Snažil som sa, veľmi som sa snažil, aby som “vyhrabal špinu” na Braňa, ale jednoducho sa to nedalo. Keď sa nad tým zamyslím, tak nepoznám v mojom osobnom živote krajšiu dušu, na tejto zemi ako jeho, samozrejme keď nepočítam svoje baby.

Usmiaty pánko v stredných rokoch, haha, sorry kámo, ale sme na tej istej lodi, len tých vlasov mám viacej. Milujúci svoju rodinu, svetovú muziku každého typu, ktorý má okrem iného aj oko na fotenie. Poznáte ho z jeho kapiel ako Plus mínus či Years asleep, jeho hlas môžte počuť na aktuality.sk upútaviek aj jedného slovenského rádia, kde hrá staré rockové odrhovačky pre pamätníkov. Je veľa o čom sme sa ešte mohli rozprávať, stihli sme to čo sme stihli. Usadte sa, uvarte si čaj, dajte si k tomu horalku, nohy v teple is a must, pustite si do pozadia jednu z jeho kapely a začítajte sa do rozhovoru. Si ďábel, ďáble, OG ako má byť. Si pán…

R: Šéfko, teraz neviem, či si to pamätám dobre, ale tuším prvýkrát čo sme sa my dvaja videli bolo v čajovni v Bernoláku, kedy som organizoval koncert pre Digger zo štátov a Turtlehead zo škótska, ale zabi ma, neviem, či to je tak, ale mam to tak v hlave zafixovane. To bol tuším rok 2001-2 a bol si tam s Wayom a ešte nejakým kamošom, kapely mali ísť po koncerte k tebe spať, ale bol tam nejaký problém s veľkostou bytu… Pamätáš si na to? Či už sme sa videli predtým? Ako to celé dopadlo v ten večer?

G: No bráško, tak to si už fakt nepamätám, ale bol som na koncerte Digger a mám odtial ešte stále aj CD’čko a tuším aj tričko. No či to bolo naše prvé stretko, fakt netuším. Mám pocit že sme sa videli ešte predtým na Mladej Garde, keď sme s Why 2 Why predskakovali Davovke.

R: Ten koncert si pamätám, aj keď ma moc nebavil, veľká hala a veľke pódium, čo ti mám povedať?
Odkial si? Kde si vyrastal a čo si pamätáš zo svojho detstva? Sme približne rovnakého veku, takže si určite pamätáš na komančov, aj keď sme boli soplavé decká. Čo máš v hlave zafixované z tej doby, čo ti to pripomenie a vráti ťa späť v spominekach na prašiak pred domom?

G: No tak ja som z Petržálky, konkrétne z Mamateyovej, alebo ako to bolo za starých čias zo Zetkinovej. Moje detstvo bolo asi ako pre všetky decká nášho veku. Celý deň sme trávili vonku flákaním sa okolo panelákov na bycikloch. Kúsok od domu sme mali aj bikrosovú dráhu čo bolo mega. Neviem, moje detstvo bolo parádne. Bývali sme aj neďaleko Dunaja a Petržalské lesy boli taktiež skvelím ihriskom. Kámo ja si pamatám ako začali stavať Ekonomickú a ako tak ešte bývali rodinné domy. Fakt sme starý, haha.

R: Aj ťa niekedy pri tých naháňačkách na bicykli zrazilo auto? Mňa naštastie nikdy, ale videl som zopár kamošov nabrať staré škodovky. Aj ste chodili na stavby ohadzovať sa kameňmi a biť sa budzogánmi z tenisovej lotpičky a prepichnutých klincov skrz na skrz? Sa čudujem, že sme to vôbec prežili…

G: Tak auto ma raz zrazilo, ale nebolo to na bicykli. No kopec iných haluzí sa nám postávalo a je fakt zázrak že sme prežili, pri tom čo sme v tej dobe skúšali a robili. Napríklad sme raz boli skákať na bajkoch cez nadstavané gumy na jednom zo skokov čo mala tá naša petržalská bikroska a tým že ja som dostal BMX-ku fakt dost neskoro, chodil som tam skákať na skladačke. Samozrejme to nebol bajk robený na skákanie ani na nič tomu podobné a tak mi pri jednom skoku normálne uletelo predné koleso:) Aj keď som si to hneď vo vzduchu uvedomil a nejako som z biku zosadol a nadhodil ho, tá kostra mi tresla celou svojou váhou na hlavu. Zákon gravitácie proste neodrbeš a tak sú z toho obdobia všeliake pekné jazvy, haha.

R: Kde si prišiel k prezývke GZA? Vždy som si myslel, že Ježíš je len jeden, či to bude odnož Wu Tang Clan-u?

G: No, ono to je celé taká haluz. Na strednej sme si hodne s kámoši išli hiphop a tak sme si podávali také rapové prezývky a mne prischla táto. Moje civilné meno je Braňo, ale nikto ma tak už roky nepozná.

R: Takže to bol Wu Tang a nie Ježíš. Ježíš je len jeden, howk.

G:Tomu ver, jeden ježíš stačí si myslím, haha.

R: Máš len brata, alebo Vás bolo doma za mlada viac? Či tí ostatní súrodenci sú schovaní v pivnici na chlebe a vode?

G: Ja som vyrastal len s mojím o tri roky mladším bráchom Peťom, ale haluz je, že keď som mal skoro štyridsať, tatko odhalil, že bol predtým ženatý a že má z prvého manželstva dcéru, teda že máme s bráchom sestru. Skoro ma vystrelo a bolo to mega divné, že to pred nami dokázali s mamou tajiť skoro 40 rokov. A čo sa teda našej segry týka, nikdy som ju nevidel, len viem že je staršia asi o 3roky. Chceli sme ju s bráchom aj nejako kontaktovať a on s ňou tuším aj telefonoval, ale nejako z toho všetkého zišlo. Ale však, uvidíme, raz to stretko možno dáme.

R: Počkaj, ako si tatko nemohol pamätať, že bol ženatý predtým? To mi nevychádza…kokso – s tou pivnicou som mal nakoniec pravdu a ja, že len spravým nevkusný vtip…

G: Nebolo to tak, že si nepamätal, len nám to akosi zabudli s mamou povedať, haha.

R: Tato. Kam si chodil na základku a strednú školu? Bavila ťa škola? Ktorý si mal oblúbený predmet? Nehovor, že telesná, to ti nezožeriem, haha.

G: No ja som chodil asi na tri základky v okolý našeho baraku. Po pravde ani netuším ako sa tie školy teraz volajú, ale prvé roky som chodil na Zikovú, potom na Hočiminovú a nakoniec som skončil na Sklodowskej v Ovsišti. Musíš si ale uvedomiť, že ja keď som nastupoval do školi, tak som išiel do 1.K čo je znamenie že tých tried sa vtedy otváralo mrte. Ja som ročník 77 a to bol mega silný ročník. A tým že nás bolo tak veľa, museli nás nejako uplacírovať, tak nás presúvali. Inak ja som nebol nikdy nejako dobrý žiak. V škole ma bavil, tak maximálne dejepis, zemepis a výtvarka, haha. Na strednú som potom chodil na Polygrafickú do Rače a musím povedať, že to bola pre mňa super škola. Aj keď ani tam som nepatril medzi dobrých študentov, fakt som to tam mal rád. Riešili sme tam umenie, tlač, grafiku a fotografiu, hodne ma to bavilo. A taktiež sme mali týždeň školu a týždeň prax, čo bolo super. No najviac čo z tej školy cením sú skvelí ľudia ktorých som tam spoznal. Fakt sú to kamarátstva až do teraz a okrem iného som tam spoznal aj Hula, ktorého myslím nemusím nikomu predstavovať.

R: Kámo, to je škola, na ktorú som chcel chodiť tiež, ale už keď bolo neskoro a mal som svoje stredoškolské roky v neďalekej chemickéj priemyslovke, dnešnej novej Cvernovky, zrátané. Sme mohli byť spolužiaci.

G:To je fakt škoda, mohla byť sranda… možno v ďalšom živote, haha.

R: Ako sa taký slušák ako ty dostal k punku? Dostal si sa k punku pred MTV, či až po tom ako MTV začala vysielať? Ja ťa mám v hlave ako neo punkáča (ja viem, neo punkáč znie samo o sebe ako nealkoholicke pivo), taký ten chalanisko v širokých nohaviciach, šiltka a la Kalifornia a NOFX…tak ktoré boli tie tvoje prvé kapely? Inak mám teóriu, že si bol depešák skôr ako si pričuchol k punku, tak ako to bolo v tvojom svete? Ako ďaleko som bol od depešáckej teórie?

G: Tak depešácku teóriu si trafil na 100%, lebo ja sa vlastne stále považujem za depešáka, haha. Moja výhoda je v tom, že som nikdy nebol nijako hudobne vyhranený. Ja som, čo si pamätám, počúval vždy všetko a je to tak do dnes. Hudbu jednoducho milujem a nerobím nejaké rozdiely, no sú aj veci ktoré si samozrejme nepúšťam. Čo sa ale punku týka, začínal som klasicky so Zónou a Slobodkou. Do dnes si spomínam ako sme si kopírovali kazety, keďže sa to nedalo ešte kúpiť v obchode. Bolo to niekedy v obdobý základky cca 5 alebo 6 ročník. To bol pre mňa asi prvý punk, ale ako si správne podotkol k tej novej vlne ma asi priviedlo MTV, Green Day Dookie a Offspring Smash.

R: Je divné, že mňa tento neo punk obišiel veľkou obkľukov, hlavu som mal v Testimony a nič iné ma nezaújmalo. Domáca scéna ma fascinovala viacej. Aké kapely teba fascinovali okrem Davovky či Slobodky z domácich hrdinov?

G: No, tak ty si si išiel asi viac tvrďárny a Testimony sú samozrejme legenda, no ja som nemal nikoho vo svojom okolí kto by to v ich začiatkoch počúval, asi až na strednej som sa k tomu dostal spolu so zahraničnou HCscénou. V mojom okolí kamoši počúvali skor klasické metále, industrial, alebo klasický rock. Mal som veľmi rád aj Tublatanku, ale Slobodka bola pre mňa za mlada z toho našeho asi najviac, haha.

R: Predstav si situáciu, ideš do hornej – dolnej, 4 cenová, objednáš si čaj, keďže si slušný chalan a sadneš k detkovy za stolom a ten uvidí tvoju mikinu Bad religion a opýta sa ťa čo to je? Čo mu povieš? Ako mu vysvetlíš, čo je punk? Čo je punk pre teba a ako ťa zformoval? Je to len hudba, ktorá sa ti páči, alebo sú v ňom veci, ktoré si si zobral a privlastnil do svojho života?

G: Tak túto otázku si zabil, haha. Punk pre každého asi znamená niečo iné. Pre mňa je to skvelá hudba, druh relaxu, adrenalínu a neuveritelná zábava, životný postoj….sloboda. Mňe dal punk hrozne veľa. Priateľov, dokonalé zážitky a kopu skvelej hudby, ale kámo neviem, čo by som tomu týpkovy povedal. Skôr by som mu niečo asi popúšťal. Dal by som mu Davovku, Ramones, Sex Pistols, Nofx, Anti-Flag, ale aj No Use For A Name, Good Riddance, Green Day a Blink nech vie aké je to hudobne veľmi pestré.

R: By sa ujo asi rýchlo prežehnal a pustil do jukeboxu Moravanku, haha.

G: To je síce veľmi pravdepodobné, ale možno by sa mu to aj zapáčilo. Nikdy nevieš, haha.

R: Začala tvoja spevácka kariera vo Why 2 Why pred Plus Mínus a Years asleep? Aká bola tvoja cesta ku kapelám a vôbec spevu? Napíš nám niečo o kapelách, v ktorých si účinkoval.

G: Hej, ja som spievať začal docela neskoro. A áno, prvá kapela bola Why2Why. Za celú túto moju hudobnú kapelnú cestu inak vďačím mojich bratom Wayovi a Dodovi. Nebyť špeciálne Waya, asi by som nikdy v žiadnej kapele nebol. Ja totiž nehrám na žiaden nástroj aj keď som to teda viackrát skúšal. Bola to, ale teda moja iniciatíva, lebo ma to hrozne lákalo a bol to môj sen si nahrať dosku a zahrať koncert. Splnilo sa to všetko okolo roku 2000, kedy sme s Why2Why nahrali naše vlastne nikdy nevydané EP Louder and Better Than Before a aj sme si zahrali prvý koncert v Skleníku v Dúbravke ako predskokani Plus Minus. Už v tej dobe Plus Mínus bojovali s obsadením pozície speváka. Cibi odišiel a skúšali hrať s našim kamošom Márom z kapely No a Co z Říčan. Chvílu to síce trvalo, ale nakoniec som skončil v Plus Mínus za mikrofónom ja. Bolo to už ale celé iné, s Why2Why som si veci povymýšlal s Wayom sám, vlastne len pre zábavu, no tu už mali chalani pripravený material na naše Ep Workoholix a tak som do toho spadol zrazu na plno. Bolo to naozaj mega však som tam od roku 2001, čo je naozaj už nejaký ten piatok. Zažili sme skutočne všetko, čo sa s kapelou zažiť dá. Od hrania v malých priestoroch, pomali obyvačkách až po vypredané kluby, alebo velké festivali, či supporty našich idolov. Plus Mínus je, a na vždy ostane, hlboko v mojom srdci. A aj keď je momentálne Plus Mínus už cca 3roky neaktívna kapela, stále verím, že to ešte raz dáme dokopy. No a čo sa týka Years Asleep, tak to je presne projekt, ktorý vznikol v dobe, keď už hranie s Plus mínus išlo do nejakého fade out-u a mňe a Marekovi, basákovi v PM, to hranie proste chýbalo. Marek dal dokopy kapelu a ja som sa proste len pridal. Chceli sme, aby to ale neznelo ako Plus mínus a preto sme sa rozhodli, že skúsime niečo úplne iné. Ja som začal viac revať, aj keď teda s melodikou a náš punk vystriedal post-hardcore, ku ktorému sme mali všetci členovia blízko. Ak to niekoho zaujíma, tak minulý rok v decembri sme stihli vydať náš album Reflections, ktorý sme tento rok plánovali podporiť aj koncertmi. No osud to chcel inak a tak koncertovať začneme asi až s ďalšou doskou po skončení tejto pandémie.

R: Years asleep znie už veľmi kvalitne, by som povedal, že až o ďalšiu cenovú skupinu vyššie ako Plus mínus. Tam ste si fakt sadli ako mucha na hovno všetci, čo tam hráte.

G: Ďakujem veľmi pekne. No, je to predsa len už trošku iné. Všetci už máme čo to za sebou v iných kapelách a tie roky na scéne, proste hrajú v prospech celého projektu. Faktom, ale je aj to, že keby to nemalo mať nejakú úroveň, určite by sme s tým nikdy nešli von.

R: Pred koncertami si tiež musel ísť aspoň trikrát na hajzel vypustiť krakena, alebo si mal, či máš, rituál, ktorý musí byť…?

G: Kaaamo, totál…ja mám stres pred úplne každým koncertom. Samozrejme, hajzel je toho úplna súčasť, haha. A čo sa rituálou týka, nič také nemám, ani sme nič také nikdy v žiadnej kapele nemali, nie sme amíci.

R: Plus mínus už skončili, alebo ste len v hiatuse? Bol to dôvod začať novú kapelu, keďže rozbehnuté Plus mínus išlo na dlhšiu dobu bokom? Predsa len Years asleep je mladšia zostava a krv, okrem teba, haha, kde pri Plus mínus už sú všetci starí fotri.

G: Presne, keď Dodo ostal hrať len v Kafe, skúšali sme to nejaký čas s našim skvelým kamošom a bubeníkom Mirkom z From Our Hands, no už tam akoby nebola úplne energia a každý mal zrazu kopec svojich aktivít. Wayo má detský projekt Paci Pac a dve deti, Hulko mal Romanes a tiež synátora a tak sa to postupne nejako uzatváralo. Predsa, všetci sme rodinné typi však vieš, haha. Náš zatial posledný koncert sme ale odohrali ako pred skokani The Offspring a Anti-Flag v Bratislave, čo aj keby sme náhodou už nikdy nehrali, by bola docela pekná bodka. V Years Asleep sú chalani tak ako si hovoril cca o 10 rokov mladší, čo samozrejme hrá v prospech a okrem mňa tak nikto nemá ani nejaké silné záväzky, tak tam sa to ešte dá. A ako som už hovoril, ja verím že aj s Plus mínus ešte príde čas kedy si spolu opäť všetci zahráme.

R: Počuj a ako sa hralo pred Offspring a Anti flag? Aj si Vás pozreli, či boli v backstagi? Stretli ste sa s nimi či bavili? To som ani nevedel, že hrali v Bratislave.

G: Kámo super sa nám hralo. Pre nás to bol ďalší splnený sen a obe kapely zahrali skutočne výborne. Neviem či si nás Offspring pozreli, ale Anti-flag som tam zahliadol keď sme hrali. Offspring boli trošku za hviezdy s obrovskym managementom. Ja som mal dokonca dohodnutý rozhovor z niekym z kapely pre rádio, lebo Antena rock boli v tej dobe tušim partnerom celej akcie. Na rozhovor som dostal nakoniec Noodlesa gitaristu kapely, ktorý došiel spolu s nejakych ochrankárom. Ten mi oznámil, že na celý rozhovor mám len 10 min. z čoho ma skoro jxblo. Mal som totiž samozrejme ako fanúšik a niekto koho tá kapela naozaj hudobne ovplyvnila otázok tak na hodinu minimálne. V každom prípade bol Noodles super a som rád, že som s ním mohol, aj keď len krátko pokecať. Podarilo sa nám aj votreť na fotenie s fanúšikmi, ktorý si zaplatili meet and greed a tak máme aspoň niektorý fotku s celou kapelou, ale inak sme sa k nim veľmi nedostali. No s Anti-Flag som sa ja bavil dlho aj po koncerte. Boli veľmi milí a dokonca som im pomáhal vybaviť nejaké veci, keďže sa rozhodli spontánne natočiť v Bratislave klip, čo bola slušná haluz, haha.

R: Plus mínus vznikol po rozpade, respektíve odchode Waya a Doda z Iné kafe, mali ste s Plus mínus ambíciu konkurovať Iné kafe, alebo ste chceli ostať viac v undergrounde? Aj keď ty si tam prišiel neskôr, aká bola vaša ambícia či cieľ? Mne ste skôr prišli ako návrat ku starým koreňom a skočili ste si aspoň o dve poschodia nižšie ako Kafe, aj keď…tak kde je pravda?

G: Tak tá ambícia konkurovať Kafe tam bola podla mňa úlne na začiatku, keď tam bol ešte Cibi. No ono to bolo celé asi zapríčinené aj tým že sa tie kapely medzi fanúšikmi stále porovnávali. Keď som ale prišiel do kapely ja, hodne sme pritvrdili a slovenské texty sme zamenili za angličtinu. Takže sme sa hodne od Kafe odlíšili a ľudia to pochopili. Samozrejme, počúvajú nás podobný fans, ale….takto…Kafe priniesli do Československa tento nový druh punku a to už im nikto nezoberie a tým pádom sme pre nich nikdy konkurencia neboli.

R: Keď som Vás videl s Plus mínus, a oprav ma keď sa mýlim, tak vizuál kapely a pódiová šou bola určite diskutovaná ešte pred vystúpením. Myslím tým, že ste si dali záležať aj na tom ako to “predáte” na koncerte, lebo tá energia tam bola a aj šou musela byť – klasik by povedal, že to bolo na parádu. Mal si svoje pasáže, kde si proste musel vyskočiť, aj keď sa ti nechcelo či si musel, lebo to bolo naštýlované?

G: Na to sa ma veľa ľudí pýtalo, ale my sme to fakt necvičili ani nezladzovali, ani nič podobné. Celé to bolo o pocitoch pri hraní. Sem tam sa nám podarilo dokonca vyskočiť naraz a mali sme z toho radosť, no nebolo to nikdy úplne plánované. Nás vždy bavili kapely, ktoré robili show a nielen stáli na pódiu a odohrali. Tak presne to sme sa snažili robiť aj my. Nestáť na jednom mieste bol úplny základ a ostatné sa už nejako spravilo, haha. U nás a ani v Čechách to totiž v tej dobe nebolo úplne štandardom. Aj keď, boli tu aj vačší frajeri v live vystúpeniach, napríklad naši kamoši z Firestars, z českých Stepson, alebo z Davovky, tý to vedeli tiež poriadne rozbaliť.

R: No pri tej Davovke by som povedal, že sa hýbal vždy len Jano, ostatní členovia to zdravému pohybu nedali čo si ja pamätám, ale Firestars, čaute chalani, boli masakrálny aj hudobne, aj ako ľudia a šou mali energickú.

G: To hej, v Davovke sa hýbal vždy len Jano, ale robil to tak geniálne, že mu patrilo okamžite každé pódium na ktorom kedy stál. A čo sa Firestars týka, tak každý kto ich len jeden krát v živote videl hrať, vie presne o čom sa tu bavíme.

R: Kde sa ti najlepšie hralo? Kde ste mali najväčšie publikum?

G: Fuuuu, to je ťažko povedať. Vždy sme milovali hrať doma v Bratislave, ale Praha bola vždy mega a super koncerty boli vždy aj na Morave, tak sme hrozne radi chodili.

R: Stále platí, že čo sa stane na turné, ostane na turné a všetci členovia musia o veciach mlčať do konca svojho smradlavého života, haha, alebo sú aj historky, ktoré sú povolené? Čo bola tá najbizárnejšia vec čo sa Vám stala na turné a nebudeš pre to ukameňovaný ani doma či od ostatných?

G: Kámo, ty ma poznáš a vieš že ja nie som úplne párty zviera, ale za tie roky sme toho zažili fakt hrozne veľa. Jasné, sú veci ktoré, sa doma nehovoria a sú veci na ktorých sa budeš zabávať do konca svojho života. Sakra, žažili sme fakt všetko. Ja osobne milujem spomienky na koncerty, ktoré sme hrali s našimi bratmi z kapely From Our Hands. Tých koncertov bolo veľa a vtipných spomienok je ešte viac. Čo môžem spomenúť je, že sme hrali niekde v Bardejove, v klube kde že vraj strašilo. Lokálci nám povyprávali príbehy o tom ako zavrú večer uprataný klub a ráno majú rozhádzané stoličky a podobne… a my sme všetci boli celý večer ľahko zosratý, haha.

R: Ako si zosúladil rodinný život s kapelou? Nebudeme si nič hovoriť, kapeli ťa neživia a ani nikdy neživili, čo ti preblesklo hlavou, keď ti žena oznámila, že je tehotná? Máš dve krásne baby, už sú veľké, ako zosúladuješ rodinný život s kapelami? Víkendy sú pre kapely dôležité na hranie, ale tiež čas pre rodinu. Kua, ako rátam tak rátam, vždy mi tam výjde len jedna odpoveď, tak ako to robíš?

G: Ja som bol vždy rodinný typ a rodina je pre mňa najviac, tak keď som sa dozvedel, že čakáme prvé bábo, bol som vo vytržení a neopísatelne som sa tešil. V tej dobe som ale okrem roboty a hrania, chodil ešte dialkovo na výšku do Trnavy, kde som študoval masmediálku.
Kámo, na začiatku to vôbec nebola sranda. Po necelom roku som školu nechal, lebo som to študoval diaľkovo cez víkendy a v tej dobe sa nám narodila naša prvá dcéra Ester a ešte k tomu sme normálne hrávali. Bol to slušný masaker. Ja mám mega štastie, že mám dokonalú manželku, ktorá ma v hudbe vždy podporovala a tak sme len hrávali menej. Tým, že sme sa tým nikdy neživili ako si hovoril, museli sme zaradiť troška kludnejší režim a začali sme hrávať tak max dvakrát do mesiaca, plus nejaké to týždňové až dvoj týždňové turné čo nám vlastne aj stačilo. Tak to už potom fungovalo aj pri druhej dcére, Vande a vlastne to tak je až do teraz. No treba povedať aj to je, že keď hráš v kapele nie sú to len víkendy, kapela musí aj skúšať a tak si jeden alebo dva večeri z týdňa po práci v skúšobni…nechápem ako sme to kedysi dávali. Mal by som tej mojej žene nohy bozkávať. Teraz hráme len sem tam a je to skôr o tom skúšaní, takže to máš ako takého koníčka ja jeden krát do týždňa a to sa už dá.

R: Človeče, tak túto pasáž musíš dať čítať svojej žene, navarí ti segedýnu, že sa z toho posereš. Krásne, haha. Pozdravujeme žienku. Top girl.

G: Hej moja žena je proste geniálna, ale tak aj ty si mal v živote šťastie.

R: Ja si vôbec nesťažujem ďable. Čo baby na to hovoria, že tatko už má po 40tke a stále sa snaží skákať na pódiu a potiť sa za benzín naspäť domov. Robíš aj rodinné zájazdy na koncerty?

G: Super je, že sa mi podarilo preniesť koncertné nadšenie aj na moje baby. Síce počúvajú také tie babské pop klasiky, ale nepohrdnú ani punkom, rapom, rockom, alebo aj poriadnym hardcorom. Hoci kedy im púšťam Parkway Drive, Ice Cuba, Dreho, A Day To Remember, či Blink a oni si to aj spievajú. Boli aj na pár mojich koncetoch ešte s Plus Mínus a boli aj na tom zatial poslednom s The Offspring. Ja myslím, že to chápu a že ich to na mňe aj baví. Som proste iný otec, ako otcovia ich spolužiakov.

R: Bože, viem o čom hovoríš. Bol som na stretávke zo strednej školy, mi odpálilo dekel ako ten život ľudí znormalizuje a tak nejako nalinajkuje. Keď ta iskra zhasne, je už ťažko ísť späť a možno ani kríza stredného veku a nastrelená naušnica do ucha to nezachráni, haha.

G: Ani kérky, haha.

R: Idem sa hanbiť do rohu po tomto.
Poznáme sa už pár rokov, ale ako ťa tak sledujem takto na dialku z emigrácie, mám z teba pocit, že ty nerád ideš do konfliktov, argumentácie či vyhrotených situácii a radšej si v pozadi. Ťažko ťa čítať, tak chcem vedieť, čo ťa vie nahnevať, rozzúriť a poznáš aj nejaké škaredé slová, ktoré aj sem tam použiješ? Existuju svedkovia, ktorý ešte žijú, ktorý by to vedeli potvrdiť?

G: Tak to je úplna pravda, ja fakt nenávidím konflikty a vyhrotené situace, ale keď žiješ na tejto planéte nevyhneš sa tomu, haha. Samozrejme, že som už milionkrát vybuchol, aj som sa kopec krát s bárs kým dohádal. Pravdou, ale je že mám rád klud a dobrých ľudí a rád s ľuďmi aj vychádzam. Dementom sa snažím vyhýbať čo sa len dá a čo sa nadávok týka, tak to si vybúchávam v robote a po skúškach, domou to veľmi nenosím.

R: Brácho, ako si sa dostal k foteniu? Čo, či kto ťa inšpiroval zobrať foták a ísť fotiť? Dokonca si to dopracoval k tomu, že dneska už fotíš profesionálne pre Aktuality. Táto cesta musela byť zdĺhavá a ťažká dostať sa do sveta plateného fotografa. Povedzme si na rovinu, to že človek vlastní drahý aparát ešte neznamená, že je fotograf a má oko. Hovor a prehánaj, aká bola cesta a čo ťa pri tejto práci napĺńa? Sleduješ práce iných fotografov?

G: No to nebola úplne ľahká cesta, to máš pravdu. No musím povedať, že aj ty máš na tom svoju zásluhu bráško, ty si bol jeden z tých, ktorý ma inšpiroval k tomu, že som si prvýkrát zobral foťák so sebou na koncert, ale všetko to začalo asi už na strednej. Síce som sa foteniu nijako extrémne nevenoval, ale mal som to rád a už v tej dobe som obdivolal napr. Antona Corbjina, ktorý bol už v tej dobe dvorným fotografom pre mojich oblúbencov Depeche Mode. Pre fotenie som sa, ale zapálil aj kvôli mojmu bráchovi Braňovi Šimončíkovi. Ten patrí už nejaký ten piatok medzi svetovú elitu módnej fotografie a ja som mal to štastie, že som mohol jeho cestu sledovať z prvej rady. No pre mňa to bolo na začiatku len o fotení rodiny, kamošov a zábave. Až keď som bol v Austrálii, som sa začal pohrávať s myšlienkov fotenia. Tam som si kúpil svoju prvú zrkadlovku na film a aj keď som to nebral teda nejako vážne, začal som skúšať nefotiť len na automate. Viac som sa do toho celého dostal v období asi 10 rokov dozadu. Zaplatil som si seriózny kurz fotenia a stretol zaujímavých ľudi. Tam som pochopil, že toto by mohla byť moja cesta. Dokonca som v tej dobe aj pár rokov chodil s Braňom Šimonšíkom po jeho, už vtedy veľkych foteniach ako jeho asistent, čo bola velká škola. V tej istej dobe som začal fotiť rozne akcie, protesty, módu a aj koncerty a celé to do seba začalo zapadať. Dostať sa fotiť bez väčších skúseností do médií, alebo kamkoľvek je utópia. Ja som mal šťastie, môj kamoš Dávid už pracoval pár rokov v redakcií Aktuality.sk ako fotograf a keď sa jeho kolega rozhodol redakciu opustť kvôli štúdiu v zahraničí odporučil ma. To bola moja šanca. Teraz som v Aktuality.sk už tretí rok a som strašne vďačný že tu môžem byť a robiť to čo ma baví.

R: Ako sa ti tam pracuje hlavne po tom, čo Vášho kolegu Jána Kuciaka a jeho snúbenicu zavraždili, chápem, že toto bude stále citlivá téma, ale rád by som vedel ako to prežívate v redakcii aj po dvoch rokoch? Ako to ovplivnilo tvoj život a pohľad na slovenskú spoločnosť?

G: Pre všetkých to bolo tažké. Veľmi tažko sa to celé aj popisuje. Ja som v tej dobe pracoval v Aktualitách len pól roka, no zasiahlo ma to tak ako všetkých. Bolo to hrozné obdobie a myslím, že sme to ešte stále úplne neprekonali. Ono sa to celé totiž v etapách vracia. Vražda, vyšetrovanie, súd a stále nie je koniec. Ovplyvnilo nás to všetkých, celú spoločnosť a už teraz je jasné že Janova a Martinina vražda je to, čo si budeme všetci už navždy pamätať. Ten strach, beznádej a vytriezvenie. Tak ako veľa ľudí, ani ja som si možno do tej chvíle úplne neuvedomoval vážnosť práce investigatívnych novinárov, tá vražda zmenila môj pohlad na veľa veci. Dôležité však je aj to, že ich obeť nebola zbytočná. Ich vražda zmobilizovala naozaj celé Slovensko a aj to, že dnes máme skvelú prezidentku a vládu bez Smeru je taktiež dôkazom toho že ľudia chceli zmenu. Aj keď to táto vláda veľmi nedáva a stále máme v parlamente Kotlebovcou je tu nádej, že tu raz môže byť dobre a to je na začiatok dosť slušné.

R: Kámo, včera sa to prelomilo už aj pre hnedé hovná. 4 roky a 4 mesiace a fúzik s veľkou pravdepodobnosťou pôjde natvrdo sedieť. Ja len dúfam, že to ešte potvrdí ďalší súd.

G: Tak ja by som sa ešte úplne netešil. Už ich raz nerozpustili a tak budeme asi oslavovat až po verdikte najvyššieho súdu.

R: Žil si zopár rokov mimo územia Slovenska. Máš za sebou život v Austrálii či Čechách, ale vrátil si sa domov, čo ťa zahnalo späť? Nepáčil sa ti život na západe so všetkými výhodami? Prečo si sa vrátil? Nelutuješ to, keď sa pozeráš na to čo sa stále doma deje, či je to ten pocit byť tam a teraz a snažiť sa to napraviť a spolu podielať sa na zmene? Čo hovoríš na posledné volby? Máš aj ty pocit trpkého víťazstva, či si spokojný ako sa to vyvinulo?

G: Áno, žil som cez rok v Prahe a cez rok a pól v Austrálií. Bolo to skvelé obdobie a nedám naň dopustiť. Prahu a Sydney považujem za svoj druhý domov, no ťahalo ma to späť. Poďme ale po rade.

Do Prahy sme sa presťahovali okolo roku 2001 všetci z kapely, lebo sme v tej dobe hrávali viac Čechy ako doma a musím povedať, že to bolo mega. V tej dobe sme fakt hrávali veľa a keď sme nedali 200 koncertov ročne tak ani jeden. Veľmi rád na toto obdobie spomínam a asi vieš, že sme tam aj nechali našeho gitaristu Lochnesa, ktorý sa v Prahe nakoniec aj oženil, haha. No Praha bola taká prestupná stanica ďalej. Po Prahe sme s Wayom rovno vypadli do Austrálie, kam za nami mal prísť aj Dodo. No to nakoniec nevyšlo úplne podľa predstáv, ale aj tak to obdobie tam stálo za to. Život v Austrálii bol naozaj úplne iný ako tu. S Wayom a kamošmi sme si užívali more, klud, skvelé koncerty a taktiež sme pripravovali material na novú dosku. Nebolo to len o zábave, na to aby sme mohli mať víza, museli sme navštevovať Centrál College, kde sme obaja študovali IT a aby sme mali z čoho žiť, museli sme makať. Ja som pracoval viacmenej celý čas v kuchyni a musim povedať, že som sa tam naučil docela slušne variť, haha. Skvelé bolo aj to, že keď si makal, mohol si si naozaj dovoliť docela pohodový život. Dom na pláži, jedlo v reštikách, žúry, koncerty, jednoducho vysoký nadštandard, čo bolo skvelé. Pre mňa bol, ale najväčší problém, že mi ostalo doma srdce, moja frajerka a terajšia manželka tam jednoducho za mnou nechcela ísť a keď Dodo nedostal víza, bolo to jasné znamenie na ústup. Ono to bolo v tej dobe ale veĺmi jednoduché, staral som sa len o seba, teraz by to bolo asi iné. V Prahe aj v Sydney mi bolo úplne jedno čo robím, chcel som sa hlavne zabávať a vedieť zaplatiť veci a v tom je asi ten najväčší rozdiel. Ja si inak nemyslím, že sa tu máme najeko zle, samozrejme, nič nie je ružové, ale ako sa hovorí, môže byť aj horšie. Keď si zoberieš Prahu, Češi majú svojich problémov asi tak ako mi a na čele krajiny majú múmiu. Austrália sa môže zdať v pohode, ale aj oni majú určite svoje. Ty to musíš vedieť najlepšie, hen čo sa deje v Anglicku od referenda o Brexite. Všade je niečo, treba sa asi nastaviť tak, že vidíš svetlo na konci tunela, nech je akokoľvek slabé. Čo sa týka posledných volieb u nás, tak ja som bol vlastne sklamaný. Smer aj po všetkých tých prúseroch skončil druhý, Kotleboci skončili veľmi vysoko a PSko, ktorých som volil ostali nakoniec za bránami parlamentu. Faktom, ale je, že som si nevedel z ponuky do poslednej chvíle vybrať a vlasne ani neviem, čo bol ten impulz, že som to nakoniec hodil PSku, kedže si myslím že napríklad práve oni nezvládli vôbec poslednú fázu predvolebnej kampane a robili jeden kix za druhým. A či to dopadlo dobre? Neviem, moc sa tej novej vláde nedarí presvečiť. Ideáli ostali niekde v predvolebných frázach a myslím že im ani táto situácia s koronou veľmi nepomáha.

R: Osobne som volil PS tiež, už len kvôli ich eko programu a supportu proti nazi demoškám voči ĽSNS. Sú tam ľudia čo sa pohybovali v eko a ľudských právach scéne 90tych rokoch, takže určite niekto, komu verim, že nie sú to len také máničky, ktoré sa dali dokopi pred voľbami, aby plnili sny oligarchom. Kámo, to je naša generácia v pohybe.

G: Určite to niesu žiadny Sorošovský agenti ako ich niektorý nálepkovali. A ja by som bol rád, keby sa dokázali zmobilizovať kľudne aj ďalšie mladé strany, ktoré trošku rozvýria tento politický stredný prúd.

R: Keď si unavený a nechce sa ti ďalej, čo ti pomáha dať sa znovu na nohy a ísť ďalej?

G: Povzbudenie mojej manželky, usmev mojich detí, pritúlenie Blua nášho psa, polievka pho a redbull, haha. Jaké klišé, čo?

R: Úplné, ale chápem to, ja to mam tiež tak. Rodina, Zoe, skejt a polievky ma tiež zrovnajú do normálu, takže klišé, ale krásne klišé, haha. Len s tým Redbullom kámo lahšie, mal som kolegu, čo to pil denne ako vodu a v 32 rokoch ho piclo a už je six feet under.

G: Chvala bohu to už nedávám ako kdysi, takže snáď som safe.

R: Ako sa ľudia v tvojom blízkom okolí postavili voči Covid pandémii? Máš aj ty vo svojom okolí ľudí, čo si myslia, že to má na svedomí Bill Gates či 5G vysielače, ktoré ešte ani neboli postavené, haha? Ako to riešiš, keď si otvoríš facebook a tam nejaký lolo, čo ho poznáš roky vyrukuje na teba s argumentami z Vysokej školy života?

G: Kámo chvala bohu ich tam nieje veľa a ak sú, tak len nejaký FB kamoši, ktorých vlastne nepoznám a je mi ukradnuté čo si myslia. Na jednu stranu mi je ich ľuto, ale je to asi zavinené aj tým, že ľuda začínajú byť zmätený zo všetkého čo sa na nich z medií valí a proste sa rozhodnú veriť, tomu čo je im pohodlné a čo je pre nich jednoduchšie na pochopenie. Oni totiž nerozdelujú zdroj, je im jedno či to je Infovojna, Hlavné správy, Smečko alebo Aktuality, oni si nájdu vlastnú a im pohodlnú pravdu. Tak je to s covidom, s rúškami, s 5g aj so Sorošom a neziskovkami. Ale tu asi nieje, žiadne relevantné riešenie.

R: Úplne som zabudol na tvoju prácu v rádiu. Pracuješ tam len v nejaký stanovený čas, alebo ad hoc, že len keď ťa potrebujú? Ako si sa dostal do Rádia? Ako sa volá to rádio čo tam robíš? Aký máš vysielací čas a o čom vysielaš? Musí to byť zaujmavá robota a zmena. Robíš tam ešte?

G: No s tým rádiom je to taká haluz. Robím v rádiu Anténa rock a robil som tam za 3 roky, ktoré tam som viac vecí. Začal som v relácií Classic Rock Show, kde som púšťal rockové klasiky do roku 2000. Veľmi ma to bavilo a práve kvôli tejto relácií som si pospomínal na kopec dobrej muziky, ktorú som už dlhšiu dobu nepočul, čo bolo mega. Potom som robil takú rubriku o mladých, alebo menej známych slovenských kapelách, čo bolo tiež výborné, lebo sa do playlistu fakt dostali aj kapely, o ktorých veľa ľudi nikdy naozaj nikdy nepočulo. No a teraz ako začal tento korona prúser sa porušilo programovo veľa vecí a tak už tam robím naozaj len málo a skôr sem tam vypomáham a hosťujem v rubrike Backstage, kde sa rozoberajú rôzne veci ohľadom koncertov a podobne. A ešte som dávnejšie pre rádio písal taký blog o koncertoch, ktoré som zažil, takže všetko možné. Pre mňa, aj keď tam už trávim naozaj len veľmi málo času, a hudobne by som vedel programu rádia hodne čo vyčítať, je to stále taký splnený sen a výborná životná skúsenosť.

R: Napíš nám niečo o tvojich naj 5 albumoch, ktoré najčastejšie hraju v tvojom prehrávači. Uprednostnuješ vinyl, alebo digitálnu formu?

G: tak to si ma zabil…5 albumov je fakt málo.

R: Hold, život nie je pěříčko.

G: Čo sa média týka, tak kupujem už nejaký ten piatok len vinyli, ale počúvam najviac asi streamy ako Spotify. A tie dosky?
Teraz som sa ako správny depešák začal hodne vracať späť k syntákovému popu a počúvam poslednú dosku Erasure – Neon.
Počúvam aj posledného pop-punkového Machine Gun Kellyho – Tickets to my downfall.
Liama Gallagera a jeho MTV Unplugged.
Veľa si idem Bowieho staré dosky, ale za všetky dajme David Bowie – Legacy, čo je výber.
A na koniec dajme aj poslednú dosku Anti-Flag 20/20, tá ma naozaj veľmi baví.
Ja skutočnej neriešim štýl ako vidíš.

R: Vidieť, že si starý pes. Pridaj tam Roxette, Righ Said Fred a máš soundrack pre prvohoniča nášho veku, haha.
Vyber ešte pre nás svojich naj päť fotiek čo si odfotil a napíš nám niečo o tom kedy to bolo, čo sa odohrávalo a prečo sa ti páčia práve tieto?

G: Jáj kámo ty mi dávaš.

Protest proti Babišovi – bol asi vôbec najväčší protest post komunistickej éry, fakt neuveriteľný zážitok a tých fotiek mám odtiaľ hrozne veľa, tak som vybral jednu z tých naj.

Súd, colour výber – toto je jedna zo série fotiek z procesu ohľadom vraždy Jána a Martiny. Ja som sa s kolegami venoval dokumentovaniu celého procesu a tak aspoň jedna fotka musí zastupovať aj túto etapu mojej práce.

Legendárny Johnny Rotten z koncertu P.I.L. v MMCčku. Mal som so sebou len foťák na film a slušne to vyšlo podľa mňa…mám ju proste rád.

Ako som ti hovoril že jedna z mojich najobľúbenejších slovenských kapiel je Slobodka, tak toto bol splnený sen. Fotil som im totiž oficiálne foto tuším na rok 2016.

Toto bola úplna haluz, išiel som s foťákom na koncert, pre mňa do vtedy neznámych Trophy Eyes, do legendárneho Očka a aj keď tam bolo len možno 30 ľudí ma tí chlapci zabili! Dnes patria k veľkým austrálskym bandám a ja ich od toho koncertu úplne zbožňujem, aj keď teda trošku vymäkli chlapci.

R: Díkes Gza za rozhovor, nech sa doma i v práci darí, zdravičko slúži, decká poslúchaju a nech to hlavne fotí ako namydlený blesk.