MIRO MICHELA

Ktokoľvek si pričuchol k podzemnej kultúre punku, ska, hardcore, alebo metalu tak musel prísť do kontaktu so samizdatom. Papierovým časákom, ktorý bol vydávaný jedným či viacerými podivínmi, ktorí svoje myšlienky dávali na papier a šírili medzi svojich kamošov a kamošky. Robili sa s láskou, oddanosťou a fungovali ako dneska internet. Šírili informácie z danej kultúry medzi ostatných nadšencov.

V rámci Československa asi nie je väčší nadšenec zinov ako Miro Michela. Ziny ho fascinujú natoľko, že sa im venuje už aj v práci, vydal o nich knihu a je ochotný ísť aj „do pekla“, aby si nejaký ten kúsok z ďalekého sveta obstaral.

Miro, tak, kde všade si natiahol svoje paprče, len aby si dostal unikátny zine do svojej zbierky? Vieš koľko tých zinov vlastne máš?

Haha, pekne si to zdramatizoval celé. Neviem či som najväčší nadšenec, skôr jeden z mnohých.  Som rád, že ešte nejakí sú – či už zo starších generácií, alebo z tých mladších. Ziny zbieram všade kde sa dá, pýtam sa ľudí – známych, neznámych – komunikujem so zahraničím. Kupoval som napríklad aj cez e-Bay, ale dostávame ako archív aj veľa darov, napr. sme dostali zaujímavé veci z Francúzska, Walesu či Austrálie. Viac krát sa stalo, že som prišiel na adresu k ľuďom čo vydávali ziny a proste som zazvonil a zoznámili sme sa, alebo mi niekto na nich dal telefón či e-mail a tak sme sa potom zoznámili. Príbehov je veľa.

Počkaj, prišiel si ako jehovista, zazvonil bez dohodnutia a len tak si na nich rovno išiel, že: „Čau kámo, som Miro a chem ťa…tvoj zine.“? Toto sa mi prehnalo teraz hlavou…

Áno, tak nejako. Len som tie ziny hneď nepýtal, to skôr oni mi ich neskôr ponúkli. Takto píšem maily, či správy cez Facebook. Niekedy to vyjde, niekedy nie, ale nedá mi to nevyskúšať. Veľa zaujímavých zinov, či rozhovorov som získal aj po takýchto pokusoch.

Mne keby prišiel k dverám zvoniť sto kilový skinhead, neotvorím ani za Boha, haha. Ako ich skladuješ? Mám si predstaviť pražský byt zaplnený po strop krabicami a len vytvorené koridory smer kúpelka, kuchyňa a záchod, niečo ako u Klausa na Bajkalskej? Skenujete tie ziny do elektronickej formy? Sú prístupné ľuďom na študovanie? Ako sa ľudia môžu dostať k zinom, ktoré máte v archíve a chceli by si ho prečítať či prefotiť?

No, je to rôzne. Mal som ich vlastne na každom mieste, kde žijem a tých je viac. Potom som ich začal zhromažďovať v obývačke, pod stolom s gramofónmi, lenže to nestačilo. Tak pri tom stole ešte vyrástla veža z veľkých kartónov. Potom som získal jeden maličký priestor a kamoši mi dodali aj veľkú skriňu a poličky, ale aj to sa úplne zaplnilo a tak prišlo rozhodnutie si prenajať priestor. Objavila sa možnosť v pražskej Eternii, čo sa mi zdalo ako ideálne z viacerých dôvodov. Či už kvôli tomu, že sa splnil jeden z našich dôležitých zámerov, aby tieto veci neboli nedostupné práve pre ľudí zo subkultúrneho prostredia, tvorcov/kyne a čitateľov/ky. Zároveň, veľmi oceňujem aktivity spojené s týmto miestom a samozrejme aj kuchyňu a možnosť dať si dobré pivo. Proste multitasking. Archív je uložený v jednej relatívne menšej miestnosti, vedľa ktorej je ešte taký kumbál. Aktivity okolo sú postavené na dobrovoľnosti, svojpomoci a recyklovaní, dostali sme napr. nábytok (nový aj použitý), no a teraz ten priestor postupne plníme…

Tak to máme prienik na spoločných známych v Eternii, parádne pražské miesto, zdravíme celú partu. Povedz mi, ako to teda prebieha s tým, keď by som chcel prebrázdiť ten archív, to tam máš niekoho kto tam sedí ako ženská v knihovne, zapíše sa do zoznamu a môže si zin pozrieť tam, alebo si môže aj zobrať na pár dni domov? Či to už by bolo asi moc komplikované? Ako to funguje? Ten nájom z čoho hradíš? Či to je zabezpečené fakultou?

Funguje to tak, že je potrebné ma osloviť a dohodnúť si termín a zhruba aj tému. Následne ten človek príde v dohodnutý čas a môže čítať a pozerať čo potrebuje. Záleží k čomu to potrebuje, resp. aj ja sa snažím byť nápomocný. Sedím tam zatiaľ len ja, pričom práca s materiálmi sa deje len prezenčne. T.j. domov si iste nikto nič neberie. To by z toho bol len chaos a ťažko by sa garantovalo, že tie jedinečné materiály sa do archívu aj vrátia.

Nájom a všetky výdaje okolo (nákup zinov a iných vecí) hradím predovšetkým zo súkromných zdrojov. Momentálne ale prebieha finančná zbierka na nájomné a za posledné mesiace archív dostal od rôznych ľudí finančnú podporu. Cieľom je, aby tieto aktivity boli dlhodobo udržateľné. Zároveň, nájmom podporujeme Eterniu, čo beriem ako ďalší benefit, že vlastne malou mierou prispievame aj k udržateľnosti tohto úžasného priestoru.

Dôležitú úlohu však zohrávajú aj rôzne materiálne dary, dostali sme nábytok, dostali sme nejaké krabice, šanóny a pod. No a samozrejme, sme dostali aj úžasné zbierky zinov a rôznych časopisov a letákov, ktorým sa snažíme týmto spôsobom vdýchnuť nový život. Nebudú už nedostupné niekde po pivniciach, povalách ši skriniach. Pritom občas sa ozvú aj vydavatelia, ktorí nemajú ani vlastné ziny, mňa veľmi teší, keď im môžem poslať sken, alebo niekedy aj originál ich diela.

Ale vlastne takto som začať nechcel. Ako sa máš? Čo si dneska porábal a čo máš momentálne na svojom pracovnom stole rozložené?

Ujde to, je začiatok novembra, syn nie je fit, tak som s ním doma. Okrem toho neustále riešim náš archív, za tento rok som kúpil, resp. sme najmä dostali brutálne veľa časákov, letákov a plagátov, tak neustále triedim. No a silno riešim peniaze na nájom…

Práve mám v rukách knihu Rusty Illusions (2022), ktorú nám venovala kamoška Karolína, mám tu aj posledné číslo vášho zinu, parádne novinky z vydavateľstva Divočina o punku (rozhovor s P. Bergmannom a knihu o punkových textoch od R, Kopáča) a k tomu počúvam ragga jungle.

Kde sa začala tvoja púť? Tuším si mi dávnejšie hovoril, že si niekde od maďarov, teda aby som bol presný z južného Slovenska. Kde si sa narodil? Koľko máš rokov a ako si spomínaš na svoje detstvo? Ako si spomínaš na vyrastanie za železnou oponou?

Som z Komárna, narodil som sa v roku 1978, a na obdobie pred 1989 si celkom spomínam. Pomerne skoro ma začala baviť hudba, tak asi aj preto. Zároveň sme žili v pohraničnom meste, čo bolo tiež trochu špecifické.

V čom to bolo špeciálne? Čo si robieval ako mladý chalan? Ako prebiehal tvoj detský život? Trávil si čas viacej na ulici so spolužiakmi, alebo si bol v knihách zamotaný? Aké vylomeniny máš na krku z detstva? Neboj, premlčacia doba je už dávno za horizontom.

No, primárne ide o dvojjazyčné prostredie, malé mesto, rôzne vplyvy spoza hranice atď. Ja som sa hral na indiánov, športoval, hral na gitare atď. Také myslím celkom normálne detstvo. Vylomeniny sme samozrejme robili, ale nie som ten typ, čo by sa nimi chválil. Išlo o celú paletu blbostí, od plánov a pokusov na výrobu bomby v tretej triede ZŠ, násilia a rôznych nerestí.

Niečo z toho čo Miro rád počúva, Max Romeo

Haha, to je klasika tá bomba, kamoš robil napalm. Zhorela mu ofina.

Čo si porábal, keď prišla Nežná revolúcia? Ako sa to prežívalo na južnom Slovensku?

Rád spomínam na novembrovú atmosféru v roku 1989, pre mňa to bol fakt veľmi silný a zásadný životný zážitok. Pritom pád režimu sme vôbec nečakali, aj keď sme vnímali medzinárodné dianie a túžili po zmene. Spomínam, ako sme kreslili letáky a dávali ich autám za stierače, alebo na to, ako sme ako sme zdrhli zo školy, keď bol všeobecný štrajk. Na návštevu Václava Havla v Komárne. Ako sme potom zámerne oslovovali neobľúbené učiteľky – sučka učiteľka, ako skratka súdružka učiteľka. Dosť im to po roku 1989 vadilo.

Aké letáky to boli? Čo bolo na nich napísané? Aká bola atmosféra doma? Rozprávali sa Vaši o komunistoch ešte pred 89tym? Si bol mladý chalan v tej dobe, čím to je, že ťa to tak strhlo? To muselo prísť buď z rodiny či sociálnej skupiny, v ktorej si sa pohyboval…?

Nejaké kreslene vtipy, heslá, ako Jakeša do koša. Nešlo o veľkovýrobu, len pár kusov sme nakreslili. Komunistov sme neriešili, resp. v mojom okolí neboli obľúbení, veľká časť rodiny bola nábožensky založená. Mama napr. dlhodobo odmietala vstúpiť do strany, celý život bola ale v odboroch a tlačili dosť na ňu. Nakoniec, niekedy tesne pred novembrom 1989 vstúpila, aj kvôli našim budúcim možnostiam študovať, no a samozrejme potom hneď aj vystúpila. Nemali sme potuchy, že ten režim tak rýchlo môže skončiť.

Našťastie prišiel koniec. V tých 90tych rokov, keď sa formovala Slovenská republika, tie národnostné vášne boli silno podporované SNS, HZDS a samozrejme, vznikali aj silné maďarské nacionálne orientované hnutia, tá politika bola posiata nenávisťou k maďarskej menšine. Ako si to prežíval ty v tej dobe? Bola to len politická záležitosť, alebo to vrelo aj medzi ľuďmi?

Áno, bolo to dosť divoké. Ja osobne by som to skôr charakterizoval tak, že všeobecne došlo k otvorenému nárastu nacionalizmov. Či už slovenského, tak aj maďarského. Práve toto som zažíval pravidelne, keď na Slovensku nás všetkých považovali za Maďarov a nesprávali sa úplne prívetivo a pekne a v Maďarsku zas za Maďarov, no a keď si sa voči tomu ohradil, tak prišla spŕška primitívnych slov. Proste ľudská obmedzenosť z ktorejkoľvek strany. Na juhu bolo to napätie samozrejme tiež dosť poznať, dokonca práve Komárno bolo v tom čase považované za jedno z potencionálnych miest, kde sa nacionalistické vášne môžu prejaviť aj v násilnom konflikte. Písalo o tom aj v The Times. Ja si pamätám najmä na pocity ohrozenia, keď bežne v noci ľudia vykrikovali všelijaké heslá, resp. niektoré miestne udalosti spojené s národnými symbolmi, sochami atď. sa dostali aj na stránky rôznych médií, do televízie atď.

Kde si v tej dobe stál ty? Nabúrali ti v tej dobe, tieto tendencie, priateľstvá či vzťahy s ľuďmi, s ktorými si pred tým nemal žiaden problém? Keby si si mal spraviť sebareflexiu, vedel by si povedať, či si v tom mal prsty aj ty?

Ja som sa vtedy vyslovene hľadal. Prsty som mal v dievčenských rukách a tak podobne. Politicky som bol viac napravo, lákali ma najmä kališníci, zároveň som, ale počúval aj rap, grunge a samozrejme hlavne punk. Nechápal som prečo sa Československo rozdelilo, keďže u nás na juhu sa riešili úplne iné veci a vzťah k Čechom bol skôr pozitívny. Zároveň som dosť negatívne vnímal maďarský revizionizmus, ktorý sa aj v Komárne objavoval. Moje vtedajšie politické názory silno ovplyvnené zlými osobnými skúsenosťami… ale napríklad aj divokou privatizáciou a s ňou súvisiaci nárastom nezamestnanosti, pouličným násilím medzi mladými…

Čo to násilie medzi mladými vyvolávalo teda? A ako človeka, okrem toho násilia sa ťa dotýkala nezamestnanosť či privatizácia a problémy s tým spojené ako strata práce u rodičov, finančné problémy? Aké to bolo doma či ťa to skôr ovplyvňovalo tou spoločenskou atmosférou, správami, kamoši…?

No, napríklad sme moc neboli na tom dobre finančne, otec bol dlhšie nezamestnaný, no a ja som od mladosti brigádoval, ak som si chcel kúpiť niečo, či už to bol bicykel, martensky, alebo kazeťák. To, že sa viem o seba postarať, že nič len tak z neba nespadne, ale sa o to treba pričiniť, je pre mňa stále veľmi dôležitá životná skúsenosť. No a ohľadom atmosféry v Komárne to fungovalo tak, že po sídliskách fungovali rôzne partie a mlátili ľudí čo neboli odtiaľ, alebo chodili za „ich babami“. Len tak, z pasie. No a ja som veľa fungoval vonku, takže som sa s tým stretával a reagoval som tým, že som športoval…

Čo doma rodičia počúvali za muziku? Mali nejakú svoju kapelu, ktorú radi počúvali? Čo si počúval ty? Čo sa ti páčilo v ranných rokoch a kedy si pričuchol k alternatívnej muzike? Čo bolo to prvé, čo ťa zasiahlo a už nebola cesta späť?

Ja som vyrastal najmä na rocknrolle, na The Beatles a pod. Potom prišiel Depeche Mode, Duran Duran a Kraftwerk, trochu aj metal a hard rock, no a potom niekedy 1988/1989 punk. Do veľkej miery zahraničné veci, tie voľne dostupné československé populárne veci mi moc nešmakovali.

Nehovor mi, že Midi a Robo Grigorov ťa nechytili či Ventil RG? Však to boli prvé kapely čo hrali u nás „ska“? Ktoré boli tie prvé punkové kapely čo si počúval? Zóna bude asi samozrejmosť v tej dobe, čo ďalšie, čo sa ti páčilo?

Áno, Grigorova samozrejme, aj Vidiek, či Tublatanku napríklad, bolo toho veľa, napr. aj The Clash, Madness, UB 40, Inner Circle a Shaggyho som mal rád, alebo De La Soul. Išlo predovšetkým o pesničky, ktoré sa už objavovali v rádiu a v TV (československej, maďarskej, či rakúskej), na diskotékach atď. Ska som vtedy moc nepočúval. Z punku to boli hitovky z nejakých výberoviek, boli tam kapely ako Ramones, Partisans, Angelic Upstairs, U.K. Subs a samozrejme som mal veľmi rád 4 Skins. Tieto 80tkové kapely som potom počúval celé 90te roky, pričom ska prišlo na rad až po roku 1995, ale bolo to potom veľmi intenzívne.

Kde si zháňal muziku?

Na začiatku bol starší bratranec, potom kamaráti atď. Išlo predovšetkým o kazety a platne. Na začiatku som mal taký starý jednokazeťák a dookola som si púšťal Zónu A a ešte jednu oi-punkovú výberovku so zahraničnými kapelami.

Aká bola scéna, v ktorej si sa začal flákať?

Na prelome 80-90 rokov už existovala v Komárne punková aj metalová scéna, boli tu depešáci, maďarskí skinheadi atď., ale ja som sa s nimi vtedy ešte moc nepoznal, bol som mladý. Skôr som sa flákal s chalanmi zo sídliska, resp. základky, no a potom postupne som sa pozoznamoval s kadekým.

Boli v Komárne kluby kde sa hralo? Kde sa mladý schádzali a počúvala sa tam alternatívna muzika? Či si musel cestovať mimo Komárno, aby si si užil?

V polovici 90tych rokov bol v Komárne jeden slávny rockový klub, potom v 2000ckach ešte bolo niečo, ale celkovo sa v tom meste moc zaujímavých koncertov nedialo. Vo vedľajšom Komárome toho bolo od začiatku viac, punk-hardcorového, ale aj reggae. Napríklad na gitaru som sa naučil hrať na ulici, proste sme sa schádzali a hrali sme si. V polke 90tych som občas s niekým vyrazil do Bratislavy, Budapešti, Nového Mesta, atď. Celkovo som však v tom čase až tak veľa nejazdil, nebolo peňazí, resp. som mal svoju zábavu aj v Komárne. Skôr som si dopisoval s ľuďmi z celého sveta a žil spoločensky doma. Od roku 1997 som potom žil v Bratislave, resp. neskôr dlhodobo aj v iných mestách a vtedy som pozbieral už viac koncertných zážitkov.

Akú rolu v tvojom dospievani mali drogy?

V mojom dospievaní mal určitý vplyv alkohol, pomerne skoro sme začali popíjať a vyvádzať po meste, ale dlhodobo nemám pozitívny vzťah voči iným drogám, okrem marihuany.

Kedy si prvýkrát pil alkohol? Bol to ten klasický otcovský poldecák pivka po nedeľnom obede? Všeobecná akceptácia alkoholu v spoločnosti a zakrývanie si očí pred akceptáciou alkoholu ako nebezpečnej drogy, ktorá je legálna, akceptovaná, ale pritom najnebezpečnejšia v rámci štatistiky úmrtí na našu populáciu. Mňa by ako otca napríklad nenapadlo dávať mojej dcére poldecák po obede ako som to zažil sám ako decko od mojich rodičov… subkultúry samé o sebe sa točia okolo drog, techno si fiči na halucinogénoch, oi – tam sa veľa, veľa, veľa pije, reagge – fajči gandža, trapperi tí si fičia na liekoch ešte že vznikol protipól straight edge, haha. Čím to je, že ľudia inklinujú k drogám? Je to únik pred realitou? Mali by byť podľa teba legálne všetky drogy?

No, úplne prvý krát, keď som bol ešte veľmi malé dieťa. Celkom dobre si to pamätám. Boli sme na oslave v jednej dedine, kde bol pohár, ktorý vyzeral ako by v ňom bola vínea, tak som ho vypil a bolo to biele víno. Pamätám si ešte toľko, že som bo strašne ospalý a že sa ma pýtali, či som vypil ten pohár… No a potom niekedy v šiestej triede ZŠ sme to skúsili už cielene, popíjali sme doma domácu pálenku a dopĺňali ju vodou, aby to nebolo vidieť. Tak to sme si dávali niekoľko hodín, až z toho bola čistá voda, no a my sme sa tak trochu priotrávili alkoholom.

Napriek tomu, že pivo môžem vo veľkom, aj alko aj nealko, súhlasím s tým čo píšeš, že alkohol je príliš akceptovaná droga a že často vznikajú vyslovene situácie, keď ľudí nútia piť. To vyslovene nemám rád. Zažívam to aj ja pomerne často, keďže mávam svoje obdobia, keď pijem len nealko. Je to fakt únavné a nedôstojné sa s ľuďmi o tom baviť a naťahovať sa. Niekedy sa dokonca urazia, že si s nimi nedám. Ďalším problémom je, že v mnohých podnikoch nemajú pollitrové nealko nápoje, alebo nealko vychádza drahšie ako napr. čapované pivo. Neznášam tie predražené malé nealko pivá. Naopak čapované nealko mi chutí a rád si ho dávam.

Nemyslím si, že by mali byť legálne všetky drogy. Som zástancom toho, aby sa o tejto téme viac hovorilo, aby sa vsadilo na prevenciu. Zároveň si myslím, že marihuana by mohla byť legalizovaná v nejakej miere. Mne sa páči to, že v ČR sa to moc nerieši, že mnoho ľudí si vypestuje a nie je to už taký business ako inde. V tomto smere sú však omnoho erudovanejší a skúsenejší ľudia, takže moc rád o tomto nemudrujem.

Chápem. Táto téma musí byť rozprúdená v rámci širšej spoločnosti a počúvať pre a proti.

Pamätáš si na svoje prvé kontakty so slovenských straight edge hnutím? Pamätáš si ho, alebo ťa táto vlna obišla, keďže bola dosť krátka?

Vnímal som silno Testimony, kamoš zorganizoval aj ich koncert v maďarskom Komárome. Tam v tom čase dosť frčal HC. A v Bratislave som sa s nejakými stretával, napr. na tréningoch thajského boxu. S niektorými sme boli dlhšie v kontakte, s niektorými menej, ale špeciálne som napríklad na SxE akcie nechodil. Na prelome storočí som dosť počúval HC, väčšinou americké kapely. Veľký zážitok bol koncert Agnostic front v Rock-Pop-Jazze, tam bolo veľa skinheadov ale hlavne SxE. Imponoval my výzor a záujem o šport, ale nejako výraznejšie som to neriešil, keďže mňa zaujímala konzumácia alkoholu.

Tam sme sa potom museli vidieť, sme tam robili security na stagi, cela naša sxe crew.

Ktorý bol prvý zine, ktorý sa ti dostal do ruky? Robil si aj ty ziny v tých 90tych rokoch, alebo ten tvoj prvý zine prišiel až neskôr, keď si začal fungovať na vysokej škole?

Na mňa mali veľký vplyv pražský Bulldog a A-Kontra. Musím povedať, že mi pomohli sa vyliečiť z určitých predsudkov a na margo toho som začal vydávať okolo roku 1996 vlastný antirasistický skinzin. Práve pred nástupom na vysokú školu som s tým prestal, skôr z rodinných dôvodov. Potom som pomáhal kamošom v Bratislave s jedným zinom a potom sme začali zas okolo roku 2000 vydávať vlastný, už skôr nepolitický skinzin, orientovaný predovšetkým na hudbu oi! punk ska, reggae a hc.

Inak sranda, že ten Bulldog a A-Kontra boli proti pólne ziny. Čo ti tieto ziny dali?

Ten Bulldog by sa dal vykresliť v určitých etapách dosť kontroverzné, čo si pamätám, lebo sme ho čítali aj my, a zase A-Kontra tam bolo veľa politiky, ktorú som ja veľmi nemusel, respektíve smer, ktorý riešili. Každí z tých anarchistov boli tak premúdreli a presvedčený o svojej pravde, že tie články už mi nedávali význam, okrem tej zelenej cesty.

Som tie časáky prestal čítať, lebo boli v podstate oba extrémne svojim spôsobom. Tí slovenskí oikáči v Bratislave, boli strašne tupelá, ale o tom viac rozprávame nižšie. Ako sa volali tvoje ziny?

Ja som vydával skinziny Skinik a Warrior a teraz Reggae Recipe. No, ono teraz to môže byť vnímané ako protipól, a aj vtedy som si uvedomoval určité rozdiely, ale mne to nejako hralo spolu. Tie staré A-Kontry obsahovali okrem aktuálne-politických aj množstvo subkultúrnych tém, ktoré ma zajímali.

Čo mi dali? Asi predstavu, že tieto veci je možné robiť v pomerne dobrej kvalite a že aj takéto podzemné časopisy môžu byť informatívne dôležité. Že to celé má veľký zmysel! No a samozrejme ma inšpirovali k tomu, aby som aj ja niečo v tomto smere skúsil vytvoriť.

Ako si robil tieto ziny? Klasické cut and paste, alebo si už mal Word v tej dobe, keď si to robil? Kde si to množil? Ako si to distribuoval? Koľko si mal náklad? Posielal si ešte otázky listom s namydlenou známkou? Robil si dlhšie či veľmi jednoduché rozhovory?

Najprv to bolo cut and paste, potom mi kamoš pomohol s jedným číslo, prepísal mi ho na počítači, ale zas nefungoval dobre font, tak to bolo bez niektorých mäkčeňov, ale pravopis som vôbec neriešil. Potom ďalej cut and paste a potom vo Worde a v Corely. Množil som za peniaze, aj zdarma u blízkych. Distribuoval som najmä poštou, práve pomocou namydlených známok, alebo osobne. Tie prvé čísla bolo v desiatkach, Warrior bol asi 200 alebo 300 ks a dosť sme ho posielali aj do zahraničia, lebo niektoré články boli preložené aj do angličtiny, no a Reggae Recipe 500 ks, pričom je cielene robený predovšetkým pre česko-slovenskú scénu. Je tam aj taký historický záber, snažím sa tam dávať dosť článkov o minulosti ska a reggae scény u nás.

Rozhovory neboli nič moc. Ja si tie časáky radšej ani nechcem čítať, haha. Treba si uvedomiť koľko som mal rokov, keď som ich robil, ten rozhľad nebol bohviečo a všetky neduhy samozrejme vidieť na stránkach tých časákov. Pre mňa bola hlavne radosť, že sa tam vôbec nejaké veci objavili, že mi niekto odpísal, poslal niečo atď. Bol to vlastne komunikačný nástroj a jeho dôležitou súčasťou boli listy. Dopisovanie si z ľuďmi z celého sveta ma veľmi bavilo.

Aké druhy zinov si rád čítal? Mal si svoj oblúbený?

Dve vyslovene najobľúbenejšie som už spomenul. Zo slovenských som mal rád napr. Brak zo Sládkovičova. Čítal som vlastne všetko, čo sa mi dostalo do rúk, ale obľúbené som mal najmä hudobné skinziny, domáce aj zahraničné, ale mal som veľmi rád napr. aj 10 000 ďalších stromov.

To bol eko zine od Matúša Ritomského, že?

Áno, dosť ma tieto veci zaujímali. S Matúšom som v kontakte aj teraz, plánujem s ním vydať knihu rozhovorov, resp. nám daroval peknú zbierku zinov a časopisov, práve predovšetkým s eko-tematikou.

Ten dobre píše, ten bude mať čo povedať. Kedy si si uvedomil, že ten skinhead lifestyle je to čo ti je najbližšie? A ako si to mal poriešené v hlave s náckami? Čo si ja pamätám skineheadov tak väčšina z nich boli síce proti náckom, ale po treťom pive boli schopný mať rasistické keci proti Rómom či nadávať na hipisákov. Niekedy mi to prišlo ako taká póza, nadávať na hipisákov, že to s tým pivom a working class odkazom išlo ruka v ruke, bez žiadnej reflexie či zamyslením sa, aká je to pičovina…

Pomerne dosť skoro, už niekedy potom ako som k meninám dostal LP PunknOi, ale k skinheads som sa začal hlásiť cca od roku 1992. Preberal som do veľkej miery to čo bolo v médiách a bol som plný predsudkov a hnevu, predovšetkým voči Rómom. Zaujímavé bolo, že začiatkom deväťdesiatych som okrem punk&oi! dosť počúval aj rap, alebo Nirvanu, ale zároveň sa zvyšovala aj moja nenávisť voči Rómom, čo priamo súviselo predovšetkým s osobnými skúsenosťami. V rámci dobového vnímania skinheads to prerástlo až k tomu, že som sa začal sám hlásiť k rasizmu. Na šťastie, som tieto veci dosť reflektoval a dookola riešil. Hľadal som čo chcem, a čo si naopak myslím, že už je za čiarou. Ako sa postupne aj moje okolie radikalizovalo, došlo k tomu, že som kamarátom povedal, že s tým už nechcem mať nič spoločné.

To čo píšeš je už druhá polovica 90tych rokov medzi nerasistickými skínmi. Tieto veci som vnímal, práve preto dlhodobo moc nechodím na Oi!, ani sa o tú scénu až tak intenzívnejšie nezaujímam, neviem sa úplne odviazať, aj keď mám v nej stále dosť kamošov a známych. Moja vlastná odpoveď na tieto veci, ktoré mi proste nesedeli alebo som sa nejako aj ja zmenil bola, že cca od 2001 riešim predovšetkým ska a reggae.

Spomínam si na nepríjemne hovory s niektorými kamošmi, čo stále pri pive kecali o working class a nadávali na hipisákov a študentov. Samozrejme, väčšinou boli na tom finančne oveľa lepšie ako ja a riešili drahé handry a pod. Pre mňa to bolo citlivé, lebo naozaj pochádzam z working class prostredia a celý dovtedajší život (od základky) som si privyrábal fyzickou prácou. Z viacerými som sa potom už moc ani nebavil. Sral som na nich a proste som začal hrať v afro-reggae-dub kapele a bol som šťastný. Aj keď som veľmi otvorenej a tolerantnej povahy, nikdy som nepotreboval prehnane dlho počúvať zamindrákovaných ľudí. Viac si vážim tých, čo aj niečo zmysluplné robia.

Mimochodom, doteraz keď hrám na nejakej ska/skinhead reggae akcii, nedá mi nezahrať aj nejaký roots, rub a dub, alebo moderné reggae či dub, čím sa snažím aj účastníkom nastaviť akési zrkadlo. Reči, že reggae bolo dobré len do rokov 1970/71, alebo že ska bola skinská muzika, alebo že správny skinhead musí byť taký a taký ma už veľmi dávno nebavia, keďže celé deväťdesiate roky sme to dookola riešili.

Presne ako píšeš som to vnímal aj ja. Všetci tí skinehadi si kupovali tričká, ktoré na tu dobu boli brutálne drahé, Fred Perry sa u nás nedal ani kúpiť poriadne a tričko stálo polku mojej výplaty.

No, ja som si tiež niečo pokúpil, mne sa tieto značky doteraz páčia. Vždy som si na to sám zarobil, čo bolo pre mňa dôležité. Ďalšia vec, že mnohé tie značky boli veľmi kvalitné a oblečenie ti vydržalo veľmi dlho. Napr. moje prvé Fred Perry bolo zo sekáča, za 10 korún a doteraz ho mám. Podobne ako aj niektoré iné kúsky v šatníku. Pravidelne sme chodili po sekáčoch, resp. práve tieto drahšie veci sa kupovali často aj z druhej ruky. Až potom neskôr sa začalo aj u nás tak tlačiť na pílu v rámci módy. Ono sa to nezdá, ale rok dva môžu znamenať veľa v rámci niektorých scén.

Čo to bolo za kapelu? Ako dlho ste hrali? A kde ste hrávali?

Prvá bola punk-hc kapela, generačne aj inšpiráciami pomerne rozmanitá, hrali tam dvaja bývalí členovia komárňanskej HC kapely Bandiera Rossa, ja čo som preferoval melodický punk a Oi! a NY HC a potom zas traja mladší chalani, ktorí zas inklinovali viac k hardcore-punku a najmä ku crustu. Na koniec sme hrali predovšetkým rýchly crust-punk, ale na koncert to nedalo, lebo sme mali problém sa zladiť na skúšky, no a potom spevákovi odišiel hlas. Niektorí chalani potom hrali v Komárne ďalej a hrajú doteraz v rôznych kapelách. Ja som sa potom v Bratislave pridal k prvej zostave Brickfieldu, ale nemal som s nimi koncert, bol problém so skúšaním a dvaja členovia si medzi tým našli iných spoluhráčov. Ten prvý Brickfield bol viac Oi!, s anglickými textami, ten druhý viac do melodického punku, lebo tam už hral na gitaru starý Leďo. Potom sme mali v Mlynskej doline dub-reggae-ethno kapelu Jahband, s tou sme mali v roku 2002 aj niekoľko koncertov po Slovensku. Spevák Thierry potom ešte dlho hrával ako Thierry and friends. No a teraz, dvadsať rokov od poslednej kapely, máme v Prahe The Publers, čo je mix melodického punku, crustu a ska a prvý koncert budeme mať vo februári 2023. Veľmi ma to baví, fajn je aj to, že sme cca rovnako starí, resp. že máme úžasnú mladú speváčku!

Aká bola tvoje cesta ku gramcom teda? Djovaniu sme sa vyhli, ja si pamätám prvé sound systémi a DJs ako Palo Čejka, alebo team Bandaska v tých 90tych rokoch, púšťanie ska, reggae a dancehall muziky v propíku či v Starej pekárni v Nitre, bol to veľmi minoritný okruh ľudí.

Na tie staršie akcie sa dobre pamätám, dosť veľa som chodil na ska a reggae akcie. Vždy bola fajn atmosféra, v zmysle „unity“ a púšťalo sa od rýchleho ska až po roots. Čejka a Domček sú asi najväčšie legendy v tomto smere. Ja som pravidelne chodil do 39iny, ale aj na iné miesta. Potom v Starej pekárni som aj pár krát hral s Jojom a jeho Dance Craze Soundsystemom.

Ja som začal púšťať na prelome rokov 2001-2002, kamoš zorganizoval na internátoch benefičnú akciu a poprosil ma nech zahrám. Neviem už presne koľko, možno 2-3 roky som hrával z CDčiek a potom som prešiel na platne. Púšťam prevažne single, tie aj zbieram, mam ich niekoľko tisíc.

Ako si sa dostal od nadšenca zinov k akademikovy, ktorý ziny skúma, archívuje, vydáva knihy a participuje na ich výskume? Čo ťa k tomu doviedlo a prečo vlastne?

Ziny som zbieral tak do roku 2002, potom už len občas. Kupoval som následne skôr platne, čo je moja silná vášeň. Pracujem ako historik v bratislavskej akadémii vied a od roku 2009 aj na Univerzite Karlovej v Prahe a robil som si svoj výskum, čo nemalo nič so subkultúrami. Občas som hrávala ako dj, občas som sa spolupodieľal na nejakej akcii. Výskum zinov prišiel až pred niekoľkými rokmi. Súvisí s tým, že sme začali pracovať na archíve zinov a po nejakom čase sme sa zhodli na tom, že by to bola zaujímavá téma aj pre akademický výskum. Dovtedy som len učil jeden výberový predmet k subkultúram. Pôvodne som sa do výskumu niečoho s čím mám aj ja určité osobné skúsenosti nechcel púšťať. Postupne som zmenil názor a teraz vnímam kombináciu zbierania a zachovania rôznych artefaktov a aj písania o nich ako zmysluplné riešenie, keďže viem zladiť svoje koníčky so svojou prácou. Ináč by som tomu nevedel venovať toľko času, keďže moja práca je časovo dosť náročná.

Okrem punkových, metalových, hardcore zinov máš aj archív nazi zinov, ako ľahko sa dá k týmto zinov dostať? Viem, že ľudia, hlavne z Čiech mala problém participovať na tvojej knihe „Dělej něco“, práve kvôli tomu, že archívuješ aj tie nazi časáky, aj keď tie sa v tejto knihe nenachádzaju. Ja chápem, že keď robíš zbierku zinov, tie sa nevzťahuju len na punkové či oi ziny, ale aj na rôzne iné subkultúri aj mimo tej našej bubliny. Ako si sa to snažil vyargumentovať s ľuďmi čo s tým mali problém?

Áno, máme aj takéto ziny, ale vlastne zbierame akékoľvek ziny. Máme aj nejaké stalinistické veci a pod. Nazi a rasistické ziny v rámci archívu nepromujeme, ale zároveň zaznamenávame ich existenciu. V knihe som ich tiež spomenul, ale len základné veci.

Ohľadom rozhovorov, neviem či to bolo v spojitosti s tými zinmi, skôr si myslím, že nechceli participovať na niečom akademickom, alebo mainstreamovom. Snažil som sa osloviť čo najviac ľudí, ale mnohých som ani nestihol, čo ma samozrejme mrzí, a plánujem to ešte dohnať. Ináč, drvivá väčšina oslovených si našla čas, dokonca neraz nám aj niečo do archívu dali. Beriem a rešpektujem rozhodnutie tých čo nechceli, možno sa to raz zmení, možno nie. Ja proste vidím veľký zmysel v tom, že sa tieto veci zachovajú a aj následné rozhovory pomáhajú ozrejmiť mnoho vecí okolo. Tu sa odráža aj moja skúsenosť historika – výskumníka, keď si uvedomujem, akým problémom je nedostatok prameňov k určitým témam. Potom sa napr. aj dejiny alternatívy píšu z policajných záznamov, ktoré sa samozrejme uchovávajú, ale je veľmi otázne čo sa z nich s odstupom času dozvieme. Myslím, že to nie je ideálny stav. Na druhej strane chápem aj obavy, ktoré okolo toho môžu existovať – primárne vnímanie subkultúr ako extrémistických a tým pádom spoločensky a politicky nebezpečných pre systém mi nepríde ako správne, preto hľadáme čo najlepší spôsob ako sa tejto úlohy zhostiť. S každým kto je zainteresovaný vediem rozhovory aj o tom, aké môžu byť potencionálne nástrahy, alebo ako plánujem veci spravovať a spracovávať. Zároveň ide o otvorený proces a názory iných mi môžu napomôcť práve nastaviť to celé čo najlepšie.

Súhlas, každý článok v takomto zine je archívna záležitosť, vykresľuje tú danú subkultúru priamo s jej problémami, názormi, ktoré sa dajú porovnať či zaviesť do určitej sociálnej a spoločenskej situácie, archivovať to do budúcnosti ako autentickú pamäť toho čo sme prežívali, ako sme to prežívali a čo sme si o tom mysleli a možno vidieť, či sa niečo zmenilo, alebo nie, či si to zachováva svoju integritu, alebo vyvinulo v niečo úplne iné. Pre mňa je to fascinujúce vidieť, že sa niečo ani po rokoch nezmenilo a drží si to svoju líniu, alebo naopak sa úplne zmenilo.

Tie príbehy sú veľmi rôznorodé, to samé by si zaslúžilo nejaké spracovanie. Možno kľudne aj filmové.

Chceš tým povedať, že sa chystá dokument o zinoch? Hmmmm, nekecaj…

No, nad niečím rozmýšľame, ale je to zatiaľ len v plienkach.

Aká mala kniha odozvu v akademickej spoločnosti či medzi ľuďmi?

Kniha mala odozvu. Vznikli nejaké recenzie, aj sme boli pozvaní do verejných či akademických diskusií, viacerí ľudia mi hovorili, že ju čítali, resp. ma potešilo, že si nás všimli aj v rámci vyhlasovania cien Břitva. Samozrejme, dostali sme aj kritiku, napr. že špeciálne úvod je moc akademický, ale to vnímam ako daň za pokus vytvoriť niečo zrozumiteľné pre obe prostredia.

Na druhej strane nemám pocit, že kniha má nejaký obrovský ohlas v akademickej sfére, ale to sme ani neočakávali. Ale vie sa o nej. Pre nás to bol prvý výkop, začiatok a uvedomujeme si jeho rôzne limity. Čo sa ale podľa mňa podarilo, je že sme v akademickom prostredí zvýraznili význam fanzinov, ukázali že je tu svet zaujímavých prameňov, ktorý historici u nás vôbec nevnímajú, aj keď píšu najnovších dejinách.

Myslím si, že ešte chvíľu potrvá, pokiaľ sa dozvieme viac o reálnej recepcii tejto knihy. T.j. či si z nej niekto niečo zoberie, alebo naopak, či príde ešte nejaká prísnejšia kritika.

Bude aj pokračovanie? Čo ďalšie chystáš vydať?

Áno, nazbieral som parádne veci, o ktorých by som rád ešte niečo napísal. Práve pracujem na knihe o punku, oi! a hardcore na prelom 80.-90. rokov. Mám už pomerne jasnú predstavu o čom tam chcem písať, ale zas je tých vecí, ktoré by sa dali riešiť až príliš veľa, tj. iste to nebudú nejaké dejiny jednotlivých kapiel, či miest kde sa hrávalo, ale skôr sa pýtam na to, ako došlo k tomu, že punk sa dostal odrazu na veľké pódia, ako došlo k tomu, že rasizmus a skinheads sa objavovali v mainstreamových médiách a ako vlastne začal vznikať nový underground. Okrem toho robím rozhovory s ľuďmi z rôznych scén, už finalizujeme knihu rozhovorov s Davidom Čechurom a mám rozrobených ešte niekoľko takýchto kníh. Tieto veci chcem robiť v rámci archívu a vlastne aj na jeho podporu.

Ktoré ziny rád čitaš dneska? Čítaš všetko čo ide von?

Snažím sa kupovať všetko čo vyjde, ale nestíham všetko čítať. Tak si vyberám, resp. dodatočne to potom čítam. Napr. mňa stále veľmi baví čítať staršie ziny, domáce aj zahraničné. V súčasnosti vychádzajú parádne veci, napr. graficky sa mi veľmi páči Mazinerie, z hľadiska kvality rozhovorov a rôznorodosti zas Telepatie, rád si čítam o staršom metale v Parambuche, resp. vo vašom zine vždy nájdem rozhovory a články, ktoré ma vyslovene zaujímajú a páči sa mi aj grafické spracovanie. Veľmi sa mi páči obsah posledného Buryzone zinu, alebo napríklad Kolyma Tales ma stále prekvapí pre mňa hudobne zvláštnymi kapelami a takto by som mohol prejsť aj ostatné ziny… Väčšinou, keď zine získam, hneď ho začnem čítať, potom ho mám ešte dlhší čas na záchode, alebo pri posteli a niektoré články prečítam až oveľa neskôr. Tak to mám aj z knihami, ktorých čítam haldy.

Ktorý zine v tvojej zbierke je pre teba najcennejší a prečo?

Ťažko povedať, asi nemám taký. Sú ale desiatky, možno stovky konkrétnych zinov o ktorých by som Ti vedel rozprávať prečo som veľmi rád, že sú v našej zbierke, ako som ich získal. Celá zbierka je už dosť veľká a myslím, že je tam už dosť veľa rarít, aj zinov, za ktoré by zberatelia dali dosť peňazí, ale nejako to neriešim.

Daj aspoň päť z tých, ktoré maju na Ebayi najväčšiu hodnotu?

Ale to ja zas tak presne neviem, ja som si tie drahé tam nikdy nekupoval. Ale napríklad, gitarista z The Oppressed nám venoval niekoľko vzácnych britských skinheadských zinov z 80rokov, ktoré by bezpochyby zaujali zberateľov. Z československých zinov máme veľa vychytávok, ale netuším, či by ich cena na e-Bay bola vysoká. Ale len pre zaujímavosť, pozrite sa, koľko tam stojí staré samizdatové Vokno…

Aj si kapely po prečítaní rozhovoru vyhladáš a púšťaš?

Niekedy áno, ale skôr menej. Ja čítam zo začiatku rozhovory s kapelami a ľuďmi, ktorých poznám, alebo ma špeciálne zaujímajú, a až postupne sa dostávam k tým, čo nepoznám. Ale takto som napr. pred pár rokmi objavil kapelu Lahar, ktorých mám teraz veľmi rád a predtým som ich vôbec nepočúval.

Aké rozhovory rád čítaš? Napríklad teraz, keď robíme rozhovor, hovoríš si, bude sa to dobre čítať? Nebude to nuda? Prečo sa ma neopýta na toto, alebo tamto? Je niečo o čom by si chcel viacej hovoriť, ale ešte som sa to neopýtal?

Ja čítam veľa rozhovorov, nejaké aj robím, takže ma okrem obsahu zaujíma aj štruktúra otázok atď. Rád čítam rozhovory v zinoch, najradšej o nejakých veciach, ktoré ma zaujímajú aj z výskumnej stránky. Teraz ma veľmi potešil už zmienený rozhovor s Bergámom. Vždy sa v nich nájde niečo, čo ma napadne, že by som sa ja chcel opýtať, ale poväčšine je tam toho dosť nového, takže to moc neriešim. Nemám rád mudrovanie o tom, čo v ktorom rozhovore malo byť a nie je, však každý máme tú možnosť vlastný rozhovor urobiť…

Keď som dával rozhovory do zinov, tak často ma mrzí, že ľudia idú len po povrchu, alebo sa pýtajú to isté, na čo som už niekde pred rokom odpovedal, alebo sa nepýtajú to, čo ja vidím na svojom živote zaujímavejším ako len zine. Ktorá je to tá tvoja Pandorina skrinka, ktorú ešte nikto neotvoril, ale ty by si ju rád aspoň posunul na centimeter von na vzduch medzi ľudí? Len nie téma pivo, lebo tu pohorím ja ako zarytý abstinent a straight edge, haha.

Hmmm ako som písal vyššie, nie je možné všetko obsiahnuť, každý rozhovor vzniká za nejakých podmienok a v konkrétnom čase, obe strany majú svoje očakávania, každý má svoj štýl robenia rozhovoru atď. Sú však ľudia, čo sa s rozhovormi viac vyhrajú a to si vážim. V tomto smere u nás vyniká napríklad Telepatie.

Neviem čo je moja Pandorina skrinka, ale iste ich bude ešte dosť, haha. Iste by sa dalo pobaviť o všeličom možnom viac do podrobnosti, ale ja som neni dobrý vyprávač, takže množstvo príbehov neviem už ani autenticky, alebo zábavne prerozprávať. Stal sa zo mňa taký akademický suchár. Zároveň si ale myslím, že dôležité sú skôr spoločné zážitky a nie len tie pekné a dobré, ale tie náročnejšie. Tak najlepšie spoznáš sám seba, ale aj iných.

Žiješ v Prahe, pračuješ na Karlovej Univerzite ako profesor. Máš svoje roky, už sa blížime k 50tke takže sa dá povedať, že sme starý fotri. Ako vnímaš mladú generáciu, s ktorou pracuješ na univerzite?

Som len doktor, nie profesor, na tituly si ale nepotrpím. Nemám ani Mgr. v občianskom. Myslím, že ľudí netreba vnímať podľa týchto vecí, význam titulov by som nepreceňoval, aj keď za nimi je často dlhá a nie ľahká cesta. Sú napríklad obrovské rozdiely v kvalite medzi akademikmi atď.

Po dlhšom čase, keď som si stále hovoril, že som mladý a predsa rozumiem mladým, som pochopil, že to už tak úplne nie je. Ale to je normálne, je potrebné byť otvorený a načúvať.

„Doktore, kurva se neříka.“ Ja sa do tých akademických oslovení nevyznám, sorry.

Kedy si si uvedomil, že už nie si mladý a že tej mladej generácii možno ani tak veľmi nerozumieš už? Bol tam moment, kedy ti to svitlo v hlave?

Hej ten moment prišiel počas niektorej hodiny, keď som učil, cca pred šiestimi rokmi. Už si to presne nepamätám, že o čo presne šlo. Ale vidím veľké rozdiely vo vnímaní sveta, vnímaní minulosti, technológií atď. Na druhej strane je to úplne normálne, všetci sme formovaní prostredím v ktorom žijeme, preto nezdieľam ani názory niektorých súputníkov, že mladí sú na hovno, že ich nič nebaví atď. Sú iní, majú len iné zázemie, priority. Prečo by mali byť takí ako my?  

Prečo si sa pohol smerom viac na západ a presťahoval sa do Prahy? Máš svoje oblúbené miesta v Prahe kam rád chodíš?

Do Prahy som šiel preto, že mi ponúkli možnosť skúsiť konkurz na jednu z najlepších univerzít a zároveň som mal pocit, že svoj život chcem trochu zmeniť. V Prahe žila už sestra, tak som si povedal, že za pokus to stojí.

Prahu som si veľmi obľúbil, je nádherná. Mám množstvo miest kam rád a pravidelne chodím, či už sú to kluby ako strahovská Sedmička, alebo krčmy ako Prašivka, U Rudolfína, alebo parky, múzeá, knižnice, športoviská atď. Mám takýchto miest pomerne veľa.

Sleduješ slovenskú politiku? Čo hovoríš na momentálny stav?

Výrazne menej ako v minulosti, pričom nikdy som to so sledovaním politiky nepreháňal. Myslím, že na Slovensku je to fakt katastrofa. Úroveň politických elít, diskusie o politike je katastrofálna, ale ako sa hovorí, akí voliči, takí politici. Dlhodobo je stav kvality verejnej diskusie, či podpory kultúry a vzdelávania na Slovensku tristný, smutný a kokotský.

Čo ti prešlo hlavou, keď si čítal správu, že máme na Slovensku prvý teroristický čin spáchaný proti LGBT plus komunite?

Vnímam to citlivo, mám viacerých blízkych kamarátov z tohto prostredia. Dlhodobo vnímam politické tlaky, predovšetkým z katolíckeho, ale aj z iných prostredí, ktoré sú zamerané na potláčanie rozvoja danej komunity. Zároveň, často počuť homofóbne vyjadrenia, vtipy…

Medzi iným som si spomenul aj na vlastné predsudky, ktoré som v tomto smere ešte aj pred 20 rokmi mal. Nie, že by som vtedy pociťoval nejakú nenávisť k tejto komunite, ale podľa mňa to začína práve u rôznych malých a všeobecne zdieľaných predsudkov, vtipov, či macho-mužských kecov.

Preto si myslím, že je dôležité tieto témy citlivo otvárať a ozvať sa, keď dochádza k ich zneužívaniu, či stereotypizácii. Napríklad už len v rámci kamarátskej diskusie.

Toto sa stalo mne pred pár rokmi, keď som prišiel do Bratislavy po nejakej dobe a všimol si, že ľudia z punkovej komunity nemali problém rozprávať rasistické či homofóbne vtipy, všetci antirasisti a antifašisti aj na sociálnych sieťach. V tej dobe som sa s nimi hádal, že to čo robia len šíria tieto kokotini aj do našej komunity, marginalizujú to, a nerobia nič iné ako to čo robia fašisti medzi svojimi. Ich argument bol, že oni v tom maju jasno, pre nich to je len humor a chvílu na to boom a mali sme tu Konýka, ktorý už na tvrdo začal šíriť rasizmus na plnú hubu, zrazu viacej a viacej ľudí sa ešte viac polarizovalo do týchto ultranacionálnych či rasistických, alebo homofóbnych prúdov aj v rámci subkultúri. Prišiel Kokotleba, dostal sa do parlamentu do Banskej bystrice na župu. Neviem, či si to vôbec ľudia uvedomuju, ale zmysel pre humor to teda nie je. Na konci dňa som ostal ten kokot ja v ich očiach, ale takto to dopadne, keď človek polaví a začne mať na háku dôležité veci, ktoré práve v slovenskej spoločnosti maju veľkú podporu v majoritnej spoločnosti. Akoby sme žili aj v tej subkultúre v určitej schizofrenii. A ako hovoríš, treba o tom rozprávať a ja dodávam aj hádať sa. 

Ja nie som moc hádavý typ, hádam sa zriedkakedy, ja rád diskutujem a počúvam druhých, argumentujem a poprípade deklarujem svoje stanovisko, aby aj im bolo jasné kde stojím.

Kua si ma akademicky sundal. Ja neviem diskutovať, bodka.

Si v kontakte so starými oikáčmi z 90tych rokov? Ako sa pozeráš na tých, z ktorých sa stali konšpirátori či zarytý ochrancovia slovanských dev pred utečencami? Robíš si hrubé čiary, či ti to je jedno? Ako môže človek, ktorý sa pohyboval v sharp scéne premostiť na rasizmus či „pri najlepšom“ homofóbnu či konšpiračnú vlnu, ktorá nemá ďaleko od rasizmu a nenávisti? A nemuseli to byť len sharp či oi, ale aj punkáči…

Áno, do určitej miery som. Ja som človek, ktorý poväčšine udržuje staré kontakty, aj keď nie príliš intenzívne. Veľa z nich už na scéne nie je, alebo im preskočilo a kamošia sa aj s náckami, veria konšpiráciám a pod. Práve, keď sme písali knihu o zinoch som s niektorými ľuďmi obnovil kontakty a neraz som sa prekvapil, že v akom svete žijú ľudia s ktorými som tak rád trávil v minulosti čas. Niekedy som to aj tušil, ale principiálne tie naše stretnutia boli fajn a predovšetkým o minulosti, o spomienkach. Ja to mám nastavené tak, že poznám pomerne veľa ľudí, ani zďaleka so všetkými nemám podobné názory, ale keď mi niečo vadí, tak to poviem priamo im. Celkovo však ľudí čo majú názory ako si písal moc nevyhľadávam a nestretávam.

Vnímam to zároveň ale tak, že všetci sa nejako meníme a možno o pol roka či rok už budú zas inde. Takých príkladov mám aj z československej zinovej histórie alebo z punkového prostredia množstvo. Nejako stále verím, že je možné v diskusii ľuďom nastavovať zrkadlo a posúvať ich ďalej. To sa stalo aj mne a myslím, že som viacerým ľuďom takéto zrkadlo aj sám nastavil, resp. ho nastavili a stále nastavujú aj mne. A veľmi si tieto momenty vážim. Neurazím sa, skôr nad tým premýšľam. Toto sú ale také osobné a súkromne „boje“ a diskusie, ktoré asi mnohí vedieme aj v rodine alebo medzi známymi.

Na druhej strane si myslím, že v rámci scény, na koncertoch, či iných akciách, akákoľvek propagácia, či tolerancia k spomenutým blbostiam nemá miesto.

Si otec, ako sa ti zmenil život po narodený prvej ratolesti? Kde si musel robiť najväčšie kompromisy?

Narodenie našich dvoch synov bol pre mňa fakt veľký zážitok. Zmenilo mi to samozrejme zabehnutý harmonogram, keďže som mal už 35 rokov, keď prišiel prvý syn. Ohľadom kompromisov – asi je to v tom, že menej chodím na pivo, aj keď možno toto si práve moja partnerka úplne nemyslí..

Súvisí s tým veľa vecí, ale teraz neviem čo všetko by som chcel či nechcel vymenovať.

Tak skús aspoň niečo…?

Napríklad skoré vstávanie. Ani nemyslím to, keď deti boli úplne malé, ale napr. ráno, keď je potrebné ich ešte vychystať do školy a škôlky. Alebo taký pracovný – nepodal som si žiadnu žiadosť o dlhší pracovný pobyt v zahraničí, lebo moje miesto je pri nich.

Ďakujem za tvoj čas, a posledné slovo je už len tvoje šéfko, oi.

jOi!

Ak uznáte za vhodné, podporte prosím udržateľnosť archívu subkultúr, ideálne pravideneľne, akoukoľvek sumou, na transparentnom účte:  2402271494 / 2010 ; IBAN: CZ13 2010 0000 0024 0227 1494; alebo prostredníctvom QR kódu, ktorý je na obrázku, ktorý nájdete u Mira na facebooku.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s