Rozhovor s Keckom z Dunajskej Stredy.
Udial sa počas rozhovoru s Wayom o Kafe a Plus mínus v jeho byte v starom meste roku pána 2005-31 Januára.
Kecka je osoba, ktorá dlhé roky robila merch guya počas rannej éry Iné Kafe, milovník hardcore, punku a metalu, obchodník, ktorý sem dovážal z maďarských kútov punkové a metalové triká a takisto drel hlasivky v rôznych kapelách. Každí jeden z nás čo sa pohyboval v 90tych rokov v scéne má nejakú veselú príhodku s Keckom. S ním sa človek jednoducho nenudil. Je to kratší rozhovor, keďže som už bol unavený s kecania s Wayom.

J: Kecka hovor, len hovor…
K: Ako o čom mám hovoriť?
J: Však o tom…
K: Tak snaď mi položiš otázku najprv?
J: Projekt Šakali.
K: Čo si pamätám tak som bol v prvej kapele v Dunajskej volali sa Šakali. Pamätám si už len Marcela čo tam so mnou hral, tých ostatných už nie. Bolo to strašne dávno.
J: Zober me to od začiatku. Ty si z Dunajskej Stredy. Ako si sa tam dostal k punk rocku?
K: Bol som na základke. Mal som asi 14 rokov.
J: Koľko máš teraz?
K: 36.
W: Haha.
J: Ty vole, ale ty nevypadáš na 36, ty stále vypadáš tak isto mlado. To bude tými mladými babami čo okolo teba stále lietaju.
K: Mal som kamoša, ktorého otec bol diplomat a nosil nám časáky zo zahraničia aj platne, lebo sa inak nedalo nič zohnať tunak. Dávali sme si u neho flaše vína a šantili pri počúvani platni.
J: To bol ktorý rok? 1985-6?
K: Myslím, že tak 1987 za komančov.
W: Kecka si ešte pamätá.

J: Ako to vypadalo v Dunajskej s punkáčmi? Boli tam grupy a kapely? Asi tam fungovali Azyl, čo bol neskorší Konflikt či?
K: Práveže sme mali punkáčov v Dunajskej dosť. Bola tam dobrá komunita asi 15 ľudi. Ono ja som to nikdy nebral, že len punkáči, tam boli medzi nimi aj metalisti a rockeri. Ľudia, ktorí počúvali tvrdú muziku.
V 12 rokoch sa priznám som počúval kapely typu Alphavile, Duran Duran atď a až potom som od strýka počul Black Sabbath, Iron Maiden a k tomu k punku či hard core alebo grind core.
J: Aké maš spomienky na revolúciu?
K: Práveže ja som končil na vojne moju službu štátu a som bol ozbrojený s ostrími nábojmi na bráne v Hradci Králove. Tam bolo mrdne ľudi okolo kasárni a ja vystrašený s kamošom, že čo kokot budeme robiť ak tí ľudia vtrhnú sem? Budeme strieľať? A my obaja „Ne“, hádžeme sapíky na zem a utekáme kade ľahšie nech aj potom za to sedíme. Určite by som do ľudí nestrieľal, keby mi tam nejaký kokot hovoril, že mám strieľať do ľudí radšej by som odjebal jeho debila.
J: Toto bola tvoja spomienka na Nežnú revolúciu haha.
K: Keby som vedel, že to príde ja na tú skurvenú vojnu ani nejdem. Hodil by som sa na nejakú vysokú školu, o ktorej by som vedel, že ju ani nedokončím radšej. Mohol som tu vojnu úplne zabudnuť. Ja som bol posledná generácia na 2 roky. Skrátili nám to o 2 mesiace akurát.
J: Ty si smoliar Kecka celoživotný.

W: Haha.
K: Vojna mi nič nedala, ale zase v Hradci bola taká krčma Pod hradom a tam chodili brutálny punkáči. Old school s čírami. Chodili tam aj klasický metalisti, ale ja som chodil slopať s punkáčmi. Išiel som do mesta a chalani mi tam nahrávali kazety s muzikou a dostal som sa k novej muzike.
J: Aké to bolo, keď si sa vrátil domov? S koncertami, miestami, punkáčmi?
K: Mne sa páčilo, do piče, keď som sa vrátil, že som konečne mohol cestovať do piče. Do Rakúska som mohol chodiť kedy sa mi chcelo a nepotreboval som na do doložky a výložky a podobné kokotiny ako keď sme chceli s rodičmi ísť do Rakúska za komančov. Sa mi to páčilo, že bol hociaký koncert a som mohol sadnúť do auta a ísť do Viedne.
Zase na tú dobu v Maďarsku už bolo veľa koncertov aj za komančov. Chodil som veľa do Maďarska. Tam som videl UK Subs.
J: A s tým si nemal problémi?
K: No práveže boli s tým stále problémi, lebo tam si mohol ísť len 4 krát ročne, ale ja som to stále falšoval a už ma na hraniciach poznali a nechceli púšťať.
Fízli na mňa: „že kam ty ideš zase? Pred dvoma týždnami si tam bol“
W: Hahaha.
K: Mal som jednu kamošku na fízlarni, meno nepoviem, nie je podstatné za ktorou som chodil, haha a ona mi dávala čisté doložky za odmenu.
Takže som zo 4 vstupov mal aspoň 40sať.
Vtedy to vstupné bolo nízke a sa to dalo.
J: Organizovali sa koncerty aj v Dunajserde?
K: Ani moc nie, tam skôr keď sa niečo dialo tak to boli skôr hard rockove akcie. Nič moc.
J: Chodili Vám na ne fízli?
K: Stále tam boli. Skôr si pamätám, že som chodil na metal aj pred vojnou a revolúciou, lebo som chodil do Bratislavy na školu. Videl som Torr či Arakain a tam bolo mrdne ľudi. Fízli došli na pódium aj s požiarníkmi a hučali, že na pódiu nikdo nejde, žiadne skákanie, všetci sadnúť a len počúvať.
Zrazu sa zhasli svetlá a už si počul, bum, bum, bum a všetci požiarníci prešlapaný na zemi a policajti to rovno zabalili čo tam boli, ale potom sa to posralo lebo 40 ľudí na pódiu a sa tam márovali. Inak v pohode koncert.
Fízli ešte napríklad pred vchodom ľuďom brali opasky vybíjane, napísali na ne meno týpka a že po koncerte si môžeš po neho prísť, alebo keď si bol najebaný tak ti aj lístok zobrali a poslali kade ľahšie. Bolo to dosť kruté.
GBH v Bratislave bol docelá živý koncert. Energiou.
J: Tam hrali Ex Tip ako predkapela nie?
K: Vieš čo, ja som predkapelu nevidel. GBH boli parádny.
J: Boli nejaké časáky v Dunajserde v tých časoch?
K: Ani nie, ja som mal všetko z Maďarska. Metalica Hungarica, nebol to Metal Hammer ešte.
J: Ktorá bola tvoja prvá kapela?
K: Už ani neviem, tam som sa učil hrať na gitaru a bol to taky bordel. Nebol to ani punk, skôr speed metal do death metalu. Strašný bordel, mali sme tuším 4 koncerty.
V 1997 to asi bolo.

J: Čo prišlo potom?
K: Pred vojnou som hrával s nejakou kapelou tiež, meno si nepamätám, to bol punk metal skôr cross over.
Jediné čo si pamätám, bola kapela pred vojnou či tesne po nej Jumping Monkies z Dunajskej.
Mladší chalani odo mňa a hrali sme niečo ako Suicidal Tendencies mixnutý s Red hot chilly peppers.
J: Ako sa menila scéna v Dunajskej po revolúcii?
K: Pred revolúciou sme všetci držali po kope. Úplne brutálne sme všade chodili spolu a pomáhali si. Dokonca si pamätám, ešte pred revolúciou sme boli na GBH v Budapešti a tam došli skíny a to tam všetko rozjebali. Na to si nerád spomínam, lebo tam došli fízli potom, najebali tam slzák dovnútra, to bolo dosť brutal. Inak dobrý koncík, len to tak nešťastne skončilo.
J: Ako na Slovensku?
K: Sa to menilo, lebo mladý ľudia začali byť viacej aktívny a popritom ja som žil mimo Dunajskú už a chodil domov len občas ale videl som to ako to tam žije a mení sa k lepšiemu.
J: Starší tiež ostali?
K: V mojom veku už tam nikdo nie je. Ostal som tam sám. Potom sú tam chalani ako Maroš a jeho crew, čo poznáš aj ty, čo je o asi 10 rokov mladší a oni patria k tej mladšej-staršej generácii teraz.
Je tam veľa mladých punkáčov aj metalistov.
J: Ako si sa dostal k Na3To?
K: To vzniklo s Marekom úplne nejak náhodou. On mal kapelu a ja som dlho chcel spraviť niečo s hip hopom do toho tvrdé gitari, proste cross over kapelu. Nechcel som aby to bolo ako death metal, ale viac funky.
Dlho sme o tom kecali len, tak som v roku 2000 to nejako potiahol a hrali sme nejaké 3 roky.
Hrávali sme po kluboch s malými kapelami po celom Slovensku.
J: Nahrali ste aj niečo?
K: Mali sme demo nahrane.
J: Ako si sa dostal k spolupráci s Kafe?
K: Ja som predával tričká v tej dobe z Maďarska a pod mostom bol taký festival punkový. Poznal som ich z videnia a Vraťa z koncertov. Dali sme sa tam dokopi s Cibim, ktorý si objednával nejaké trika punkových kapiel a pozvali ma na krst ich albumu v Aligátore. Došiel som tam a oni mi ponúkli či by som im nechcel predávať veci na turné a koncertoch, keď už predávam tie svoje veci.
Taký merch guy. Neodtrhol som sa 3 roky od nich potom.
J: Tebe sa to páčilo? Bolo to všetko v pohode?
K: Osobné vzťahy…niekedy to bolo ťažké s Vraťom, ako stretávam sa s chalanmi, sme kámoši, inak v pohode.
(Pozeráme fotky medzi tým z mladosti)
J: 3 roky si bol merch guy?
K: No robil som aj pódiovku a tak.
J: Klasický roadie.
K: Asi tak. Bol som s nimi aj keď Wayovci odišli aj Cibi, zostal som tam dovtedy s nimi po Dana potom už som stratil záujem.
J: Ako to skončilo?
K: Už to bolo moc osobné. Za tie roky som mal dosť a potreboval som si oddýchnuť. Bolo to dobré, zábava bola, všetko v pohode, ale už sa ďalej nedalo.

J. Tento rozhovor by potrebovalo dotiahnuť do konca jedného dňa. Kecka ak to čítaš, pôjdeme do toho.