Majto Cagala

Milovník literatúry a metalu, drtič hlasiviek v hardcore punkovej kapele Tendencie, recenzent webového zinu Death fist, muž s najdlhšou bradou na slovenskej scéne, ktorého poznám a našlo by sa ešte viacej na popísanie Majta. Sadli sme si v pandémii a porozprávali na dialku o jeho živote a starostiach. Nebudem to naťahovať. Páni a dámy, nech sa páči, Majto Cagala, pánko v rokoch, ktorý má čo porozprávať o našej scéne, ale aj tej metalovej, ale hlavne veci z jeho života.

Majto v pracovnom nasadení

R: Majto, ako žijes? Všetko v poriadku v čase izolácie? Čo robievaš, keď si teraz zavretý doma, alebo naopak, máš možnosť ísť do práce?


M: Zdarec, šefino! Ale veď aj celkom fajn. Nesťažujem sa, ako väčšina ostatných, neplačem, nenadávam, bo do práce chodím a sociálne kontakty s asociálmi mi nechýbajú.

R: Koho máš na mysli, tými asociálmi? Inak musíš byť veľmi slušný chalan, keď ani nehrešíš ani neplačeš, ale len do práce chodíš…


M: No predsa všetkých tých “slušných” občanov, čo vyštudovali VŠŽ (Vysokú školu života) a všetko vedia a stále majú potrebu sa o svoje vedenie deliť s ostatnými. A v práci už je to tak, že sa dosť obmenilo osadenstvo, tak v podstate zanikla stará dobrá partia, s ktorou bol vždy kopec srandy v robote i mimo nej. Teraz už si len bez väčších emócií odrobím svoje a odchádzam.


R: Vysoká škola života, mám pocit, že túto školu absolvovala majorita svetovej populácie a ja furt hľadám, kde si ten diplom ísť zobrať a vyložiť si výložky…


M: Ja už rezignujem. Je to také, hm, tragikomické je asi najlepší výraz.


R: Ako si strávil vianočné sviatky? Čo rodina? A dostal si niečo dobré od Ježiška? Či od Santu?


M: Vianočné sviatky som strávil relaxom, masívnym čítaním rôznej literatúry, aj nejaké tie novozakúpené placky som povrcel na gramofóne (no i tak prevažovali staršie tituly, čo som dlho nepočúval), ale aj tradičnou nekontrolovanou konzumáciou údenín a iných vecí (áno, furt som mäsožravec). Aj sa mi to trošku vypomstilo, že som musel zjednať nápravu a zmeniť trochu životosprávu. No inak sme strávili príjemné chvíle v úzkom kruhu. Darčeky nejaké boli (krom tradičných ponožiek a trenclov), pribudla mi nejaká tá kniha, kozmetika (asi tiež tradične), hudobné nosiče som si tradične zaobstaral sám o čosi skôr…


R: Ako prebiehaju vianoce u Vás doma? Máš nejaký špeciálny rituál čo musí byť na stole či pod obrusom?
M: Žiadne špeciálne rituály, taká rodinná pohodička. Príprava jedla, stolovania, potom spoločná večera po nealko prípitku.


R: Nikto u Vás doma nepije? Inak u nás tiež nie je tradícia pripiť si za štedrovečerným stolom, ale peniaze pod obrus dávame a aj oplátky s medom a cesnakom si dáme, ja teda len s medom, nemám rád cesnak na mede.

M: Nie, nepijeme a oplátky s medom máme aj my, len bez cesnaku. Len som nezachádzal do detailov.

Tendencie – Nákaza

R: Aké hudobné nosiče si si teda zadovážil? A aké knihy si vyfasoval? Niečo zaujímavé? No šak sa neokúňaj a reč, čo tvoje očiská lúskaju.


M: Zopár albumov starých UK kapiel (Peter And Test Tube Babies, Chron Gen, Chaotic Dischord), nejaké české a slovenské veci rôzneho veku (Rožava, posledné 2 tituly Ramchat, no á Davovka, splitko Rúbanisko s Time Of My Life, Už Jsme Doma, Stollen Life, Lucifer Efekt….), nejaké platne anglánov Active Minds, zopár sedempalcov…. Z kníh nejaké tituly od Ďura Červenáka, Jozefa Kariku a v bazáre som kúpil biografiu Motorhead. Plus zopár fanzinov, ktoré sú už dnes tak rozsiahle, že sa kľudne môžu radiť po boku kníh. Z autorov mám rád práve Ďura Červenáka. Mám od neho všetky tituly. No rád čítam kadečo. Či už nejaké historické romány, detektívky, ale aj thrillery, či faktografiu. Minulý rok som sa dal aj na e-knihy. Mestská knižnica v Prahe ich poskytla zdarma na stiahnutie cca 1400 titulov, tak som poťahal veci, čo som nikdy nečítal – starých autorov ako Alois Jirásek, Karel Čapek, Karel Poláček, Vladislav Vančura, no aj menej starých ako Hrabal, Škvorecký, Kratochvíl, Urban, Souček a veľa iných. Za cca 9 mesiacov som ich zdolal 65.


R: Vieš sa celou dušou ponoriť do deja? Ja osobne nemôžem čítať romány, moja hlava jednoducho rýchlo zablúdi a nesústredí sa, keď sa tam deju rozsiahle opisy a dialógy. Ja mám radšej literatúru faktu, politické veci, rozhovory so zaujmavými ľuďmi, biografie či historické veci. Všetko ostatné mi robí len bolavú hlavu. Si ten typ človeka, že sadne a za deň prečíta celú knihu na jeden dych? Čo musí mať dobrá kniha u teba? Aký pocit vyvolať, aby bolo tvoje srdce aj hlava ukojená?


M: Nemám problém s ponorením do deja. Dokonca mám blbý zvyk vždy čítať viac kníh naraz a tieto striedam podľa momentálnej nálady. Rozsiahlymi opismi ma doslova ubíjala len kniha “Muž, ktorý sa smeje” od V.Huga, tam som úplne odpadával z nekonečných niekoľkostranových opisov nejakej budovy a pod. Na druhú stranu, dosť podrobné opisy používal aj Alois Jirásek a tam mi to naopak vôbec nevadilo. Dobre sa mi čítajú aj knihy Dušana Dušeka, do tých sa dokážem ponoriť a prečítať ich na jeden záťah. Čo musí mať dobrá kniha? V prvom rade upútať moju pozornosť a mať istý šmrnc a tempo. Nemám rád naťahovanie a nezrozumiteľné odbočky. Od kníh očakávam len jeden výsledok. Odpútanie mysle od bežných starostí a reálneho sveta a uvoľnenie. Skrátka dokonalý duševný a mentálny relax.


R: Začali sme tak vianočne, ale zaujíma ma, pred tým, než skočíme do punku, čo si myslíš o situácii na Slovensku? S novou vládou Matoviča, jeho katolibanská banda, Sulíka, čo nemá problém si zájsť počas pandémie na demošku organizovanú popieračmi covidu, predsedu parlamentu Kollára, ktorý robí počas pandémie taxikára misskam a do toho sebevražda Lučanského a celá ta horda allformilan porovnávajuca smrť Jána a Martiny s jeho sebevraždou? Kedy bude na Slovensku normálna vláda a ľudia triezvo premýšlať?

Majto Tendencie


M: Začnem asi od konca. Normálna vláda na Slovensku asi nikdy nebude, bo triezve premýšľanie sa tu veľmi nenosí a je skôr povahovou vadou človeka. Nečakám nič od ľudí, čo za svojho národného hrdinu považujú odsúdeného zločinca (Juraj J.), za martýrstvo sa klaňajú inému odsúdenému vojnovému zločincovi (Jozef T.), či opakovane volia do najvyšších štátnych pozícií rovnaký morálny odpad už 30 rokov. Potom sa ani nečudujem, že fandia novodobej gov-mafii a ich ľuďom, vykrikujú s hnedou lúzou, čo neponúka žiadne riešenia, no masám stačí, že nahlas kričí. Čo sa týka poslednej samovraždy, je to iste tragédia, no nik akoby nechcel vidieť, že tento čin má aj druhú stranu a svoje príčiny, no vysvetľovať hluchému je zbytočné.

Katolibanské hordy, čo schvátili opraty a ženú sa do ďalšej krížovej výpravy, to je pre mňa absolútne dno. V čase, keď treba riešiť niečo iné, dôležitejšie, sa tu niekto ide hrať na záchrancu nenarodených životov a pod. Dôchodkyňa Anna Zet by mala uvažovať nad inými vecami, rovnako ako aj ostatní predstavitelia tohoto bigotného krídla. Na jednej strane som rád, že isté veci dostali svoj nový rámec a veci sa hýbu iným smerom, no na druhej ma desí miera tolerancie, ktorá sa dostala činnosti týchto zo stredoveku vytiahnutých figúrok. Normálne čakám, kedy na námestiach vzbĺknu prvé hranice. A čo sa týka ľudí, ktorých okolo seba zoskupil “šušťákový supertata” Boris Ká, a ich vystupovaním na verejnosti, to už ktosi predo mnou nazval veľmi výstižným termínom “papalášizmus”. Zas vznikajú ďalší “naši ľudia”, pre ktorých neplatia pravidlá.


R: Amen tma k tomu bratku, plne s tebou súhlasím. Tak teda, poporiadku, kde si sa narodil a kde si vyrastal? Máš súrodencov? Vyrastal si v milujúcej rodine, alebo bol doma bum-bác neplecha?

Majto, domáci archív


M: Narodil som sa v Trenčíne (najbližšia pôrodnica vtedy), no vyrastal som v malej dedinke pri Piešťanoch. Podľa toho vyzeralo aj moje detstvo. Mám dvoch bratov a zázemie sme mali skvelé. Naši obaja robili na smeny, takže sme sa často všetci videli len cez víkendy. Nežili sme si nad pomery, no neboli sme ani extra dolu. Tak akurát. Mali sme sa čím hrať, mali sme čo jesť, aj na výlety nás naši brávali, buď do ZOO, do kina, či do prírody, skrátka mali sme dostatok lásky. Bývali aj tresty, však sme aj čosi povymýšľali, no žiadne týranie, abo čo. Bežné kriky, nejaká tá na zadok, v staršom veku po pysku, zákazy a tak, no vždy oprávnené. He-he.


R: Toto ma zaujíma, za čo si dostal naposledy od rodičov, pamätáš si to ešte? Ja si pamätám len raz, že som dostal po hlave a to keď sme sa so segrami prechádzali v letnej búrke po parku so psom a otec bol vyplašený, že kde sme, lebo mu v parku zabil pár kamarátov v detsve blesk. Sme prišli domov a každý jeden dostal po hlave takú ranu, že som mal hviezdičky, ale jedno je isté, že som vedel, že sa o nás bál a zaslúžili sme si to, ale to bolo asi tak prvý a poslednýkrát. Viem si, ale predstaviť, že keď ste traja bratia, to muselo byť rodeo. Čo to bolo naposledy u teba teda?


M: Naposledy asi niekedy kol 18-ky za alkohol. Nie že by som potom už sekal dobrotu, no fyzicky už sa to nikdy neriešilo, len ústne. Najmladší bol vtedy ešte mláďatko trojročné, tak nestihol tie naše zbojstvá s druhým bratom, hehe. To sme skôr do neho rypkali a jedovali ho, aby sme sa pobavili.

Veľký brat Majto


R: Ako si spomínaš na svoje detstvo? Prvé lásky a prvé stretnutie so sklamaním?

M: Detstvo? Krásne, plné objavovania, dobrodružstiev a hier. Väčšinu voľného času sme trávili s bratom vonku (najmladší o túto etapu prišiel, bo sa narodil oveľa neskôr). Najskôr spolu, neskôr už každý aj so svojou partou. V 70s nás bolo vyše 50 deciek v celej dedine v plusmínus podobnom veku, k tomu hŕba starších aj mladších, takže nebola núdza o spoločnosť vonku. Ja som dosť času venoval aj knihám, ktorým som prepadol odkedy som sa naučil čítať. Toto mi vydržalo do dnešných dni, hoci nečítam ani zďaleka toľko ako v minulosti, ani ako by som chcel. Jasné že boli lásky. To už k tomu patrí. Aj platonické aj tie vážnejšie, s ktorými prišli aj sklamania, no to sú dnes už len čriepky mozaiky života.


R: Čo najtrapnejšie sa ti podarilo vyviesť v mene lásky?


M: Tak to si absolútne nepamätám. Ja som o trápnosti nemal núdzu ani mimo lásku. Skrátka, vedel som sa strápniť v hociakej situácii, no vážne si teraz nespomeniem na konkrétne veci.

R: Máš v hlave spomienku, takú, že nevieš či to bolo naozaj, alebo výplod tvojej fantázie, kde si tak na 50-50 či to bola fikcia, alebo vytesnená realita? Ja mám jednú takú z detstva, kde som išiel do obchodu, ešte za totáča a nejaká staršia kámoška zo sídliska mi hodila pod tielko zmrzlinový nánuk a povedala mi, aby som išiel rýchlo z obchodu preč. Mal som asi päť či šesť rokov a predavačka ma chytila a hovorila, že na mňa zavolá policajtov. Strašne som sa hanbil a odvtedy mám v hlave takýto obraz, ale či je pravda, alebo nie to ti neviem povedať, lebo je to zahmlené a nespomínam si ani na tú babu, čo mi to tam dala, že existovala. Jedno je však isté. Od tej doby nekradnem, haha. Čo ty? Máš niečo podobné vo svojom živote?

Majto v časoch teenagerskych


M: Ejveru, v tomto smere sa mi nestalo nič nevysvetliteľné, ak nerátam blbiny z iných stavov. Kradnutie mi tiež nikdy nejak nevoňalo. Holt, asi nebudem z tých, čo ctia naše tradície v duchu vyššie spomenutého Juraja J.


R: Pamätáš si ešte na život za komančov? Ako si na túto dobu pamätáš?


M:Jasné, že pamätám. Bolo by veľa vecí, o ktorých by sme sa bavili zbytočne, bo z detského pohľadu každý svet a každé zriadenie pôsobí skvelo a čarovne. No čiastočné vytriezvenie prichádzalo s pubertou, keď som strácal práve ten detský pohľad. Zatiaľ čo dovtedy som bol bezproblémový jedinec, s príchodom istého veku sa začali objavovať rôzne odbočky od bežného a očakávaného správania a prístupu k životu. Na povrch vyplávali už aj škvrnky, čo sa mi na zriadení nepozdávali, pribúdali otázky a tak.


R: Čím ťa štval režim? Keď si to porovnáš s dneškom, cnie sa ti za tou dobou, či ty nie si človek, ktorému opraty a ostnaté drôty chýbaju, tak ako poslancovi s mastnou hlavou, ktorého meno sa nevyslovuje?


M: Keď to padlo, mal som čerstvo 16, tak už som mal iné vnímanie. Boli sme škodná, neladili sme v jednotnom sivom šíku. Vo väčších mestách to tak možno už koncom 80s nebolo, no v malomestách a dedinách, sme boli stále závadová mládež rovnako ako punks. Vadili mi predsudky policajtov, ľudí. Tak som schválne provokoval ešte viac. Z tohoto pohľadu sa mi absolútne za režimom necnie. Spomínaný
mastnohlavý je mimo, no čo iné čakať od človeka jeho typu?


R: Ako si sa dostal k punku? Kto ti dal tvoju prvú nahrávku? Čo to bolo? Ako si sa obliekal a kde si bral inšpiráciu? Prvé sídliskové bandy, kapely čo si videl či tvoje vlastné? Povedz nám o tvojich punkových začiatkoch viac. Kapely, ktoré hrávali vo vašom okolí, v meste. Kapely čo k Vám zavítali a tak celkovo ako to fungovalo s koncertami a propagáciou.

Metal to je naše, zní horka kaše…

M: Jój, moja cesta k punku viedla veľkou okľukou, bo ja som bol metalista s úchylkou na thrashové
besnoty. K tomu som sa dostal v októbri 86 a tomu som absolútne prepadol. K tomu heavy metále a
hárdrocky, ku ktorým sa na dedinskej základke dalo dostať. V lete 1988 som sa tak dostal k nahrávke
Visací Zámek. Bol to živák a úplne sme mu všetci podľahli (až o veľa rokov neskôr som zistil, že to bola
nahrávka zo Žofína z 84-ho, ktorá vyšla aj oficiálne). Bavila nás ich jednoduchá muzika, vtipné texty.
Niečo iné, ako som dovtedy počul. Koncom leta som sa viac začal baviť z miestnym outsiderom, ktorý sa
dal práve na punk (hoci sme sa celé roky predtým obchádzali), ten sa na strednej dostával k pomerne
slušnej zásobe punk nahrávok, tak sme ich v jeho izbe počúvali. Prvé nahrávky od neho boli albumy
Exploited “Horror epics” a “Lets start a war”. Na strednej som mal kopec týpkov, čo ma pravidelne
zásobovali muzikou. Vďaka nim som sa dostal k vtedajšiemu crossoveru (vtedy pod týmto označením
bolo čosi diametrálne odlišné ako v neskorších dobách), tak som thrashové besnoty zhusta začal
prekladať nahrávkami S.O.D., D.R.I., Crumbsuckers, Ludichrist, M.O.D., D.R.I., Suicidal Tendencies,
Cryptic Slaughter, Wehrmacht. To už bol len krôčik k punku. Dano (spomenutý maniak z obce) sa
medzitým dostal k demáčom Znouzectnost, Radegast, Davová Psychóza, Barbus, Zóna A (tak to skrátka
bolo, že aj mňa to postihlo), HNF, no prvá punk nahrávka, ktorú som si niekedy začiatkom r.1989 zohnal
sám bola M.D.C. a ich skvelý debut “Millions of dead cops”. To už sme medzitým s Danom postupovali
na vyšší level s GBH, Dead Kennedys, Conflict, ale aj rôzne death-metále ako Entombed, Dismember,
Unleashed a pod. Oblečený som chodil v riflovom, šak metla predsa, haha. Potom neskôr, začiatkom
90s už som sa obliekal kadeako, že som ani nezapadal do šablón, na punk akciách ma brali za metláka,
na metalových za nejakého alternatívca a na alternatívnych za divného hardcoráka. Neriešil som a
dodnes neriešim. Pravdou ale je, že kapelové tričká som začal nosiť až po 30-ke. Čo sa kapiel týka, v
dedine nebolo nič, no v NM sa to nimi hemžilo, hoci spočiatku k punku inklinovali len Haraburda (klasický
77 punk), abo Inbecilofília (metalický hardcore s automatom) zo Starej Turej. Ja som s pár kamošmi a
ich kamošmi dal dokopy jednu bandu, ktorá nikdy nič nenahrala ani sme nikde nehrali. Najskôr sme sa
pokúšali o thrash metal, no neskôr sme museli uznať, že ide skôr o čudný punk. Chvíľu som hulákal u
hc-punkových Widlátor. Ale môj úplne prvý “projekt” bola jednodenná záležitosť s dvomi kamošmi z
Trenčína v pivnici jedného z nich v lete 1989. Jeden tĺkol do amatiek, druhý strúhal struny na španielke a
ja som do toho kvílil a zavýjal satanistické texty. Hehehe. Čistý úlet. Nahrali sme asi 3 songy a koniec.
Už sme to potom nikdy nezopakovali. Možno to ešte kdesi mám na kazete. Prvá akcia punkového rázu, na ktorej som bol v NM bola cca na jeseň 92. Z kapiel si pamätám len spomínané Inbecilofilia a Widlátor
(už bez mojej účasti), Ostrov P a Choré vrány. Akcie v meste robievali Johnno a Strapatý (čo sú postavy,
ktoré isto pozná takmer každý) a dotiahli veľa kapiel, no na všetkých som vtedy ani nebol (vojenčina a
kadeaké iné veci). Propagovalo sa väčšinou ústne a letáčikmi, po staniciach viseli na stĺpoch plagáty a
tak. Kde bol vtedy ešte internet.


R: Kde si bol na vojne? Bol si celé dva roky? Bol si na vojne už po revolúcii? Ako si spomínaš na vojenskú službu? Naučil si sa tam aspoň niečo?

M: Podobne, ako v iných veciach, aj tu som to mal celkom chaotické. Narukoval som v januári 1993 na Sliač, no ešte v noci nás odtiaľ previezli do Šurian do prijímáča. Potom som cestoval do Hlohovca, po dvoch týždňoch zas do Liptovského Mikuláša. Potom Hlohovec, 1 deň Štúrovo, opäť Hlohovec a napokon celý útvar presunuli do Nového Mesta nad Váhom. Narukoval som pôvodne na rok a pol, no potom nám to skrátili a po roku som bol doma. Spomienky zmiešané. Spoznal som tam zopár fajn ľudí, no aj čistých dementov (tých bolo žiaľ viac), no inak to bol len zbytočne strávený čas. Naučil som sa vážiť si slobodu rozhodovať ako tráviť svoj čas.

DKP, Das Projekt Kokot


R: Tendencie, kedy ste ju založili a kto v nej pôsobil, či pôsobí do dnes? Ako fungujete ako kapela? Máte pravidelné skúšky? Či sa dáte dokopy online a raz za čas sa stretnete? Ako funguje chémia v kapele? Máte podelené úlohy, čo kto a kedy má urobiť? Merch, booking, vybavovačky atď.


M: Ako som spomenul, Tendencie neboli mojou prvou kapelou. Prešiel som viacerými a v čase keď som dostal pozvanie podielať sa na činnosti v tejto bande som mal kapelu inú (D.P.K.). To bolo v lete 2009 a odvtedy sme tvorili základné trio Andy (bicie), Martin (basa) a ja. Skúšali sme kadeakých gitarákov (asi aj 20), no nejak to nefungovalo. Zlom nastal začiatkom jesene 2011, keď sa k nám pridal Ľubo. Skvelo doplnil chémiu a songy dostávali novšiu tvár, odlišnú od tej, čo sme jej dali predtým. O ďalšie 3 roky sa pridal na druhú gitaru Jozef, zas to bolo niekde inde, no čas beží a veci sa menia, tak došlo k tomu, že sme od novembra 2019 znovu len trio. Skúšame cca raz týždenne (hoci minuloročné obmedzenia a v podstate aj súčasné, nám porobili škrty). Chémia funguje v každej dobe skvelo, vždy nájdeme niečo čo nás nakopáva. Teraz sú to naše nové pozície. Ja som po dlhých rokoch zas začal búšiť do štyroch strún a Martin si zvyká na novú šesťstrunovú kamošku. Úlohy máme podelené a to je fajn. Každý robí svoj diel preto, aby veci fungovali.


R: Koľko nosičov ste už dali von? Kde ste to nahrávali a koľko kusov ste si dali robiť z každého? Predávaju sa dobre? Čo ten album, na ktorý som Vám kreslil obal? Čo na neho ľudia hovoria? Jediná recka, čo sa mi dostala do ruky od teba, bola dosť negatívna na moje umelecké precítenie, haha. Zasraní punkáči, stále sa im niečo nepáči.

Posledný album Tendencie z Amentma ruky a vydaný PHR


M: Vonku sú 3 nosiče (ak nerátam demo, ktoré sme len zadara rozdávali na napálených cd s priloženými textami). Prvý 10-palec “Fabrika na umelú nákazu” sme si vydali sami v 250-kusovom náklade, split s Rosa Parks vyšiel v 500-kusovom náklade, no bola to kolaboračná záležitosť, tak na nás vyšlo nejakých 130 platní. Predáva sa poslabšie, bo sme nikdy neboli extra aktívna koncertná kapela a z distier si nikto nekupuje neznáme tituly. Touto úchylkou sa celé roky vyznačujem tak akurát ja. A spomenutý 12-palec “Nedajme šancu beznádeji zmariť naše životy” nám vydal Papagáj tiež v 250-kusovom náklade. A čo naň ľudia hovoria? Absolútne netuším, bo album vyšiel s dvojročným meškaním a fyzicky sme ho dostali v dobe, keď kapela aktuálne riešila personálne otázky a prišla doba kovidná, čiže som od jeho vydania ani v podstate s nikým nebol. Mne sa Tvoja práca (v podstate nám všetkým v kapele) stále veľmi pozdáva.


R: Aspoň sa Vám podarilo predať zopár kúskov a trík?

M: Veľa toho nebolo, bo sme boli v podstate neaktívni a nechodili sme na žiadne akcie, čiže sme album ani moc neponúkali. Triká sme mali hotové už k pôvodne sľubovanému termínu vydania, tak z tých sa popredalo. Po tejto stránke spokojnosť. Škoda toho meškania platne.

R: Aké ziny sa ti dostali do rúk v tých rokoch, čo ťa formovali a sú nejaké čo si rád prečítaš aj dneska? Čo ťa na zinoch najviac upúta?

Tendencie – Boh majetku – cover kapely Junk

M: Po štrngotavej revolúcii začali vychádzať fanziny rôznych formátov a rôznej kvality, no ja som vtedy bol to metaovô mláďa, tak neviem, či sa dá povedať, že ma formovali. Skôr som tam hľadal informácie. O nových kapelách, nových nahrávkach a tak. K punkovej literatúre som sa dostal akurát u spomenutého kamoša. Ja som mu nosil metalové ziny, kde sa písalo o hardcore a on mi dával čítať kadečo, no pamätám si len A kontra, no aj tam som vtedy čítal len povrchne. Viac som sa zaujímal o preložené texty. To sme študovali obaja a bolo jedno, či šlo o metalové abo punk veci. Pri zinoch som zostal dodnes. Hoci už vyzerajú podstatne inak ako kedysi. Väčšina už je profitlačených s kriedovou obálkou, niektoré hrubé jak telefónny zoznam menšieho okresného mesta. Dnes rád čítam napr. Hlubokú orbu, Trhavinu, Buryzone, Limokid, P.E.CH. A ďalšie, na ktorých mená si teraz nespomeniem. Pred kúpou neznámeho si vždy pozriem obsah, grafika je až na druhom mieste. Ak sú zaujímavé kapely, či články, na ostatnom až tak nezáleží.


R: Aké rozhovory ťa bavia? Čo vyhladávaš v rozhovoroch? Čo je pre teba dobrý zine?


M: Také, z ktorých sa dozviem čosi viac ako základné info: kde, kedy a ako vznikla kapela a ako sú muzikanti spokojní s posledným albumom a pod. Páčia sa mi rozsiahlejšie a podrobnejšie rozhovory. Tie jednoduchšie mi stačili krátko po 89-om, keď som hlavne prahol po všetkom a stačilo mi málo. Dobrý zin je ten, kde sú dobré rozhovory, prípadne zaujímavé články, zamyslenia…


R: Rozhovory su ošemetná vec. Z osobnej skúsenosti viem napísať, že veľa záleží na oboch stranách, kam to pôjde a ako to skončí. Ak natrafíš na človeka, čo všetko odbije jednou vetou je to tragédia, ale aj dať dobré otázky a rozviesť to ďalej je náročné. Sám si robil zine. Povedz nám niečo kedy to bolo, koľko čísiel si dal von a koho si tam spovedal a ako si to dával celé dokopy?

Termacolic voice 7 číslo


M: Jaaaaj moje staré časy fanzinovie, hehehe. To sme s dvomi kamošmi, niekedy na prelome rokov 97/98 v jednej nami hojne navštevovanej putyke, kde sa zliezala miestna “alternatívna” mládež, dospeli k rozhodnutiu, že dosť bolo vysedávania pri drinkoch, že k tomu pripojíme vydávanie zinu. Aj sme to podľa tej putyky nazvali – Termacolic voice, hehe. Vtedy som mal silne metalové obdobie, tak tomu zodpovedal aj obsah cca prvých 4-5 čísiel. Samý death metal, black metal, nejaký ten thrash či grindcore. Neskôr som sa čiastočne vrátil aj k iným žánrom, tak sa v zine objavili i rozhovory s M.S.R., či Dauntless, ale napr. aj s dvojicou Ľahká Múza, čo ma dodnes teší. Urobili sme dokopy 7 čísiel, z toho posledné 2 už som dorábal prakticky sám a posledné 8-me som ani nedokončil pre veľký nezáujem zo strany kapiel odpovedať na rozhovory. Vtedy to bolo ešte formou klasických listov a čakanie na poštu bývalo niekedy nekonečné. V začiatkoch sme to robili klasickým štýlom – strihali sa obrázky a vlepovali sa do na stroji napísaného textu, k tomu som dokresloval okraje a sem tam aj nejaké blbé obrázky. Neskôr som chodil k bratrancovi prepisovať texty na jeho pc a potom som tam povlepoval fotky a dokreslil to. Množili sme xeroxom vo firme, kde som vtedy robil. Som sa dohodol z majiteľom a v podstate ma to stálo len cenu papiera a asi raz som kupoval toner. Po pracovnej dobe som valil niekoľko hodín pri kopírke, potom doma skladal a zošíval. Vtedy ma to bavilo. Celé som to uzavrel niekedy koncom roku 2000, bo už ma to frustrovalo, že po polroku som dostal len 10 odpovedí z cca 45 rozhovorov, ktoré som rozoslal po celom svete, pričom, mnoho z tých kapiel prišli samotné s tým, že by mali záujem o rozhovor. Dnes internet skracuje a odbúrava všetky tieto neduhy. Neodpíšeš, kámo, vyser si oko, o sekundu pošlem otázky niekomu inému. Hehe…


R: Toto poznám sám aj v dobe internetu. Všetci chcú len podcasty, video rozhovory – chápem, že čas sa rúti rýchlim spádom vpred, ale ono to treba trošku spomalovať. Ja mám rád papierové ziny, ale aj do hĺbky rozhovory, kde sa dozviem o človeku viac ako len to, aké kapely sa mu páčia a tony recenzii na nosiče, čo v živote do ruky nezoberiem. Je to neustáli boj s budúcnosťou, človek žije v tej svojej bubline a spomienok z minulosti, ale to je pre nás nostalgikov vončo. Ach.
Momentálne si členom redakčného teamu online metal zinu Death fist webzine. Čo tam máš na starosti? Kto to robí s Tebou a kto to tam vlastní, či je hlavný “metalovodič-zloba-černokňažník temnoty”?


M: No je to čisto Leprova záležitosť. Je to jeho blog, jeho pokračovanie kedysi tlačeného zinu Death Fist. Ja tam iba píšem recenzie, nič viac a to posledné cca 2 roky nejak tiež nestíham, čiže prakticky takmer neprispievam.


R: V redakcii Deathfistu je Lepra a ten má napäté vzťahy s Pištom Vandalom a Rudi Rusom ohladom slovenského metalu a jeho propagácie či určitých kapiel, kde sa tie dva svety “intelektuálneho metalu” a svet “čistého- špinavého undergroundu” dosť polarizujú. Nehovor mi, že si o tom nič nepočul…

M: Ale počul, no o príčinách vedia asi najlepšie spomínaní páni. Za seba môžem len povedať, že Lepra tento osobný konflikt neprenáša do webzinu a keď som písal recenzie na albumy Čad, či reporty z koncertov, bez problémov ich zverejnil. Čiže, je to ich vec.

Majto dneska


R: Je Čad pre teba vrchol slovenského metalu? Ktoré slovenské kapely v tomto podhubý sú podľa teba lepšie a zaslúžili by si viacej pozornosti? Nie sú príliš prehypovaný práve Rudim a jeho osobným vzťahom k tejto kapele? Týmto završíme bulvárnu časť rozhovoru, haha.

M: No, predovšetkým, ja ani nejak Čad neberiem ako metalovú kapelu. Podľa mňa je okrem metalu v ich
muzike silný vplyv aj crustových a punk kapiel. Ich tvorba sa mi pozdáva od nahrávky k nahrávke stále
viac. A to myslím tak, že som kedysi začal demom “Na odstrel”, ktoré mi Pišta poslal vtedy na recenziu do nášho zinu, čo je už riadny pravek teraz, haha. A že ich Rudi tlačí? Je to jeho voľba, má možnosti,
miluje ich tvorbu, tak to robí. Keby tam sedel Rogel, tlačil by Zónu, hehehe. Nepozerám na kapely, či sú
lepšie ako iná abo nie. Buď sa páčia mne abo nie. Čiže, čo sa metalu týka, tam nemám nejak veľa
“novších” kapiel, ktoré by som objavil, bo v tejto sfére už si viacmenej idem len po “stáliciach” z minulosti
(ako napr. Depresy, Dehydrated, Typhoid, Face Of Agony-už žiaľ RIP, Dogma Inc.), no keď sa k
niečomu náhodne dostanem, rád vypočujem. Takto som sa kedysi dostal k demáču Catastrofy, abo k
nahrávke dubničákov Morna.

R: No dobre, a ako sa ty pozeráš na domácu scénu metalu? Keď som do scény na začiatku 90tych rokov vstúpil svojim smradlavým pachom, tak metalisti a alternatívna mládež aka hardcore kids sme brázdili spoločné koncerty, ale už od začiatku tieto dva svety neboli súdene spolunažívať vedla seba. Metalisti boli strašne držky pre mňa. Len tam stáli nastylovaný pod pódiom a len krútili hlavami. My sme naopak boli všade – na pódiu, pod pódiom, skákali sme z pódia, skákali sme im po hlavách, moshovali, kokso a oni to neznášali, chceli len stáť a krútiť tými hlavami a na konci 90tych rokov sa veľmi začali tlačiť do prava. Začali sa kamarátiť s náckami a vynáral sa ten skurvený nacionalistický smrad. Na konci 90tych rokov to už bolo rozdelené. Kde sa ty cítiš lepšie? Aká bola situácia či je na Slovensku teraz? Asi aj vďaka kapelám ako Catastrofy a im podobným sa tie myšlienky vrátili späť tam kam majú a najskôr aj vďaka Rudimu a jeho Headbangeru, kde s kludom angličana ten antifašizmus je verejne diskutovaný pre širšie masy. Big up, ale z klasickej metalovej scény sa mi stále vyháže vyrážka na zadku, haha.

M: Ako som spomínal, chodieval som už od polovice 90s na akcie rôznych žánrov a vždy som tam bol
pre zbytok tak trochu iný, no nikdy som to neriešil, ale pravdou je aj to, že kvôli tebou spomenutému
hnednutiu metalu som na prelome milénia na metalové akcie na dlho chodiť prestal. Vadilo mi aj
elitárstvo, čo tam tieto persóny zaviedli, necítil som sa skrátka na metalových akciách dobre. Potom som
chodil pár rokov na Brutal Assault, no tiež ma to omrzelo, po tom, čo sa z neho stal viacmenej
mega veľký festival. Nemám rád veľké davy a stratilo to pre mňa tú “rodinnú atmosféru” akú mal predtým.
Nezachránili to ani veľké mená, ktoré sa tam každoročne objavujú. Čiže už niekoľko rokov sa cítim
skvelo na hardcore-punkových akciách, najmä klubovkách, hoci v poslednom čase mi ani tam extra
nevychádza krok. Súhlasím s tebou ohľadom činnosti Rudiho a chlapov z bandy Catastrofy. Robia to
skvelo a patrí im za to poklona.

Tendencie


R: Keď sme pri tom metale, nedá sa neopýtať sa, keď si bol v tých 80tych a ranných 90tych na scéne, bil si depešákov, alebo depešáci bili vás? Alebo to už je éra, kedy to bolo šumafuk, keď si sa ty do toho dostal?

M: Nejaké osobné fyzické strety neprebehli, skôr šlo len o pokrikovanie a vzájomné urážanie, hehe. Ja som síce vtedy bol ortodox, no mal som už vtedy aj úlety a jedným z nich bola práve tvorba Depeche Mode a Oceán, ktoré ma bavili. Dokonca mám doma aj 4 cd DM a rád si ich vypočujem.


R: Späť k politike. Máte ako kapela nejakú nosnú tému? Ako to funguje v kapele s prezentáciou názorov? Bavíte sa o tom, čo kto a k čomu sa vyjadrí? Máte názory, ktoré chcete šíriť, alebo sú to viac osobné veci už? Predsa len ten punk či hardcore sa dosť zmenil od 90tych rokov, kedy si do neho padol. Myslíš si, že mladých ešte zaújmaju veci okolo ekológie či boja proti rasizmu, alebo to je už o ich osobných bolestiach a koľko xanaxu do seba daju? Nemáš pocit, že ten hardcore punk youth sa od teba viac a viac odtláča? Osobne mám pocit, že už mu vôbec nerozumiem. ..

M: Neviem, či máme nejakú nosnú tému odlišnú od iných, ktorí tu boli a stále sú. Antifašizmus je normálny postoj. Aj veci okolo ekológie, ľudských práv a sociálnych problémov. Ja osobne neuvažujem nad tým, že chcem šíriť nejaký názor, či postoj, ja sa skrátka vo svojich textoch vyjadrím k veciam, ak cítim tú potrebu. Sú v tom aj osobné veci, no snažím sa vyhýbať podobným “uplakaným” témam. A že nám mladšie generácie punx nerozumejú, to neriešim. Nechcem generalizovať, bo podobne ako keď ja som bol zasran, aj teraz na niekoľko ignorantov, ktorým je ukradnuté o čom kapela spieva, ak to nie je o chlaste a drogách, pripadne aspoň jedna otvorená duša, ktorá sa snaží nasávať rôzne uhly pohľadu na veci a udalosti. A tak to má byť. Nestojíme o uniformitu.


R: Čo ti v živote robí radosť? Čo rád robievaš ak nič robiť nemusíš?

M: Radosť mám dnes už z drobností. Najlepší je asi príjemný deň v kruhu rodiny. No poteší aj dobrá muzika, dobrá kniha, či článok, občas aj dobrý film.

Koncertný plagát


R: Čo ťa vie v živote najviac vytočiť?


M: Ľudská hlúposť a arogancia.


R: Stalo sa ti v živote, že ťa hákoši dokopali či zbili? Koľko si mal, keď si sa s nimi po prvýkrát stretol? Kde to bolo a čo sa stalo?


M: Že by ma dokopali, k tomu nikdy nedošlo, no zažil som naháňačky po Žiline s partou dementov s reťazami a bejsbolkami v rukách za chrbtom. No na jednom nočnom záťahu v NM som sa raz váľal v prachu s jedným dutohlavom, ktorý chcel napadnúť môjho kamoša a keď ten zdrhol, vrhol sa na mňa. V podstate to ani nebola bitka, len som mu odrážal ruky, no vzhľadom na moje vtedajšie opojenie som sa potkol a spadol som a vtedy sa snažil ma kopnúť, no stiahol som ho za nohu na zem a trochu som ho umravňoval. Keď sa ukludnil, sme sa vydali každý svojou cestou. Narazil som na neho o pár hodín neskôr v jednom podniku a tam sa mi ospravedlňoval. To už som mal po 30-ke a on mal sotva 20. Doteraz mi je smiešne, keď si na to spomeniem, že som sa starý somár tám gúľal po zemi jak v detstve, keď sme riešili rozpory takýmto štýlom. Mne sa vždy diali aj divné príhody. Haha.


R: Čo hovoríš na to, že dobrých 8-9 percent voličov podporuje fašistickú stranu Kokotlebu? Čo to o nás hovorí? Kde sa stala chyba?


M: Mňa to ani neprekvapuje, bo netoleranciu máme v sebe odmalička. Všade deti strašia: “Keď nebudeš poslúchať, zoberú ťa cigáni” a pod. Niektorí ľudia sa nesnažia zmeniť svoju zúfalú situáciu a ak im niekto podhodí objekt, koho môžu viniť za svoju nelichotivú situáciu, vďačne ju príjmu. Ďalšia vec je neinformovanosť, tí ľudia nemajú osobnú skúsenosť, veci sa k nim dostávajú sprostredkovane a ten, čo najviac kričí, má najviac poslucháčov. Kto by sa znižoval na úroveň hnedej lúzy?

Plagát


R: Mňa len udivuje, že tí ľudia čo ich volia, (a neverím, že všetci sú fašisti či rasisti) nevidia, že za tou maskou národovca, kresťana, čo “bojuje” za ľudí, je proste len prachpustý nácek, fašoun, ktorý je dokonca, aj keď neprávoplatne, odsúdený za propagáciu fašizmu. Nerozumiem ľuďom čo ich volia a vlasnte čo chcú, aby sa stalo? Však bol v bystrickej župe štyri roky a nič neurobil, akurát narobil dlhy, zrušil predstavenia a zamestnal svoju príživnícku nazi rodinu a kamarátov, ale oni nemajú program, odborníkov, nič. By ma zaujmalo čo je za tým, že ho volia. Je to naozaj len ten rasizmus?


M: Tam sú práve tie najviac počuteľné názory. Mnohí ľudia neriešia pozadie, neriešia, či je niečo pravdy na slovách. Čo počujú. Neriešia, či dostánú nejaký výsledok, nejakú zmenu. Im stačí, že niekto kričí, čo chcú počuť, že im niekto čosi sľúbi. Splnenie už nečakajú. Dokonca veľmi skoro zabudnú, že im niekto niečo sľúbil. A asi najhlavnejšie je, že “hnedáci” vo veľkom využívajú FB. Tam sa ich tupota šíri enormne rýchlo a nikomu nenapadne overovať si fakty. Ich sprostotsti sú okamžite masovo šírené ďalej a lavína sa valí…


R: Daj svoj typ, pôjde Kokotleba sedieť na štyri roky a štyri mesiace, alebo nepôjde?


M: Ak to bude realitou, začnem veriť, že veci sa menia…


R: A neodpovedal si, haha. Kde si boj najďalej od domova? Kam by si chcel ísť, keby si mal nekonečné možnosti a peniaze? Čo ťa láka na svete?


M: Najďalej? V detstve raz v Chorvátsku a v dospelosti na služobke v Lichtenštajnsku. Uf, možností, kam by som chcel ísť v takomto prípade, je veľa. Láka ma Škandinávia, Poľsko, Sibír, Južná Amerika, Island. Láka ma svet samotný. No dávno som zmierený s tým, že si musím vystačiť s čitaním cestopisov a sledovaním dokumentov. Jaaaj a zabudol som na predĺžený víkend v Barcelone s vtedajšou partičkou. To bola tiež fajn skúsenosť a príjemný útek z našej reality.

Tendencie v Amentma dizajne


R: A prečo? Je to otázka peňazí, že sa nedarí, alebo času?


M: Jedno s druhým. A mám dojem, že strácam svoje túlavé topánky, hahaha.


R: Keď sa pozrieš do zrkadla, koho vidíš? V živote sa sami vidíme iným objektívom ako ľudia okolo nás.


M: Starca. Vždy ma to prekvapí, bo mentálne sa necítim nejak staro, no zrkadlo ukazuje čosi iné.

R: Žial, ten čas nezastavíme, mám to tak isto, ale učím sa mať rád svoje šediny. Keby si sa mal opísať, ktoré slová by si si vybral?


M: Nooo, to závisí asi od momentálnej nálady. Kedysi som sa sarkasticky označoval za decentného pánka, haha. Teraz mi napadá viac široký jak vysoký, hehe…

R: Apropó, tá tvoja dlhá brada, to má niečo spoločné s Lord of the rings? Ako dlho si ju už pestuješ? Čo
si radšej hladkáš? Guľky, alebo bradu? Haha


M: S Lordom prsteňov to nemá nič, hehe. Ja som od 18-ky nosil na ksichte furt nejaký druh porastu, tak už ani nevnímam, koľko ktorý z nich nosím, no tento “typ” už mám cez 10 rokov, len to stále pristrihujem.
Kedysi som furt hladkal bradu, no odkedy ju nosím zapletené, už ma to neláka, hahaha.

R: Takže jednoznačne vyhrali gulky. Nemusís sa hanbiť, haha. Díkes Majto za tvoj čas. Drž sa. Nech si zdravý ty aj tvoja rodinka.

Tendencie live

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s