Keď mám byť úprimný, tak Mrviace sa rožky, S3A, L.S., Saprophyte, Fastend, či neskorší Time of my life s Firestars boli priekopníci tradičného hardcore v našej scéne. Hardcore, ktorý už po hudobnej stránke bol iný od všetkých tých crossoverov a metalo punkových hybridov, aj keď ruku na srdce, aj oni to mali mixnuté svojskym spôsobom, ale v tej dobe, keď si išiel na M.S.R. si vedel, že pôjdeš na rýchlejší a drsnejší hardcore v NYC štýle, ako ten metalový či power violencový.

No dobre, dosť filozofovania a mudrovania. Už sme tu mali Slimáka, ale nedalo sa neopýtať Filipa Glocka ako sa pozerá na scénu svojimi očami. Filip je stále aktívny v podzemnej hudobnej scéne, aj keď dneska už viac na tej metalovej ako hardcore-ovej. V duši to je starý harcovník s rodinou a dieťaťom na krku. Som rád, že si Filip našiel čas odpovedať na moje otázky a vy si môžete niečo prečítať a zaspomínať. Ak ste sa pohybovali v tomto svete, s Filipom ste sa museli stretnúť.

R: Čau Filip, čo momentálne robíš? Ako si začal svoj deň? Ako prežívaš čas Covidu?

F: Nazdar Jesus, som po dlhšej Covid dobe znova pravidelne v robote. Múzeá boli zatvorené, tak sme robili z domu. Môj deň začína v podstate už tri roky rovnako, vstávame podľa biorytmu nášho malého syna. Väčšinou okolo 6.00. Posledný rok to vyzerá nasledovne: syn ma poťahá za vlasy, strčí prsty do nosa a povie:“ tato vstávaj“. Zrána sa trochu zahráme, odprevadím ho do škôlky a potom idem do roboty, cez víkend sa ďalej hráme. Covid čas mi aj prišiel vhod, bol som s rodinou, sme zdraví, čo je najpodstatnejšie a ostatné „si kúpime v Tescu“.

R: Človeče, ak na niečo tento Covid bol dobrý, tak určite, že sme mohli mať viacej času na rodinu. S malým človiečikom je to o to lepšie, keďže tieto roky sú najdôležitejšie, že áno? My sme chodili na bicykloch do centra mesta, na Oxford street, ktorá je vo všedný deň plná áut a ľudí, v čase lockdownu bola úplné prázdna ako v nejakom apokalyptickom filme. Bola Bystrica vyľudnená tiež?

F: Presne aj mňa to napadlo, že to bolo ako v nejakom filme. Staré ruské 2,5 hodinové filmové klasiky ako Stalker, mi k tomu pasovali najviac. Bolo to bizardné môcť sledovať námestie v Banskej len prostredníctvom Živej panorámy na RTVS 2. Všade ticho, bez áut…no človek by si aj zvykol na ten kľud, ale Covid čas aj odhalil charaktery a aký je tenký ľad uveriť hoaxom, až to človeka vydesilo, ako sa dá naša spoločnosť ľahko ohýbať a uverí totálnym nezmyslom. To keď čítaš diskusie na nete, nestačíš sa čudovať, akí sú niektorí ľudia hlúpi a agresívni…

R: Aspoň s objavením internetu vidíme, aký je ten živý stav nášho obyvateľstva, keď dáš možnosť sa vyjadriť verejne každému, kto vie zapnúť počítač, ale o tom som nechcel dneska, haha.

Kde si sa narodil a kde si vyrastal? Ako si pamätáš na svoje detstvo? Mal si súrodencov? Musel si sa sťahovať ako dieťa z mesta do mesta? Mám pocit, že si rodený Bratislavčan, ale žil si v Banskej Bystrici asi väčšinou života? Aké hry si sa najradšej hrával? Bavila ta škola? Ktoré predmety si miloval a ktorým si sa skôr vyhýbal?

F: Ej dobre si si ma preklepol. Áno, narodil som sa v Bratislave, v nemocnici „pod hardom“. Tuším už dnes neexistuje. Moja mama vtedy ešte študovala. Som jedináčik. Potom sme sa presťahovali do Brezna k starým rodičom. Brezno mám dodnes rád, ide z neho pokojná atmosféra a neskôr prišla aj „pridaná hodnota“ v podobe skvelého klubu Bombura. Ináč tu som videl aj svoj prvý metalový koncert – Citron na miestnom futbalovom štadióne. Mohol som mať 13 rokov a bol to fantastický zážitok, stáť na otriasajúcej sa kovovej tribúne pod náporom fans a pred ňou v žiari reflektorov sledovať niečo veľmi hlučné a podmanivé. Keď som mal asi tri roky, presťahovali sme sa do Banskej Bystrice, na vtedy novovybudované sídlisko Fončorda. Moje detstvo sa väčšinou odohrávalo vonku, keďže „husákových detí“ bolo kopu aj na tomto sídlisku a aj priamo v trojvchodovom „paneláku“. Okolo domu tiekol potok, blízko boli hory, lyžiarsky vlek, takže „večne“ špinavý od hliny, mokrý od vody a „otlačený“ od tenisovej loptičky, s ktorou sme hrávali hokej. Smetné koše boli brány, preliezky boli „prašiaky“ na prášenie kobercov, tam sa toho odohralo veľa… V Bystrici žijem dodnes, ale Fončordu som vymenil za sídlisko Radvaň. Škola ma bavila tak akurát, boli aj výnimočne obľúbené predmety – výtvarná výchova. Potom prišla stredná škola a to už bolo super. Dobrá partia, tak sa aj „tie lavice“ dali prežiť. Začali sme chodiť ako školská partia na pivo, na koncerty, na chaty….super časy.

R: Zaujímavé, že väčšinou si ľudia vybavujú strednú školu s chodením na pivo a chatami, haha. Tak povedz, kedy si sa prvýkrát nalial tak, že si nebol schopný chodiť či ťa museli ratovať? Kde to bolo a ako rýchlo si sa skamarátil s alkoholom? Aký máš k nemu vzťah už ako otec?

F: Ale tak ono to asi k tomu veku tak trochu patrí. Ochutnávať zakázané ovocie. Ja som sa zase nejako nezlieval a neopúšťal sa pod vplyvom alkoholu. Vždy sa mi pri tom vybavujú pozitívne veci, v zmysle, že som nikdy „nezapíjal žiaľ, bolesť“, to som si odtrpel na triezvo. Na chatách to mám spojené s LP-Slobodná Európa – Pakáreň a Hasiacim prístrojom a ich nahrávkou Pogoroll, ktoré boli našou „chatovou bibliou“.
Na pivo som chodil s dobrou náladou a tešil som sa a doteraz sa teším hlavne na ľudí, s ktorými si to pivo rád dám a pokecáme „o všetkom“. V súčasnosti, keď to s pivom preženiem, pekne si to odtrpím, ale to už je naozaj zriedkavo, lebo presne ako si napísal, ako otec chcem fungovať pre syna od rána v pohode a dávať mu pozitívnu energiu a nie „za hrsť“ poopičnej letargie.

R: Sme podobné ročníky, takže si určite ešte pamätáš život za železnou oponou, aj keď teda sme boli malé deti. S odstupom času, vybavíš si nejakú situáciu či spomienku, ktorá by vystihovala tú dobu detskými očami s rozumom dospeláka?

F: Neviem či to je spomienka detskými očami s rozumom dospeláka, ale nesmierne ma bavilo počúvať po nociach rádio. Mám na mysli hlavne české metalové relácie Gung-Ho, alebo Větrník. Nahrával som si ich na kazety a potom donekonečna počúval novinky zo sveta hudby. To bol taký krásny okamih, keď v tme, len za svetla lediek rádia si vychutnávaš metalovú hudbu. Vnímal som ale samozrejme aj, že „čosi“ spoza hraníc, čo sa k nám dostalo je super. Najprv sladkosti, neskôr samozrejme autíčka a potom platne, časopisy, ale hlavne videoklipy, to bolo čosi magické, aj keď v tom čase ma oslovili klipy od Modern Talking, A-ha, Depeche Mode, Sandra …po nich sa už len pritvrdzovalo.

A hlavne po páde režimu sa aj do hitparády v prime time v Československej televízii zmestili aj také kapely ako Debustrol, Master´s Hammer, Titanic, Citron, Kern, Törr… alebo metalové relácie Tim Sykes Video Show, alebo Janaray Rock Show. Dnes niečo nemysliteľné, “utopíme“ sa v sitkomoch.

R: Nehovor mi, že si nejaký ten sitkom nepozrieš? Keď sme pri tom, čo si rád pozrieš v telke?

F: Ale jasné, že si pozriem. Rád si „dám“ Priateľov, alebo Dva a pol chlapa. V telke pozerám klubové filmy na RTVS 2 a pôvodné inscenácie na RTVS 3. A ešte ma celkom bavia tie staré seriáli zo socíku: Sanitka, Inžinierska Odysea, My všichni školou povinní, Major Zeman, Nemocnica na okraji mesta… To sú pre na také, pozitívne reminiscencie na nedeľné dopoludnia, kedy tie seriály „bežali“. No a samozrejme Bambuľku, Požiarnika Sama, Krtka, spolu so synom, to je na dennej báze a baví ma to.

R: To si pamätám tiež, prst na record-play tlačítku pri rakúskom rádiu a nahrávanie pesničiek a dobre to stlačiť, aby si v tom nemal potom príhovor moderátora, či reklamu a urobiť si sekundovú pauzu na kazete medzi pesničkami bolo docela umenie, haha.

F:Presne tak, boli to „domáce skvosty“, mať takéto hudobné „remixy“, ale keď si zle stlačil „record“, tak nič nenahralo…a to bol koniec radosti… stávalo sa. Už si len čakal na ďalšiu reláciu.

R: Kedy si pričuchol k hudbe? Kto ťa inšpiroval a kde si zháňal nahrávky? Ako si prišiel k metalu? Myslím, že si skôr metalová duša, aj keď si hral v jednej z najznámejších hc kapiel 90-tych rokoch, kde nastal ten zlom, že si opustil ten metal na chvíľku a začal si hrať skôr hardcore? Ako si pamätáš na dobu prvých partičiek? Kam ste chodili? Kde ste sa stretávali a ako ste sa dohadovali na akcie či stretka? Mali ste styčný bod, kde si vedel, že keď pôjdeš, vždy tam niekoho stretneš?

F: Hudba ma sprevádza od malička. Mama robila v opere, tam som trávil kopec času. Chodil som sa pozerať na generálky predstavení, vnímal som ten priestor, mohutnosť zborov a jednotlivých spevákov. Neskôr som objavil otcove platne Pink Floyd, Janis Joplin a vynikajúcu Deep Purple – Ochutnávka. K tomu som si kupoval domáce produkty typu Elán, Indigo, Vidiek… Absolútny zlom nastal, keď som prvý krát videl klip od amerických W.A.S.P.- I Don´t Need No Doctor. Uf, tak to bolo mocné audiovizuálne zemetrasenie v mojej hlave. Mohol som mať 12 rokov.

Strašne ma to chytilo – dlhé vlasy, gitary, veľká scéna, plno svetiel a k tomu štyri vlasaté máničky. Na základnej škole som sa dostal potom k ďalším nahrávkam prostredníctvom spolužiaka Miša „Slimáka“ Slamu (neskôr sme hrali spolu v M.S.R.). Jeho brácho mi nahral prvú ozajstnú metalovú výberovú kazetu s kapelami Exciter, Running Wild, Razor, Living Death, Anthrax, a Scorpions. Bolo fantastické počúvať túto zmes kapiel rôzneho poňatia metalovej hudby. Kazetu som zodral… Takže dvere do metalového sveta som otvoril naplno a hltal som všetko. Thrash, ktorý hrali Slayer, Metallica, veselí Anthrax, neskôr death metal na čele s Death, Obituary, Pestilence, Morgoth, Morbid Angel…samozrejme ma zasiahla aj grunge vlna s Nirvanou, Pearl Jamom a Alice In Chans. Ale aj R.HC.P., alebo Living Colour.

Hardcore zlom prišiel, presne si to pamätám, akoby to bolo včera. Boli sme na skúške s jednou z mojich kapiel minulosti a nahrávali sme sa. Klasika, malý kazeťáčik v strede miestnosti. No mal som k dispozícii kazetu “kde som už mal niečo nahraté“. Tak sme sa nahrávali a samozrejme, hneď to počúvali „akí sme dobrí“ a po vypočutí, tam skočila pôvodná nahrávka a akurát skladba Biohazard – We’re Only Gonna Die (v tom čase som nevedel, že to je cover od Bad Religion). Bola to asi tá najkrajšia hudobná facka. Vtedy som si povedal: „…toto je presne to, toto je tá sila, tá energia, jednoduché priame riffy, skvelé bicie, silné zbory a hlavne to bolo jednoduché a dalo sa pritom skákať s gitarou a nie stáť ako tĺk a pozerať len na hmatník“. Proste bolo rozhodnuté, hneď sa začali kopiť nahrávky od Biohazard, Sick Of It All, Madball, Agnostic Front, Pro-Pain, Spermbirds, The Spudmonsters, S.O.D., M.O.D., Ryker´s, Only Attitude Counts, Snapcase, Backfire… Na metal som ale nezanevrel a pekne som to prekladal Panterou, Sepulturou, Prong…

A ešte jedna dôležitá vec ma upútala na hardcore kapelách, a to fyzický aspekt na koncertoch / klipoch. Tielko, kraťasy, tenisky a išlo sa na pódium. Bol to a vlastne a aj je športový výkon. Trištvrte hodina telocviku na pódiu a to mne osobne veľmi imponovalo, že je to hlavne o posolstve-názore, potom o hudbe a aj o staraní sa o seba. A ešte aj trochu tej alternatívy ku konzumnej spoločnosti, ako vegetariánstvo, vegánstvo, straight edge, mi boli blízke, aj keď som ich nepraktizoval, len som sa k nim priblížil a podporoval.

V Bystrici to vždy žilo silným undergroundovým životom. Páčilo sa mi, že sa v 90-tych rokoch sa hromadne chodilo na kapely. Hral metalový Hematit, šla tam polka Bystrice, potom hrali punkrockový Hasiaci Prístroj a na koncertoch boli okrem punx, aj metalisti, nezávisláci a zvedavci. Potom prišla crossoverová Paranoya a silná metalová scéna a skupiny ako Satyr, Rotor, Amentia, Asfalt, Abstract, Surgical Dissection, Pyopoesy, Dictator, Cthulhu, B.S.P., Maria Chuana, Sarcastic, J.B., Pathology Stench, N.C.O.,…bolo tu silné podhubie, ktoré sa okrem koncertov a festivalov ako napr.: Rocková liga, alebo Thrash Death Ritual Of The Hate, stretávalo aj po krčmách. Ale je zaujímavé, že hardcore kapiel tu bolo minimum, vlastne ani si nespomeniem, na čistokrvnú hc kapelu v tom čase u nás v meste.

R: Však to, ja si nepamätám z Vášho okolia, ale ani inde na Slovensku, na žiadnu hardcore kapelu, ktorá by nebola mix grindcoru či power violence či metalu. Týchto lopatových kapiel bolo veľmi málo na rozdiel od českej scény, ktorá žila v takých módnych vlnách, že čo nové, to nové kapely s tými istými ľuďmi okolo, podľa toho čo bolo vo svete módne, ale na Slovensku to žilo až takým neuveriteľným stereotypom a až tradicionalizmom…málo kapiel vybáčalo zo stereotypnej línie.

F:Máš pravdu. Česi to majú v génoch, vždy sa vedeli šikovne prispôsobiť módnym trendom, samozrejme narážam na vzdialenejšiu minulosť, keď „prespievavali“ všetky svetové šlágre do rodnej reči a národ len krútil hlavou, aké fajné songy sa rodia v „zlatej klietke“. Potom fenomén tancovačiek, kde sa rodila aj silná metalová česká základňa.
Presne na Slovensku bola naozaj silná metalová undergroundová základňa, ale tých NY-hardcore kapiel bolo menej. Keď takto spomínam, tuším Saprophyte z Prešova hrali taký čistokrvnejší oldschool hardcore v 90-tych, ešte napr. Social Silence a neskoršia tvorba Mentally Parasites z Košíc.

R: Ako si pamätáš na začiatky M.S.R.? Povedz viac o kapelách v tej dobe a aj tých v ktorých si pôsobil, zakladal či vstupoval?

F: V tej dobe, mohol som mať tak 12-13 rokov, keď si vedel niečo zahrať na gitare mohol si si šplhnúť pred babami na dvore a na chvíľu sa stať „pánom ulice“. Išlo samozrejme o skladby „akordovky“ napr. od Kryla. Mňa to moc ale nelákalo, už na „španielke“ som mastil „dvojhmaty“, ale bol som si aj vedomí, že keď zahrám dievčine rýchlu pasáž zo „Seek And Destroy“ tak jej srdce nezískam. Pomaly a vytrvalo som sa začal venovať hraniu na elektrickej gitare. Vzor bol jednoznačne James Hetfield a jeho rýchla a sebavedomá hra. Začal som cvičiť s metronómom, čo mala moja mama ešte z jej „klavírnych“ čias. V paneláku sa našli spriaznení ľudia pre metal a po rozdelení úloh, sme založili prvú kapelu Antverpy.

Jasné, písalo sa to presne ako Anthrax. Páčila sa nám Metallica, Slayer, Kreator, ale s gitaristom (pozdravujem ťa Peter) sme mali radi Sepulturu a paradoxne ich ešte dosť obskúrny a rozladený album Morbid Visions. Tak to sa nám páčilo, surové, rýchle, špinavé. Hrali sme po pivniciach, potom prišli na radu garáže, až sme skončili na neďalekej Psychologickej poradni, našťastie nie ako klienti , ale mali sme tam prvú ozajstnú skúšobňu.

Vedľa miestnosti hrali Nosatá Plachta, za bicími s Ozom, dnes Korben Dallas. Potom prišli ďalšie kapely Leper Morbidity, alebo Sickness. Neskôr som hrával aj s Miríkom, ktorý neskôr založil Pyopoesy. Všetko to boli také krátkodobé záležitosti, kedy sa človek hľadal ako hudobník a zisťoval svoje limity a aj limity svojich spoluhráčov. Na gympli v pivnici sa v tom čase striedali viaceré kapely a v jednej z nich hral na bicie Michal „Slimák“ Slama. Samozrejme sme sa poznali už zo základnej školy a tak po pár stretnutiach ma zavolali zahrať si s nimi. A to už boli zárodky M.S.R., vtedy sme sa volali No Comment, jedna z prvých skladieb bola Harvester of Sorrow od Metallici. Zafungovalo to a tak ku coverom od Therapy?, S.O.D., alebo Sick Of It All, pomaly začali pribúdať vlastné skladby. Pamätám si pomocné názvy skladieb typu: Helmetovka, Ministrovka, Sekačka….tak asi vieš, kde sme brali inšpiráciu.

R: Počas fungovania M.S.R. sa menila jeho zostava, ale ty si tam vždy so Slimákom ostal, boli ste vy dvaja ti, ktorí to držali pokope?

F: S Mišom sa poznáme veľmi dlho už spred M.S.R., ako som spomínal boli sme dobrými kamarátmi – spolužiakmi, čo mali radi metal a požičiavali si kazety. Keď nám to zafungovalo po hudobníckej stránke, tak to bolo super a vedeli sme, že kapely nie sú len o skvelých hudobníkoch, ale v prvom rade ľuďoch. Proste sme boli chalani, čo sa chceli vyjadrovať prostredníctvom hudby. Ja by som ťa ešte doplnil, tretím do „stmelovacej partie“ bol basák Jano. Keď to zhrniem, ja som bol ten, čo držal po kope kapelu vo forme vybavovania koncertov, oslovovania zinou, Michal pomáhal logisticky, robil v tom čase v Globteli, takže mohol požičať auto na koncert, prefotiť „zadara“ stovky plagátov, letáčikov a hlavne mal zadarmo telefóny, takže sme mohli vybavovať koncerty. A Jano bol ten hecovač, čo sa ale v kľude spytoval ešte počas prebiehajúcej skúšky:“…kedy dáme ďalšiu skúšku…“. Mali sme motto prebraté tuším z čínskeho porekadla a toho sme sa aj držali a boli trpezliví:
“Jeden okamih trpezlivosti, môže ťa zachrániť pred nešťastím. Jeden okamih netrpezlivosti, môže ti zničiť celý život.”

R: So Slimákom sme v tom boli spolu v tejto partizánskej kopírovacej jednotke, v podstate prvý Brotherhood vznikol len vďaka tomu, že som mal prístup ku kopírke, internetu a času v Globteli. Viva Globtel, haha. Pozdravujeme Slimáka.

F:Undreground duo vo veľkej korporácii. Jasné, pozdravujeme ťa Michal!

R: Ako si pamätáš na dobu pôsobenia v M.S.R.? S akými kapelami ste mali družbu? Kde sa Vám dobre hrávalo a popíš nám cely proces organizovania akcii na ktorých ste hrali.

F: Veľmi rád spomínam na túto hudobnú, ale aj životnú kapitolu. M.S.R. malo v podstate dve výrazné obdobia. Prvé bolo, keď do kapely prišiel na bicie hrať Alek (pôsobil predtým v kapelách Rotor, neskôr Notor). Bol od nás starší a hudobne skúsenejší. Presne to sme potrebovali, silného bubeníka, ktorý podtrhne hudbu M.S.R. Výsledkom bolo demo Je mi zle z roku 1997. V čase, keď sme mali hotových pár nových vecí na nové demo, Alek z kapely odišiel a boli sme prakticky znova na začiatku. Mali sme ale výhodu, že Michal bol aj bubeník, preto sa znova vrátil za bicie ako to bolo v prvopočiatkoch kapely a našli sme nového speváka Kosu (Mortal Conexy, N.C.O.). Kosa bol mladší a plný energie a hneď zapadol do kapely. Výsledkom bolo množstvo koncertov a demo z roku 1999 The Beast Is Dead!.

Presne ako píšeš, po tom, čo sme boli ako kapela schopní odohrať koncert sme logicky zháňali kapely, s ktorými by sme si mohli zahrať a aj dať dokopy aparatúru. Na rad prišli samozrejme lokálne kapely, kde sme mali plno kamarátov ako: Pyopoesy, Abstract, Surgical Dissection, Mortal Conexy… Čím viac sme hrali, tým sme sa dozvedali, že existujú výmenné koncerty, tak hneď na krst prvého dema sme si prizvali pre nás úplne neznámu kapelu zo Zvolena Mäso.

A tak sa na jeseň roku 1997 zrodilo veľké hudobno-priateľské puto, ktoré trvá dodnes. Výborní ľudia, dodnes zapálení pre muziku, navždy v mojom srdci. Veľa sme hrávali po okolí na festivaloch, ktoré organizovali a aj zvučili zvolenskí techno deathmetalisti Unconcern, ktorí boli tiež veľkou oporou v začiatkoch. Tam sa stretli rôzne žánre, na jednom pódiu stáli M.S.R., s Deflorace, Uroboric, Unconcern, Máso, alebo Pexeso…Prišli koncerty mimo Banskej Bystrice a tam sme sa spoznali s výbornou a pre mňa najviac nedocenenou hard core kapelou Dauntless (perfektní ľudia a ich debutová nahrávka by mala ešte raz uzrieť svetlo sveta v CD podobe, lebo je skvelá – nadčasová), bezkonkurenčnými Testimony, ďalej starou Atriou, Screaming Butterfly, Šrouby, The Public, Čistá Ryža, Saprophyte, Wrong, Pexeso, Dark Mordor…

R: No, ale na otázku ako ste si vybavovali koncerty si nepovedal, priblíž ako to prebiehalo v dobe, kedy internet nebol samozrejmosťou a nemali všetci mobily? Stalo sa vám, že ste išli na dohodnutý koncert a potom ste prišli a nič sa nedialo, lebo to bolo zrušené, ale akosi Vám zabudli povedať?

F: Asi to bolo okolo roku 1996/97, po prvom deme Je mi zle!, som teda skúšal osloviť prvý krát ziny a časopisy. Zabehnuté časopisy typu Spark, Rock A Pop, Metal Hammer CS, Big Beng!, Rock Report, boli klasikou, poslal si demo a už len čakal a chodil listovať do PNS stánku. Neviem, ktorý zine bol prvý, ale pamätám si, že v prvom liste s odpoveďou bola aj hŕba letákov. Pozerám na to, fú to čo, však som si nič ešte neobjednal. Začal som to pomaly študovať, až som pochopil, ako to funguje. Boli to vlastne reklamné letáčikmi s koncertmi, kapelami, upozorneniami na protesty Antifa, Sloboda Zvierat….Samozrejme hneď som sa toho chytil a začali sme vyrábať letáčiky s reklamou na M.S.R. – album, história, kontakty a pomaly sa to rozbehlo. Zistil som, že v tejto scéne funguje množstvo oduševnených ľudí, zapálených pre vec a že podrazy/klamstvá sa kruto trestajú. Bolo mi to a je mi to nesmierne sympatické. Ale ešte jednu vec som v začiatkoch nechápal. Všetci, čo mi poslali list/balík, písali že chcú známky späť. Ci pana , som si pomyslel aký filatelistický boom tu nastal, ale nechal som si vysvetliť, že tie známky sú potreté vrstvou mydla a že pečiatka sa zachytí do tejto vrstvy a známka sa dá po vyvarení znova použiť. Tak to bola bomba! Hneď som kúpil mydlo, známky a asi 6 balíkov s namydlenými známkami som mazal poslať na poštu. Za okienkom stál mladý borec, ktorý sa po prevzatí balíkov na mňa pousmial, priložil nos k známkam a potom nechtom zoškrabol mydlovú vrstvu. Vtedy som si pomyslel, že je tejto “undrgroundovej rebélii“ koniec. Našťastie to prešlo, s tým že to už nebudem robiť…nooo a nerobil som to. Po druhom deme sme už boli celkom dobre zabudovaní v zinoch a v kontaktoch na koncerty, tak som začal oslovovať aj zahraničie. Bola to paráda, keď Vám odpísal týpek z Costa Rici, Brazílie, Litvy….Takže takto sa to dialo, klasická pošta, obojstranná pomoc a silná dôvera medzi ľuďmi v scéne. Proste človek sa učil za pochodu.

R: Prečo sa M.S.R. rozpadlo? Ako sa na to pozeráš svojimi očami?

F: Kapela, keď vznikala vždy to bola veľké eufória, striedaná s pádmi typu – výmena členov v kapele, neuskutočnený koncert, zlé recenzie. Vždy sa to ale stabilizovalo, aj vďaka kompromisom, ktoré musíš robiť, lebo sme živé bytosti so svojimi radosťami, ale aj problémami. Ale v M.S.R. to v roku 2000 už zašlo priďaleko, kedy už nešlo ďalej. Jeden chcel hrať množstvo koncertov, druhému sa nedalo… Jeden chcel viac nahrávať veci, druhý zas viac skúšať. Pomaly sa kumulovalo také nezdravé napätie a možno málo otvorenej komunikácie. Dnes sa na to pozerám ako na prirodzenú vec, ale v čase rozpadu som bol z toho pekne nasratý, lebo som proste túžil dokázať ešte niečo viac s kapelou v podobe nového albumu, alebo koncertov mimo Slovenska. Už sme neboli schopní kompromisu, atmosféra nebola dobrá vo vnútri kapely…proste to nešlo…

R: Tak sme ľudia, a keď je nás viac pokope tak nie vždy to funguje. Apropo, ktorá bola vaša najhoršia recenzia? Pamätáš si kto ju písal a kde a čo tam o vás popísali?

F: Vieš čo, paradoxne sme teda čakali fakt kritiku po vydaní prvého dema. Ten zvuk naozaj nie je nič moc, aj keď musím povedať, že je skôr zvláštny ako vyslovene zlý, ale nestalo sa, tie recenzie boli fakt dobré. Ale vidíš, dačo ma napadlo. Existoval prísny zin Sebaodhalenie z východu Slovenska. Bol to taký hudobno/ekologický plátok, kde nás, strašne, ale naozaj strašne zvozil autor, že sme sexistická kapela, že ako to môžeme spievať v skladbe Á-čko, že“… borovička, to mužský nápoj“. No pravda bola a je, že sa tam spieva, borovička to je božský nápoj…nevadí.

R: Po M.S.R. som zaznamenal na prelome tisícročia novu kapelu Sticfutu, bola to už odnož nejakého new metalu, ktorá mne osobne už veľmi nesedela, ale evidentne ťa to pritiahlo späť do metalovej scény. Povedz nám viac o kapelách po M.S.R., kto v nich hral, či ste niečo vydali…

F: Po M.S.R. to bol pre mňa taký šok, hlavne z pohľadu, že som stále cvičil na gitare a nemal kde „vybiť“ svoje emócie. Bol to taký čas, že som rozmýšľal, či pokračovať v HC šľapajách, alebo skúsiť niečo iné, ale stále energické. Natrafil som na zvolenského bubeníka Paľa (Waymanyka Shastra), ktorý v tom čase nikde nehral, tak sme si skúsili zahrať. Tá prvá skúška je vždy o takom oťukávaní a ukázaní sa. Ja som drvil riffy Pantery, Paľo sa odvolával na „lásku“ k Forbidden. Pár skúšok sme sa takto „naháňali“ a potom, sme si povedali, že nás to nebaví a že skúsime spomaliť, občas vypnúť efekt, respektíve sa necháme unášať a čo z toho vyjde uvidíme. Zrazu to šlo všetko veľmi rýchlo a spontánne. Kopa riffov, melódii, zmeny temp a nálad. Presne taký pozitívny impulz, keď nájdeš ďalšiu svoju hudobnú polohu.

Mali sme hotových asi 9 skladieb, keď sme začali uvažovať o doplnení zostavy, aby to nebol len „jam“, ale aby sme boli schopní aj koncertovať. Výborného basáka a človeka sme našli v podobe ďalšieho Zvolenčana Jara Vojteka (Unconcern, dnes Reconcern, Rhythm Of Soul), ktorý skvele doplnil rytmickú stránku kapely. A nakoniec pre nás to najlepšie, spevák Maťo Winter (StabLab, neskôr Náhodní Známi) prišiel a dal presne to, o čo sme tak „snívali“, že by sa hodil do hudobnej tvári kapely. Jeho uletený a veľmi energický umelecký prejav dal kapele finálnu podobu. Vznikol aj názov Sticfutu (celý názov Plastic Future). S kapelou sme nahrali debutový album Higher Level Of The Low Style v štúdiu Henryho Tótha, kde s nami nahrával môj výborný kamarát a súputník Andrej (hral v kapele Dauntless).

Výsledok bol vynikajúci, výborné recenzie, pár dobrých koncertov a potom som odišiel na 17 mesiacov do Austrálie, čo v podstate úplne zabrzdilo chod kapely. Maťo šiel spievať k Náhodným Známym. Po mojom návrate sme dali kapelu ešte na mesiacov oživili s bubeníkom Mravcom (Unconcern, Rhythm Of Soul) a z tohto obdobia sa zachovalo pár naživo nahratých skladieb. Kapela skončila a zrazu sa prihlásil nostalgický hlas Jana (M.S.R.), či nedáme dokopy kapelu, hlučnú, opierajúcu sa HC/grind korene. A skupina O.S.B. (Old School Boys) bola na svete.

S bubeníkom, ďalším Zvolenčanom Tomášom (Vokk, Jakubysko), sme začali intenzívne skúšať a na post speváka sme zavolali starého známe z M.S.R. Kosu. S O.S.B. sme nahrali za existenciu dva albumy: Promo z roku 2006 a album z roku 2008 Our Faces. Počas existencie sme si zahrali s Only Attitude Counts, Backfire, X-Core, Godnoise, Mäso, Náhodní Známi, Locomotive, Madcult, Attack of Rage, Pyopoesy, Abstract, Suburban Terrorist….

R: Ako si sa dostal do Austrálie a čo si tam robil? Musel si sa vrátiť, či chcel si už? Riešil si tam aj nejakú kapelu, keď si tam bol? Zapadnúť do lokálnej scény…

F: V roku 2003 sme si s kamarátmi povedali, že možno by nebolo od veci skúsiť niečo nové…ale úplne iné – nový kontinent – svet – Austráliu… Zistili sme, že to je relatívne jednoduchá vec, museli sme si zaplatiť školu, zložiť určitý finančný depozit a išlo sa… Žil som a pracoval v Sydney. Nádherné a pokojné mesto. Áno pokojné, aj keď v ňom žije niekoľko miliónov obyvateľov. Je plné parkov, kúpalísk, prírodných zón. Makal som v jednej reštaurácii Hotel Oaks – riady, roznos jedla, čistenie barbecue… Potom asi po roku a pol sme cestovali. Spravili sme celý Nový Zéland- severný a južný ostrov, celú Austráliu 21.000 km a cestou domov sme sa zastavili v Thajsku a Jordánsku. Nádherné krajiny a zážitky. V Austrálii som hudbu riešil pasívne… kupoval som si „mraky“ CD a tým aspoň sčasti kompenzoval nečinnosť v kapele. Občas som navštívil koncert a videl som veľký putovný festival Big Day Out s headlinerom Metallicou. Ale čo sa mi podarilo, dostať do distribúcie našu nahrávku Sticfutu, takže som chodil „CD“ kontrolovať do predajní. Sranda, musel som si kvôli tomu vybaviť podnikateľské číslo, našiel som chlapíka, čo CD a aj obal rozmnožil… takže taký underground na Sydniansky spôsob. Čo bolo zaujímavé, v Sydney boli Sick Of It All a mali turné po mestských častiach – kluboch- asi 4 koncerty, takže paráda – mestské turné. Vrátil som sa, lebo som chcel.

R: V tých 90tych rokoch boli metalové a hardcore scény dosť prepletené, po čase sa to začalo viac separovať, už nebolo tak veľa mixnutých koncertov žánrovo odlišných kapiel, keď si prestal hrať v M.S.R. a začal rezať viac metalu, našiel si aj väčšie odlišnosti medzi týmito dvoma svetmi? Je tam niečo zreteľné, čo metalová scéna má a tá hardcore nie, či naopak?

F: Noooo, mňa hardcore scéna oslovila svojou filozofiou, zdala sa mi súdržnejšia, kompaktnejšia a možno aj viac kritická, k tomu ako sa človek správa k sebe, k ostatným. Čo robí aj pre túto planétu, ako sa chová k zvieratám. Keď je človek v puberte, tak sa hľadá a niečo takéto proste zapadlo do „toho hľadania“, že nielen hudba, ale aj názor a činy robia a posúvajú človeka ďalej. Preto aj textová stránka, bola tou, na ktorej sme si dávali v časoch M.S.R. záležať a poukazovali sme na javy v spoločnosti, ktoré nás trápili: mečiarizmus, konzumná spoločnosť, rasizmus, násilie, ale aj vnútorné boje v človeku: depresie, sklamania hľadanie cesty v živote a miesta v živote.

Preto nás oslovovali aj ziny podobného zamerania, ale aj tie metalové ako napr.: Michal a Mortiana, Jozef a Ticho Bouře, Peter a Darkness Aktual, Lost And Found zvolenské distro, Majto a Termacolic Voice, Martin a Music Scene, Marek (R.I.P.) a Abomination, Tomáš a Burzyone, Zdenek a Morphia, Petr a Parambucha, Juro a Immortal Souls, Vlado a Podsvetie, Alex a Gwistexer, Katka a Spawn Rebirth, Marek a Bowels, Roman a Minority, Rasťo a Vermin, Peter a Condemnation, Rado a K.A.Z., tvoj výborný Brotherhood, Dušan a Human Meat For Sale distro, Filip a Hluboká Orba, Miloš a Loss Of Sanity, Miro a Mortal zine, Peter a Eternal Noise, R.I.P. zine, Vlado a Power Of Idea Distro, Pavel a Papagajuv Hlasatel, Dušan a Hluk Prírody, Mišo a Pružina, Paťo a Taste Of Blood Distro, Mišo a No Flowers, Dušan a L.A. Kontra 3.0.7.,Peter a S.P.I.T., Marián a Mortify, František a Rising Stage, Bohadan a Impregnate, Tomáš a Reskator, Peter a Knife, Pavel a Paint Nuts, David a Kore-zine, Pavel a Tubercolous, Roman a Cremation, Jozef a Garage, Matúš a Bojkot, Herdron a Pařát, Stage Diving Hard Core Journal a výborný, neúnavný Laco Polák, Tomáš a Putrid Pages, Kika a Legal Freedom, Michal a Newsdark, Deather a In Deed Hell…Ešte stále mám zošit s adresami týchto zinov a poznámkami, čo kde vyšlo a kedy sme posielali demá. Tým len chcem ukázať, aké silné bolo čs underground podhubie. A keď sa dala do pohybu poštová reklama, tak to naozaj fungovalo a ľudia sa dozvedali o koncertoch a novinkách z podzemia. Drvivá väčšina už z nich neexistuje, alebo sa presunuli do internetového priestoru.

Ale napr. Pařát, to stále ťahá a vyšlo už 100 tlačených čísel. Neuveriteľná oddanosť a dokonca v Pařáte vyšla tento rok CD reedícia obidvoch albumov M.S.R. aj s bonusmi, to bolo pre mňa také symbolické zakončenie M.S.R. kapitoly. Petr Herdron veľká vďaka! Tým ale nechcem povedať, že by metalová scéna bola „laxná“, nikdy som na ňu nezanevrel, ale proste hardcore ma pohltila v tú dobu naplno.

R: Myslíš si, že tie scény sú už iné dneska? Keď sa v tom pohybuješ aj dneska, cítiš to ešte v tej scéne? Tie názory, filozofiu, súdržnosť? Nebol to len klam?

F: Klam to určite nebol! Myslím, že ten čerstvý nádych rokov deväťdesiatych na slovenskej UG scéne skončil. Netrúfam si to porovnávať s dneškom, pretože už nie som aktívny v zmysle vybavovania koncertov, písania do časopisov. Internet všetko nesmierne zrýchlil, uľahčil, ale aj v istom ohľade ochudobnil o tú „kontaktnú poctivosť“. Dnes sa ti nepodarí cez mail vybaviť jeden koncert…nevadí preklikneš hneď na ďalší. Pred 20-30 rokmi si to poctivo obtelefonovával, vybavoval, zaručoval, potom tlačil plagáty, letáky, samozrejme minimálne mesiac pred akciou, aby sa to celé Slovensko dozvedelo. Je to dobré, že stále existujú kluby a festivaly. Samozrejme Covid kultúre nepridal, naopak ju ešte viac zahnal do virtuálnych priestorov, ale verím, že sa veci vrátia do normálu. Samozrejme, ak bude Slovač rozmýšľať, dá sa zaočkovať a bude dodržovať pár vecí, ktoré jej umožnia potom väčšiu „slobodu“.

R: S Brainscan ďalšou tvojou kapelou ste účinkovali aj v Československo ma talent. To bol koho nápad tam ísť? Stalo to vôbec za to? Aké si mal pocity potom, keď ste z tade odišli a pomohlo Vám to ako kapele vôbec? Asi to bol len self promo move čo? Ma takéto niečo vôbec význam? Ja mam skôr pocit, že je to na škodu reputácie omieľať sa v týchto vodách, ale môžem sa mýliť a pozerám sa na to tým prísnejším ortodoxným hľadáčikom scenestera…

F: Jasné, som rád, že sa dotkneme aj tejto témy. S Brainscan sme mali filozofiu, hrať čo najviac, nahrávať CD kedy sa dá, proste byť aktívny. Mali sme hranice, ale za ktoré by sme nešli…politické mítingy, propagácia strán…politiky. Pozvanie do „talentu“ prišlo zo stranu usporiadateľov.

Najprv sme sa nad tým pousmiali a nechali to tak. Ale pozvánky prichádzali stále, preto sme sa začali nimi zaoberať. Boli sme si vedomí, že asi budú prevažovať skôr zápornejšie reakcie, ale skúsili sme to. Nie s vidinou slávy, postupu, ale s vidinou nazretia „pod pokličku“ tohto formátu. Po celodennom čakaní sme vystúpili ako poslední v noci a bolo to super. Mahenovo divadlo je krásny priestor, bol to super zážitok. Dokonca sme pridali aj ešte jednu skladbu, to sa však nikde nehovorilo. Dohrali sme, zbalili veci a šli domov. Bolo jasné, že to bolo všetko, pretože sme boli hotová kapela, ktorá by sa nezmenila pod tlakom „komercie“. Ale tým to skončilo, nepomohlo, ale ani neuškodilo, zahrali sme si.

R: Počkaj, počkaj…vás tam pozvali usporiadatelia? To mi musíš viac rozobrať, ja som bol v tom, že tam sa ľudia hlásia, nie, že ich volajú? Niečo mi ušlo?

F: Áno, väčšina ľudí/skupín sa tam samozrejme hlásia. Nás oslovil ich team, volali spevákovi, že dostali na nás typ. My by sme sa tam určite neprihlásili, ale toto bolo opačné garde, tak sme to preto zvažovali a skúsili to. V Brainscan pôsobili ľudia, čo boli čisto underground, lebo kapely ako Pyopoesy, Hecate, M.S.R. , alebo O.S.B. boli odkojení na podzemí. Takže by bolo mylné si myslieť, že sme sa rozhodli cez Talent urobiť dieru do sveta. S každou kapelu kde som hral, sme boli pekne nohami na zemi, niekedy až v podzemí.

R: Kde momentálne pôsobíš? Brainscan ešte funguje, alebo si položil život kapelníka na klinec?

F: Brainscan momentálne nefunguje. Po mojom odchode/pauze, ešte chalani skúšali pár gitaristov, medzi nimi bol aj výborný človek/muzikant Palko Chodelka (Citron, Liquid Boogie Roll…), takže kapela mala aj svoju silnú inštrumentálnu tvár. Ja som kapelníkom nikdy nebol, vedeli sme sa vždy dohodnúť v každej kapele na veciach. Nooo, ako hudobník, som ešte posledné slovo nepovedal, ale nesilím to, keď bude čas a hlavne ľudia, tak dám kapelu určite dokopy. Mňa baví, keď ti spod prstov lezú skladby v prítomnosti ostatných členov. Uvidíme… ale na Brainscan spomínam veľmi rád. Zišli sme sa super ľudia a aj muzikanti. O hudbe sme veľmi nehovorili, radšej sme ju hrali a až to potom rozoberali. S kapelou som odohral asi 250 koncertov, proste sme šli naplno na pódiu, v štúdiu. Nefňukali sme, že sa nedá hrať na Slovensku, že tu „nie sú“ kluby. Hrali sme kde sa len dalo a to nás zocelilo na väčšie pódia a festivaly.

R: Dával si dokopy tribute Tí s tým oným, ako ťa to cele napadlo a aký bol proces od nápadu po realizáciu a snahu dať chalanov dokopy na jeden rozlúčkový koncert? To musela byť docela robota dať všetky kapely dokopy, nahrať cover verzie v ich prevedení a ešte sa ich snažiť dať dokopy. Rozprávaj a preháňaj. Kto ti pomáhal pri tom a ako sa to predalo vôbec?

F: Testimony budú navždy mojimi miláčikmi. Po objavení ich nahrávok Svet prestáva byť…a Of Life And Death, som bol nadšený z ich produkcie. Okamžite stáli v rade s americkou a aj európskou HC scénou. Po zahliadnutí koncertov a aj spoločných koncertov s M.S.R. to bolo naozaj niečo nadčasové, originálne a poctivé a aj kamarátsky ľudské. No a čas ubiehal a ja som sa po rokoch ocitol v kapele Brainscan, s ktorou sme intenzívne koncertovali po celom Slovensku a hrávali so spriaznenými skupinami. Čo bolo veľmi povzbudzujúce, že sa v nich našli ľudia, ktorí buď poznali nahrávky Testimony, alebo s nimi ešte aj hrávali a mali ich v úcte a rešpekte. Dlhšie som rozmýšľal nad tým, vzdať im hold v podobe tributného CD.

Vedel som, že potrebujem dve veci: kapely ochotné nahrať vybranú skladbu Testimony na svoje vlastné náklady a vydavateľstvo, ktoré projekt zastreší a nebude sa báť ísť do takéhoto rizika. Vypracoval som si stratégiu a začal pomaly oslovovať kapely, kde som im načrtol svoju myšlienku. Veľa ľudí ma poznalo z kapiel a asi aj vedelo, že si za tým pôjdem a že to bude na úrovni. Kapely pribúdali a skončilo to na čísle 15, s daným výberom kapiel a skladieb:

BRAINSCAN – Breakthrough Situation
MASO – Of life and death
RUST 2 DUST – Rieka
PLUS-MÍNUS – Let´go
FORMA – Checkmate
HATE CONTROL – Puzzle
OBLITERATE – Skin
GOD DEFAMER – Root Of  Violence
ATTACK OF RAGE – Koniec Týraniu
SIC – But Reality is Different
SAPROPHYTE –  Lost in the sea of bullshit
BEER SOCIETY – Life without any programs
ČAD – Of Joy From non Existing Things14. 
DISCONCRETE – You´re to Blame
GET  EXPLODE – Breakthrough Situation

Druhou výzvou bolo nájsť vydavateľ. Na Slovensku toho moc nebolo, tak som v podstate išiel na istotu z vydavateľstvom Gothoom, ktoré v tom čase vydávalo aj Brainscan. Peter “Doomas“ Beťko na to prikývol, čo bolo super, keďže je to človek viac doomovejšie orientovaný. Nebál sa do toho ísť. Grafická stránka vyšla tiež super, kde v booklete sa si mohla daná kapela zaspomínať pár riadkami na Testimony. Mišo Koleják finalizoval zvukovú časť CD a Disharmony Studio robilo obal. Celé to vrcholilo krstom CD v plnom bratislavskom Randal Clube, za účasti vybraných časti kapiel z kompilačky. Prišli aj chalani z Testimony. Veľa ľudí mi vravelo, že ich na pódium nedostanem, ale ja som ani nechcel. Prišlo to spontánne a chalani si dali skúšku deň pred tým. A keď prišiel aj Marek na krst, veril som, že by si hádam aj zahrali. Stalo sa, dali jeden song Biohazard (Bad Religion) -We´re Gonna Die (From Our Own Arrogance) a druhý cover od Extreme Noise Terror-Raping the Earth, kde sa mikrofónu chytil Noga z Brainscan a dal to ako pán. Ten večer bol skvelý, podarilo sa po čom som túžil a veril, takže aj chalani z Testimony boli radi, že sa nezabudlo… a ani sa nezabudne! A aj touto cestou veľmi ďakujem všetkým, čo mi pomohli, aby toto dielo uzrelo podzemné svety slovenskej hudby.

R: Testimony budú vždy králi hardcore scény na Slovensku.

F: Amen!

R: Tma. Si otec, vitaj v klube, ako sa ti zmenil život po narodení dieťaťa? Ako si užívaš svet zodpovednosti a strachu o tu malú bytosť?

F: Som, máme trojročného syna Matúška. Je to najkrajšia zmena, aj keď je človek viac unavený, keďže už nemám „20“, ale dieťatko sme chceli, a sme šťastní, že je zdravý a „nebojí“ sa metalu a ani elektrickej gitary.

R: Na čo si si musel najviac zvykať s tou zmenou rutiny a životného štýlu s príchodom dieťaťa do domácnosti?

F: Na to, že sa nič nedá odložiť. Proste veci musíš a samozrejme chceš robiť teraz a hneď. Ten malý človiečik proste nečaká, ide sa a fachčíme celá rodina. Až na to ranné stávanie a nočné „žúrky“ je to fajn. Nesťažujem si, lebo sme zdraví, to je prvoradé, keď vidím, koľko problémov sa vyskytuje pri malých detičkách, tak si vždy len v duchu poviem “vďaka, že sme zdraví“. Ale ak by som mal použiť len jedno slovo tak je to trpezlivosť.

R: Čo hovoríš na momentálnu politickú situáciu? A vlastne zaspomínaj na dobu, keď boli náckovia v Banskej Bystrici pečení – varení. Je to katastrofa, že niekto tak slizký a rasisticky sa mohol stať hlavnou osobou mesta, ktoré sa pýši ako epicentrum Slovenského národného povstania. To keď som videl, ma išlo rozpučiť. Ako sa toto mohlo stať človeče tam u Vás? Bola ta situácia tak zlá? To tam máte stále tak veľa nacistov a rasistov, či to bol hlas vzdoru proti Smeru a beznádej obyčajných ľudí, čo o tom veľmi nepremýšľajú? Kde sa stala chyba? Však ani v tých najdivokejších 90tych rokoch určite nebola situácia s náckami taká kritická ako pár rokov späť. Ako sa na to pozeráš očami miestneho?

F: Jedna veľká katastrofa. Ja sa nestačím diviť, priznám sa, som volič Matoviča. Vedel som, tušil som, že to nebude úplne ok, ale pre mňa mal najväčšiu silu poraziť „malého Mečiara“- Fica. No, kto mohol tušiť, že porazí aj sám seba, aj keď zase v covid čase preberať rozkradnuté a zhumpľované Slovensko, by asi nechcel nikto.

Bolo to peklo, keď Kotleba vyhral. Hneď sa všetko zmenilo, od stopnutia eurofondov, sídlo VÚC bola jedna veľká posilňovňa v zelených farbách. Strata kultúrnosti a slušnosti, aj keď mnohým ľudom prišlo paradoxne veľké zadosť učinenie, ako on „narobí poriadok“ v osadách atď. Vieš tá jeho voličská základňa bola predovšetkým na juhu kraja, kde je vo väčšom kontakte rómska menšina a majoritná spoločnosť. A samozrejme veľa mladých, čo alarmujúce v ňom videlo spásu. Slovač, ako by potrebovala nad sebou bič. Ale keď si pozrieš aj v súčasnosti koľko školských pracovníkov neverí v existenciu covid, potom neria na očkovania….

Náckovia už nie sú tí rozdrapenci ako boli v 90-rokoch, sú skrytí za saká, slušné výrazy a divadielko, čo je ešte horšie. V 90tych rokoch som nepatril medzi „ramenatých“ a vyhýbal som sa konfliktom. Moja – naša cesta s M.S.R. bolo ukazovať na problémy cez skladby a ich textovú zložku. Skladby ako napr.: Čiernobiela presne ukazovala na problémy rasizmu v našej spoločnosti…

R: A ako to je dneska v meste? Je to lepšie pod novým vedením? V čom, keď to vieš takto na rýchlo porovnať. Aké Slovensko by si chcel pre seba a tvoju rodinu? Čo si myslíš, čo je našou devízou a naopak našim krížom v spolunažívaní?

F: Samozrejme je to iné. Návrat kultúrnosti, čerpanie eurofondov, investície do kultúry, ciest a aj do aktuálneho očkovania – mobilného proti Covidu odzrkadľuje jednoznačne obrat k lepšiemu a hlavne slušnému. Aj keď samozrejme aj tu sa objavili formy rodinkárstva, čo je dosť alarmujúce, lebo predsa len sú politici na očiach verejnosti a po starom vedení, bolo logické, že toto nové bude pod drobnohľadom.

No a aké Slovensko by som chcel? Slušné, čisté a pokojné. Proste slušní ľudia, čo im záleží na ľuďoch okolo seba, na prírode okolo seba a pokojne žijú svoje životy. Myslím, že takých je na Slovensku mnoho, len sú možno príliš slušní a tichí. Tým pádom „vynikajú“ rozdrapenci, či už v spoločnosti, alebo v politike.
Devízou je to, čo nás obklopuje: krajina, hory, lúky, lesy (kým ešte sú), kúpele, minerálne pramene a samozrejme ľudia….a slušnosť a tolerantnosť!….a politická kultúrnosť!…

R: Kde momentálne pracuješ? Viem, že si robil pre múzeum, niečo s históriou, ale to bolo dávno pradávno, tak hovor čo ta dneska živí, čo ta robí šťastným okrem rodinky, samozrejme a pri akej muzike si zrelaxuješ?

F: Stále pracujem v Stredoslovenskom múzeu, to ma živí finančne, ale čo je dobre aj mentálne, Práca s históriou je obohacujúca. Momentálne pracujeme na novej expozícii v Thurzovom dome, čo mi zaberie najviac pracovného času. Je to aj relax, ale aj zodpovednosť priniesť ľudom históriu v pravdivej, ale aj atraktívnej forme. Relax je pre mňa a vždy bude hudba, to máš pravdu, či už v aktívnej, ale aj pasívnej forme. Počúvam všetko, samozrejme podľa nálady. Dostáva sa mi aj veľa „inej“ rockovej hudby, keďže píšem pre slovenskú mutáciu časopisu Rock Hard. Tam, si väčšinou beriem nahrávky, neznáme a sú to pre mňa také hudobné výzvy aj z nemetalového hudobného prostredia.

R: Keď píšeš recenzie na čo si dávaš najväčší pozor? Je to tak, že chceš aby si neurazil, ale aj niečo pokritizoval a spravil to neutrálnejšie? Osobne ja neznášam recenzie v zinoch, pretože je to vždy veľmi subjektívne a vyslovene mi to nič nepovie. Ako k tomu procesu pristupuješ? Ideš vždy za chrumkavého?

F: Ja to robím nasledovne. Kapelu a jej album si vypočujem na prvú a hneď z tohto pocitu napíšem prvotnú recenziu. Potom nechám prácu odležať, ale medzi tým si nahrávku pár krát vypočujem. Po čase sa k písanej recenzii vrátim a buď upravím prvý nástrel pod vplyvom dlhšieho počúvania, alebo sa trafím už na prvú a len dolaďujem detaily. Recenzie nepíšem dlhé, keďže je ich v Rock Harde veľa a pochybujem, že niekto chce čítať siahodlhé traktáty a hudobné analýzy. Áno je to subjektívne, a aj som občas za „chrmkavého“, ale snažím sa kapelu zhodnotiť ako celok a keďže viem, čo to všetko stojí, kritický som, ale je to občas ťažké. Myslím, ale že každý štýl by mal mať svojho špecialistu…ja som riešil sprvu hardcore, ale teraz mi skôr ostávajú veci, čo sa nechce iným robiť, ale nevadí mi to, je to výzva a takto sa dostanem k mnohým štýlom, ktoré by som si asi v rámci relaxu nepustil.

R: Si viac vinylofób, alebo digitalfób?

F: V úplných začiatkoch som bol „kazetofób“, kedy som si za 40,- korún chodil kupovať „originálky“ na nedeľnú burzu v našom meste. Potom sa k tomu pridali samozrejme platne u nás dostupné typu Citron, Titanic, Tublatanka, Kern…. A samozrejme aj videokazetofób. To išlo pekne do peňazí, ale čo si narobil, keď si chcel vidieť „zákulisie“ Pantery na ich homevideách, alebo vidieť koncert Iron –Live After Death, čo si doteraz počúval na kazete, alebo vinylke. Neskôr samozrejme prišli CD…

V súčasnosti je zo mňa taký vinylofób, poväčšine si kupujem platne, ktoré som si v mladosti požičiaval od kámošov „na víkend“. Napríklad: Iron Maiden-Live After Death, Morbid Angel-Altars Of Madness, Youth Of Today-Break Down The Wall, Venom-Possessed, TSA… Doteraz si pamätám na ten pocit, keď ležíš na gauči a otváraš obal Iron Maiden-Live After Death. Platňa hrá a ty celý ten čas študuješ do detailu fotky v booklete. Na nezaplatenie…hudobná nirvána. Veľmi výchovné a inšpiratívne momenty to boli, a vlastne stále sú, to je ten hlavný rozdiel – sťahovaná hudba nevonia, nedá sa listovať, zisťovať texty, fotky v bookletoch… Práve o to sú ochudobnení dnešní rýchli konzumenti hudby.

Na záver možno pár riadkov z tvorby M.S.R., ktoré sú stále aktuálne v skladbe:

Výhry našej doby
Konzumná spoločnosť stáva sa nám rajom,
a ľudské hodnoty, tie sa topia v blate.
Lenivosť nám otupila všetky naše zmysly,
asi už nevnímame jadro našich myslí.
Čakáme na lepšie dni a na lepšie rána,
na novú skutočnosť, ktorá nepríde však sama.
Predsudky zbavili nás našich vlastných tvárí,
v negatívnom spoločenstve sa im lepšie darí.
Myslenie nám obmedzila chorá sila ega,
to je výhra našej doby, asi nám tak treba.
Z notoricky známej teórie peňazí,
nemôžme byť šťastní, môže nás len pokaziť.
Ref.: Cením si priateľov, ktorých mám
Cením si hudbu, ktorú hrám
Cením si lásku, ktorú dám
Otvor svoje srdce aj pre druhých!!!
Tak ponorte sa svojou mysľou do podstaty bytia
Tak žite tento život aspoň trochu ináč
Zdvihnite svoje oči, prilepené k zemi
Otvorte svoje ústa, nech sú plné smiechu.

Ďakujem Filip za čas a odpovede. Snaď sa Vám dnešný výlet s Filipom do minulosti páčil a ak áno, zazdielajte, pošlite kamošom na prečítanie.