som to nezažil a nezažívam, jak sa vedia dievčatá biť, he he he. Ale sú to moje lásky, čo ti poviem, veď ty o tom vieš asi tiež svoje.

Satan, tu som, otče…

R: Keď už sme pri tom ihrisku, kde si chodil ako mladý šranec na ihrisko? Ktorú preliezku si mal najradšej a rozbil si si niekedy niečo na ihrisku? Aký si ročník a kde si vyrastal?

T: Som Orwellov ročník, vzor 84 a tak ma ešte zastihol komunistický režim. Vyrastal som na klasickom originálnom komunistickom sídlisku v architektonickom slohu “šicko na rovnako a hlavne veľo”, ktorých je v každom meste dostatok, vo Vranove nad Topľou, v najzápadnejšom vrchole trouholníka smrti (takto sa hovorí trojuholníku tovární Bukóza Vranov, Chemko Strážske a Chemlon Humenné). Konkrétne naša bytovka bola postavená zo zbytkov materiálov z ostatných bytoviek sídliska a ani nebola zakreslená v pláne mesta. Číže od počiatku odkázaní na život mimo hlavného prúdu, haha. Vrchnosť nám vedľa bytovky vyrovnala plochu, cháp ako športové ihrisko, na ktorej nám zabudli zasiať trávu, zrejme to nepovažovali za potrebné, hlavne, že nám tam nevyliali 300 kubíkov betónu. Tam som strávil väčšiu časť svojho predškolského a mladšieho školského veku. S chalanmi zo sídliska sme tento náš skvostný športový areál nazvali FC Prašnák (môžeš hádať prečo asi) a práve na ňom sa odohrávali prvé futbalové podujatia, férovky, ocikávanie futbalových lôp atď. Baby tam mali vstup zakázaný. Okrem teda jednej, ktorá vedela hrať futbal lepšie jak my všetci.

R: Počkať, ocikávania futbalových lôpt? Tak toto musís objasniť hneď teraz, kým zabudneme, že si to vôbec napísal. Čo je to za fetiš šťať na lopty?

T: He he he, presne som vedel, že sa toho chytíš, haha. No nie je to nič extra zaujímavé. Klasika sídlisko, bytovkové detské gangy. Strážili sme si náš FC Prašňák poctivo a keď nám ho zabrali chalani z iných bytoviek a lopta im trošku ušla, tak sem-tam sme si na nej uľavili, haha. Nepoznal si také heslo, že: Choďte sa hrať pred vlasný blok? Samozrejme, že keď to zistili, tak boli bitky a šarvátky. Klasika betónové storky.

R: Pamätáš si na svoje prvé dni v škole, alebo všeobecne na tvoje detstvo? Ja si pamätám ako sme sa ako decká komunizmu pretekali kto bude skôr pred školou. Sme tam už stáli o siedmej ráno, aby sme ako chalani mohli spolu robiť blbosti, klebetiť či len tak sa naháňať a robiť diery na kolenách. Doba, kedy ešte komanči vládli, aj keď nie už dlho… tak aké bolo to tvoje detstvo a čas v škole? Bol si dobrý žiak?

T: Celkom dobre si pamätám na môj prvý ročník v škole. Vychádzali mi zle roky a tak ma mama zapísala do školy o rok neskôr. Vedel som už čítať, písať aj počítať, tak som sa na vyučovaní celkom nudil a tu práve vznikol čas na to robiť pičoviny. A že som sa ich narobil, tak to by ti viac porozprávala moja mama. Raz za čas vytiahne “Zrkadielko” z prvého ročníka a začne nám čítať moje poznámky (Zrkadielko = malý slovníček na zaznamenávanie pečiatok za dobré kognitívne výsledky a aj za nedostatočné výkony alebo negatívne správanie). Tak narýchlo si spomínam napr. na niečo takéto: Váš syn počas vyučovacej hodiny hrdúsil svojho spolužiaka. Poučte Vášho syna, že s hroznom, ktoré mal na desiatu sa neohadzuje počas prestávky. Váš syn priniesol do školy futbalovú loptu, cez prestávku ňou rozbil kvetináč a hlinu skryl pod koberec v triede. Váš syn trieskal dverami až pokiaľ som neprišla z prestávky na hodinu. Váš syn ma nastrašil a vyliala som na seba horúcu kávu, poprosím Vás, navštívte ma v škole. Tých poznámok bolo strašne veľa a teraz s odstupom času si uvedomujem, a taktiež obdivujem trpezlivosť mojej triednej učiteľky, že neskončila na psychiatrii. V tých časoch ešte boli povolené telesné tresty a tak som každý deň dostal slušnú nakládačku. Aj v škole a samozrejme aj doma. Pozitívne bolo, že som to vyrovnával dobrými vedomostnými výsledkami. Neučil som sa nijako veľa a učivo som ovládal výborne.
Pamätám si, že raz bol na rodičovskom združení aj môj otec a keď prišiel domov, dostal som pekne narezané a vyhlásil, že v živote už na žiadne rodičko nepôjde, nemieni sa prepadnúť od hanby pod zem. Tak si každé rodičovské vyžrala moja mama, he he he. V druhom ročníku som prestúpil na cirkevnú základnú školu a to bola ďalšia kapitola. Návšteva riaditeľne bola na dennom poriadku. Čo ti poviem, pičovín som sa narobil asi viac jak Fantozzi.

R: Pán farár neohmatával, tak kresťansky, s láskou k bližnému svojmu? Neboli náhodou tieto kresťanské školy vždy pre tie najväčšie zvery také odkladisko stratených duší?

Turčo za bicími, foto osobný archív

T: Hej, stretol som sa s tým, že v spoločnosti sa udomácnilo presvedčenie, že na cirkevné školy sa posúvali problémoví žiaci, s ktorými si nevedeli rady na iných školách, ale nejako sa s tým nestotožňujem. Aspoň tam, kde som chodil ja, nebolo tých grázlov až tak veľa. Ale bol tam asi tvrdší režim jak na bežnej základke. Za každú prkotinu som bol v riaditeľni. Keď sme si nechávali dlhé vlasy, časy Nirvany, tak si pamätám, že nabehol do triedy riaditeľ, nakričal na nás, že nie sme hygienicky upravení a dal nám po 20 korún, aby sme sa išli po vyučovaní pekne ostrihať. Samozrejme, po škole sme išli za tie prachy na pivo, he he he. Na ďalší deň ráno opäť v riaditeľni a následne nás cez celú školu za ofinu potiahol až do najbližšieho kaderníctva, kde nás ostrihali na blbečkov. On bol ostrihaný na hríbika a mal veľmi kučeravé vlasy. Dali sme mu prezývku KUKO. Keď na to prišiel, nabehol k nám do triedy a pýtal sa, či sme mu dali prezývku podľa toho, že jeho frizúra pripomína tú Kukovu. Samozrejme, že sme prikývli. Znamenalo to KUčeravý KOkot. Zástupca bol KOBRA. KOkot BRAdatý, haha. Celú základku nás bavilo si z nich robiť piču a rozčuľovať ich. Fárari boli, na moje prekvapenie, veľmi v pohode. Dalo sa s nimi dobre pokecať aj o témach mimo ich kázania. Na nich mám len tie lepšie spomienky. Na spomínaných dvoch KOkotov už menej. Sranda je, že po ukončení výšky som tam 1 rok aj učil, he he he. To boli iné srandy. Musel som nosiť dlhé košele, aby mi nebolo vidieť kérky a tunely som musel vyberať. Mal som to v piči, he he he. Učitelia, ktorí ma na základke učili, boli zrazu moji kolegovia. Zistil som, že nie sú takí drbnutí jak som si to počas štúdia myslel. Moja triedna mi každý deň nosila desiatu a banán a s výchovným poradcom, ktorý mi dal počas školy prepísať za trest celé sväté písmo, niekoľkokrát, som každé ráno v kabinete buchol dve domáce, vraj nervové. Celkom tam bola sranda. Moja uvádzajúca učiteľka bola alkoholička a v mojom kabinete si schovávala fľašky od piva a vodky. Duchovné cvičenia, ktoré sme v rámci svojej práce mali povinné, trvali cca 3-4 dni na chate alebo hoteloch, tak boli alkoholové radovánky spolu s kňazmi. Toto nevymyslíš, toto je život, he he he. V podstate aj máš pravdu, je to také odkladisko stratených duší pre tú najväčšiu zver, ale nie v radách žiakov.

R: Išiel si po základke na učňovku, strednú či gymnázium? Vyberal si si školu sám, alebo ťa tam nasmerovali rodičia? Čo si si vybral?

T: Vždy ma bavilo kresliť, vychodil som základnú umeleckú školu vo výtvarnom odbore a vybojoval som si, že pôjdem študovať na ŠUV-ku do Košíc (Škola úžitkového výtvarníctva). Žiaľ naši nemali nejak veľa známostí a prachov, aby ma tam pretlačili a tak po talentových skúškach som skončil druhý pod čiarou. To bola voda na mlyn pre moju maminu a tá si pre mňa vysnívala, že budem ekonóm a tak som strednú školu absolvoval na Obchodnej akadémii vo Vranove. Stredná škola mi okrem toho, že ovládam dosť rýchle písanie na stroji nedala nič, celkom som ju aj flákal. Mal som v pláne ešte raz skúsiť ŠUV-ku, ale už nie v odbore výtvarníctvo-výstavníctvo, ale fotografiu, nakoniec som sa na to vysral a dokončil Obchodnú akadémiu. Furt vo mne driemal nejaký tlak sa trošku umelecky vyjadriť, čo neskôr vyústilo v to, že som si kúpil kvalitný fotoaparát a začal ho ťahať na koncerty. Ale o tom asi trošku nižšie…

R: Kde na ceste si sa zrazil s punkom? Ktoré boli tvoje prvé kapely a pamätáš si ktora ti odpálila dekel? Ako sa ti zmenil hudobný vkus od čias tvojej prvej metal či punkovej kapely?

T: O tom som už párkrát písal v rôznych rozhovoroch. Presne si pamätám, kde som sa zrazil s punkom. Jedna naša kámoška, s ktorou sme bili partu počas základnej školy, nás stiahla na koncert rockových kapiel do kulturáku vo Vranove, kde hral jej brat (tohto času bubeník Systemic Damage). Tam som prvýkrát videl vranovskú punkovú legendu Len Tak Tak a odjebalo mi to dekel asi niekde na Jupiter. Začal som sa zaujímať o punk, klasicky cez punkové prvotiny ako Sex Pistols, Exploited, Ramones, Rancid a pod. Prišla Zóna A, Do řady, Čertůf punk a ďalšie česko-slovenské klasiky a potom ma zrazila na zem Davovka. S chalanmi zo sídliska sme založili našu prvú kapelu DO KOPCA (keďže sme bývali na sídlisku, ktoré bolo situované na kopci a po každej škúske sme museli domov šľapať do kopca, tak názov bol jasný) a skúšali sme v CVČ vo Vranove hrať rôzne punkové kaverky, hlavne teda od jednej vranovskej punkovej kapely ZME-TAK, ktorej člen bol brat môjho spolužiaka. Ale zrobili sme aj pár vlastných songov. Mali sme len jeden koncert, kde sme boli samozrejme pekne najebaní a tak to nebolo nič svätoborné. Hral som na gitaru. Potom sme sa rozpadli a jediný z tej bandy som pri punku zostal ja. Spoznal som sa s Matúšom, spevákom už spomínaných Len Tak Tak a ten ma zásobil tónami nielen punkovej hudby a tak sa samozrejme môj hudobný vkus vyvíjal a myslím, že stále vyvíja. Nie som vyhranený na jeden štýl a počúvam v rámci punku veľa kapiel a odnoží. Neskôr sme spolu s Matúšom skončili v jednej kapele.

R: Čo si Kefalín predstavuje pod pojmom punk?

T: No neviem čo presne si pod punkom predstavuje vojín Kefalín, ale možno, že pustí všetky tie svine z chlieva do prírody a zdrhne z vojenskej služby. U mňa je to trošku jasnejšie. Pod pojmom punk si predstavujem asi najviac to, že si človek bude a môže robiť veci podľa seba. Tak ako to cíti a tak ako to chce, rešpektujúc všetky ľudské práva a s princípmi filozofie do it yourself. Dávno ma prešlo rebelstvo a číro na gebuli ma tiež nikdy nezaujímalo. V mladosti som často posudzoval veci čierno-bielo, teraz sa snažím pozerať na svet minimálne v odtieňoch šedej. Dneska je pre mňa viac punk to, že keď idem do obchodu, tak nepoužívam na každý druh zeleniny alebo pečiva nový plastový sáčok, ale vezmem si z domu už použitý z iného nákupu a napchám tam rôzne druhy zeleniny a ovocia naráz a to isté zrobím aj s pečivom. Síce na mňa pani pri pokladni pozerá čudne, ale ja mám lepší pocit. Viac punk, ako si kúpiť nové tričko obľúbenej kapely je pre mňa to, že nemusím štartovať auto a odviesť sa do práce pohodlne, ale vybrať si z pivnice bicykel a odšľapať si to na ňom. Stále viac sa snažím žiť punk v bežnom živote, nie na stejdži s kapelou. Snažím sa, do akej miery som schopný, hľadať a robiť veci punk v úplne normálnych a bežných činnostiach.
Antirasizmus, antifašizmus, práva zvierat a zdravý rozum považujem za základné piliere punku a o tom ani nebudem s nikým diskutovať. V matematike je na to pekný termín, axióma (veta, ktorú nie je treda dokazovať, je daná, evidentná pravda).

Roxor – Obraz doby

R: Toto je presne ten presah, ktorý sa budoval už pekelne dlho. Takto to mám hodené aj ja. Je to o tom zobrať si vlastnú tašku do obchodu, chodiť na bicykli či MHD namiesto auta, vege život ako sa dá všetko čo môže zredukovať odpad a náš dopad na prírodu. Aj to vegánske uvedomenie bolo voľakedy výlučne pre vývrheľov ako my, nie že by som bol vegán, ale dneska už každá reštika na západe má vegán výber…

T: Jo jo, presne tak. Ale nemysli si, že na bajku behám do roboty každý deň, to by som klamal. Hlavne, keď nestíham a treba odviesť deti do škôlky a manželku do práce, tak je to auto pre mňa dosť nevyhnutné. Ale keď je fajn počasie a stíham, tak veľmi rád idem na bajku. Hlavné asi je, aby sme všetky tie veci, o ktorých píšeš naučili naše deti. Asi sa tým mobilom, tabletom a kompom nevyhneme, ale keď sa naše deti naučia vypadnúť do prírody, byť kritické v myslení, správne sa rozhodovať, nežiť len na princípoch konzumnej spoločnosti, byť tolerantné k ostatným, neposudzovať ľudí podľa toho ako vyzerajú, alebo čomu veria, alebo akej sú rasy, byť tolerantné k zvieratám a celkovo k prírode, tak minimálne ja budem z toho rád. Lebo základom dobrej a správnej zmeny, je zmena v nás samých a zmena v myslení našich detí. Výchova je základ. A možnosť voľby povinnosť.

R: Sú v punku veci, ktoré ťa serú, špeciálne na ľuďoch, alebo sa to ani nemusí sťahovať na punk, pretože ľudia sú svine všade, keď príde na lámanie chleba. Čo ťa sere na živote, punku či blízkom okolí a ako s tým nakladáš aby si sa nezbláznil?

T: V punkovej scéne je to rovnaké ako v bežnom živote. Ľudia sa tvária, akí sú super a tolerantní, ale postupom času sa prejavia v pravom svetle. Najviac ma asi štve ľudská hlúposť, závisť a pohodlnosť. A vôbec to nemusíme ani deliť na punkovú subkultúru alebo spoločnosť všeobecne. Ľudia si závidia a nenávidia rovnako v punku ako aj mimo neho. Zvykli sme si prijímať informácie konzumným spôsobom bez rozmýšľania. Anonymita internetu nám dáva silu a možnosť vyjadrovať sa všetkých ku všetkému a to nám dáva falošný pocit dôležitosti. Ale za akú cenu? Ľudia sa prestali stretávať, rozprávať. V spoločnosti sme sa dostali na takú úroveň, že kňazi sa vyjadrujú k interupciám, antifa je označená za teroristickú organizáciu, rodičia liňajkujú život svojím deťom, lebo ten svoj si posrali, černocha obslúžiš, ale cigán ti vadí. Serie ma teda veľmi veľa vecí, ktoré keby som tu začal rozpisovať, tak je z toho celkom obsiahla esej. Je dôležité povedať, že sa nehrám na ukazováčika a je strašne veľa vecí, ktoré ma serú na sebe samom. Mám celkom dobre rozvinutú schopnosť sebareflexie a k vlastnému egu som celkom kritický. A hlavne si myslím, že nejde byť kritický k iným, keď nie si kritický najprv sám k sebe. Ale to už som trošku odbočil.
Mojím ventilom z krutej dennej reality je čas strávený s mojou rodinou, mojimi deťmi, turistika, bicykel, večer pri pivku, kniha, zine, výjazd na koncert (aj keď v poslednej dobe už viac-menej sám), počúvanie hudby na gramci, skúšky s kapelami a pod. A ešte som zabudol, že si celkom dobre oddýchnem a prestávam byť súčasťou aktuálneho priebehu života pri varení.

R: Haha, do riti, choť preč, ja keď prídem domov z práce tak relaxujem tak, že si pustím nejaký podcast a varím, alebo umývam riad haha. Kokot, však sme starí chuji, haha. Značka, domestifikovaný punk.

T: No ja si už aj tak pripadám, jak starý chuj. Ale neprepadám panike a obklopujem sa mladými, hlavne v kapelách, he he he. Ale nie, nie sme starí, len sme každý otrokmi doby, v ktorej sme vyrástli. Ja som sa v detstve nehral s mobilom a tabletom, nekomunikoval som s kamošmi cez chat. My sme chodili vonku, zvonili sme kámošom do bytu a vypytávali ich vonku. Vedeli sme sa vždy stretnúť aj bez mobilu. Chodili sme s gitarou do lesa a pod. Teraz sú deti zvyknuté na rýchlu dobu. A keď prídeš z práce, to nie si unavený a nepotrebuješ si oddýchnuť a zrelaxovať, ale ja tomu hovorím, že musím spomaliť rýchlosť spoločnosti a života a najlepším návodom na to je zapnúť si muziku a vystrieť sa na gauči, he he he. Aspoň na hoďku, haha.

R: Dostal sa mi do ruky tvoj prvý foto zine a hneď keď som ho otvoril, pravdu povediac, dostal som sa dobrých desať rokov dozadu, keď mi vyšla moja prvá foto knižka Čierne ovce, ten úvodník je akoby som to písal sám. Tie isté pocity mnou lomcovali. Je to docela super pocit mať vonku niečo čo nezanikne po odpojení internetu haha. Aka bola tvoja cesta k foteniu?
Na čo fotíš a aké kapely či miesta fotíš? A prečo si vôbec začal fotiť? Inšpirovali ťa nejakí ľudia…?

Coffin Varnish, Sibír Brno 2019 – super kámoši a táto fotka vystihuje ich koncertnú chaos atmosféru a štýl, ktorý hrajú

T: Vždy ma bavilo fotiť a prezerať si fotky. Po narodení mojej prvej dcéry som sa rozhodol si kúpiť zrkadlovku, aby sme si mohli zakladať rodinné spomienky do albumov. Začal som fotoaparát ťahať aj na koncerty a celkom všeobecne ma baví takýmto spôsobom zastaviť čas a neskôr sa k fotkám vrátiť. Pamäť počítača mi začali plniť fotky z koncertov, ktoré som navštevoval a tak som sa rozhodol im dať aj hmotnú podobu. Baví ma fotiť koncerty na dlhú uzávierku, pretože tie fotky pôsobia viac dynamicky. Veľmi nerieším, či sa moje fotky budú niekomu páčiť, ale poteší ma, keď mi niekto napíše, že fotky sa mu páčia. Sú koncerty, na ktoré si vezmem foťák, ale necvaknem ani jeden záber. Je to podľa toho, jak sa mi chce, jakú mám náladu a podobne. Nič nehrotím a takto ma to baví. Neviem či je niekto konkrétny kto ma inšpiroval. Inšpirujú ma zaujímaví ľudia všeobecne, nie len vo fotení. Doma mám 3 fotoaparáty. Starého pána Olympus C-8080 Wide Zoom, elektronická zrkadlovka, ktorú ťahám na koncerty najradšej. Robí krásne a kvalitné fotky a hlavne, keď mi do neho niekto jebne, alebo mi spadne, tak ma to bude srať asi nejmenej. Potom mám zrkadlovku nižšej rady Canon 1200D, ku ktorej som si dokúpil okrem základného skla 18-55 aj portrétovú 50tku a širokouhláč 10-18tku a externý blesk od Canonu 430EXIII-RT. Sem-tam ju vezmem aj na koncert, ale väčšinou ňou fotím deti a rôzne rodinné a kamarátske stretká, opekačky, výlety a podobne. A posledným strojom, ktorý som si kúpil je mirrorless fotoaparát Olympus PEN E-PL8 s vymeniteľnými objektívmi, základným pancake 14-42mm, zoomovým 40-150 a nedávno som si kúpil fisheye s manuálnym ostrením 8mm. Je to šikovný foťáčik, ktorý využiješ hlavne v zlých svetelných podmienkach. Je maličký s pekným retro výzorom, takže nemusíš riešiť veľké brašne, kde ho vopcháš. Zmestí sa ti aj do ľadvinky.

Túto fotku mám veľmi rád, cvakol som ju v Prahe na Enemy of the Sun a je na nej gitarista Disfear. Baví ma svojim kontrastom.

R: Sleduješ česko-slovenskú scénu v rámci fotografov? Sú tam nejakí-é, ktorých sleduješ na nete či v zinoch…

T: Nedá sa povedať, žeby som nejako zvlášť vyhľadával fotky iných, ktorí sa tomu venujú, ale z času na čas niekto vyhodí na siete albumy z koncertov a ja sa prirodzene na nich pozriem. V rámci CZ/SK fotografov “sledujem” a registrujem pár mojich kámošov, ale aj ľudí, s ktorími sa prirodzene poznáme napr. aj z koncertov a sme kámoši na sieťach. Nedá sa nepoznať Žufana, ktorý vyhadzuje pomerne veľké množstvo fotiek z koncertov. Z aktuálnych slovenských, keď nepoznáš deeXgee-ho, tak si rovno daj po pysku. To sa ani nedá ho nepoznať, niekedy sa vymyká ľudskému chápaniu jak chalan stíha byť skoro na každej akcii, ktorá sa tu organizuje. Má veľmi fajné fotečky, ktoré majú emóciu. Lichtleho fotky sú tiež fajné. Z českých ešte viem o Smrčákovi, viem že mu vyšli aj nejaké fotoknihy, ale asi ich doma ani nemám. Taktiež Paaya vyhadzuje dosť veľa fotiek na Instagram (pozri Paayarazzi). A samozrejme tvoje sú fajne. Len mi musíš rozšíriť bibliotéku o tvoje skoršie vydania. Inak, jak som písal, nejak sa netrhám, aby som silou-mocou vyhľadával práce fotografov. Ale rešpektujem každého, na koho fotky natrafím. A ešte chcem spomenúť jedného kámoša od nás z Vranova, Janko Doboš, ktorý v 90tkách analógom dokumentoval väčšinu punkových akcií na východe Slovenska. Vyhľadať sa dajú len na FB profile nášho kámoša Michala Sojku, ktorý im dal digitálnu podobu a má ich vo svojich profilových fotoalbumoch. Jeho fotky som uverejnil aj v prvom čísle B.I.T.CH. v článku o histórii vranovského punku. Majú fajný punc tej doby. A tiež sledujem slečnu/pani callxmexkiller na Instagrame. Na tvoje odporúčanie, he he he. Ale to sme už mimo CZ/SK. A keď sa budete mať možnosť dostať k americkému fotozinu Razorblade&Aspirin, tak neváhajte, stojí za to. Parádne fotky parádnych kapiel. Stačí.

Roxor – Obraz doby

R: Okrem iného už pracuješ na treťom čísle zinu BITCH. O čom je tvoja kurvička? Čo ťa na nej rajcuje a čo ma najradšej? Natvrdo a priamo to čierneho zarezať? Kto všetko na tej kurve pracuje a ako sa o nu delíte? Koľko vydrží ešte teplá, kým sa rozpredá?

Tvoja osobná “Kurvička” už na papieri, druhé číslo

T: Nepracujem na nej sám, tak je to presné. Áno, aktuálne pracujeme na treťom čísle, ktorého súčasťou budeš aj ty, to môžem prezradiť. Konkrétne toto číslo bude tematický venované punkovým grafikom, kresličom a fotografom. Sú to ľudia, na ktorých aktivity sa trošku zabúda, ale ktorí nás v rámci punku a punkovej hudby neodmysliteľne atakujú prílivom kreativity vo vizuálnej oblasti. Aktuálne je redakčná rada v zložení: Ja (Turčo), Masskillah, Marek Marchin a Lichtle. A v globále je v každom čísle zapojených oveľa viac ľudí. O kurvičku sa delíme spravodlivo, každý z nás má jeden kus pre seba. Ostatné sa snažím predať do distier, po koncertoch, alebo rozposlať ľuďom, ktorí mi napíšu, aby sa mi teda vrátili lovky, ktoré dám na tlač. Všeobecne je B.I.T.CH. punkový zine, ktorý sa v prvom rade venuje muzike v rámci DIY punku. Okrajovo zabŕdneme však aj do iných vôd, napr. cestopisy, politika a pod. Ale prevažná časť obsahu je spojená s muzikou. Ako si už napísal vyššie, spolu s druhým číslom štetky vyšlo aj prvé číslo fotozinu, zatiaľ len s mojimi fotkami, ale plánujeme v tom pokračovať a zapojiť do obsahu viacero osôb. Fotozine vyšiel v náklade 50 ks a dal sa zohnať výlučne len s druhým číslom B.I.T.CH. Kurvička je rada za každé čitateľské znásilnenie. Má rada porno gore grind na záchode, ale aj fastcorovečku cez malú prestávku v zborovni. Prvé číslo sa rozobralo ešte teplé cca za mesiac a pol. Z druhého čísla po niečo viac ako dvoch mesiacoch mám ešte nejaké kusy doma. Druhé číslo vyšlo v dvojnásobne väčšom náklade ako prvé, ale stretli sme sa s problémami pri tlači. 200 ks nám reklamka vytlačila s chybnou tlačou a tak sme dali gebule do kopy a dohodli sme sa, že to nebudeme reklamovať, aby to len tak neskartovali, ale kompromis bude, že si tých 200 vytlačených kópií necháme, ale chceme ďalších 100 kópií, čo je pol nákladu, vytlačiť zadara. Chalani v reklamke si museli myslieť, že nám jebe, tak rýchlo prikývli, ale nám sa to zdalo a stále zdá ako najlepšie možné vyriešenie vzniknutej situácie. Chybné kusy dávame za zľavnenú cenu.

R: V druhom čísle si spomínal, že je to niekedy veľmi ťažké dostať odpovede od ľudí, je toto najväčši problém pri robení zinu? Je tam niekdo s kým chceš rozhovor, ale nie a nie ho dostať? Kámo, ja mám zoznam slovenských scenesterov, ktorých by som chcel mať na stole rozpytvaných, ale nie a nie ich dokopať k odpovediam a to už nehovorím o tom, že poslať druhé či tretie kolo, ale asi ak by išlo o rozhovor do prestížneho rock časáku, asi by to mali zbúchané do hodinky. Preklínam Vás smradi a smradice. Máš svoj tajný čierny zoznam takýchto ľudí? Nehanbi sa.

T: Hej, niekedy je problém dostať odpovede, hlavne od kapiel, kde odpovedajú viacerí členovia. Ale nejak veľmi to neriešim. Každý máme svoje starostí, záujmy, rodiny a roboty a chápem, že nie každý si to môže a dokáže zorganizovať tak, aby mi poslal odpovede napr. do týždňa, mesiaca. Sám som dosť lenivý a veľakrát sa mi nechce aj ťukať niečo do zinu. Naopak niekdy si sadnem a padá to zo mňa samé. V druhom čísle som strašne chcel rozhovor so speváčkou z poľskej kapely Homomilitia, ktorá patrí dlhodobo medzi moje veľmi obľúbené bandy. Žiaľ, po Agnes sa zľahla zem a aj napriek viacerým ostrieľaným punkovým detektívom sa nám k nej nepodarilo predrať. Potom som sa osobne stretol na koncerte v poľskom Vroclavi so spevákom Wojtim, ktorý mi aj na rozhovor kývol, ale po ďalšom kontaktovaní ma úplne odignoroval. Ale nevadí, ideme ďalej. Takéto veci sa stávajú a nie každý chce byť otriasaný v pochybných skurvených punkových zinoch. Ale aby som si robil nejaký čierny zoznam ľudí, to zas nie.

R: Ja to neznášam, keď ľudia ignorujú. Najhoršie na tom je, že ani ti nenapíšu, že sorry, ane nechce sa mi, daj pokoj, good luck, adios a ide sa ďalej, ale ty napíšeš jeden mail, druhý, tretí a skutek utek. Čo si mám potom o takom človeku myslieť? To je skôr filozoficka otázka, haha.

T: Nič si nemáš myslieť. Musíš to rešpektovať. Niekto možno prikyvne, ale potom zistí, že nevie čo tam má písať a nevie ako ti to má povedať. Alebo je dosť zaneprázdnený a nestíha. Alebo alebo….. Ale je pravda, že taká jedna odpoveď: “Sorry bro, nemám na to čas”, alebo “Nechce sa mi”, ťa zbytočne nezdržuje a vieš na čom si. Máš asi zlé spôsoby vyhrážania. Ja som v tom majster, he he he, potom keď sa niekedy stretneme ti môžem dať nejaké zľavnené lekcie 🙂

R: Aká je scéna tam kde žiješ? Povedz nám niečo o ľuďoch čo pracujú s tebou na zine, motajú sa okolo teba? Ktoré kapely z tvojho prostredia hrajú síce na piču, ale sú to dobrí kámoši, tak ich treba podporiť a povzbudiť? Máš gule menovať, haha? Iba jednu…či? Môžeš ich teda vymenovať všetky bez ukázania prstom, som ťa len skúšal.

T: Scéna v Snine, kde aktuálne žijem, nie je prakticky žiadna. Pár punkáčov, ktorých je možno menej jak prstov na jednej ruke, žiadne kluby, žiadne koncerty, žiadne kapely. Aspoň ja o nich neviem. V Humennom, najbližšom meste, takisto nie je nič, čo by nejako korešpondovalo s DIY punkom. Je tam klub Nostalgia, kde z času na čas zahrá nejaká punková kapela. Ale nič extra. Vo Vranove, kde som prežil väčšinu svojho života sú aktuálne činné dve kapely, crust punková Concussa a death punk grindový Systemic Damage, čo sú vlastne ľudia z ex-Len Tak Tak a ex-Hippie Killer.
Chaloši to neúnavne ťahajú už nejakých 25 rokov. Crustový Roxor zatiaľ stále spí, keďže sme sa všetci rozišli bývať niekde inde. Snáď sa nám podarí zahrať ešte nejaké akcie a vydať nejaké dosky. Akcie sa tiež nerobia, nie je nikto kto by prebral štafetu a pustil sa do toho a hlavne ani nie je kde. Pred dvoma rokmi som tam naposledy zrobil 2 koncerty a od vtedy zatiaľ nič. Najbližšie na východnom Slovensku sa asi koncerty pravidelne organizujú v Košiciach, Bardejove, Poprade, Spišskej a Svidníku/Stropkove. Potešil som sa z novej vlny mladých, ktorí sa točia okolo ľudí Sacred audio. Výborný bol Sacred fest v Košiciach, kde bolo veľa mladých. Snáď preberú štafetu, ale stále sú tu kapely, ktoré hrajú. Mám gule na všeličo, ale nemyslím si, že sú tu kapely, ktoré sú na piču. Som rád za každú kapelu, ktorá funguje s princípmi DIY punku.
Ľudí, ktorí so mnou robia zine som už popísal vyššie. Nemotáme sa okolo seba, každý žijeme niekde inde. Masskillah je v Prahe, Lichtle v Bratislave, Marek v Spišskej a ja v Snine. Stretávame sa na koncertoch a niekedy sa v rámci výletov a turistiky objaví niekto u mňa doma.

R: Čo hovoríš na volby? Dobrý guláš sa tam navolil. Mne sa najviac páči to farizejstvo Sme rodina a Kollára, ktorý je proti inakosti, ale šukal by neplnoleté, hermafrodity a pravdepodobne všetko čo má nohy a dýcha. Potom zelený mužíčkovia popierajuci všetko, neschopní urobiť hocičo dobré a bojaci sa čipovania, čo by im podľa mňa len mohlo prospeť k zvýšeniu IQ a precítiť trošku lásky v živote, keď už nič… tak akou optikou sa ty pozeráš na slovenskú politiku?

T: Voľby dopadli tak, ako si to prostý ľud slovenský zvolil. Aj keď teda nie podľa mojich predstáv, ale rešpektujem to. Ľudia sú zúfalí a tak robia zúfalé rozhodnutia. Silnejúca pravica bola dosť očakávaná, nie len na Slovensku. Každé úsilie zmeniť systém pramenilo z krízy a tak aj kokotlebovci využili šancu. Pozitívne je, že ľudia sa dokázali postaviť a výjsť do ulíc. Kollár je samostatná kapitola, ale keď chceme žiť v demokracii, musíme trpieť aj takéto individuá. Nie som rojko a tak si nemyslím, že budeme žiť v dokonalom svete, ktorý si vysnívame. Každá minca má dve strany. Pokiaľ sa však ľudia nepoučia z minulosti, obávam sa, že táto spoločnosť nezažije progres.

R: Hráš či hral si v nejakej kapele? Ak áno, povedz nám o tomto svete viac?

Concussa v Bašte, Bardejov 2019 (fotil Paayarazzi)

T: Hral som a hrám vo viacerých kapelách. Podrobnejšie o tom napísal Matúš von Killer z prvom čísle B.I.T.CH. v rámci histórie vranovského punku, dostupné aj na webe bitchxzine.blogspot.com . Prvou kapelou, v ktorej som hral boli DO KOPCA, klasický punk, kde som hral na gitaru. Potom sme založili punk-rockovú kapelu ATENTÁT NA PREZIDENTA, kde som si dobrovoľne/nasilu sadol za bicie. Nemalo to nejakú extra dlhú životnosť a odohrali sme si aj pár koncertov po východnom Slovensku a potom sa rozpadli. Po nejakom čase sme s malým Matúšom, Cingym a veľkým Matúšom založili d-takt crustový ROXOR, asi najznámejšia kapela, v ktorej pôsobím.
Odohrali sme už viac ako 10 rokov, kopu skvelých koncertov a vydali okolo 5 dosiek a objavili sa aj na jednej kompilačke. Hrám tu na bicie. Počas fungovania Roxoru som si s mladými crustermi a Cingym založil crustpunkovú kapelu CONCUSSA, s ktorou po menších zmenách v zostave stále hráme a práve sa nám lisuje nová doska, splitko s bratmi Systemic Damage. Taktiež tu hrám na bicie. S kámošmi zo Svidníka, Stropkova a Košíc aktuálne hráme v spoločnom projekte, kde som sa vrátil ku gitarám a hrám tu konkrétne na basu. Majte uši a oči na stopkách, zaraz o nás budete počuť. Žiaľ teraz viac neprezradím. Hrať s kapelou je pre mňa tak prirodzená a dôležitá vec, jak sa ráno nadýchnuť do nového dňa. Potrebujem sa takto v punku realizovať a vyjadrovať. Koncerty sú pre mňa prirodzeným vyvrcholením hrania s kapelou.

R: Čo ťa baví na rozhovoroch? Predsa len, keď už si sa rozhodol robiť zine, muselo byť za tým niečo – možno zvedavosť, sebarealizácia, čo ťa hnalo k tomuto sebatrýzneniu? Máš otázku, ktorú musíš dať nech sa deje čo sa deje a ako prekonávaš ten stereotyp pri rozhovoroch, aby to nebola nuda, malo drive a aj niečo povedalo… ako si selektuješ ľudí, ktorých chceš mať v zine?

T: Hej, máš pravdu, za každým rozhovorom musí byť zvedavosť, inak by to asi nešlo. V mladosti som už robil zine, takže to nebolo pre mňa nič nové. Len som tomu dal trošku vyšší level. Najradšej v zinoch čítam tour reporty a reporty z koncertov, rozhovory sú až ďalšie v poradí. Mám rád rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Nerád čítam rozhovory, kde sa omieľajú stále tie isté otázky, ktoré som už čítal 100x. Na každý rozhovor sa dá aspoň z časti trošku pripraviť, zistiť si niečo viac o kapele, popočúvať si ich nahrávky a tak. Mám rád dlhšie rozhovory, kde sa dozviem viac informácii. Ak vymýšľam otázky k rozhovoru, snažím sa neprepadnúť stereotypom. Či sa mi to darí, je už na ľuďoch, ktorí si rozhovor prečítajú. Nemám však takú otázku, ktorú musím položiť v každom rozhovore. A prečo som sa rozhodol robiť klasický papierový zine? Mám v živote takú zásadu, podľa ktorej sa snažím riadiť a je to to, že nejde do nekonečna len brať, ale aj dávať. Môžeš to kľudne brať aj tak, že punku splácam to, čo som si zatiaľ len bral.

R: Najlepšie sa čítaju na hajzli, kde má človek čas a súkromie…aspoň u nás to tak chodí.

T: No kámo, toto som nikdy ja neriešil. Myslím čítanie zinov na záchode. Skôr si raz za čas pustím horúcu vaňu a tam zlúskam zine na raz, alebo si čítam knihu. Rád si zine otvorím, keď všetci doma už spia. Taktiež na našej chalupe, keď deti behajú po dvore a záhrade, alebo pred spaním. Hajzel ma nejako obchádza. Ale je pravda, že tam dokážem sedieť pomerne dlho, haha.

R: Počúvaš podcasty? Máš svoj oblúbený?

Viky zo Sheeva Yoga v Košickom Collosseu 2019. Baví ma ten duch, ktorý na mňa kričí vedľa Vikyho hlavy

T: V práci si častokrát púšťam aj podcasty, ale nečakaj nič rozmanité. Rád som počúval Scénu s Banánem na rádiu Wave, taktiež Špínu. Vždy som si rád pustil Maximumrocknroll rádio. Teraz už o tom popremýšľam, vzhľadom k prístupu ľudí z tohto spoločenstva. Iné podcasty nepočúvam. V práci si púšťam hudbu z netu a doma točím gramec.

R: Máte v okolí nejakých straight edge? Či je to úplne blbá otázka na ten región… ako sa ty pozeráš na túto subkultúru v subkultúre?

T: Niekedy dávno, keď sme mali snáď 15-16, tak som mal kámoša, ktorý bol SXE, ale už som sa s ním strašne dlho nevidel, tak neviem či ho to ešte drží. Myslím, že to nie je otázka toho, z akého si regiónu, ale je pravda, že tu na východe nebolo nejako veľa sxe kids. Ale myslím, že spomínaný deeXgee je X-kár. Asi jediný SXE, ktorého som ako SXE spoznal a po milión rokoch je stále STRAIGHT, je Banán. Na túto subkultúru v subkultúre sa pozerám veľmi pozitívne. A hlavne s veľkým obdivom. Veľmi je mi sympatický tento čistý pohľad na svet. V dnešnej dobe považujem práve SXE za najväčšie rebelstvo. A asi aj najťažšie. A mám rád mnoho sxe kapiel. Napríklad aj Banánovú Balaclavu. Vec, ktorá ma dosť znepokojuje, je to, že si filozofiu straight edge preberajú náckovia a rozširujú ju za svoju. V Snine, kde momentálne žijem, je jeden poloprofesionálny MMA zápasník, ale profesionálny nácek, ktorému telo zdobia mrte skrytých náckovských symbolov. Dosť ma štve, keď z tých niekoľko kamarátov čo tu mám vidím niekedy, jak si s ním podávajú ruky. Je mi na blití velebnosti. Raz som s ním čítal rozhovor, nepamätám sa čo to bolo za médium, ale práve on sa vyjadroval o tom, že je straight edge, že je čistý, síce nepriamo, ale okato prezentoval SXE za nazi-filozofiu. Vtedy som mal zmiešané pocity, nevedel som, či sa mám smiať, alebo plakať. Prúser je, že veľa mladých tento vygumovaný truľo stiahne so sebou. A to už na smiech nie je. Bežní ľudia u nás nevedia, čo je to SXE a ani sa im nedivím, že keď im o tom nácek rozpráva, tak im to pripadá v pohode a sympatické. Veď nepije, nedroguje, tak nemôže byť zlý. Naše deti by si od neho mohli brať príklad. Preto sa mi zdá, že je potreba stále opakovať dokola, nielen to, čo je SXE a na akých zásadach je postavené, ale opakovať deťom a žiakom, čo tu napáchali nacisti a fašisti, rusáci a komunisti, že to zvieratko, ktoré behá na vedľajšom dvore, netreba len spapkať, ale že môžeme žiť vo vzájomnej interakcii bez toho, žeby zomrelo ľudskou rukou a bla bla bla…a zase sme pri tej výchove, haha.

R: Ako to máte v kapele s koncertami a bookovaním a všeobecne v rámci česko-slovenska s klubmi a podmienkami. Ako si to vybavujete a aké sú momentálne štandardy pri bookovaní čo sa týka jedla, cesťáku či iných podmienok na hranie? Kde ste najďalej zahrali a povedz v akých kluboch sa Vám dobre hrá?

Klub Yacht v Brne, miesto kde strašne rád chodím vždy keď môžem. Tu sme hrali s Roxorom (jeden z X koncertov), ale vôbec neviem kto to fotil ani kedy (cca 2014-2015?)

T: Cca od roku 2006, kedy sme s Roxorom začali hrať, sme odohrali koncerty v rámci CZ/SK skoro v každej riti, kde sa koncerty organizovali. Vďaka hraniu s kapelou som / sme spoznali strašne veľa ľudí, ktorí boli nejako aktívni v “scéne” a s mnohými som / sme dodnes dobrými kámošmi. Na koncerty nás buď niekto zavolal, alebo sme o koncert napísali my. Vždy sme hrali za cesťák, spanie, vege žrádlo a keď bolo aj pivo, tak sme sa potešili. Nemám pocit, že sa tieto požiadavky z našej strany nejako zmenili a boli dnes iné. Stále nechceme viac peňazí, ako nám stačí benzín. Spanie a vege žrádlo považujem za samozrejmosť. Aj keď by sa niekedy tie gastronomické skvosty nemali ľuďom podávať. Väčšinou sme však vždy dostali celkom dobré žrádlo. Osobitná kategória je Brno, hlavne keď nám varila Paya z Die Kuche, to bolo vždy nebíčko v papuli. S Concussou je to podobne jak s Roxorom, niekedy ľudia napíšu, či neprídeme zahrať, niekedy napíšem ja. Skrz to, že poznám za tie roky veľa ľudí, tak nie je problém si zahrať, keď chceme. Internet nám v tomto smere dáva veľa možností a keď si chce kapela zahrať, tak je pomerne ľahké si to dobaviť. Koncerty nehrajú len lenivé kapely a tie, ktoré nechcú hrať. Nikdy som nemal vyhranené miesta, na ktorých chcem a na ktorých nechcem hrať. Aj kluby, aj pivnice, aj stejdže a fesťáky a garáže majú svoje čaro. Keď sa stretnú dobrí ľudia, tak sa aj hrá dobre všade. A keď už mám menovať miesta, kde sa vždy teším, tak sú to napríklad Yacht a Vegalité v Brne (tam mám strašne veľa kámošov a vždy sa tam teším), 007-mička je už kultové miesto, kde sa hrá po všetkých stránkach super, taktiež Modrá Opica v Prahe. Super miesta sú aj Vesmír vo Vsetíne, Sibír v Brne, Fuga v Blave, garáže v Poprade, Bašta v Bardejove, Collosseum v Košiciach a veľa veľa ďalších. Strašne sa mi páčilo v CRK-čku vo Wroclawi v Poľsku, tam bolo super. Je to také kultúrno-komunitné centrum, niečo ako polo squat, ktoré funguje legálne. Odporúčam navštíviť! Najďalej som hral asi niekde v západných Čechách. A raz sme s Roxorom a raz s Concussou hrali v Poľsku. Všeobecne sme mali problém vycestovať na viac ako 3-4 koncerty, kvôli tomu, že máme dosť veľkú spotrebu alkoholických nápojov a po 4 dňoch chlastania by sme sa asi medzi sebou pozabíjali alebo zdochli, haha, ale s Concussou si určite naplánujeme nejaké turnéčka. Práve nám vychádza druhá platňa, split LP s bratmi Systemic Damage. Uvidíme, kedy nám korona dovolí vycestovať. A možno, že nás aj do UK zavoláš, he he he.

R: Čo si myslíš, čím to je, že ľudia volia strany ako kokotlebova zelená? Máš aj ty vo svojom blízkom okolí ľudí, rodinu či kamošov z druhého kolena, ktorí sa nehanbia voliť hnedý mor? Oplatí sa s takýmito ľudmi vôbec viesť dialóg? Ako je to u vás s náckami?

T: Náckovia vyzliekli bomberky a nahodili sa do gala. Už som písal vyššie, že ľudia sú z politikov zúfalí, nevieria im a tak je celkom prirodzené, že sa znižujú k takým rozhodnutiam, ako je napr. aj hodiť svoj hlas ĽSNS. Veľký podiel viny na tom má aj dlhodobo problematika marginalizovaných rómskych komunít, ktorá bola častokrát zamietaná pod koberec. A o zažratom rasizme v slovenských gebuliach myslím, že ani nemá cenu rozprávať. Každý jeden režim orientovaný vpravo vzišiel a čerpal z krízy, inak tomu nie je ani v prípade kokotlebovcov. Vyšli do ulíc, k ľuďom, ktorí majú skutočné problémy a snažia sa ich rečičkami a poukazovaním na chyby minulých vlád stiahnúť na svoju stranu, ale reálne riešenie problému som od nich veru ešte nepočul. Smutné je, že veľa ľudí, a veľa mladých ľudí, dokážu presvedčiť a dostať sa tam, kde ich musíme vídať teraz. Človek, ktorý sa nevie a nechce poučiť z minulosti, aby žil v lepšej prítomnosti a neohrozil život svojich detí v budúcnosti, je odsúdený na zánik. Taktiež je smutné, že aj niektorí moji kamaráti a ľudia, ktorých som si vážil a považoval ich za rozumných a vzdelaných ľudí sympatizujú s Kotlebom a vo voľbách mu odovzdali svoj hlas. Ale celkom sa mi darí raz za čas preriediť si kámošov, či už na FB, alebo aj v reálnom živote. S náckami to bolo pestré v 90-tých a 0-tých rokoch, kde aspoň vo Vranove boli bežné márovačky večer po meste. Raz sme dostali na piču my, raz oni a tak sa to točilo. Raz sme chlapca zmarovali tak, že to skončilo na polícii a mohli sme sa z toho dostať len cez financie. Teraz je už aj ťažké náckov spoznať. Nevidno im do hlavy, keďže bombery sú zaprášene doma v skrini a tričká s Rudolfom Hessom, Ianom Stuartom a Krátkym procesom vymenili za slušácke košele a kravaty.

R: Bojíš sa budúcnosti? Kde vyrastie tvoje dieťa, čím bude, či ho naučíš byť kritické a zodpovedné do života… rozmýšlaš o tom ako to decko čo najlepšie vychovať, aby bolo dobrým človekom…? Čoho sa bojíš, či čo ti naháňa strach z budúcnosti ako otcovi?

S manželkou a dcérou Sofiou asi pred 3 rokmi doma v Snine

T: Nebojím sa budúcnosti, lebo budúcnosť je jediná vec, ktorú môžeme zmeniť k lepšiemu. Z minulosti sa môžeme len poučiť, ale budúcnosť môžeme zmeniť. Nech už z mojich detí vyrastie čokoľvek, budem sa snažiť ich naučiť myslieť kriticky, aby vedeli rozlišovať to, čo je pre nich dobré, správne a to, čo už nie je ok. Viem, že je to ťažké, ale aspoň sa o to pokúsim. Deti sú čisté duše, ktoré sa vždy vynájdu a ktoré neriešia napr. taký rasizmus. Keď dáš rómske, biele a černošské dieťa na spoločné ihrisko, tak sa budú spolu hrať bez toho, aby riešili, kto je akej farby pleti. Nemajú s tým problém. Problém s tým majú len dospelí. A do dospelosti mám čas na to, aby som svoje deti naučil tomu, že nemusia mať problém komunikovať a riešiť veci s ľuďmi, ktorí sa od seba líšia farbou pleti. Napríklad. Budem sa snažiť svoje deti vychovať k tolerantnosti a k tomu, aby vedeli rozlišovať, čo je pre nich ok a čo nie. Samozrejme, že im poviem aj o náboženstve, aj o vegetariánstve/vegánstve a pod. Ale bude už len na nich, čo si z toho niečo vezmú a pre čo sa rozhodnú. Neviem čo bude z mojich detí. Nepotrebujem to vedieť. Ja som tu na to, aby som im odovzdal moje skúseností a na to, aby som im pomohol stať sa tým a vyštudovať to, čo ich bude zaujímať a čím budú chcieť byť. Nie som tu na to, aby som im zadal cieľ cesty v navigačke a pozorne striehol či z nej nevybočia. Ja som tu na to, aby som im pomohol dostať sa tám, kde chcú ísť. Nebojím sa ničoho a nemám strach z budúcnosti ani ako otec, ani ako syn, ani jak manžel, ani jak punkáč, ani jak človek. Vlastne jedno by bolo veľmi ťažké, a to keby som prežil svoje deti. Toto by som nechcel.

R: Ako si predstavuješ Slušné Slovensko?

T: Ja som človek, ktorý má dostatočne rozvinutú fantáziu, až veľmi si myslím, ale predstaviť si slušné Slovensko je možno aj nad moje schopnosti. Neviem či si ľudia na Slovensku zaslúžia žiť slušne, za všetko toto čo tu narobili. Ako sa dá žiť slušne v krajine, kde za prachy vybavíš všetko. Za dve kukurice, ktoré si odtrhneš na poli, ťa chcú posadiť do chládku, ale vrahov nedokážu odsúdiť. Muži rozhodujú o tom, či bude zakázaná, alebo povolená interupcia, ale na názor žien sa neopýtajú. Kňazi robia pochody za život a chcú pretlačiť zákon o rodine, ktorá je výlučne tvorená otcom mužom a matkou ženou. To, že ten otec ju bude doma znásilňovať a týrať a deti tomu budú svedkami, je už jedno, ale hlavná vec, že žijeme pekne po kresťansky. Keď si kadeháci v mestskom zastupiteľstve odklepnú novu sochu Jána Pavla II. za 40 tisíc eur a deti z bytovky sa chodia hrať na nepokosené ihrisko, kde už ani nie je vidieť pieskovisko, to je v pohode. Hlavne, že máme kus zliatiny pri kostole, ktorú nám môžu závidieť široko-ďaleko. A tak by som mohol pokračovať ďalej hodiny. Určite si viem predstaviť slušné Slovensko, len neviem či by ma z toho rovno nejeblo, haha.

Lichtle, Beton v Trenčíne na 10th Boiling Point Anniversary v 2018tom. Cvaknutý moment mi vyšiel, čo ti poviem

R: Tak si to nedojebme, haha. Díkes za rozhovor a veľa zdaru v živote.

T: Dikes Roman za záujem o moju maličkosť, nie som zvyknutý na takúto pozornosť. Dúfam, že som nenudil a dávam dole pomyselný klobúk tebe, aj každému kto dočítal tento rozhovor až do konca. Choďte sa bicyklovať, alebo s deťmi do prírody, zaslúžia si vašu pozornosť. A berte deti na koncertry! Psy nechajte radšej doma, trpia tam. MAKE FALAFEL, NOT WAR!

R: Amen Tma.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s