Tomáš “Catastrofy” Beňadik

Už sme toho popísali veľa za ten rok. Prelialo sa nám tu počas roka zopár známych tvári, starších, mladších aj tých chytrejších, ale dneska tu máme hosťa horúceho ako peklo samo. Keď zareže do strún svojho nástroja devám sa sukne nadvihuju, mládencom opasky popúšťaju a babky sa všetky do radu prežehnávaju. Zem sa láme, keď valaši z Catastrofy na čele s Tomášom vybehnu na pódium a kúsok po kúsku z Vás vyháňaju diabla ich rezkým hudobným počinom. Veru, zažil som ich dvakrát a musím povedať, že to junáci vedia, tak som si povedal, prečo nie. Chlapci maju názor, maže im to fajne, nie su to len mastné hlavy a dokonca v tých hlavách aj niečo maju. Za obeť padol Tomáš. Príjemne koronové čítanie. Ostante negatívny.

foto: Amentma

R: Životu zdar šéfko, ako to ide? Čo si robil päť minút predtým, než si si k tomu sadol?


T: Ahoj. V pohode, na nič sa aktuálne nemožem moc stažovať. Som živý a zdravý. To je teraz asi to najdôležitejšie. Chcel som si pozrieť aktuálne opatrenia a nariadenia, ale po chvílke som rezignoval a radšej sa išiel venovať niečomu príjemnejšiemu.


R: Asi nie si sám kto má z toho kolotoč, jeden by povedal, že ako sa vyspí, také opatrenia sa hodia von a opozícia si len mydlí ruky. Inak to mi pripomína výrok Fica ešte pred volbami, kedy označoval Matoviča za diletanta a docela sa “radoval”, keď vyhrá, že to len ľudia uvidia. Ono, vedeli sme to aj my, len sme dúfali, že ten čo najviac kričí nebude aj premiérom. Hold, ale nechcel som začať negatívne, haha. Vy máte Matoviča, a my tu máme Borisa. Jeden lepší ako druhý.


T: Aktuálna politická situácia mne príde dosť hektická a celkovo sa to mne veľmi ťažko hodnotí. Mne osobne to tiež nevyhovuje, lebo jediné čo chcem, aby sa tu každému žilo dobre, nech nemusia ľudia odchádzať, alebo žiť z ruky do huby. Postupnými malými krokmi sa môžno dopracujeme k pohodovej krajine. Lepšie by bolo keby to bolo mílovými krokmi hneď.

R: Ako prežívaš lockdown? Pracuješ z domu, alebo si jeden z tých, ktorý musí každé ráno vstávať a ísť do práce? Čo robíš?


T: Ja osobne to zvládam dobre. Je to celé také zvláštne, ale nejak výrazne netrpím. Síce niekedy mám takú smutnú náladu z toho, že každý deň je rovnaký, ale to prejde. No niekedy sa mi nechce nič, ani hrať na gitaru. Do práce chodím každý deň, ale firma sa rozhodla, že budeme aktuálne v práci iba pol dňa. Ja totižto pracujem v kancli a stretávam sa s verejnosťou, čiže tento krok kvitujem. Máme na pobočke dezinfekcie, plexisklo, rúška, rukavice. Všetko potrebné na to aby sme mohli pracovať bezpečne.

R: Sa musíš trošku cítiť ako chirurg s takou výbavou, alebo biologický výskumník. Už sa ti hlavou prehnala nejaka bujná fantázia, čo by sa s tým všetkým dalo robiť, keby…?


T: Myslíš s koronou? Či s dezinfekciou? Či s rukavicami? Neviem kam mieriš a tuším, že otázka mala nejaký sexuálny podtón, ktorým ma snažíš donútiť povedať niečo, čo by sa ti moc páčilo, ty zvrhlík. Ak si myslel koronu, tak potom nie, na to máme odborníkov aby sa snažili čo najlepšie nám pomocť.

R: Utri slinku a ideme ďalej, haha. Tak nám povedz na začiatok,aby sme sa rozbehli, kedy si uzrel svetlo sveta po prvýkrát? Kde to bolo? A čo boli tvoje prvé slová po príchode z lona tvojej mami?


T: Čo ja viem…?… Teda viem, že som sa narodil v Bratislave v júly 1988 a asi bol pondelok. Prvé slová boli určite “Poprosím kávu, mlieko a dve lyžičky cukru, ale ak máte kávovar, tak potom iba čístú.” Ale skôr som iba vrieskal a vôbec mi nikto nerozumel. No bolo to dosť v pohode, žiadne komplikácie. Možno až na novorodeneckú žltačku, ale to mohol byť brat a nie ja. To akože mám teraz volať mame, že ako to bolo?

R: Kamarát, pre dobro a pravdivé informácie si kludne mame mohol zavolať, aby potvrdila, nikdy nevieš aká historka by z toho vyšla. Na pôrodnej sále sa udeju veci. Ja som bol pri pôrode mojej frndolíny, a keď som ju prvýkrát videl, mal som pocit, že ma žena podviedla, lebo bola chudera celá fialová, teda až tmavá, mala kučeravé tmavé kudrlinky a až pokial sa nenadýchla tak som neveril, že je moja, haha. V tých sekundách to bol celý Fantozzi film pred očami.


T: Toto som ja ešte nazažil, ale viem si predsaviť, že by ma to mohlo zmiasť, haha.

Catastrofy v Londýne foto amentma

R: Máš súrodencov? Aká je tvoja prvá spomienka na detstvo? Bol si zbojník už vtedy, alebo to prišlo až v puberte? Doba,kedy sa gate rýchlejšie zamokvia a lýca rýchlejšie začervenaju od hanby. Tak hovor, aká bola tvoja puberta? Kam si ukrýval svoje “tajné magazíny”? Či ty už si mokval pred obrazovkou internetu?


T: Mám o skoro dva roky staršieho brata. Dosť dobre si pamätám ako sme mali jednu izbu v byte iba pre seba na hranie. Mali sme bubon, detský klavír a nahrávali nás rodičia pri hraní. Doteraz je z toho niekde u rodičov kazeta ako spievame a hráme. Dakedy si, ale spomeniem na jednu úplne obyčajnú situáciu, z ktorej mám stále veľmi pekný pocit. Mal som asi 3-4 roky a tatko došiel z práce. Spýtal sa ma, že či viem, že mám meniny a hneď vytiahol žuvačku Pedro čo mal skrytú vo vačku. Úplne si spomínam na ten pocit štastia, že som dostal mega žuvačku s tetovačkou.

R: Pedro bola klasika aj môjho mládi a dokonca sa dá kúpiť aj v Londýne a dcéra to pozná tiež, táto umelina asi nikdy nevymrie, niečo ako Kofola. Bude tam stále.


T: Ja som napríklad nikdy neprešiel na tie novšie sladkosti ako brumík atď. Stále vyhľadávam iba klasiku ako kávenky, horalky, kakaové rezy, milu atď. Tiež je to čistý cukor, ale mám pocit, že je ho v tom menej. Čo vlastne znamená, že si to len nahováram.
…tajné magazíny som nemal, ale pamätám sa, že to kamoši nosili na ihrisko, ale v puberte som ja už mal dávno internet, čiže som si vedel zaobstarať rôzny materiál. Každopádne pubertu som mal skôr normálnu. Drtil som hry, s kamošmi chodil skateovať na školák, v lese sme blbli na dirt bikoch. Ruky a nohy dodrbané a špináve. Žiadne velké problémy so mnou neboli. Neskôr som sa cez spoločných kamošov začal stretávať aj s Borisom u kamošky na byte. Tam sme vždy trošku pili a iba raz tam došla sanitka, ale práve vtedy som tam nebol. Následne sme vlastne spolu začali hrať. Čiže som nahradil skate a bike gitarou.


R: Nie je tvoj otec náhodou Kiss basák, Gene Simmons, tá podoba vyplazeného jazyka mi je veľmi povedomá, nemá tvoja mama také väčšie tajomstvo pred tebou? Nepremýšlal si o tom? Sorry ak som ti dal chrobáka do hlavy, musel som, videl som, nedalo sa…

v Londýne, foto amentma

T: Dakedy hral na akustickú gitaru, ale mám pocit, že sa nikdy nedostal za Železnú oponu hrať. Čiže nemohol byť, ale len na tajno basákom Kiss. Ja nemám ani dlhý jazyk, to iba náhodou dojde vždy na koncert nejaký šikovný fotograf, ktorý dokáže zachytiť, je to nereálne.


R: Náhody neexistuju ďáble. Ja byť tebou tak hodím do pléna konšpiračnú teóriu. Však kapely okolo seba vytváraju fámi, vy nemáte nejakú dobrú, ktorá by sa s Vami tiahla počas vašej existencie? Nejaká urban legend?


T: O žiadnej neviem. Ale je možné, že o nás ktohovie čo rozprávajú ľudia, alebo si možno niekto vymyslel nejakú blbosť. Toto by ma, ale naozaj strašne zaujímalo. K nám sa vôbec takéto ohováračky nedostávajú. Zas to čo robíme nie je nejak extra populárne, že by nás počúvali desaťtisíce ľudí a mali by nás nejaké predstavy. Bolo by to asi aj dosť veľký egotrip myslieť si, že nás niekto rieši vo svojom voľnom čase. My len hráme koncerty, ľudia chodia, s každým si radi pokecáme, ak sa dá a niekedy sa mihne na koncerte aj Kazimír. On je niečo ako Yeti, možno existuje, možno nie.


R: Ako si spomínaš na svoju prvú lásku? Bol si romantický zalúbenec? Písal si listy či skladal skladby, ktoré si sa nikdy neodvážil pred ňou zahrať, či chladnokrvný rocker, ktorý na to išiel po lopate, “za vlasy a do jaskyne”?


T: Prvú lásku som mal ešte v tábore. To som mohol mať asi tak do desať rokov. Neviem si vôbec spomenúť, že ako sa volala, ale pamätám sa, že sme boli v tábore v Modre. Vždy keď sa dalo sme spolu tancovali na slaďáky. U našich by mohol byť niekde aj náš táborový sobášny list. Mali tam taký zvyk, že keď sa im nejaké deti popárovali tak im spravil na konci tábora obrad, aby mali spomienku, lebo bola nulová šanca, že sa tie deti ešte niekedy uvidia. Museli sme mať k tomu dokonca aj svedkov. Všetko ako má byť. Pravdupovediac do roka som už určite nevedel ani ako vyzerala, haha.


R: Vole, ja som v tom tak isto. Tiež som chodil do táborov a dokonca som ženatý dvakrát, keď sa nad tým tak zamyslím. Najskôr moje druhé manželstvo je asi neplatné. Mal by som sa porozprávať so ženou, ale na svoju prvú som tiež zabudol. Vtedy fičal Dirty dancing, to si pamätám, takže sa aj drsne tancovalo a všetko to nejakou perverznym nápadom vedúcich tábora skončilo hromadnými svatbami. Piče. Keď sa nad tým pozastavím, je to dobrá úchylnosť čo sa v týchto táboroch dialo. Inak tiež som bol v Modre v tábore, neboli sme tam spolu? Sa mi aj stalo, že som spal, zobudím sa a tam nadomnou stála ženská a kukala na mňa hladkajuc mi ruku. Ma vystrašila k smrti. Si predstav, že by sa zrazu objavili videa ako sa tam slaďakuješ s nejakou pionierkou, hromadne slaďakovanie, haha. Bordel.

Catastrofy – Ja som spokojný


T: To znie viac ako trauma na celý život než detský tábor. Tu bolo všetko v najväčšom porádečku, bez nočných môr. Podľa mňa bolo v Modre milión a pol táborov čo tam chodili. Ešte sme dosť často chodili do Chtelnice. Určite sa tam deje aj teraz bárčo, ale vždy to bolo tak, že starší mali svoj vlastný adult tábor. My deti sme šli spať a oni určite ešte pili niekde na izbách.

Catastrofy, foto amentma


R: Čo si počúval za muziku, keď si vyrastal. Myslím, keď si začal vnímať muziku, či už od mamky či tatka z domu, alebo rádia čo hralo v aute po ceste za babkou? Čo sa u Vás doma počúvalo? Bol niekto z domu rocker, či to bol nekompromisný pop? Zažil si ešte dobu walkmanov či už disckmanov?

T: My sme mali s bratom v izbe rádio a tatko nám vždy púštaľ rôzne kazety. Najprv samozrejme všelijaké rozprávky a detské songy, ale postupne nám začal púštať legendy ako Queen, Pink Floyd, Deep Purple atď. Tiež sme mali magneťák a tatko mal nahraté na veľkých magnetofónových páskach albumy a live záznamy. To bola hlavne aj sranda. Tie dva kotúče si musel nahodiť do magneťáku, pásku chytiť a vložiť do mechaniky. Mohol si si aj meniť rýchlosť prehrávania, čiže s Rolling Stones si spravil aj speed metal. Ten magneťák inak stále funguje. Walkman aj discman som mal. Pri výbere bolo vždy doležíté, že či sa zmestí pohodlnne do vačku na bunde. Na základke ma bavila aj tvrdšia hudba, ale to jedine taká, čo bola ja v telke. Čiže to vlastne ani nebolo až tak tvrdé, ako napríklad Offspring. Veľa hudby sa na mňa nalepilo cez Tony Hawk-a a GTA Vice City, haha. Mal som aj potom na strednej spolužiaka, ktorý mi furt nosil rôznu hudbu hneď v prvom ročníku. Dal mi napríklad celú vtedajšiu discografiu Motorheadu, nejaký Megadeth atď. Všetko ostatné, čo mi poradil, som si už vtedy vedel dohladať a stiahnuť z netu.


R: Čiže si zakopol skôr o hard rock ako metal či punk? Keď si vyrástol z muziky svojich rodičov po čom tvoje uši siahli? Ktoré to boli kapely čo ti ten povestný dekel odkopli a už nebola cesta späť?

T: Kapela, ktorá u mňa najviac zarezonovala bol Motorhead. To ma fakt bavilo. V tom je všetko. Rock, metal aj blues. To som točil všetky albumy odzadu, dopredu, hore a dole. Aj Halloween som si dosť išiel. Asi kvôli tomu, že to bolo aj rýchle ale stále bolo rozumieť čo spievajú. Megadeth som napríklad poznal, ale iba pár songov. To my potom Boris dal všetko čo mal a to mi odjebalo dekel úplne.


R: Kedy si začal chodiť na koncerty a ktoré to boli kapely čo si videl na živo prvýkrát? Pamätáš si na svoj prvý koncert?

T: Na prvom reálne metalovom koncerte som bol s Borisom a kamošku Aďou. Oni dvaja už počúvali metále dlhšie a keď sme spolu začali stokáriť tak ma vzali do DK Dúbravka na môj prvý koncert a bolo to bohovské. Dosť som sa teraz musel ňúrať v internetoch a vďaka incipitum.sk, ktoré dakedy fotilo a reportovalo z koncertov, by to mal byť tento koncert: Neglected Fields, Draco Hypnalis, Scenery, Absurd Conflict (17.9.2004, DK Dúbravka – Bratislava). Som rád, že prvý koncert som videl na vysokom pódiu s veľkých reprákov a veľkej sále. Potom sme chodili do Dúbravky na koncerty stále, dokým sa dalo.


R: To ja už som bol rok odjebaný v zahraničí vtedy, ale v Dúbravke si pamätám koncert Krabathor tuším s Cannibal Corpse, ale nebola veľká sranda, keďže metalisti nemali radi stage diverov a ani ten kotol moc nevedeli rozohniť v tej dobe, haha. Si pamätám akurát, že tam bol nejaký roadie, taký starý potetovaný foter, vypadal ako ten s tou veľkou reťazou na gitare zo Slayer, ktorý nám skoro dal na piču, že prečo skáčeme z pódia stále. Mladosť, divokosť v srdci.

T: Ha, tak to ja zase som úplne za stage diving. Chápem, že to kapelám vadí, lebo im ľudia šlapú dosť drahú techniku a niekto opojený alkoholom zase dokáže otravovať celú kapelu a nakoniec sa podknúť na kábli a bárčo dodrbať. Sranda, že to bol práve Cannibal Corpse, lebo naposledy na Obscene Extreme to bola jediná kapela, čo zakázala stage diving. Práve Obscene je tým známy, že to môžeš vklude robiť len nemáš zavadzať. Keď hral Municipal Waste, tak nebolo vidno kapelu, toľko ľudí sa tam natrepalo. Ľudia aj trošku nadávali, že čo sú to za maniere, že Cannibal Corpse to nedovolia.


R: Keď hrali v Bratislave tak to bolo dávno, to ešte nemuseli mať maniere.
Hráš na gitaru, ako si sa dostal k hraniu a skladaniu vlastných skladieb? Hovoril si, že si s bratom drtil a rodičia Vás nahrávali. Kde si bral inšpiráciu a akým procesom to celé ide? Máš hudobné vzdelanie či si samouk? Kto v kapele udáva tempo a rozhoduje čo sa už hrať nebude a naopak čo sa hrať musí?

Catastrofy, foto amentma


T: Ja som začal hrať na akustike, keď som mal asi dvanásť, ale to vzdržalo asi mesiac. Reálne to začalo až s Borisom. Boli taká banda kamošov, čo sa stretávala na jednom prázdnom byte v Devínskej. Spolužiačka sa presťahovala, ale rodičia to neprenajímali a tak vždy keď prišla tak sme tam pili pivo a počúvali metále. Tam som vlastne lepšie spoznal Borisa. Další kamoš Marek mal elektrickú gitaru a tak nejak sa mi to zapáčilo a keďže sme boli metláci tak sme začali blbnúť a začali akože kapelu. Nakonie z toho vzniklo to, že Boris zohnal basu, ja elektriku a Marek zohnal bubeníka Maťa. Vtedy sa začalo Catastrofy. S Marekom sme rok chodili aj do hudobnej školy kde nás učil Peter “Piťu” Luha. Fantastický gitarista, ale keže sme boli mladí a blbí tak sme veľa necvičili. To bola dosť chyba, lebo sme sa mohli veľa naučiť. Inšpirované to bolo vždy nejakým thrash metalom čoho sme počúvali veľa. Proste sme hrali, veľa času trávli v skúšobni a začali sme skúšať aj vymyslieť nejaké songy. Nejaké postupy sme okukali, niečo pomohla aj hudobná teória atď. Asi najviac pomohlo, že sme fakt veľa času trávili v skúšobni a bavilo nás to.
U nás v kapele neexistuje nič také, že sa niečo hrať nebude, alebo že sa musí. Proste vymýšlame hudbnu a buď sa nám to páčí alebo nie. Veľakrát nejaký riff znie dajme tomu moc “popovo”, keď ho Jano hrá, ale s bicími to začne znieť úplne inak. Celú tu tématiku robí dosť veľa Boris, veď aj texty robí on. Bicie a basu si Roman a Mifo robia osve, ale jasné, že si to vždy prechádzame spolu, lebo to musí sedieť do daného songu ako celku. Riffy napríklad robí najviac Jano. Veľa hrá a fakt mu to ide veľmi dobre. Ja to potom celé zapisujem, upravujem to, niekde niečo zmením, nejaký riff mu pod sólo dorobím. Keby si každý z nás snažil pretlačiť to svoje tak by to bolo peklo. U nás to proste nejak funguje, že si rozumieme, vieme ako hráme, hudobne sa chápeme a veríme si navzájom. Mne napríklad stačí vidieť aj jednoducho zapísaní riff v tabulatúre, ale hneď viem cca ako technicky Jano bude hrať. Sme proste banda kamošov čo má kapelu.


R: Inak to je aká výhoda mať prc a alko priestor, kde ťa nikdo nevyrušuje a si v klude. Ako vlastne vznikol nápad pomenovať kapelu Catastrofy? Kde a prečo vznikla fúzia medzi anglickým slovom a poslovenčením?

T: Bol to nápad vskutku veľmi jednoduchý. My sme stále mali iba taký pracovný názov, že Bastards. Mám pocit, že to bolo nejak odvodené od albumu Motorhead. Neboli sme s tým, ale úplne stotožnení a ajtak sme stále rozmýšlali, že čo s názvom. Jeden večer pri pive v krčmé Písek, ktorej sme my hovorili hrob, hlásili ďalšiu prírodnú katastrofu. Koncom roka 2004 to bolo zemetrasenie v Indickom oceáne, čo malo za následok hrozné tsunami. V lete zas huríkán Katrina a ďalšie iné. Tak ja som navrhol, že katastrofy by bolo v pohode a stále sa nejaké dejú. Boris sa na to chytil a už sme iba nejak doklepli rovno na mieste, že to dáme tak pol na pol aby to malo aj šmrnc keby sme sa dostali do zahraničia. To sme boli ešte tie predstavy teenagerov.


R: Presne ako Limo kid, tiež som to skomolil od Limonády a kid. Dva svety jedno slovo. Pamätáš si ešte na moment, keď si sa po prvýkrát stretol s ostatnými chalanmi z Catastrofy? Boris bol tvoj flákačský parták a čo ostatný? Ktorý z nich ti padol do oka a ktorý ani nie? Bola to láska na prvý pohľad?

T: Aktuálne Catastrofy je už úplne iná zostava. Originál som už len ja a Boris. Všetkých okrem prvého bubeníka som poznal už predtým. Bud z vedľajšieho vchodu alebo zo školy. My sme vlastne partia kamošov, ktorej pár založilo kapelu. Mifo tiež, len k nám išiel hrať až neskôr. Až po Lukášovi, ktorý hral v inej kapele a bola s ním vždy sranda. Keď sa dozvedel, že Boris by basu niekomu prenechal, tak sa ponúkol. Roman sa nám ozval na inzerát, keď sme hľadali ďalšieho gitaristu a prišiel chalanisko, čo sa dobre naučil všetko na čom sme sa dohodli, a sadli sme si. Jano bol zas kamoš bývalého bubeníka Maťa, čiže keď ho bolo treba, tak ho doniesol a vedeli sme, že to bude v pohode človek. Nakoniec presedlal Roman na bicie a Jano zostal. V každej kapele je to po toľkých rokoch úplná telenovela a to si myslím, že u nás sa to personálne až tak veľmi nemenilo. Niektoré kapely striedajú ľudí oveľa viac. By the way, všetko to bola láska na prvý pohľad.


R: Apropo, Catastrofy, bola to tvoja prvá kapela, alebo si si to skúšal ešte niekde pred tým?

Catastrofy


T: Odkedy sme si dali názov Catastrofy tak som stále v Catastrofy. Dovtedy sme mali iba nejake pracovné názvy. Chodil som k ďaľším kamošom, čo si založili kapelu, pomáhať a trošku s nimi hrať, ale to mali iba ako hobby a relax. Aj sa rozpadli po pár rokoch. Možno preto, že som veľa mudroval, haha.

R: Metal na Slovensku mal vždy dobré korene, tá scéna bola vždy silná odkedy si pamätám, možno aj preto, že metal bol tak nejak akceptovatelnejší v hudobnom svete, viac ako punk či jeho odnož hardcore. Milión subžánrov, človek to ani nevie vymenovať a zaškatulkovať. Kde ste sa našli vy? Je to taký cross over viacerých žánrov čo hráte, dominuju thrash, ale ako by si to opísal ty?


T: My sme to už viackrát tak opísali tak, že každý z nás počuvá v prvom rade rôzne žánre tvrdej hudby a rôzne kapely, z čoho sa nám nejaké prelínajú. Do toho, ale každý z nás počúva aj rôznu inú hudbu ako iba metal, punk, hardcore atď. Každý z nás prináša niečo to svoje obľúbene do kapely a žánre. Z toho celého potom vzníkne naša hudba. Je to celé určite crossover guláš. Ja by som nás ani neškatulkoval ako thrash, lebo nie vždy sedí. My proste hramé čo nás baví, čo sa nám páči a ako to z nás leze. Na začiatku to bol určite viac menej thrashové, ale teraz už nie. Je to crossover, ale najjednoduchšie je opísať to stále iba ako metal, haha. Nijak si ani pri tvorení nedávame mantinely, že čo by sme mali hrať.

R: Moja babka mala dneska 87 rokov, nech je veselá a zdravá, ale rozmýšlam, ktorú skladbu by som jej vybral od Vás, aby jej to neodpálilo uši a mohla s kludom zaspať. Tak ktorú skladbu by si jej odporučil z Vášho repertoáru, niečo viac sladákové asi?


T: Tak prajem veľa zdravia a štastia teda. To si musím isť pozreť asi zoznam skladieb. Asi by som vybral Príručku, Posledný na zemi alebo Ja som spokojný. Na záver by som jej pustil Ančine cecky a Luciferov papek, nech si zaspomína.

R: Myslím, že toto by asi neprežila, myslel som skôr, že vybereš nejaký metalový slaďák, ale to by som chcel asi veľa čo, haha?


T: My nemáme metalový slaďák, haha. Jedine, že by sme mohli povedať, že song Kazimír je vlastne naše vyznanie lásky k najväčšiemu zbojníkovy na svete.

R: Ako sa metal zmenil? Mám na mysli jeho vývoj na Slovensku. 90te roky boli divoké, veľa kapiel, hralo sa veľa a tie koncerty boli pekne mixnuté žánrovo. Hrali spolu kapely thrashove, speed metalové či heavy metalové spolu s kapelami čo mali bližšie ku crossoveru či hardcore, lenže po čase sa to začalo veľmi separovať a príchodom nového milénia sa už ani na tie metalové koncerty nedalo chodiť, lebo to tam bolo presiaknuté hákošmi, kde metalisti nemali problém sa s hnedými hovnami bratríčkovať, nemyslím všetkých, ale bolo to dosť tolerované. Pritom ten metal, čo si ja pamätám, mal vždy svoj proti fašistický odkaz. Ako je to dneska? Je ta scéna uvedomelejšia a mládež viac angažovaná? Vy tiež máte jasný postoj proti náckom. Museli ste si túto scénu na novo vybudovať za ten čas a prečistiť, či stále sa nájdu okresy a miesta, kde tí hákoši stále ťahaju s metlákmi?


T: Tento problém minulosti som práveže ja vôbec nezaznamenal. Asi preto, že som bol ešte moc mladý a nezažil som to. Chodili sme teenageri na koncerty do Dúbravky, všetci vypadali jak metalisti a s úplne cudzími ľuďmi sme nejak moc nekecali. Keď sme začali chodiť na koncerty inde, tak už to tak nebolo. Na našich koncertoch sa nikdy nejak neobjavolali takéto extrémistické individuá. Ak sa aj objavili tak ich asi otočili na bráne, alebo sa nijak neprejvovali a nevedeli sme o nich. Na pár koncertoch nám vraveli, že v danom meste chodia náckovia robiť neplechu, alebo, že chodia na koncerty, ale fakt som to nezažil ani nevidel. My sme jasne proti a aj to dávame najavo v hudbe aj na nete. Niekedy ma zamrzí, keď niekto aj nadáva na kapely, že videl na ich koncerte náckov, alebo, že hrali s nejakou kapelou kde napr. spevák ma ďalší pofidérny projekt. Nie preto, že by to malo byť v pohode, ale preto, že neni možné, aby si prešiel každého človeka na koncerte a kontroloval ho, alebo poznal celú scénu a vedel o takých ľuďoch. Toto by mal v najlepšom riešiť organizátor. Mne sa zdá, že na tie naše koncerty práve chodí práve taká uvedomelá pohoďácka mládež a naozaj milý ľudia. A možno sa len usmievajú, ale zvútra pier majú vytované hakáče, haha. Ja som len a len rád, že to je takto.

Catastrofy


R: To som rád, že situácia je už dneska iná a vidíš to takto. Ono sa to väčšinou v tej scéne točí v cykloch. Raz je to lepšie a raz horšie, záleži podla toho aká generácia sa objaví a vymení a koľko tých starších ostane pri tom. Vy si v tom už idete cez desať rokov. Keby si išiel spisovať memoáre, niečo ako Metalosaurus, čo by v tej knihe muselo rezonovať podľa teba? Kebyže máš chuť nechať odkaz, či životnú múdrosť, za čo by sa ani tvoje pravnúčence nemuseli hanbiť, čo by to bolo? Inak čítal si Metalosaurusa? Čo na to hovoríš?


T: Metalosaurusa som nečítal a ani sa na to zatial nijak nechystám. Ja si počkám na dobu kedy budeme znovu hrať a stratávať sa na koncertoch. Rovno si to priamo od Rudiho alebo Pištu vezmem, lebo predpokladám, že ak kniha ešte bude, tak ju niekde aj donesú. Priamo sa ich na to popýtam, nech mi dajú taký live predhovor ešte pred čítaním. Keby sme si písali knihu tak by to bol asi taký prierez históriou kapely a aké všelijaké koncerty sme zažili. Určite by nechýbali ani nejaké tie primitívne historky. Niekedy aj človek zabudne a vybaví si to, keď triedi staré fotky. Úplne ako keď si babka kukala rodinný album a spominala. Môj odkaz by bol smiech, ja sa rád smejem a nemávam nejakú zlú naladu. Ani hnevať na ľudí sa neviem. Čiže vnúčence moje klídek, pokoru, jebte na zlé a budete v pohode.


R: Úprimne, veľa od tej knihy nečakaj, osobne sklamanie pre mňa, najnudnejšia kniha 2020, žiadne príhodky ani zaujmavé zážitky tam nie su, kludne ti posuniem tu moju, aj ti ju podpíšem ako Rudi, haha.
Tématicky využívate folkovu tématiku, samí zbojník, lesy, ozembuchy a sekery, ale toto už bolo vonku pred Vami v Čad. Aký vplyv mal na Vás Čad, ako stálica tej metalovo punkovej sćeny na Slovensku, pri smerovaný Catastrofy? Je to Vaša bratská kapela, niečo ako siamské dvojča či Rudi Rus a Pišta Vandal, to isté sa dá povedať o Čad a Catastrofy, dva neoddelitelné elementy. Cítite sa konfortne byť mladší brat? Predsa len, ono sa tomu asi nedá vyhnuť, keď sa o Vás rozpráva či ohovára…


T: Mne to vôbec nevadí, lebo sme s Čad kamoši a toto vôbec neriešime. Tak sa mi zdá ale, že Čad nemajú až tak moc veľa folku v hudbe. My sme začali takúto tému v hudbe niekedy v roku 2012. Ale jasné, že keďže Pišta používa tie rôzne pekné slovenské výrazy tak sa to podobá. My sme sa aj smiali na začiatku, že to niekedy vyzéra ako keby sme vykrádali. To je samozrejme úplna náhoda v tom, že sa nám páči aj podobný slovník atď. Hudobne je to ale dosť iné. Ja som prvýkrát počul o Čade od spolužiačky ešte keď Pišta ručal na koncertoch do nejakej hadice od vysávača lenže to som nevedel, že to je Čad. To som si vravel, že “Ďakujem, toto vynechám.” Raz mi tak Pišta o tom vysavači hovoril a ja som skoro umrel, že to boli oni vlastne. Z čoho vyplíva, že ranná tvorba Čadu ma nijak neoslovila, haha.


R: Ranná tvorba Čadu bola len pre grindovo-noisových fajnšmekrov, to sa musí uznať, mne sa to tiež nikdy extra nepáčilo, ale boli to vždy zábavné koncerty, lebo hrával na hajzlovej rúre čo si pamätám, určite im s Jure v ten deň poriadne nesplachovalo, ale vždy to bolo vtipné ich sledovať hrať. A okrem iného mal dobrý aparát, takže keď trebalo aparát na koncert, koho si zavolal hrať? Pišta vždy pomohol a to mu treba nechať. Nebyť jeho tak veľa koncertov by padlo, hlavne v 90tych rokoch. On dokonca ani nič nepovedal, keď mu kapela odpálila jeho Marshall. Za to by mal dostať metalový medál. Čo si myslíš, čo by sme mu tam mali vyriť?


T: Pišta aj nám vždy požičal všetko čo bolo treba a vždy bol veľmi ochotný. Aj na nahrávanie sme si od neho požičiavali jednu bedňu. Veľakrát hovoril, že vkľude aj aparát môžme zobrať, alebo že aj gitary, ak chceme vyskúšať, tak mu máme napísať a nejak sa dohodneme. Tak ale zase vidí, že mi sa o svoje veci staráme a môže nám dôverovať. Niečo také by mal mať, že “Ten čo vždy rád požičal, aj keď sa to nevyplatilo” alebo “Dobré požičal, pokazéne s úsmevom prijal späť”.


R: Keď sme sa stretli v Londýne, hovoril si, že si skejtoval za mlada. Tak povedz kedy si pričuchol ku skejtovaniu a kde sa v Bratislave najlepšie skejtuje momentálne? Prečo si prestal jazdiť? Bola to frajerka či kapela, keď už nebol čas, alebo si lámal dosky a už si nemal nervy ani peniaze kupovať nové?


T: Ja som skejtoval iba tak veľmi amatérsky, pre seba. To sme určite začali kvôli Tony Hawk Pro Skater hrám. Skejtovali sme iba tak po Devínskej na školáku, za garážami atď. Z mantinelov na hokejbal sme si robili barjaké prekážky. Bolo tám pár starších chalanov, ktorí aj zvárali tyče na grind a slajdy. Ani sme nevedeli, že kde v meste sa dá skejtovať a boli sme ešte moc mladý na cestovanie hore dole mestom. To vlastne skončilo iba preto, že v mladosti skúšaš veľa koníčkov, čiže sme iba prešli na niečo iné. Je pravda, že to skončilo predtým ako som začal hrať na gitaru.

Catastrofy


R: Dá sa povedať, že tvoje skejtové skúsenosti boli rýchlejšie ako Al Bundyho prežívanie lásky, ale si vravel, že si ho teraz oprášil znovu. Ako to ide po rokoch, byť zase na doske len tak sám pre seba? Máš ešte trpezliosť?


T: Nič, nula bodov, celé zle. Trochu som pojazdil pred rokom cez jeseň. Tešíl som sa, že blízko karlovky mi vyrastie nový skatepark. Svet sa zastavil, všetko sa odložilo a ja som po zime nejak znova na dosku nenaskočil, ale tento rok sa nenechám odradiť. Našiel som si kus asfaltu kde nik nechodí. Tam sa nebudem hanbiť a znova si predjem všetky základy. Trpezlivosť mám, ale skôr nemám tu odvahu ako kedysi. Ja neviem prečo, ale keď som padol, tak to bolelo oveľa viac ako dakedy.


R: To poznám a na druhú stranu tiež nechcem vypadať ako Jack Black na svojej U rampe, kde ma viac brnenia na sebe ako princ Bajaja.
Ako sa hralo v Londýne? Ako sa Vám to celé podarilo dať dokopy? Kde ste všade pričuchli a čo sa Vám najviac páčilo na tomto výlete? Čo hovoríš na Londýn? Ono je to niekedy tragické, keď vidíš niekde v telke ako slovenské popové hviezdičky sa chvália, že hrali v Londýne, keď hlavne vieš, že to kurva vôbec nie je až také ťažké to dať dokopy a že takéto hranie v zahraničí pre undergroundové kapely je bežná vec, keď sa to vezme a kapela nie je lenivá či úplne neschopná, ten network funguje, keď sa chce a aj niečo do toho investovať.


T: Celé to vymyslel Dušan. Fanda čo žije v Londýne. Ktohovie či tam ešte žije podľa facebook je furt v inom meste, haha. Povedal, že má chuť a možnosť to vybaviť a tak to zmanažoval ako pán. Pýtal som sa ho prečo a on odpovedal “Prečo nie?” a na to sa dalo iba prikývnuť. Dušan zohnal hlavy aj bedne a ešte to aj zvučil lebo je aj zvukár. Chalani zo Sandbridge sú jeho kamoši z Popradu. Oni nám požičali nástroje, napr. gitary. Ešte sme si aj písali s gitaristom, že aké struny nám na ne dá, aby sme mohli pohodlnne hrať. Vo volnom čase nám Dušan ešte aj robil sprievodcu. Veď aj vďaka tebe to bolo super, keď sme napríklad behali po Camdene. Čiže aj keby dopadol koncert hrozne, tak by to bolo jedno, lebo to bol mega výlet. Ja už napríklad plánujem, že do Londýna pôjdem pozreť znova hneď ako to situácia dovolí. Neboj sa, že sa ti potom hneď ozvem, že či nepoznáš niekoho s airbnb v centre.


R: Pokial situácia dá a bude sa dať, môžeš ostať u nás na pár dni, pokial slúbiš, že si svoju zubnú kefku zoberieš so sebou a nenasťahuješ sa nám do detskej izby natrvalo, haha. Pri tomto ma napadlo, keď chodíte hrať kade tade s kapelou, prespávate na bytoch, či idete rovno domov, či si platíte, alebo necháte platiť ubytovne? Ako to funguje v kapele s prachmi za koncerty? Máte fixnú cenu, či zahráte kde sa dá, kedy sa dá a aj zadarmo? Koľko ťa tak výjde kapela a ako zarobené peniaze za merch či hranie potom využijete? Mal som kapelu a predsa len, aparáty, elektrika, skúšobňa, benzín, jedlo, spanie všetko keď sa spočíta, nie su to zrovna najmenšie položky, ale vždy sa to dá, keď sa chce. Ako to funguje u Vás? Už si dotiahol kapelu domov k rodičom na prespanie?


T: Neboj sa, že už som rozmýšľal ako ťa zneužiť na ubytko. Samozrejme iba v krajnom prípade. Začnem od toho najjednoduchšieho. Raz u mňa už spala jedna kapela, Průmyslová smrt, bola to dosť sranda, ale odvtedy to nebolo potrebné. My sme to mali za celú existenciu barjak. Spávali sme na zemi v krčme, na zemi v skúšobni, na zemi v kulturáku, na zemi v garáži. Zem sme si užili dostatočne a naše chrbtice sú nám za to určite vďačné. Teraz je to už tak, že ak hráme dostatočne blízko tak ideme aj v noci domov. Človek sa zobudí rovno doma a tomu chrbtu je to viac príjemné. Väčšinou, ak zostávame na noc, spíme buď u niekoho, alebo máme vybavené ubytko od organizátora. Ako sme rok nehrali, tak si ti ani neviem spomenúť, lebo fakt sme veľakrát išli v noci domov. V Košiciach hrávame v Colloseu a tam je ubytko rovno v klube. V tomto sú všetci organizátori dosť v pohode. Chápu, že človek sa potrebuje vklude vyspať lebo aj oni už starnú a začínajú mať rovnaké problémy so spaním na karimatke. Fixnú cenu na koncert nemáme, to záleží od veľa vecí. Vidím, že to úplne chápeš. Tie peniaze čo aj dostaneme idú ajtak nakoniec do kapely, do merchu, do opráv auta. Keď chces mať dobrú gitaru, dobrý amp a dobré efekty, tak potrebuješ minúť dosť veľa penazí. Všetky peniaze z merchu sa točia späť do merchu vlastne. Čo sa vyzbiera ide zas na nové tričká, mikiny, cedečká, nášivky atď. Toho sa držíme už roky, žiadne peniaze navyše zbytočne nemíňame. Použijeme ich zas na niečo nové pre ľudí. Raz za uhorský rok si cestou z koncertu kúpime obed. Nikdy som nerátal koľko ma vyjde kapela, ale je pravda, že vlastne si všetko platíme za vlastné. Struny, opravy ampu, opravy gitár aj príslušenstvo. Zo srandy, že čo sa mi stalo v roku, v ktorom sme ani nehrali koncerty. Pokazilo sa mi minule tremolo na gitare, musel som kúpiť nové, a aj to som ho nakoniec kúpil z druhej ruky. Praskla mi druhá gitara, nič vážne, ale musel ju opravovať profík. Chválabohu, že v Devínskej je Dowina, svetoznáma slovenská značka a jeden z majstrov bol ochotný ju opraviť vo voľnom čase. Taktiež som musel dať aj pražce brúsiť, aby som ju mohol používať aspoň ako záložnú. Keby boli koncerty ,tak by ma to dosť zamrzelo, lebo vtedy sa zas furt kazí nejaké príslušenstvo ako napr. káble, struny atď. Celkovo je to ako hociaké iné hobby. Niekto si kúpi poriadny prút na ryby, niekto poriadny bike, tenisovú raketu. Každý koníček stojí peniaze aj keď ho robíš iba pre seba. Je ale veľmi dôležité investovať do vecí čo ťa bavia, investuješ tým do svojho psychického zdravia. Ako sa vraví, zdravie máme iba jedno.


R: Keď som Vás videl hrať vo Fuge s Majster Kat tuším to bolo, vypadalo to, že ten metal prežíva renesanciu. Brutálne veľa ľudí, myslím si, že bolo vypredané, ľudia pobehovali s valaškami, spievali a vytvárali brutálnu atmosféru, čo je vynikajúce pre kapelu v takýchto podmienkach hrať, ale asi to nebolo vždy tak? Povedz nám niečo o tých viac bizárdnejších koncertoch či miestach, kde to až tak nešlo. Sem s príhodkami.

Catastrofy


T: Tie koncerty čo robíme vo Fuge bývajú posledné roky úplne plné. Tam je ale aj dosť obmedzená kapacita, čiže je to aj tým, haha. Chodí posledné roky dosť fanúšikov na koncerty. Veľa sa ich aj opakuje a veľa ľudí už bereme aj viac ako fandov. Síce sa s nimi vidíme iba na koncertoch, ale máme ich radi. My sme za to aj dosť vďační, naozaj si ceníme každú jednu hlavu, ktorá príde. Vklude s nami môžu pokecať a hocikedy dojsť za nami. Ne vždy to tak bolo. Veď dlhé roky sme hrali iba pre pár ľudí. Neviem či to bolo tým, že scéna mala problémy, ale skôr by som povedal, že sme proste ešte neboli až tak dobrá kapela. Dosť bizár bolo, keď sme hrali v Nových Zámkoch, veľmi dávno, a tam neprišiel nikto na koncert. Iba barman tam bol a tak sme si hrali iba pre seba. Bývalý basák Lukáš raz niekde zlanáril na koncert človeka na ulici a to bol jediný čo prišiel. Raz sme sa trepali vlakom hrať do Prievidze a autobusár nás nechcel zobrať naspať na vlak do Trenčína. O jednej ráno sme teda boli v strede Prievidze na ulici a nevedeli čo ďalej. V začiatkoch nám jeden koncert v Devínskej zrušili policajti ešte predtým než začal, lebo niekto nahlásil, že náckovia majú koncert. Vo Vrbovom sme museli spať v krčme na dlážke, lavicách a stoloch. Nemali sme ubytko, všetko bolo obliate, na zemi črepy, majiteľ ležal ožratý v sklade na sudoch. V Trutnove sa mi raz podarilo vykmnúť auto a tak sme nemali spacáky ani ruksaky. Spali sme u kamoša na vymrznutej chate a tak sme mrzli. Ja som celu noc spal s Romanom chrbatmi k sebe, aby sme sa ohrievali. V Plzni sme raz spali na jeseň v obyčajnej garáži asi dvadsiati a v noci došla taká kosa, že som sa chcel podrezať na činele. Takto to proste bolo aj prvých desať rokov. To sme si museli odsrať, ale stálo to za to. Ani sa nedá povedať, že by to boli zlé koncerty. Čím horšia konštalácia podmienok, tým vačší zážitok to bol, haha.


R: Práve toto je to, čo mňa na tom baví. Život ti priženie situácie do života, s ktorými musíš bojovať, ale časom, keď to pomynie, je z toho už len zábavná historka. Ja som takto mrzol v dodávke pre nejakú holandskú kapelu v Dunajskej strede, počas tých drogovo divokých rokov, bola zima a aby im neujebali aparát tak som povedal, že prespím večer vonku v dodávke a kámo nepsal som ani minutu, ani tie podrbané klúče som si nevypýtal, že pustím ohrievanie na chvíločku. To čo sa dialo na ulici sa nedá opísať a moje gule ráno vypadali ako dva oluskane oriešky pre Popelku, vymrznutý do kosti, ale misia bola splnená. Nič nezmyzlo.


T: Treba to tak chápať, že si mohol byť doma a nemať žiaden zážitok. Aj tá najhoršia sitácia, ktorá sa nám stala je vlastne nakoniec super, lebo sa na tom môžeš rehotať. Nikdy sa nestalo nič úplne hrozné, napríklad, že by niekto na koncerte umrel a dúfam, že sa ani nestane. No inak ja už som počul tak veľa o vykradnutých autách, že toho sa najviac bojím. Vždy v noci, aj o tretej ráno, vykladáme veci radšej na ubytko.


R: Je ťažké dať dokopi piatych ľudí v kapele? Skús nám popísať charakteristiky chalanov z kapely? Čím sa živia a čo na nich máš rád a čo naopak ťa vie rozčúliť?


T: Iba v skratke. Jano robí v autodieloch, Mifo robí v stavebnej firme, Roman robí v IT, Boris pracuje vo firme, ktorá sa venuje hrám na mobil. Niekedy je ozaj tažké dať dokopy piatich ľudí, ale zvykli sme si na to, že skúšame cez víkend doobeda. Čiže sa vieme ľahko dohodnúť, že či to bude sobota alebo nedeľa. Jasné, že keď má niekto iné plány tak buď nedojde, alebo to posunieme. V tomto sme už zohratí. Neviem či ešte po tých rokoch sa vieme naštvať. Jasne, že niekedy niekto vybuchne, ale to skôr preto, že sa podpichujeme furt jak debili. Mňa vôbec netankuje, keď niekto prejaví svoje iritujúce nálady, alebo vlastnosti lebo viem, že taký je a nie je to vedome. Aj tak to nakoniec skončí tak, že si z toho robíme srandu. My máme asi dosť štastie na to, že sme sa stretli päť ľudí, ktorí spolu môžu vklude tráviť tak veľa času.

Catastrofy – Bastardi spoločnosti

R: Keď už sme pri rozčulovaní, čo ťa v živote vie dobre rozhádzať?


T: Niekde som to už spomínal ,ale maslo. To má proste iba dve skupenstvá, buď sa nedá natierať, lebo je skurvene tvrdé a akurát odrežes plátok, ktorý si môžeš iba tak položiť na chleba. Druhé je zase, že sa ti roztopí a akurát sa ti to celé lepí na nož. Nevieš si z neho pekne odrezať, môžeš ho akurát tak škrabať z vrchu. Potom, keď ho ideš odložiť tak si všimneš, že si pretrhol henten hliníkový obal a máš zadrbanú celú linku. Toto isté s medom do piče. Dáš si ho na ten maslový chleba a čo med urobí? Steče ti dokým si ho dáš do papule. Najlepšie na tanier, v najhoršom na tričko. Prsty celé polepené a keď ho ideš odložiť, tak ťa ešte kopnú do huby všetky stekance na pohári a zase na linke. Ešte ma sere, keď sa menia plány na poslednú chvílu alebo keď som pripravený, že idem relaxovať a niečo mi do toho príde. Jaj a ešte teraz ma sere, že mám furt zarosené okuliare kvôli rúšku, lebo bez nich vidím hovno a keď sú zarosené tak vidím ešte väčšie hovno, ale samozrejme je lepšie hovno vidieť ako ho s covidom necítiť.


R: Kámo, do piče, ako veľmi krátka otázka, ale toto by stálo na diplomovu prácu. Ty máš výšku? Robil si si sám svoju bakalárku či ti ju tiež niekto napísal? Apropo, nie je nad chrumkavý chleba s maslom, solou a cibulou. Rezať a soliť, mňam.


T: Hm, pán je gurmán. Výšku som si spravil, prvý stupeň, čiže bakalára. Na druhom stupni som bol ale bolo to iba o chodení na prednášky. Vôbec nič som sa za rok nenaučil, čiže som odišiel lebo mi to prišlo ako stratený čas. Možno jedného dňa skúsim inde. Bakalárku som si napísal sám ako každý človek čo má všetkých päť pohromade.


R: Chodiš voliť? Si bratislavský kaviarensky povalač či mudrosráč, btw, nie je to to isté, trošku som zmätený teraz? Do ktorej kategórie by si sa zaradil? Čo hovoríš na momentálny stav politickej situácie na Slovensku?


T: Voliť chodím, zatiaľ som bol na všetkých volbách, v ktorých som mohol hlasovať. Múdrosráč je dosť nová vec , haha, ale tieto všelijaké oslovenia sú také detinské urážky. Ako keď sa deti hádajú a už nevedia čo majú povedať. Politická situácia je na Slovensku dosť komplikovaný problém, kvôli tomu, že tu boli rôzne zoskupenia, ktoré sľubovali, ale vlastne kradli, alebo iba kradli, alebo nič nerobili, alebo využívali systém atď. Potom je tu zase niekto kto síce nechce aby sa kradlo, ale zase dostanú sa s ním dopredu aj rôzne pochabné osobnosti. Ľudia chceli zmenu, ale opomenuli študovať koho volia atď. U nás moc ľudí asi nečíta ani program strán, alebo nezisťuje, aký ľudia sú v stranách, či sú to odborníci, alebo čisto politici atď. Nemajú v sebe ten záujem zisťovať viac o stranách a jednotlivcoch. To je ešte asi komančovský prežitok, lebo šak vtedy bolo jedno koho volíš, na výber aj tak nebolo, ale to sa podľa mna zmení a jedného dňa sa môzno budeme pýtať ešte pred voľbami či si náš hlas tá strana zaslúži. Ja to ani nikomu nezazlievam, len chcem aby si mohol každý žiť v zdravý a v pohode a popri tom sa nesral iným do života.


R: To by bolo ideálne, ale keď sa pozriem, čo všetko sa za tie krátke roky našej chabej demokracie prehnalo – od vojnového Tisa, po Mečiara, Slotu, Fica a potom Matovič, primiešaj Kokotlebu a tie jeho fašistické monštrá, mne z toho vychádza, že sme nepoučitelný. Proste akoby tu tie demokratické strany nemali šancu, lebo slovák má rad opratku okolo krku a populizmus. Stačí, aby niekto hodil okúsanú kostičku a slovák počúva, ale nerozmýšla v dlhodobom obzore…


T: No, to hej ale ak sa aj zamyslíš nad zahraničím, tak v Anglicku tiež populistické reči pretačili Brexit. V USA sú to vlastne tiež populistické reči čo pomáhali bývalej vláde. Buď je to trend alebo to tu proste bolo vždy, len až teraz s vekom to vnímame oveľa viac.


R: V metale tie proti náboženské tématiky sú nutnosť. Nemám Vás napočúvaných, musím sa priznať, nie ste moja krvná skupina, ale máte aj vý zápich na túto tématiku? Čo hovoríte na katolibanské ťahanie na interupciu či celková táto situácia čo sa deje u nás aj v Poľsku, kde klasicky katolická lobby sa snaží rozhodovať o tom čo žena môže a nemôže so svojim telom. Má metal ešte gule – piču (chcem byť rovnoprávny v tomto) a má názor?


T: Pravda, aj my to máme v textoch. Poľky to majú teraz naozaj veľmi tažké a naozaj je to smutné. Bojujú aj napriek korone a ja dúfam, že sa všetko na dobre obráti. Aj u nás sa našli ľudia, čo sa chcú starať druhým do života a ženám do tela. Náboženstvo, alebo nejaký vzťah k dačomu nadprirodzenému vôbec nikomu neberem. Nech si vklude verí každý v čo chce. Síce ja by som si nevedel vybrať, na svete je cca 4000 náboženstiev. Problém je to iba vtedy, keď niekto vnucuje svoje religiózne pohľady na svet druhým ľudom. Veď aj podľa ústavy sa štát neviaže na ideológiu ani náboženstvo, čiže by sa mal riadiť iba vedeckým konsenzom. Možno jedného dňa začne niekto náboženstvo podľa Tolkiena, ktohovie. “Where was Gondor when the Westfold fell?” memečka by boli namiesto vitráže atď.


R: Možno sa treba hlásiť k Svedkom liehovovým pri najbližšom sčitavaní ľudu. Myšlienka je to zábavna, možno sa ľadi pohnú, však aj v Čechách už maju Pirátov.


T: Vždy, keď niekto na mňa vytiahne Svedkov liehovových, tak sa zasmejem a spomeniem si ako mi Gabo na výške, v krčme pri borovičke, prvýkrát vysvetloval, že nepijeme iba tak, ale mám sa pridať k jeho náboženstvu. Ja mám taký pocit, že vtedy som mu aj určite prikývol.


R: No tak snaď pri tom sčítaní mu to tam dáš a Vy ostatný tak isto. Viva nealko, ale v tomto pripade Viva Svedkovia.
V duši som demokrat, zastánca slobody slova, ale mám problém so slobodou slova, ktorá sa dotýka utláčania menšín, nabádania k násilu proti bezbranným, menšinám a tým čo sa nevedia brániť. Je to taká dilema slobodného ducha, tolerovať či netolerovať to čo tolerantné nie je, čím sa vlastne popiera celá sloboda slova, ale na druhej strane je tu zodpovednosť za hodnoty slobody. Ako to máš hodené ty? Dá sa tolerovať netolerovatelné a pritom nepopierať slobodu tých ďalších čo to maju hodené inak?

Catastrofy – Krik a beznádej


T: Základom úspechu spoločnosti je, aby sloboda jednotlivca nepotláčala slobodu iného jednotlivca a máš vystarané na dosť v pohode spoločnosť. Tolerovať netolerantných sa tým pádom nedá, lebo oni budú vždy tlačiť proti slobode niekoho. Ale táto temá je celkovo nad moje dosiahnuté vzdelanie. Každpádne sa mi zdá, že životná úroveň tolerantných krajín je o dosť vyššia. Čiže je to oveľa prospešnejšie.


R: Bude Kokotleba odsúdený, alebo nebude a jeho ľudácka banda zrušená? Daj svoj typ.


T: Ťazko povedať, ale dúfam, že najvyšší súd rozhodne o vzatí do väzby. Voči strane nie je aktuálne žiaden návrh na rozpustenie čiže tá si ešte môže fungovať. Celé zle toto.


R: Na každeho raz príde, verím, že sa to zmení už tento rok. Inak, keby tebe mali na niečo prísť, čo to bude? Aký máš svoj hriech, čo si držíš na hrudi?


T: Mohol by prokurátor nabudúce napísať ten návrh tak aby bol nepriestrelný. Ja nič nepriznám, nejsom blbý predsa. Kto si bez viny, hoď do mňa kameňom. Všetko si zoberem do hrobu. A teraz ma ospravedlň, idem si premazať facebook.


R: Inak sa mi páči ako tie potkany od neho utekajú, keď vidia, že sa blíži koniec. Tento pohlad uplakaného Mazureka a jeho zlomené srdce mi spôsobuju blaho. Čo spôsobuje blaho tebe?


T: Je to taká tragikomédia ako sa aktuálne snažia vymaniť z toho zlého svetla, že ich zrazu osvietilo. Mne spôsobujú blaho úplne všedné veci. Úsmev mojej priateľky, túlenie nášho psa, zdravá rodina, hudba, dobrý film, kniha. Správne uvarené vajíčko na mäkko, ktoré sa dá ošúpať na jeden šup, správne dozreté avokádo alebo melón. V neposlednom rade mandarinska bez kôstok.


R: Hlavne, aby to pičovské maslo bolo ako má, inak je oheň na streche, že? haha, počuj, byť vo vzťahu je vždy boj, je to taká hra na kompromis. V čom musíš ustupovať ty pre blaho a klud v rodine? Čo ti je najviac vyčítane? Daj telefón na priateľku, opýtam sa jej…haha.


T: Ja jej dám telefón na teba, lebo už hľadá airbnb do Londýna. Niečo v centre, nepoznáš dakoho? Ustupovať v ničom nemusím a ani ona. Buď robíme veci spoločne alebo oddelene. O domácnosť sa staráme rovnako. Ona nerada vynáša smeti, tak to robím ja a na druhú stranu ona viac utiera prach. Klasika, spoločný život.


R: Som ti hovoril, že sa nemusíš báť, ak sa bude dať, my sme od Camdenu 20 minút metrom. Keď chodíme na bicykloch do centra s našou dcérou sme tam do hodinky a to cez kopce. Nehladaj Air BNB.
Čisto hypoteticky, keby si mal možnosť niečo zmeniť na svete, čo by to bolo?


T: Svetový mier je moc klišé?


R: Svetový mier by bolo to najkrajšie, ty idealista, slniečkar, haha. Teraz reálne, máš pevnú vôlu? Keď si niečo povieš, že spravíš, ideš za tým, či musíš mať nad sebou bič a honiča, aby si sa k cielu dostal?


T: Záleží na tom čoho sa to týka. Keď ma niečo baví a ide mi to, tak za tým idem. Keď sa mi nedarí tak ma to aj niekedy omrzí a potrebujem aj popohnať, haha. Niekedy sa mi nechce nič a niekedy zas všetko. Ja som skôr človek, ktorý nemá super pevnú vôlu, ale zas mám stále dobrú náladu.


R: Čo ťa teda zlomí? Čokoláda? Maslo?


T: Sprav mi tenké palacinky s marhuľovým džemom a dojdem ti povysávať.


R: Aké knihy rád čítaš? Maš svoju oblúbenú? A čo momentulne počúvaš najviac? Máš kapelu, ktorá musí byť v tvojom playieri na mobile, okrem Motorheadu teda?


T: Teraz čítam strašne málo. Snažím sa skôr robiť také veci čo ja vnímam ako viac energickejšie, alebo teda možno zábavnejšie pre mňa. Drtím hry, hrám na gitare, učím sa lepšie nahrávať, kecám s ľudmi na našom discorde atď. Najoblúbenejšie knihy sú Pán prsteňov a Mechanický pomaranč. Od Tolkiena, ale aj ostatné diela, ktoré k tomu patria, jeho knihy pre deti sú tiež fajn. Tie mám v anglickom originále a musím povedať, že to sa mi aj ťažko číta, to je úplne iný level angličtiny. Na hudbu už používam spotify, čiže už mám v mobile všetko. Už konečne nemusím vyberať čo si hodiť do mobilu a čo vyhodiť lebo neni miesto v telefóne. Popiči doba.


R: Keď čítaš ziny a rozhovory, o čom najradšej čítaš, čo ťa upúta, vie upútať na rozhovore?


T: Mňa stále najviac zaujíma tá technický stránka veci. Aparáty, gitary, skúsenosti s nimi atď. To je vec čo vlastne stále riešim aj ja. Čo hrá dobre, čo hrá naprd, čomu sa vyvarovať. Fakt cením, keď sa o tomto robia úprimné rozhovory. To je taká už profesionálna deformácia.

R: Súhlasím. Je to profesionálna deformácia, haha. Pome sa teda pozrieť na to, ako ťa vidia tvoji kamaráti z kapely. Poslal som im zopár drobných dokreslujucich otázok o tebe ako bonus.

Díkes za rozhovor a Catastrofy zdar a teba dvakrát.

Kazimír


Keď si ho prvýkrát stretol, čo ti bleslo hlavou?
Kazimír: Ja som ho stretával ešte na základke – boli sme rovnaký ročník, ale iné triedy. Myslel som si, že je retard. Triedny šašek a trtko. Potom neskôr, keď sme už boli na strednej, ma s nim osobne zoznámil náš spoločný kamarát a vtedy sa mi to potvrdilo. Ale spájala nás muzika a kapely, čo bolo gró toho, o čo sme sa v pubertálnom veku zaujímali. Vyvrcholilo to v založenie Catastrofy.

Hrajruka: Že bude nudný, ale nieje.


Má svoju úchylku, ktorú môže človek vidieť len keď je s nim človek dlhší čas?
Kazimír: Obhrýza si nechty. Nechutne, až po prvé články prstov. Takže skoro žiadne nechty nemá a to mu deformuje konce prstov. Aj preto sme ho volali gekon a vodník atď. A ešte vydáva taký pazvuk, ktorý sa ťažko popisuje, ale je to také mimovolné minimalistické fuňenie. Jak keď si starý úchyl honcuje v prezliekacej kabínke a cez dierku sleduje ženskú vedľa, ale nechce byť prichytený.

Hrajruka

Hrajruka: Ten ich ma celú plejádu, ale nechcem aby ho zavreli, tak nepriznám ani jednu.

Má svoju catch phrase?
Kazimír: Namiesto “teda” používa furt “ergo” a často o niekom hovorieval, že je to taký “týpeček”.
Hrajruka: Áno ´´Bože, ja som taký inteligentný´´.


Keby si na ňom mohol niečo zmeniť, čo by to bolo?
Kazimír: V súčasnosti ani neviem. V mladosti nás dosť sral svojim mudrlantstvom, aj sme veľakrát preto išli do konfliktu. Alebo sa sťažoval furt na dačo, jak starý ufrflaný dedek. To sme mu ale vkuse jebali o hlavu, tak prestal. Je pravda, že za posledné roky sme boli spolu pomerne zriedkavo, takže to možno stále robí, haha. To sú ale také chybičky, ktoré dnes už nikoho neserú a každý z nás má nejaké, keby sme sa chceli rozpytvávať. My sme jak piati bratia, rodina, kde s každým vychádzaš v pohode. S niekým si rozumieš lepšie, s iným menej, viete sa aj pochytiť, ale stále ťaháte za jeden povraz. Keď ste spolu veľa a dlho, príde ponorka, ale je tam aj priestor na spoločný humor.

Hrajruka: Ja bych ho už nemenil, som si naňho zvykol.

Zveril by si mu na postráženie tvojich ťažko zarobených 500 euro?
Kazimír: Pred desiatimi rokmi som mu požičal knihu a dodnes mi ju nevrátil, takže si odpovedz sám.

Hrajruka: Aj 500 000, hocikomu z chalanov dôverujem na 1 000 000 percent.

Koniec rozhovoru. Ak sa Vám aktivity páčia na tejto stránke kludne podporte kúpou nadupanej hardcore foto knižky. Nebuď ostýchavý-á a napíš.

Worldwide hardcore foto knižka s Catastrofy fotkami

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s