Peter “Memo”

Koncert bez Mema v prvej línii nebol koncert. Vždy usmiaty od ucha k uchu, v dobrej nálade, ukecaný a zvedavý. Vpredu pod pódiom prichystaný ťa chytiť a zasurfovať si na hlavách ďalších upotených tiel. Pokial hrali Dauntless či M.S.R. bol tam a naša krju s ním. V tej dobe to nejako išlo rýchlo a bez problémov. Aj keď sme sa predtým nepoznali, prišli sme na tie iste kapely, ani sme často svoje mená nepoznali, len prezývky, ale kamarátstva to dalo na celý život. Sú veci, ktoré si už nepamätám a sú veci, o ktorých si rád zaspomínam.

Tento rozhovor je s jedným z nás, s Memom, ktorý je veľký nadšenec tvrdej hudby, súčasťou tej našej malej bubliny zvaná hardcore, kde pôsobil aktívne okolo kapely Dauntless v rokoch 90tych. Nemusí to byť vždy o kapelách, ale ľudia čo tvorili scénu, boli pod pódiom, hromžili rukami, vypotili dušu, podporovali kapely, kupovali ziny či merch. Tvorili túto scénu tak isto ako tí, čo hrali na hudobné nástroje. Memo.

Memo v Galante počas M.S.R. koncertu

R: Home boy Memo, keď sa nad tým tak zamyslím teraz, premýšľam a ani za Boha si neviem spomenúť, kde sme sa my dvaja prvýkrát stretli? Kde sa naše cesty skrížili?


M: Čau Romčo. V prvom rade sa chcem predstaviť. Volám sa Peter Pomothy, ale väčšinou ma všetci poznajú ako „Memo“. Nikdy v živote som s nikým nerobil takýto rozhovor, tak som trošku nerózny… Čo si ja pamätám tak prvé spomienky na Teba mám zo Stoky – Testimony mali krst. Tam si sa prezliekol do kraťasov a bieleho tielka a pochodoval si na pódiu hahaha.

R: To tielko som už mal na sebe, ale tie kratase som si menil, keďže bola zima a dnu strašne teplo tak som to vymenil na koncert. To bol krst ich cdčka Of life and death, ich posledná klasika z 1997. To by sedelo dátumovo. To bol dosť rituál v tej dobe, ísť na koncert a musel si si zobrať náhradné oblečenie, však si nikdy z koncertu nešiel suchý domov…

M: No presne to sa mi vybaví ako prvá spomienka na teba. My sme tam boli s chalanmi, ma zobrali na koncert. Bol to jeden z mojich prvých v Bratislave. Testimony som vtedy ešte nepoznal, ale Hulo mi bol taký povedomý, ale hneď ma chalani očarili…To bol proste náklad! Fakt, s Testimony sme odohrali zopár koncertov a viem, že Testimony sa páčili Dauntlessu alebo M.S.R…a opačne. Bola to taká vzájomná podpora, keďže v každej kapele hrali skvelí muzikanti a hlavne skvelí ľudia. Nie len ja som to tak vnímal, ale aj chalani a to bolo podstatné. Viem, že Lochy potom neskôr odišiel do Atrie, ale neskôr sa mi to stratilo, nemal som už taký prehlad, ale Testimony mám ako top metalovú kapelu na Slovensku a vždy si to rád vypočujem. Znova a znova. A ešte niečo…“Vždy tu bude niečo, čo ťa bude umesrňovať…“ Hahaha, toto je silný úryvok z textu, na to sa zabudnúť proste nedá. Rieka je pre mňa top song, ale celé Testimony boli top. A po čase som bol aj na Tribute Testimony, čo robil Filip Glocko. Veľmi vydarená akcia aj CD si myslím…som stretol kopec ľudí z minulosti.

Tak schválne, či nás tam s Memom nájdete niekde v dave


A potom mi tam ešte vyskakuje Zuza Merijová. Ona tuším s Tebou trénovala karate. Chodila s nami von, teda Smudo s ňou chodil do školy a veľmi ju chcel. Bola s nami aj u mňa v Královej…tam sme u mňa na dome mali taký malý koncert a potom niekde v Propiku alebo Rock Pop Jazze. Neviem už presne, bol to prvý Dauntless koncert. Myslím, že to bol Propík, to bolo s Lokomotiv. A tam vlastne cez Filipa ste prišli na koncert celá crew a slovo dalo slovo a bolo to. Páčili sa mi tie Xká čo ste mali, aj celá tá myšlienka okolo toho. Bolo to pre mňa niečo nové, ale ja som na to nemal. Ja som bol rozbíjač. Takto nejako by to mohlo byť. A potom prišlo spoločné cestovanie na koncerty a neviem či si pamätáš, ale to všetko bolo bez mobilov haha.

R: Samorzrejme, koncertne plagáty sme lepili po meste a o koncertoch si hovorili medzi sebou a tak sa to šírilo medzi nami ďalej. Inak tých koncertov sme spoločne odmoshovali veľa.

M: Vieš čo…toto sa mi na tom páčilo, že sme sa dohodli. a vlastne ani sme sa nedohodli, len sme si posielali odkazy cez niekoho a vždy sme sa stretli tam, kde sme sa stretnúť mali. A parádne sme odmoshovali každý koncert. Mne len vždy chalani oznámili, že kde je koncert a či idemva išiel som vždy. Dokonca za celú éru Dauntless som vynechal 1 maximálne 2 koncerty a bolo ich dosť. A keďže som bol 6ty a v aute môžu ísť len 5ti, tak som cestoval vlakom alebo busom a keď sa dalo, tak ma chalani brávali schovaného niekde v kufri alebo na korbe dodávky. Mne to bolo jedno kde sa hralo, išiel som všade. A haluz, vždy si tam bol aj ty. To bolo najviac a musím podotknúť, že to všetko sa dialo bez mobilov a to bolo to pekné, že stačilo sa len dohodnúť a všetci sme sa tam stretli. Také silné momenty.

R: Tak ono to bolo tým, že tých koncertov nebolo až tak veľa a keď hrali hardcore kapely tak to bolo úplne evidentné, že sa tam všetci stretneme a vyblbneme.
Čo momentálne porábaš? Pracuješ aj počas COVID lockdownu. Čo hypotéka a účty? Zvládaš to? Deti ešte nemáš tak o starosť menej zatial…

M: No veď práve toto, že práve sa snažím urobiť dieťa. Poviem Ti hard job v tomto veku, haha, ale snažíme sa tak intenzívnejšie až teraz v poslednom čase. Ono to príde, ja to viem.
Momentálne to mám tak, robím asistenta ekonomického úseku v rodinnej firme. Vlastne som doma a keď treba, tak zbieram daňové doklady. Neboj, nepretrhnem sa a platovo som spokojný. Inak mám pozastavenú živnosť, ale teraz je to lepšie takto. Úvery a pôžičky chválabohu nemám žiadne. No a požičiam si od banky len raz, keď budem stavať dom. Inak to nebudem potrebovať.
Teraz počas lockdownu je to pohoda. A ešte sa snažím pomáhať rodičom, lebo otec je onkologický pacient a mama cukrovkár a je to moja psia povinnosť pomáhať im. No a zatiaľ celú túto situáciu zvládam, ale dúfam, že to už nebude dlho trvať. Toto sci-fi šialenstvo a vojna s neviditeľným nepriateľom.

R: Musí to byť ťažké v tejto covid situácii mať onkologické ochorenie. Má otec možnosť chodiť na svoje liečenie? Máte s tým starosti počas lockdownu? Dúfam, že bude lepšie a dostanete sa spoločne z toho najhoršieho.

M: Akože myslím si, že z toho najhoršieho sme už vonku, ale rakovina je kurva choroba. Nikdy nevieš! Akože tie najdôležitejšie procedúry sme stihli ešte pred lockdownom, ale aj tak ku doktorovi sa ísť nedalo, bola to taká chaotická situácia. Ale na injekcie som ho vozil a vlastne všade kam potreboval. On sám sa dosť bál niekam chodiť, kde bola vyššia koncentrácia ľudí. To isté som mal aj s mamou, keďže ona je cukrovkár na inzulíne a pravidelné kontroly potrebovala aj ona. Toto celé beriem tak vážne a zodpovedne, keďže som jedináčik, tak kto iný? Nie, toto si myslím, že toto je povinnosť byť im nápomocný.

R: To je samozrejme, že pomôcť sa im musí. Dobre, že si tam pre nich, keď to potrebuju.
Ako reaguješ na ľudí, ktorí berú covid na ľahkú váhu, sú z tvojho okolia a ty vieš, že s tým veľa nenarobíš a musíš ochrániť svojich blízkych pred vírusom, keďže nikdy nevieš, kde sa môžu nakaziť a od koho.

M: Máš pravdu, nič s tým neurobím a musím chrániť seba aj tých najbližších okolo mňa. Čo mám povedať na takých ľudí, iba to, že mi je to ľúto. Je mi ľúto, že tomu vôbec nerozumejú, a preto robia chyby, ktoré ubližujú druhým. Ale chápem aj to, že to nemajú odkiaľ vedieť. Jediný zdroj „pravdivých“ informácii, majú len z Facebooku a to nie je dobré. Púšťať sa do hádky, alebo niekoho presviedčať určite nebudem. Nemám na to silu a ani chuť. Svoj názor si poviem, keď na to príde. Každého v mojom okolí mám rád, ale nechcem sa rozhádať kvôli COVIDu, každý nech si urobí podľa seba, ale nech je ohľaduplný aspoň voči druhým, keď už nie kôli sebe…ťažká situácia…, ale dúfam, že toto šialenstvo je už na ústupe a ľudia pochopia, že očkovanie je jediná cesta napredovať.

Memo

DETSTVO
R: Máš súrodencov alebo si jedináčik?

M: Som jedináčik, takže sa nemusím s nikým o nič deliť, ale nie..mal som okolo seba vždy kamarátov.

R: Povedz nám viac o tvojom detstve? Kde si vyrastal? Kde si prežil svoju mladosť. Máš v hlave zachovanú prvú spomienku na svoje detstvo? Čo si z neho pamätáš?

M: Hneď na úvod musím povedať, že nie som rodený Bratislavčan. Ja som taká zmes. Narodil som sa v Brezne (v srdci Slovenska), odtiaľ je moja mama. Otec ako starý Pomothy hahaha (neni až taký starý) je od Levíc. Za Levicami je taká malá rozprávková dedina volá sa Horša. Má len sto obyvateľov, nie je zakreslená ani na mape.


No tak ako som vravel narodil som sa v Brezne, ale do mojich 5 rokov sme bývali na maďarských hraniciach v obci Vrbovka. Moji rodičia po skončení vysokej školy dostali prácu a byt v tejto obci, tak preto to bolo tak. Dokonca som tam chodil aj do maďarskej škôlky a vedel som aj po maďarsky, ale ako sme v 85 či 86 prišli do Bratislavy zase kôli práci, tak som po maďarsky zabudol. Mama pracovala ako vedúci odborný referent špecialista ( VORŠ ) v Slovenskej plánovacej komisii. Neskôr ich zrušil Čarnogurský. Otec pracoval na Ministerstve kontroly, predtým to bol Výbor ľudovej kontroly. Od roku 1991 podnikal. Vychovali ma dobre, za čo im budem do smrti vďačný. Dostali lepšiu pracovnú ponuku a byt. Tak som zabudol po maďarsky. Teraz už ani neviem ani nerozumiem. Čo mi je veľmi ľúto.
No a po príchode do Bratislavy začal iný život. Takže od 5tich rokov som Bratislavčan až doteraz, ale ja sa všade cítim ako doma. Ešte predtým sme chvíľočku bývali v Petržalke, na Fedinovej v garzonke, lebo na Líščích Nivách byt nebol ešte dokončený. Na jar v 1986 sme sa nasťahovali do bytu na Líščích Nivách v Ružinove. Tu som mal hneď pod domom škôlku a neskôr na Bajkalskej základnú školu. A tu bývam dodnes. Prežil som tu zvyšok detstva a pubertu a žijem tu súčasnosť.

R: Je to škoda, že? Ja pochádzam z nemecky hovoriacej rodiny, zo strany mojho otca, dedko bol podkarpatsky nemec, ale ako deti sme sa nemecky neučili a ani moji rodičia, škoda, že tieto veci tak generačne vymieraju. Jeden pradedko partizán, ďalší podkarpatský baník s cudziou krvou. Naopak, frndolinu našu učíme aj slovensky aj anglicky a snaď si tretí jazyk v budúcnosti vyberie sama. Predsa len, čím viac jazykov vieš, tým lepšie. Ako si na tom s jazykmi ty?

M: Môj starký, otcov otec bol zase partizán a bojoval v povstaní. Keď som bol malý, tak nám rozprával príhody z frontu. Pamätám si, že nám rozprával ako sa schovávali pod mostom na Dobrej Nive, keď Nemci bombardovali Dobrú Nivu a počas bombardovania im nejaká cudzia žena doniesla plnú misu bryndzových halušiek. To bolo už dávno, to bol môj starký, bol to môj hrdina.
A čo sa reči týka tak ja neviem žiadnu reč. Akože tvárim sa, že viem, ale neviem. Vždy som sa všade dohovoril, síce tak všelijak, ale dohovoril som sa. Viem ale, že keď budem mať deti, budem bazírovať na tom, aby vedeli cudziu reč. Je super, že Vašu malú učíte aj slovensky aj anglicky…a potom nech skúsi španielčinu, tá nie je až taká ťažká. Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom. Závidím ľuďom, čo s tým nemajú problém. Mne sa to v škole tak motalo, že najprv angličtina, potom na strednej len nemčina a neviem ani jedno ani druhé, proste celé zle. Keď sme mimo Slovenska, tak sa hrdo púšťam do všelijakých debát a potom sa len tvárim, že všetkému rozumiem, aj keď nerozumiem všetko. Dáva to také komické situácie, ale rozmýšlal som, že by som skúsil ešte nejakú jazykovú školu, veď naučiť sa reč, na to nikdy nie je neskoro. Aj keď neviem, veľmi týmto lektorom na Slovensku neverím. Keď neskúsiš, tak nevieš. Na jazyky nikdy nie je neskoro. A určite chceme s Gabikou ešte veľa precestovať a tá reč sa zíde. Haluz je, že celkom rozumiem, alebo si viem domyslieť, ale chýbajú mi slovíčka a celkovo slovná zásoba. Jazyky treba vedieť a učiť sa. Človek sa učí celý život. A každý ďalší cudzí jazyk nikdy nie je na škodu. Vždy to vieš hocijako zúžitkovať a to hlavné..vo svete sa nestratíš. Moje deti budem od malička smerovať, aby ovládali minimálne jeden cudzí jazyk.

Memo so starkým

R: Aké hry si sa najradšej hral ako mladý zasran? Bol si rád medzi kamošmi, alebo radšej sám, kde ti hru nikto nekazil a mohol si popustiť uzdu svojej fantázie po svojom?

M: Ako 6 ročný zasran som začal aktívne hrávať hokej za Slovan Bratislava. Potom neskôr za Bezku a koniec bol u Sitára v Ružinove. To už bolo také iné. Hral som hokej do 16tich či 17tich rokov aktívne a potom to už bola ulica, sídlisko, panele, mesto…
Chalani z kapely nás volali Memo crew, ale to bolo dávno. Síce s tými správnymi sa kamarátim dodnes, ale už ich nie je tak veľa. Asi je to vekom a skúsenosťami, že pri kamarátoch je dôležitá kvalita nie kvantita.
Ja mám veľa spomienok z detstva, robili sme huncúctva, aj tu v Bratislave, a tým, že som mal babky mimo BA tak to bolo také pestré. Napríklad si pamätám, že u babiny v Brezne ma vždy strašil Filip Glocko z M.S.R., púšťal mi metal z kazety a ja som sa strašne bál (Sepultúra – Bestial denastation – intro) sú tam také zvony a Cavalerov hororový hlas. Strašne som sa toho bál.

R: Haha, človeče Sepultura ti robila nočnú moru? Usudzujem, že sme rovnaké ročníky, takže si určite ešte pamätáš zmrzlinu za 50 halierov, možno už korunu vtedy, červené trenky na telesnej s bielymi cvičkami a prisahanie vernosti strane počas pionierskeho sľubu niekde na Gottwalďáku. Čo z toho a viac je viac živé v tvojich spomienkach?
Mal si svoju vytúženú hračku z ORF reklamy, ktorú si chcel, ale nikdy si ju nemohol dostať, lebo však hranice a komunizmus vládol našim životom. Ktorá bola tvoja oblúbená reklama na ORF?

M: Ja som 81 ročník, teda vo Februári som sa dožil 40 rokov. Takže už taká staršia legenda. Neviem v tej dobe do 3 triedy, to bola súdružka učiteľka, potom už len pani učiteľka. Na Gottwalďáku som skladal pionierský sľub a pár dní na to sochu Klementa Gottwalda rozšlapali ľudia na štrk. Tuším mám kúsok z nej doma. Neviem ja som to vtedy tak nevnímal, ale teraz viem, že pre tie posty, ktoré vykonávali moji rodičia bola viac menej nutnosť byť v strane, ale oni si nemyslia, že by spravili niečo zlé. Zmrzlina bola točená dvojfarebná v Brezne za 70 halierov, neviem bola to divná doba. Na nemeckých TV staniciach, neskôr na OK3 chodili reklamy na Transformers či Nintendo, no nikdy som nemal tieto hračky. Nemali sme ani video a bolo to pre mňa vzácne ísť ku niekomu pozerať film a neskôr klipy čo sa nahrávali na MTV. V piatok v noci chodil taký metalový program. Mne v tej dobe stačila hokejka, bicykel alebo guličky – to mi išlo. Hlavne pri tom hokeji boli rozdiely, tam som to cítil asi najviac.
Nemali sme toľko peňazí, aby som mohol zostať hrávať ďalej v Slovane, ale takto je to tuším dodnes. Hokej je parádny (najlepší) šport podľa mňa. Milujem ho dodnes, ale je to aj v tejto dobe šport pre bohatých a to je chyba. Mne ten hokej vlastne celú základnú školu ukazoval viac menej smer.

R: Môžeš povedať, že vďaka športu si na dlho ostal čistý od drog, či lepšie povedané, tvoja hlava mala iné problémi ako myslieť na úniky z reality? Ja musím povedať za seba, že mne vďaka bojovým umeniam ani nepomyslelo po niečom siahnuť. Stále som trénoval aj 5x do týžňa ak sa dalo a cez víkend som ešte s kámošmi trénoval vonku na Kuchajde či doma. Nemal som čas myslieť na blbosti. Ako si na tom bol ty?

M: Ja som to mal tak, že vďaka športu som dlho odolával pokušeniu ulice. A celkom sa mi to darilo. Chodil som na tréningy a vo voľnom čase sme hrávali s chalanmi hokejbal (Hokejbalovú Bratislavskú ligu). Len v tej dobe bola jediná svojho druhú, tak sme ako juniori hrávali zo seniormi, ale aj tí seniori nám vzdali hold, lebo sme hrali dobre. Aj toto malo svoj koniec, tak som mal možnosť spoznať aj tú odvrátenú stranu Bratislavy, ulica = voľnosť a voľnosť = ulica…

R: Chodil si rád do školy? Ktorý bol tvoj obľúbený predmet? Ktorý predmet ti skôr išiel ako nešiel?

M: Ja som bol strašný nezbeda, všetko čo sa kde zomlelo všade som bol. Nemal som rád školu, ale do toho boli tréningy, tak sa to dalo zvládať. Na to rád spomínam, ale potom zrazu prišli kamaráti z ulice, sídliskáči z mesta a prišlo k pokušeniu. Ako som spomenul školu som nemal veľmi rád, pretože vždy mi prizvukovali, že musím, ale ja nič nemusím iba chcem. To bolo moje heslo. Zo základnej školy som mal najradšej zemepis (geografiu), prírodovedu, telesnú a pestovateľské práce, tam som najlepší.
Potom prišla stredná škola, to bol hardcore štýl. Poľnohospodárska v Bernolákove odbor agropodnikanie – mechanizátor. No a až tak som nemal rád školu, že v 30tich rokoch som išiel na výšku do Nitry SPU – Fakulta biotechnológie potravinárstva. To ma bavilo a posunulo ma to v živote úplne inde. Aj keď som skončil len ako bakalár, ale titul je, haha. Nikto nikdy by nepovedal, že ja budem mať pred menom titul Bc. Som na to patrične hrdý, ťažká škola (ďakujem mama a otec ).

R: V čom bola tá stredná škola hardcore? Apropo, robíš v odbore, ktorý si aj vyštudoval?

M: Vieš čo? Vo všetkom…v prístupe vo výučbe, prvé kšefty s trávou, spoznal som skvelých ľudí a v tom bola stredná škola hardcore. Proste tá voľnosť a študentský život a tak celkovo. Spoznal som človeka čo mi šil gate, zasvätil ma do grafitty a sk8 či snowboard životného štýlu. To sú krásne spomienky na strednú školu poľnohospodársku v Bernolákove, proste najviac! A či robím v poľnohospodárstve či potravinárstve? Už nie, ale moje štúdium na SPU v Nitre dosť súviselo s mojou ďalšou prácou, ale skončilo to. Nie mojou chybou. Prišlo do toho úmrtie. A tam skončilo moje ďalšie smerovanie a ďalšia možná práca v tomto obore. Niekde vo vnútri som sedlák – gazda. Určite viem vypestovať a aj dochovať a vôbec sa za to nehanbím. Určite v ďalekej budúcnosti by som chcel bývať na vidieku a nerobí mi vôbec problém si dopestovať. Či záhrada…, ale aj hospodársky dvor. To celé mám niekde vo vnútri, ale pozor, je to ťažká práca. Niečo vypestovať či dochovať, treba mať na to vytvorené podmienky. Momentálne tak moja pomoc rodičom, tiež majú veľkú záhradu a viem, že je to drina.

R: O tom nie je žiadna diskusia, že poľnohospodárstvo bolo a aj je vždy veľká drina a umenie. My, čím sme starší, tým viac k tomu inklinujeme tiež.

Memo počas M.S.R. koncertu

PUBERTA
R: Ako prebiehala tvoja puberta teda? Sekalo to s tebou poriadne z ľava do prava ako si spomínal?

M: Po skončení základnej školy sa mi úplne otvoril študentský – bratislavský pouličný život. Rodičia niekedy ani netušili, kde som a čo som. Hlavne, že som sa vždy v poriadku vrátil domov. Asi 16 – 17 ročný som sa začal zaujímať o muziku. Dosť času som v tej dobe trávil aj v Královej pri Senci, kde som po skončení hokeja hrával futbal za dorast. Tam som sa neskôr dal do partie s chalanmi čo mali podobné záľuby, názory či hudbu. Ono sa to cez seba tak všetko prelínalo. Cez víkend s rodičmi v Královej, cez týždeň v Blave. Keďže v Blave sme ako puberťáci so všeličím experimentovali a tak všetko dokopy udávalo nejaký smer.
S kamošom Huťom (poznáš ho určite, chodil so mnou na koncerty a robil s tebou sbs na Agnostiku v Rock Pop Jazze) sme zbierali všetko o Gun´s n Roses. Potom mi niekto ukázal a pustil Dog eat Dog-Who´s the King – a bolo vybavené. To sa mi strašne páčilo, tak som sa chcel obliekať a začal som sa zaujímať o skate, grafitty a celkovo u nás vtedy dostupná gitarová hudba. Stotožňoval som sa so všetkým čo k tomu patrilo.
Potom prišli naháňačky s náckami a večné súboje. Raz nás strašne rozsekali na Kuchajde, inokedy som bežal z Mierka rovno až domov. Ešteže som vtedy hrával ten hokej, že bola nejaká kondička…

R: Na Huťa si pamätám, ale mám pocit, že ten prepadol tvrdým drogám v tej dobe, lebo úplne zmyzol zo scény z jedného dňa na druhý a už som ho nikdy nevidel.

M: Áno v tej dobe tomu prepadol na plnej čiare, vymklo sa mu to spod kontroly. A vieš čo? Mne tiež, a neskôr ako Huťo. Vtedy som sa na neho hneval, ale teraz mám na to celé iný pohľad. On už je ďaleko za tým. Má už veľkého syna, skvelú ženu a sám sa má tuším celkom dobre, stretávame sa len sem tam, ale boli sme najlepší kamaráti. A ani neviem, prečo to vravím v minulom čase, lebo ja ho mám stále rovnako rád nech sa už v minulosti stalo čokoľvek. Je to už dávno za nami, a treba sa pozerať vždy len do budúcnosti…áno v minulosti sa stali chyby a ubližovalo sa najbližším, ale aj samému sebe. A teraz už len pozerať dopredu a robiť radosť tým, ktorým bolo ublížené. Také trochu filozofovanie, ale tak to je a taká je skutočnosť. A tu by som chcel asi túto tému uzavrieť.

R: Aký účes si nosil v mladosti? Ukážem nám fotku? Bol to a lá Peter Nagy či Jožo Raž?

M: Účes. Keď som bol mladý vždy som sa chcel od ostatných nejako odlišovať. Tak ako som spomínal, keď moje oko zazrelo Dog eat Dog, tak som to všetko pochopil. Široké gate, dlhé vlasy, mikina s kapucou, šiltovka – to bolo to čo som chcel. Účes som mal vždy taký rovnaký na krátko, ale raz som mal aj dredy. Také malé jak mal Ewoor volakedy. Fotku nemám do kelu.

R: Čo ťa v mladosti, či kto, formovalo?

M: Dosť ovplyvňovala hudba a rodičia tiež za čo im ďakujem a sú pre mňa všetkým, ale ja som si vždy robil viac menej to, čo som chcel. No a hokej? Ten mi zostal už len v srdci.

Amentma forever

LÁSKA


R: Kedy ťa začali zaujímať baby? Myslím tak naozajstne, so všetkým červenaním, bolesťami brucha, všetkými tými otázkami: „Ľúbi ma? Neľúbi ma?“ Bol si skôr ten zaľúbený romantik, či sukničkár? Neboj priateľke to zakážeme čítať potom haha.

M: Takže…baby, dievčatá, ženy…vieš čo? Dievčatá ma tuším zaujímali už v škôlke. Myslím, že Silvia M, do nej boli zaľúbení všetci, ale ja som nikdy nebol ani nikdy nebudem playboy. Ja som pekný taký, aký som a basta. Vždy som bol taký, že som sa vedel hneď okamžite zaľúbiť a dlho ma to držalo. Potom časom som mal veľa kamošiek, ale lásku žiadnu. Nejako som to nepotreboval, tie kamošky stačili, hehe. Zistil som, že stačí kamoška, frajerka bola moc nákladná. Ťažko povedať, či romantik alebo sukničkár. Skôr ten romantik, asi áno, lebo 15 rokov som s Gabikou a to je dosť dlhá doba si myslím. Sme šťastne 2 roky zasnúbení, normálne som si kľakol a triasol sa mi hlas. A snáď keď sa dožijeme, o rok by sme chceli svadbu, ale asi najviac sa teraz momentálne snažíme o bábätko. Potom všetko čo k tomu patrí.
A na iné ženy, pekné ženy, sa rád pozriem, ale zostane to vždy len v tejto rovine. Mám oči tak sa pozerám, tak isto ako sa Gabika pozrie na pekného mladého chlapa…to je to isté…si myslím…

R: S tým bábätkom držím palce, kámo po 40tke to už ide všetko horšie, pokial nie si Boris Kollár, čo má zázračne spermie. Chce to menej chlastu, prestať fajčiť a športovať a dvíhať nohy hore, keď už je po tom.

M: …Neboj ništ…nohy sa dvíhajú každý krát…Už dávnejšie som vo svojom živote spravil radikálne zmeny a odvtedy sa snažím/e. ..zdravo žiť, jesť, športovať, všetko škodlivé som eliminoval až na cigarety, ale príde aj na to. Ale tak vážnejšie sme na tom začali pracovať tak pol roka, rok dozadu. Ja verím, že to čoskoro príde. Ale nechcem sa na to nejako sústrediť. Chápeš, všetko také free…tak prirodzene…z lásky…Neviem, ten Boris by mohol tie spermie predávať. Sú plne funkčné, niekedy až príliš. Tým mojim sa zase potom nechce…chápeš hahaha. Ale nie, verím a som pevne o tom presvedčený, že to príde. Príde to vtedy, keď to najmenej budeme čakať, ale zatiaľ pokračujeme, skúšame a ono to musí prísť.

PRÁCA


R: Čo robíš pracovne teda? Ako si sa dostal k tejto práci? Čo ťa najviac napĺňa, nemyslím tým rezeň a ryža na nedeľný obed, ale v práci tak všeobecne?

M: Momentálne som asistent ekonomického úseku v rodinnej firme, riešim styk s klientami a dávam im dokopy papiere potrebné na daňové veci. Potom tie materiály donesiem ekonómke do firmy a tá ich s nimi pracuje ďalej. Ešte raz, som spokojný. Inak som mal kopec iných pracovných zaradení, preto som si aj v 30tich rokoch spravil bakalársky titul, ale bol som niekoľko rokov aj SZČO. Vykonával som aj manažérsku pracovnú činnosť a dosť úspešne, alebo aj ako realitný maklér. Takže, vedel som si dať aj sako a kravatu. Napĺňa ma práca ako taká, ale vieš, ja som dosť lenivý a vždy som hľadal možnosti, aby som sa veľmi nenarobil, ale zarobil. Neboj sa, ale viem veľmi dobre, čo je to ťažká robota, a preto mi to veľmi nevoňalo. Mám poľnohospodársku strednú školu a viem, čo je to makať. Všetky praxe a brigády som si odrobil vždy len v poľnohospodárstve. A už vtedy som si vravel, že takto ťažko makať určite nechcem v živote. A tých ľudí, ktorí musia takto ťažko robiť, obdivujem a majú môj rešpekt, lebo musia a preto klobúk dole.

R: V čom je to také komplikované v tomto priemysle? Čo ťa od toho odradilo konkrétne?

M: To je jednoduché Romčo…ťažká práca…veľmi ťažká práca a to najhoršie u nás veľmi málo ohodnotená. Celé Slovensko by mohlo byť poľnohospodársky sebestačné, ale je tam veľké ale, ktoré je vlastne nevyriešiteľné. Na to, aby si mohol pestovať a chovať potrebuješ pôdu. A tu je problém.
Mentalita Slovákov nám to nedovolí. Hovorím práca v poľnohospodárstve a potravinárstve je veľmi špecifická a nesmierne ťažká a moc teda nezarobíš. To je podstata. Makáš a aj vyprodukuješ, ale nič nezarobíš. Ba veľa krát len prerobíš, ale ja toto určite nevyriešim, to je len môj pohľad.

Memo, úplne na pravo, počas koncertu Dauntless v Rock Pop Jazze, Bratislava

POLITIKA A VIERA


R: Ako sa pozeráš na miešanie sa náboženstva do politiky? Ako osvedčený poslucháč metalu by si vedel rozprávať…

M: Vieš čo? Ja sa pozerám na politiku a náboženstvo ako na dva rôzne subjekty. Neviem či to vôbec chcem a viem miešať, lebo si myslím, že môžeš mať hocijaké vierovyznanie a tak isto aj politický názor. Ani neviem, či to dobre chápem. Posudzujem to tak podľa seba. Ja som síce kresťan (krstený iba) nemám nič iné, ale nechodím do kostola, ale svadbu v kostole by som chcel, ale u mňa je to celé také zložité. Ja som mal jednu babku ortodoxnú katolíčku a druhú ortodoxnú evanjeličku. Takže toto mám tak všelijako..ani sám neviem…a potom do toho životný štýl, ktorý som žil a ktorý žijem, preto sa radšej tvárim ako mampičista.

R: Chodíš voliť? Je to tajomstvo koho si volil naposledy? Riešiš politiku, alebo ju radšej necháš pred dverami svojho bytu? Čo ťa dokáže rozhodiť v rámci politiky? Existuje ideálny systém, ktorý by si rád videl na Slovensku fungovať? Čo by to bolo?

M: Voliť chodím pravidelne, ale vždy toho koho volím, je tam niekde vzadu, ale to je jedno.
Vidíš aj teraz som volil Progresívcov a ani sa tam nedostali. Túto otázku som mal v živote ľahko vyriešenú, lebo som bol mladý a volil som vždy toho, kto mal najbližšie ku legalizácii a podľa toho som sa rozhodol. My ako slováci sme celkovo tak nejako pozadu so všetkým, to si myslím ja. Pozri sa čo sa tu deje akurát teraz, veď to sa ani popísať nedá. Na to poviem iba toľko, že ješitní chlapi sú horší ako ženy.
Ja sa nerád bavím o politike. Doma si zanadávam, ale to je tak všetko. Na aktuálnu situáciu viem povedať iba toľko, že sa nestačím čudovať, koľko máme zrazu odborníkov na všetko. Na politiku, virológiu či extrémizmus. No na všetko! Ale sami nedosiahli nič. Ja mám taký názor aký mám, ale neposúvam a nevnucujem ho ďalej…potom len zisťujem a skúmam ľudí a ich názory. A nechám si to celé len pre seba. Pre mňa je najdôležitejšia sloboda. Sloboda pohybu, sloboda slova…(Švajčiarsko, Kanada, Holandsko, Dánsko) .To sú také krajiny, kde to všetko funguje, aspoň podľa mňa, teda ja to tak vnímam. My Slováci, my sme strašne pracovitý národ, ale v mnohých veciach strašne pozadu. Vieš, všetci Slováci pracujú pre peniaze, ale strašne málo Slovákov dokáže nechať pracovať peniaze pre seba. To už nedokáže hocikto, ale to len tak na porovnanie.


R: V tomto s tebou úplne súhlasím, makať vieme, ale tie chrbáty ohýbame stále a chceme byť vedení, namiesto viesť sa sám.

1999 Galanta

SCÉNA


R: Aj keď si nikdy nehral v kapele, oprav ma, keď sa mýlim, tak či tak si bol vždy okolo kapiel v 90tych rokoch. Či to boli MSR z Bystrice alebo Dauntless z Galanty. Aké spojenie mali tieto dve kapely s tebou? Povedz nám viac o týchto kapelách a tým ako si sa k nim ty dostal?

M: Nie, nehral som v žiadnej kapele, moja jediná kapela bola Dauntless hahaha. Nie, poďme pekne od začiatku. Hneď na začiatok musím povedať, že toto bola jedna samostatná etapa môjho života. Najkrajšia, najlepšia a čerpám z nej dodnes.
Ako vravím, vlastnú kapelu som nemal, ale pokus tam bol. S takými chalanmi tu z ulice, mali skúšobňu a som tam prišiel s vlastným mikrofónom a nechápali čo tam vrieskam. Texty som si písal sám, mal som ich v notese zopár, takže to nebol pre mňa problém. Bubeníkovi a basákovi sa to veľmi páčilo, ale ostatní chalani boli ináč naladení…takže nič z toho nevyšlo. Názov sme mali, hahaha. Dal som tomu názov „Fragment of Earth“, no ale po druhej skúške mi povedali, že zverina, že oni chcú hrať niečo iné.

R: Ako si spomínaš na scénu v dobe kedy si do nej prišiel ty. Pamätáš si na svoj prvý koncert a ľudí čo si spoznal a čo ťa na scéne upútalo. Kde si bral muziku a kto bol tvoj zdroj informácii v tej dobe? Kde si zháňal infošky o kapelách či kde si zháňal handry.

M: No vieš s chalanmi z Dauntlessu to bolo tak, ako mladý típek som chodil s rodičmi do Kráľovej pri Senci. Máme tam dom zo záhradou. Trávili sme tam víkendy, prázdniny a tak… Hrával som tam futbal za Kráľovú a v podstate všetkých som tam poznal. A tí všetci zase poznali mňa. Chodilo sa tam do miestneho šenku a fajčila sa tam dobrá tráva (tá najlepšia). To bolo pre mňa najviac vtedy. Spoznal som sa aj s Robom, Kajom, Andrejom „Hric“ Nagyom, Andrejom Tušom a zobrali ma do skúšobne na šľachtiteľskej stanici v Kráľovej pri Senci.
Tam mi v takejto zostave zahrali Pro-pain-State of mine, Sepulturu Refuse/Resist a som sa posral. Od tej chvíle som bol neoddeliteľnou súčasťou toho všetkého. Vlastne taký maskot. A páčilo sa mi za mikrofónom. Vlastne tam vznikol neskôr song Unify, ten song nebol na deme Dauntless, ale na koncertoch sme ho hrávali pravidelne. Tam som refrén spieval ja. A rapovú časť rapoval Hric.
Potom prišiel do kapely ako nový spevák Filip Rázga zo Senca. A on prišiel s novými názormi a myšlienkami ako straight edge, a to sa myslím, nepáčilo Kajovi a tak prišiel nový bubeník Laco Kováč. A medzičasom pribudol do kapely ešte ďalší člen a to Ďuri Mučka a 1. apríla vznikol Dauntless. Skúšobňa bola v KpS v klube dôchodcov a neskôr u Hrica na dome.

Vieš prišiel Filip s novými názormi, novými myšlienkami a hneď od prvej chvíle bol Filip pre mňa taká prirodzená autorita, samotné sXe, niektorým chalanom sa tá myšlienka páčila, ale zase niektorí sme mali aj iné záľuby, ale myslím si, že to bolo tak ako to bolo a nejako som to nevnímal a neriešil. Hlavne, že nám to všetkým spolu klapalo a z toho celého vznikla neskutočne dobrá hudba. Určovala nový smer.

A s chalanmi z MSR, vieš ja som s Filipom Glockom bratranec, rodina. Od malička mi mútil hlavu s metalom až potom raz mi poslal demáč, jeden, potom druhý…A keď už existoval Dauntless mi raz zavolal Filip, že budú hrať na Zverina feste, aby sme sa prišli pozrieť. Poviem ti bola to fakt zverina. Tuším nakoniec ani nehrali. No poviem Ti, zverina hahaha.

A potom druhýkrát mali hrať na garážach a tam so mnou išiel vtedy iba Ďuro. Nikto iný z chalanov nemohol. A tam som si MSR vychutnal prvýkrát a hneď aj ako fotograf. Som im tam urobil super fotky. No a po koncerte na garážach sme sa presunuli do Kráľovej a tam v skúšobni sme si zahrali spolu taký zoznamovací koncert. A slovo dalo slovo a s chalanmi sme si sadli a stala sa z nás taká veľká HC rodina. Tak preto vznikla taká neoddeliteľná súčasť Dauntless a MSR. Inak za názov Mrviace sa rožky môžem tak trošku aj ja.

Dog eat dog – Who´s the king

M: V tej dobe, keď som sa zoznámil s chalanmi z KpS som počúval Dog eat Dog, Rage against the machine. Až potom to prešlo ďalej k tvrdším žánrom. Proste mi inklinovala gitarová hudba, obdivoval som to. Tak ako som chodil za chalanmi do skúšobne a už som bol naučený niektoré refrény, len som mal problém, že som nevedel dostatočne po anglicky a bolo pre mňa ťažké sa naučiť celý text, ktorému som nerozumel. Preto väčšinu spieval Andrej Tuš. On potom s Kajom neskôr spravili ďalší projekt a volali sa Fundamentall. Tam potom myslím, že hral chvíľku Robo na basu a Hric a Viktor z Kráľovej na gitary. To bol tiež poriadny nášup.
To bolo dávno, už po Dauntless, a teraz už tiež nefungujú.

R: Ktoré koncerty boli v tej dobe pre teba top? Ktoré kapely sa ti páčili a kam si chodil na koncerty. Po potulkách na koncerty, máš nejakú historku, na ktorú si rád spomínaš aj po rokoch?

M: Ale úplné začiatky boli čistý underground. Si pamätám prvé koncerty, sme mali na ihrisku v Kráľovej a neskôr v Senci na jazerách, mali chalani z Blavy takú búdu kde čapovali pivo a robili langoše a tá búda sa tuším volala India. Taká pokreslená búda kde bol nakreslený týpek s dredmi a jointom. Na tej búde na streche sme rozložili aparatúru, bicie a išlo sa.
Chalani sa tešili, že mali brutal tržbu a my sme sa tešili, že sme mali kde hrať. Pamätám si, že raz tam po nás hrali aj Iné kafe, ale to ešte Vratko bubnoval. To boli také moje prvé koncerty, potom Testimony, tam si pamätám na Teba hahaha. A potom to už išlo rad radom…Átria,Testimony, Cry-out, Mäso, Lokomotiv a kopec skvelých iných kapiel…a ešte Depresy. To sme boli tuším v Považskej Bystrici, už neviem presne. Potom sme boli spolu aj v Čechách.
No proste bavilo ma to, mám na to najkrajšie spomienky. Boli sme taká veľká HC rodina: „V dobrom i v zlom Hardcore v srdci spája nás!“
A na tom všetkom ma bavila tá jednotnosť a voľnosť…Byť súčasťou niečoho veľkého a dobrého, celá tá doba mi dala do života veľmi veľa…A tak dobre ako bolo vtedy, tak už nebude. Bude tiež dobre, ale zase úplne niečo iné. Taká hlboká myšlienka. Aj keď niektorých ľudí som od tej doby nevidel, určite sa trochu zmenili. No ale s každým by som si mal čo povedať aj dnes.
Hudbu, ako takú, som počúval takú istú ako chalani. Moje zdroje boli len časopisy, a to zahraničné a keďže som nevedel reč, boli mi zbytočné. Chalani mali vždy nejaké novinky a potom nejaké CD a hudbu novú a tak sme si to požičiavali. A vždy všetko nové, čo som nepoznal a lahodilo môjmu uchu, tak som to hneď „zožral“. Či to bol Rollins Band, Sepultura, Pro-pain, Only atitude couns, Madball, Snapcase, Strife, 25Talife, Agnostic Front, Sick of it all…
Potom ešte na MTV chodila taká metalová relácia tak sme si to nahrávali na video a potom sme to skúmali. Ináč sa to vtedy tuším ani nedalo. A potom ešte medzitým prišiel nový zin Brotherhood. Si pamätám, že na Stampin Ground som naďabil úplne náhodou a všetkým sa to dosť páčilo, ešte aj Filip si to odo mňa požičal. Vieš teraz je to úplne jednoduché…máš internet, nevieš, nepoznáš, napíšeš, vyhľadáš a počúvaš. Strašne jednoduché. To je 21. storočie.
A obliekať sa v tej dobe tak, ako som chcel, bolo v tej dobe viac menej nemožné. Alebo keď už aj áno, tak to bolo neskutočne drahé, ale musel som to mať. Viem, že prvé X-ray gate predávali za Tescom na kamennom námestí v JMK sporte a stáli 2490 korún. Bolo ťažké nájsť v Blave také shopy. Úplne prvý skejtový obchod v Blave bol pod Slavínom Snuff a neskôr Pogo shop. Inak sme chodili do Brna alebo Prahy. To bolo najviac, ale najdrahšie.
Vôbec nebolo podstatné ,čo si mal oblečené alebo obuté…ale páčilo sa mi to, aký sme boli, ako sme to žili…to bol hardcore! Aspoň podľa mňa. Teraz už viem, že to je aj o názoroch, ale vtedy som to všetko bral tak free. Napríklad na strednej škole som mal chalaniska Petra Šveca, ktorý mi šil gate. A presne také aké som chcel a aké sa kúpiť nikde nedali a boli jedinečné. Presne tak isto ako je teraz Amentma. Rád podporujem také veci a také myšlienky. A Peter ma vtedy zasvätil aj do tvorby grafitty, sk8, snowboard atď. Vedel neskutočne pekne kresliť a mal veľmi šikovné ruky. Potom neskôr ma tuším zobrali do ACP crew…

Dobrý chalanisko, ale nie sme už nejako v kontakte, ale vždy mu rád podám ruku keď ho stretnem.
Ktoré koncerty boli pre mňa top? Podľa mňa každý jeden koncert na ktorom som bol, bol niečím výnimočný. Úplný top bol pre mňa každý jeden Dauntless koncert. Bol som ochotný za nimi cestovať aj stovky kilometrov, bolo mi to jedno. A či to boli MSR, Testimony, Cry out, Atria, Depresy to všetko boli legendy. A ukončil to všetko Agnostic Front, to bol úplný strop. A teraz momentálne si vychutnám každý jeden koncert Lamb of God v Európe.
S Dauntlessákmi sme pobehali celé Slovensko a hrali sme aj v Čechách. A pokiaľ ma pamäť neklame, väčšinu tých koncertov sme absolvovali spolu Romčo, a celá crew. Či to bola Blava, Galanta, Šala, Zvolen, Banská Bystrica, Brezno a kopec ďalších klubov…V tej dobe boli, ale nebolo ich toľko. A potulky po koncertoch? V Galante s MSR na to sa nedá zabudnúť. Oslavoval som vtedy 18 rokov a neviem si predstaviť lepšiu oslavu ako koncert Dauntless a MSR. A potom si pamätám ešte v Stupave, ale veď to si tam bol aj ty, keď sme spolu s Cry out hrali v tom skinheadskom podniku.

R: Pravda je, že veľa tých koncertov sme videli spolu. Aj ten v Stupave, neviem či bol skinheadský, to robil Šony, ale je možné, že tam na bare bol nejaký provokatér, v Stupave v tej dobe bolo veľa kreténov. Si pamätám, že sme s našou crew po kocerte bežali do Záhorskej po ceste, v tme na nočák do mesta. V meste potom bola plná Hlavná stanica hákošov, lebo bol nejaký nazi koncert v meste tak to tam “žilo” . V tej dobe to bolo vždy zlé na nočákoch, hlavne z Hlavnej stanice.

M: Počuj…to nie, že v tej dobe…to platí aj dnes. Len dnes to nie sú hakoši, ale teraz sú to všelijaké nafetované agresívno-zlodejské individuá. Ale viem, že v tej dobe Hlavná stanica či Nivy to bola dosť zverina…Som raz zaspal cestou zo školy z Bernolákova a nevystúpil som na Bajkalskej ,ale previezol som sa na Nivy a divočina! Akurát bol pochod či čo tak som zažil vtedy …trochen…ešteže som vedel behať…a celkom dobre, aj keď bola nadváha.

Rust 2 Dust – Raz to dáš

R: Čo počúvaš momentálne? Zájdeš ešte na koncerty? Stretávaš sa so starými pákami z tej doby ešte?

M: Čo počúvam momentálne? Vo svojej podstate počúvam všetko čo ma zaujme, čo má melódiu, alebo myšlienku. Hlavne všetko to, čo sa mi páči. Jasne počúval som aj Hip Hop, ale už nie tak ako keď som bol mladší. Z tej zahraničnej rapovej scény asi WuTang, francúzi sú dosť dobrý, ale aj poliaci sú v pohode. A slovenská rapová scéna? Tú už nepočúvam. Ale v tej mojej dobe boli najviac chalani z Názvu stavby a Rytmus, ale vždy som bol viac metalista.
Momentálne už dlhú dobu som skalný fanúšik Lamb of God. Ich proste žeriem aj s navijákom. Jasné, počúvam viac menej všetko čo aj predtým. Fakt si vypočujem všetko čo sa mi páči a niečím ma tá hudba zaujme, alebo vzbudí vo mne spomienky. Aj minule ma zaujala slovenská kapela Asenth, že hľadajú speváka. Fakt skvelá muzička, hneď som im napísal, že sú dosť v pohode, ale aj Demoniceyed sú dosť v pohode, alebo chalani s Rust 2 Dust.


Vieš čo, na koncerty nechodím už tak často, ale rád si vybehnem na dobrý koncert. Jednak idem na každý koncert Lamb of God čo je v Európe a keď ma zaujme nejaká akcia tak rád zájdem na dobrú muzičku. Naposledy som bol takto v Brne v Sono na Madball, Teror, Hatebreed a všetko bolo super až na ten koniec. To som trochu nepochopil, ale v pohode, dobrý zážitok. Najbližšie sa chystám do Varšavy na LoG, to sa dosť teším, pretože už im raz to turné preložili.
A z tej doby sa rád a vždy stretnem s každým, aj keď každý jeden už má iné povinnosti či už rodinné alebo pracovné. Každý jeden z chalanov je vrytý v mojom srdci. Každého mám rovnako rád a každý jeden mi niečo do života dal, a za to som im neskutočne vďačný. Laco, Andrej, Filip, Robo, Ďuri na to sa proste zabudnúť nedá. To je navždy. Mojim snom je aspoň raz dať dokopy ešte všetkých chalanov a na chvíľku oživiť Dauntelss. Aspoň sa chcem o to pokúsiť.

Lamb of God – 512

R: A to ostatné…aké máš plány do budnúcnosti?

M: Musím úprimne povedať za seba, že celá tá doba 97-2002 bolo to najkrajšie moje obdobie… bezstarostný život v zápale koncertov či poznanie sveta. Celé to obdobie bolo top, ale ukázalo mi to smer a tá doba ma poznačila, ale v dobrom. Hudba mi zostala a priatelia tiež. Možno niekedy v budúcnosti by som chcel spraviť nejaké štúdio a dať tak priestor novým nádejným kapelám. Mám stále pri sebe veľa skúsených hudobníkov, tak by som sa chcel o to aspoň pokúsiť. To by ma ešte vedelo tak vnútorne naplniť.
Najbližší môjmu srdcu mi stále zostal Lacko Kováč, s ktorým máme veľmi veľa neskutočne dobrých a nezabudnuteľných zážitkov. Beriem ho stále ako brata a keby hocičo potreboval, stále som tu pre neho. Tak isto to mám aj s ostatnými chalanmi. Andrej Hric, je v mojom srdci zapisaný veľkými pismenami a mám ho veľmi veľmi rád, a rád s nim vybehnem hocikedy na ryby, veľa vecí ma naučil, vysvetlil či ukázal…tiež mi je ako brat…ale tak isto aj Robo či Filip alebo Ďuri….aj ked Ďuriho som od tej doby nevidel. Už nie som v takom kontakte ako s Lacom či Andrejom a Robo ten sa intenzívne venuje práci a rodine, tuším aj trošku pribral hehe. Chcem im všetkým ešte raz poďakovať. Chalani, u mňa to je tak, že DAUNTLESS 4EVER!

R: Si v kontakte s Filipom z Dauntless po týh rokoch? Čo hovoríš na to, že pôsobil v polovojenskej jednotke ako sú Slovenský branci a ich činnosť, ktorá hraničí s vojenskými aktivitami na “obranu pred nepriatelom” aj keď nemajú žiadnu legitimitu sa do tejto úlohy pasovať? Neprekáža ti to ako niekomu koho vychovala hardcore scéna a v jej podstate liberálne hodnoty či túžba po slobode? V Slovenských brancoch sa tam hrajú na vojakov, behajú po poliach v uniformách so samopalmi, však ak chcú byť vojakmi, nech vstúpia do armády slovenskej republiky a robia to profesionálne?
Ako sa pozeráš na národovedectvo všeobecne? Predsa len máš veľa kamošov z južného Slovenska ako ja, maďarskej národnosti, kde aj v tých 90tych rokoch proti maďarské nálady a nacionalizmus živený národnými stranami ako SNS boli a sú v podstate našou opozíciou. Dneska vidíme ako v Maďarsku sa ten nacionalizmus vyzdvihuje vo veľkom vďaka Orbánovy. Našťastie na Slovensku to asi tak už veľmi nerezonuje, ale v súvislosti s fašistickými stranami ako Kotlebovci sa môže stať, že tie 90te sa rýchlo vrátia. Ako to ty vnímaš?

M: Vieš čo, na túto otázku je mi dosť ťažko odpovedať. S Filipom som len v takom kontakte, že ho mám v priateľoch na FB, sem tam si lajkneme hudbu a sledujem jeho prácu, ale to je tak všetko. Možno sem tam si napíšeme, ale to je tak maximum. Vieš, pre mňa bol Filip vždy taká prirodzená autorita, vždy som ho bral ako oveľa rozumnejšieho, staršieho a skúsenejšieho.
A takto to mám doteraz. Mám ho rád a jeho práca v oblasti vedy a výskumu má prínos pre ľudstvo, za to mu treba byť vďačný. A čo sa týka Slovenských brancov o tom nemám ani šajnu, ani to nesledujem, ani nič také. Čudujem sa, že Filip je takémuto niečomu spoluzakladateľ, ale myslím si, že Filip by ti to určite rozumne a adekvátne vysvetlil čo ho ku tomu viedlo. Ja fakt neviem.

R: Ja viem, že by som sa mal skôr pýtať jeho, snaď aj na to raz príde.

M: A celá tá hra na vojakov, ja to nerobím, ani robiť nebudem, ani nechcem a ani by som nevládal. Čiže to celé je pre mňa absurdum. Ja si žijem v kľude, slobode a mieri a to je celé, alebo ako je to príslovie? Za všetkým hľadaj ženu. Hahaha. Fakt neviem Romčo, ale mám Filipa rád a tak to zostane a určite to nebudem meniť. A tak isto to mám u všetkých chalanov.
Národovedectvo a všetko okolo, neviem. To je hnoj. V prvom rade mám a vždy som mal rád ľudí. To je jedno akej boli národnosti, či pleti, či niečo iné. Každý človek je pre mňa človek a keď sa on má o čom so mnou rozprávať, tak ja sa s ním porozprávam ešte radšej o všeličom. Od toho sme predsa ľudia. Nikdy som sa nepozeral na to či je niekto maďar, černoch či aziat. Pre mňa človek ako človek. Nerobím rozdiely a nikdy ich robiť nebudem.
V každom jednom človeku sa musí skrývať niečo dobré. A keď nie, s takým sa baviť nebudem. To je celé.

Sick of it all – Step down

R: Pričom si rád oddýchneš? Aké máš hobby? Čo ťa upokojí keď si nahnevaný?

M: Romčo ja oddychujem stále hahahahaha. Vždy si rád oddýchnem…či už doma pri hudbe, alebo len tak potichu, alebo v prírode…najradšej na rybách. Som rybár. To je pre mňa absolútny relax a ešte keď sa podarí nejaký úlovok o to väčšia radosť.


A samozrejme hudba. Tá vždy odzrkadlí moje nálady. K tomu kávičku, cigaretku prípadne niekedy brčko a hneď mám dobrú náladu. A ešte strašne rád cestujem a objavujem nové miesta. Veľmi ma to baví spoznávať svet, miesta, kultúry…Toto je môj taký celkový relax, ale v najbližšej dobe by som si prial, aby sme sa rozrástli a stala sa z nás rodina. Potom teraz túžim asi najviac a robím všetko pre to, aby sa sny stali skutočnosťou.

R: Memo a čo to brčko? Ako sa ty pozeráš na slovenskú drogovú politiku? Sú šumi, že by to liberály chceli dekriminalizovať, čo je dobrá cesta, ale keďže je to viac politická otázka, asi v dohladnej dobe nereálne v rámci Slovenska a ako tu ľudia konzervatívne premýšlaju.

M: Áno Romčo to brčko si niekedy dám a rád. Nemám už žiadne neresti v živote a to brčko je taký jediný únik z reality. Najlepšie si to vychutnám, keď sedím niekde v kľude pri jazere a vstrebávam tú energiu a všetko to okolo. Vieš, ja alkohol už nepijem, tak preto si to brčko niekedy doprajem veľmi rád! A čo sa týka drogovej tématiky u nás, to je trošku na dlhšie. Ja osobne si myslím, že samotná dekriminalizácia nie je riešenie, ale je to aspoň malý krôčik k lepšiemu, ja si myslím, že riešenie je legalizácia a apropo aj tak keď ľudia chcú niečo vyskúšať, alebo to už berú, tak si to zoženú tak či onak. A nikto a nič im v tom nezabráni. Preto si myslím, že by malo byť všetko dostupné niekde v lekárni a dali by sa tomu celému nejaké mantinely a pravidlá. Bolo by to všetko na občiansky, čiže by bola nejaká evidencia, kúpil by si kvalitný materiál (nikto by ťa neojebal) odvádzali by sa z toho dane a peniaze z toho by mohli ísť na projekty na pomoc drogovo závislým. Napríklad takéto niečo. Je to taká jednoduchšia predstava, ale len moja predstava, ako by to mohlo celkom fungovať a okrem iného by sa úplne eliminoval biznis na ulici. Dúfam, že ma aspoň trocha chápeš.


Sám som preskákal cez všelijaké hovná a viem, že toto by mohlo byť riešenie ale sám s tým nič nespravím. Pri takýchto témach mám do toho čo povedať si myslím. Samozrejme, že všetko s rozumom a nadhľadom, ale je tu ešte veľa zadumaných ľudí, ktorých myslenie to ďalej nepustí. Majú v hlave niečo z minulosti zakorenené a nepustí ich to ďalej. Mohli by sme si zobrať príklad z Kanady alebo z Čiechm, ale aj v Rakúsku či iných krajinách to majú celkom ináč vyriešené. Stále si myslím a som o tom presvedčený, že alkohol, cigarety a hracie automaty sú pre spoločnosť oveľa horšie drogy ako je marihuana. Keď ľudia dokážu sa pozrieť na toto z iného uhla, tak to možno pochopia. O čo tu vlastne ide. Možno moja ďalšia aktivita sa bude uberať týmto smerom. Chcel by som nejako pomáhať ľuďom, ktorí majú problém s drogami alebo robiť deťom nejakú osvetu alebo niečo také. Ale vravím, že táto tématika je na dlhé lakte. Som presvedčený, že by sa v tomto smere malo začať niečo robiť, ale je to len môj názor a pohľad. A ešte jedna vec, že marihuana ako komodita-nehovoriac o jej širokom využití, ale aj o samotnom pestovaní a ďalšej produkcie. Máme na to výborné podmienky a nehovoriac o tom, že táto komodita má hodnotu zlata a stále stúpa. To by možno pochopili len veľmi dobrí a fundovaní ekonómovia. Myslím si, že ako Slovensko by sme si týmto krokom veľmi pomohli. Hlavne po ekonomickej stránke a to všetko za prísnych podmienok a pravidiel. Neviem či sú ľudia na Slovensku pripravení a či by to vôbec pochopili. Aj keď sa tu dejú všelijaké bizarné skutočnosti a situácie. Celé Slovensko je momentálne dosť bizarné…

R: V tomto sa nedá nesúhlasiť ďáble. Ja by som to legalizoval všetko. Keď sa bavíme o tých ekonómoch, čo myslíš, prečo to mal Sulík v programe, keď začínal a naháňal hlasy mladých? Haha, ale to je iná kategória a diskusia už.

M: Záver. Romčo nehnevaj sa, že mi to tak dlho trvalo. Ďakujem ti za otázky a čas. A dúfam, že sa stretneme niekedy a niekde osobne pokecáme. Môžeme niektoré veci rozobrať podrobnejšie. Ospravedlňujem sa za ten dlhší čas čakania. Zajtra ma čaká druhá dávka vakcíny, tak sa teším.

R: Drž sa bráško a nech všetko výjde tak ako má. Pozdravuj doma Gabiku a rodičia nech sa držia. Vďaka.

One thought on “Peter “Memo”

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s