Braňo “Blinker” Vartovník

Blinker je z tej mladšej bratislavskej generácie deciek, ktorá prišla pár rokov po nás, dorástla a začala preberať žezlo. Zaregistroval som ho, pravdu povediac, až v Londýne, keď tu hral s Plus mínus aj keď naše cesty sa skrížili už predtým, ako som sa dozvedel z tohto rozhovoru.

Blinker v Londýne, amentma foto

Braňo fotí koncerty, robí videa pre rôzne kapely a pôsobil v mrdne kapiel na našej malej scéne. Pripadá mi to ako dosť dobrý dôvod čo to o ňom sa dozvedieť.

R: Človeče, ako sa držíš v čase vírusu? Ide ti to už na nervy? Si doma izolovaný sám, alebo si s rodinou? Čo robíš aby si sa nezbláznil? Má to vplyv na tvoje duševné zdravie? Dúfam, že je všetko ok.

B: V prvom rade díky za oslovenie, veľmi si to vážim. Apropo duševné zdravie, niekedy po návrate z výletu v Dánsku roku 2017 ma prepadli masívne úzkosti a mne krátko na to diagnostikovali OCD, ktoré je v mojom prípade dosť nepríjemné a ťažké. Momentálna situácia pochopiteľne mojmu stavu veľmi nenahráva a symptómy sa mi samozrejme zhoršili, čo sa dalo však čakať. V niečom je fajn, že nemám okolo seba stále húfy ľudí, v niečom je to ale aj nahovno. Záťažou mi boli prirodzene aj ukončenie 5 ročného vzťahu a následné sťahovanie. Momentálne teda žijem v podnájme s jednou kamoškou a jej psom a musím priznať, že keby nebolo fotografie, muziky , filmov a hlavne možnosti komunikácie s určitými ľuďmi, neviem veru čo by bolo. Každopádne mi pomáha aj vytvárať si denný režim, čo pre mňa tiež nie je zrovna sranda, človek dosť bojuje sám so sebou a vzhladom na situáciu tu nastáva aj špecifický vzťah k disciplíne.

R: Život nám pokladá polená pod nohy kade tade kámo, treba byť “silný”. Predstav sa nám teda. Kto je Blinker? Odkial si a ako si sa dostal k punku? Pamätáš si na svoj prvý koncert? Kde to bolo a aké kapely tam hrali? Čo ťa na scéne upútalo?

B: Volám sa Braňo Vartovník a vela ľudí ma pozná pod prezývkou Blinker, teraz ma však 95 percent môjho okolia volá proste Braňo, čo sa mi páči aj tak najviac. Prvá showka bola niekedy roku 2000-2001 tuším Cenzúra, Imunita a Good Reason v Labyrinte v Dúbravke. Dosť sa mi to pletie, neviem či to neboli skôr Naive Fighters na garážach.
Najvýraznejší moment pre mňa bol však koncert Dreschflegel, Time X, Space to Being, Rovnou Chodbou a Mad Rats tiež na spomínaných garážach v roku 2002. Punk som v tej dobe už počúval nejakú dobu, tentokrát som sa však začal menej báť chodiť na koncerty a táto showka bola pre mňa nefalšovaná päsťovka do ksichtu. Pred garážou bol natiahnutý polo zhnitý koberec na ktorom bola rozložená kapela, ktorá do ludí strielala extrémnu zmes špinavo skreslenej gitary, spevu, ktorý hromadne trhal ritné diery a bicích ako z gulometu. Pamätám sa na to ako včera, Rovnou Chodbou zahrali vtedy pesničku „ktorá vystihuje ich životný štýl“ a tá trvala asi 2,7 sekundy. Keď sa už zotmelo, pamätám si gitaristu z ďalšej kapely vo výskoku, ktorého práve vtedy osvietil blesk z foťáku. Pamätám si chalanov, ktorý rozkladali distro, na jednu z garáží zavesili priemyselnú lampu a pod ňou som z diaľky zbadal čiernu mikinu s nápisom VEGAN. Vravím si, kokso tu punkáči vážne riešia nejakú diétu? Vcuclo ma to do seba a už nepustilo, je to temné, ale zároveň obohacujúce, je to surové ale priame a nasraté a vážne ale zároveň povznášajúce a je to proste sranda.

Bez efektu, foto amentma

R: Tak na to, že to boli tvoje prvé koncerty, tak to si mal šťastie vidieť Mad Rats na garážach, ja som tam bol chalanov len pozdraviť, lebo som musel robiť, ale Nuno bol predtým v Bratislave, keď som robil Fratellanza koncert v Bunkri. Dobré kapely si vystihol. Stavím sa, že prvý distro man čo ti niečo predal bol Klaus, keďže to je on, čo vyťahuje lampu na garážach, ten vie ako robiť biznis.

B: Vieš, že sa úplne presne nepamätám, ale tuším, že prvý stánok, ktorý som navštívil, bol tvoj. Mal si tam vela parádnych odznakov, pamätám sa, že som ako soplák žasol nad tým, že sa tu dá kúpiť odznak D.R.I.. A potom som sa nahlas spýtal “ináč neviete kto je to ten Nobody Fucks Jesus a ty si tam vtedy stál aj s Mihňou a Bláhovou a začali ste sa škeriť, lebo to si bol ty a tak som na teba vlastne narazil prvýkrát,hej hej. No a od Klausa som si následne na to tuším ako prvú vec kúpil modrú mikinu Bane, ktorú som mal kým sa úplne nerozderavila a potom tričká Hot Water Music, kazetu La Fraction a nejaké vinyly, z nich bol jeden dokonca úplne prvý album Face To Face – Don ́t turn away.
Krásne spomienky.

R: Dá sa povedať, že ťa ešte drží to vzrušenie z nových kapiel ako volakedy, alebo si už viac v úzadí a už ťa moc toho neprekvapí v hudobnom svete? Je tam niečo, čo ťa nakoplo v scéne?

B: Vďaka momentálnej situácii som zase nadobudol trochu času naviac a dobieham kapely, ktorým som v minulosti vôbec nevenoval pozornosť a musím povedať, že vznikajú v poslednej dobe aj dobré punk rockové dosky. Som odkojený hlavne americkým punkom a skate punkom, mám rád ten californský zvuk a kapely a lá Epitaph records, Fat Wreck Chords, Hopeless records, Side One Dummy, toho sa už nezbavím. Dlho som obchádzal kapelu Born to Lose a tí ma teraz dosť bavia. Okrem toho Roger Miret and the Disasters, Radio Dead Ones, Lunachicks, Ninja Dolls. Dobrú poslednú dosku majú legendy Down by Law a teším sa, keď budem počuť nové platne The Bombpops a Bad Cop/Bad Cop. Nejak ma tie babské spevy v punku proste berú.
Melodický punk a skatepunk v západnej európe prežíva momentálne renesanciu, len u nás stále nie a nie sa stabilne usadiť. Každopádne stále rád pátram po nových / staro nových kapelách a doskách, baví ma to a zrejme ešte dlho bude. Z českých kapiel mám momentálne veľmi rád partičku Supertesla, ktorým som mimochodom natočil aj dva klipy a zo slovenských určite Čad, ktorým som točil tiež klip a fotil promo. Teraz sa mi dokonca dostal do rúk aj ich nový picture disk s mojou fotkou, tak sa z toho dosť teším.

R: To vždy poteší ak sa tvorba objaví na obale kapely. Robíš to zadarmo pre kapely čo poznáš, alebo si účtuješ? Ja mám s týmto vždy problém, lebo mne osobne je blbé ťahať prachy od kamošov či DIY kapiel a preto som sa rozhodol to nerobiť profesionálne, ale iba ako hobby, ale keď kapela dá nejaku moju fotku na merč či album urobí mi to radosť. Také chvílkové zadosťučinenie, že si súčasťou tej tvorby už naveky. Viem, že niektorý cvakači, čo sa chcú tým živiť to nemajú radi a ja ich chápem, ale srať na to, je to slobodná voľba každého z nás. Ako je to u teba?

Bez efektu pred Davovou psychozou, foto amentma

B: Kokso, v tomto asi treba vedieť rozlišovať situácie a okolnosti. Niekedy ma osloví kapelka, ktorá je sympatická, alebo sa dajme tomu poznáme a sleduje ich zároveň veľa ľudí, ale rozpočet majú aj tak minimálny alebo žiadny. Vždy preto zhodnotím, či mi takáto spolupráca prospeje a moje meno to zase troška viac rozpráši medzi ľudí, alebo si tvrdošijne proste pýta aspoň svoju minimálku. Potom takisto závisí aj na náročnosti projektu. Namakať sa pre niekoho ako taký kokot a robiť to za barter mám už vyskúšané, nikam to neviedlo v 99% prípadov, nepribudnú ti followers na instagrame, žiadny noví klienti a nebudú oslovovať a už vôbec tým nezaplatíš nájom. Iba budeš za chuja a zadávateľ pôjde zase o dom ďalej, nabrať do siete ďalších naivných a ctižiadostivých kreatívcov, čo bojujú o svoje miesto pod slnkom. Čiže je naozaj dobré si vybudova inštinkt, ktorý ti zachráni množstvo času a energie, ktoré môžeš použť na projekty, ktoré budú ma pre teba význam. Čiže suma sumárum, robiť zadarmo, alebo za minimum nie je vždy zlé, vždy však treba vedieť správne odhadnúť situáciu.

R: Človeče úplne to chápem, ale osobne nie som ten typ, čo by sa tým chcel živiť, lebo je to moje hobby, mne už je blbé brať prachy od kamošov za trička, ktoré robím, takže so mnou do žiadneho biznisu sa nedá ísť. Pracuješ teda ešte popri fotení? Čo robíš za prácu? Robíš to čo ťa baví, alebo to robíš preto, aby si mal za čo platiť nájomné a venovať sa veciam čo ťa bavia…?

B: Istú dobu som sa snažil uživiť len fotením, ale bola to existenčná zverina, tak som si našiel popri tom normálny job a už niekolko rokov okrem fotenia pracujem aj v jednej známej opulentnej predajni hudobných nástrojov. Musím priznať, že som si za život prešiel viacerými aj sračkovými prácami a moje momentálne zamestnanie z hľadiska kolektívu, ohodnotenia a samotnej náplne, je fakt asi to najlepšie doteraz. Keď potrebujem niekedy skôr vypadnúť z práce, prípadne nemôžem dôjsť vôbec, tak tam nerobia caviky a sú mi veľmi naklonení, samozrejme vždy v rámci možností. Naopak, keď mám ísť do práce, tak sa tam aj teším, čo sa mi predtým nestalo asi nikdy.

Supertesla klip od Braňa

R: Počkať, počkať, musím googliť čo znamená opulentný. Mi dávaš zabrať.

B: Vidíš, aby som nepovedal chujovinu, tiež si radšej otvorím slovník. Aha tu je to: bohatý, hojný, zámožný, ovplývajúci nadbytkom..takže dobre som povedal! Jasné, proste ten obchod je velký jak sviňa a kým človek prejde z jedného konca na druhý, aj ho začnú páliť lýtka hehe.

R: Čo ťa baví robiť?

B: Na prvom mieste je u mňa fotografia. Fotenie koncertov, portrétov, proma ale aj jedla, priemyselného a interiérového designu, cestovateľská alebo street fotografia, baví ma fotiť skoro všetko. Takisto aj natáčanie videí kapelám a celkovo práca s umelcami, ale aj neumelcami. Ďalej v posledných rokoch to bude určite cestovanie. To ma spolu s fotkou a hudbou drží na žive asi najviac. Vždy keď mám príležitosť, tak proste beriem ruksak a vystrelím kade lahšie. Milujem hlavne nemecky hovoriace krajiny a keď je príležitosť, samozrejme mierim tam, kde sú hlavne hory, príroda a stará pôvodná architektúra. Napĺňa ma byť v pohybe tak často, ako sa len dá. Okrem toho rýpanie sa v hudobnej histórii, zháňanie dosiek, dobiehanie starých a nachádzanie nových, počúvanie, porovnávanie, užívanie si ich. Milujem sledovať Gig poster art, žial najznámejšia stránka na Gig postery už nefunguje, každopádne vlastním dve neskutočné knihy ilustrovaných koncertných plagátov. Sám občas robím aj grafický design, občas pre seba a niekedy aj pre niekoho a baví ma napríklad sledovať nové vychádzajúce fonty. Ak stíham, hrám doma na elektrickej gitare, je to fasa terapia. Ďalej dodnes stále sledujem staré ale aj nové snowboardové a skateové videá, táto kultúra a takisto aj tie soundtracky v nich ma tiež dosť ovplyvnili. Vizuálne a hudobné umenie boli vždy hlavné ťažné kone v mojom živote.

R: Dá sa povedať, že si vlastne samoúk čo sa týka fotenia a robenia klipov? Chodil si sa niekam zaúčať?

Bez efektu, foto amentma

B: Ja som vo svojich začiatkoch mal závažný problém hoci koho poprosiť o pomoc z jedného prozaického dôvodu: všetci ma posielali do riti. Či to bola grafika alebo fotenie. Tak som si, ako správny introvert a hanblivec non plus ultra, zvykol dohľadávať infošky sám a nikoho s tým neotravovať, lebo som sa až panicky bál odmietnutia. Čiže všetko čo teraz vychádza odomňa von je produktom obkukávania, čumenia na jutubové lekcie, skúšania a praktizovania na báze pokus-omyl a hlavne som musel spláchnuť do hajzla tie vtieravé myšlienky na to, že sa mi niekto bude za moje prešlapy rehotať a ukazovať si na mňa prstíkom. To je základná vec a chcem takto poradiť aj luďom, čo sa nenarodili zrovna s bohvie akým sebavedomím: vždy tu bude nejaký kokotko, ktorý bude čakať na chvílu, kedy zlyháte, treba sa to naučiť ignorovať a nebáť sa ďalej budovať to, na čom vám záleží. Ináč čo sa týka fotky mi veľmi pomohol v mojich praktických začiatkoch Mišo Jellinek, čo kedysi hrával vo Vanilla Clube, za čo som mu doživotne mimoriadne poďakovať. Igen?

Čad klip od Braňa

R: Mortal infected Jellinek, haha. Ten ešte žije? Kedy si chytil fotoaparát do ruky prvykrát? Všimol som si, že si začal fotiť aj koncerty i holé baby. Ako si sa dostal k foteniu? Čo ťa motivovalo? Čo ťa na tom baví a aká bola cesta od fotenia kapiel k foteniu nahých báb? Ktoré z týchto fotení ťa viacej baví? V čom sa odlišuju pre teba?

B: Ako spomínam nižšie, Londýn ma k tomu dosť popohnal, ale fasicnácia fotografiou bola u mňa už skôr. A ovplyvnil si ma aj Ty! (pozn. prvou podzemnou československou foto knižkou Čierne ovce vydané pod Limerick publishing) Jasné, lietajúce New Balanci, hrozitánske grimasy, spotené telá a mastné vlasy všade naokolo, to bola pre mňa vždy esenciálna ukážka punkrockovej koncertnej fotografie. A ako punkrock, tak ma ovplyvnil aj skateboarding a snowboarding. Časáky ako Transworld, Thrasher, Whitelines alebo aj český Board, z ktorého som sa mimochodom dozvedel tiež o vela kapelách, som dokázal listovať celé hodiny a očami scanovať a analyzovať, keď som narazil na fotku, ktorá bola naozaj bitchin ́. No a keďže som hrával v kapelách a v kluboch som strávil svoju mladosť, moje prvotné smerovanie v rámci fotografie bolo hneď jasné.
A holé baby som fotil vlastne paralelne s muzikou, erotika ma proste baví. Čo sa týka náročnosti, velakrát sa mi zdá, že tlačiť sa medzi spoteným stádom pankáčov v stiesnenom a dusnom klube, kde ti PAčko šmirgluje sluch a 50krát za večer ti hrozí, že ti rozdupú foťák a rozbijú objektív je hotová Diznejovka oproti tomu, keď máš ísť fotiť akty. Baby sú proste háklivé na veľa vecí a niektorým aj veľmi ťažko vyhovieš. Aj tá najkrásnejšia baba, ktorá pôsobí ako zosobnené sebavedomie má svoje issues a to celkovo hýbe s priebehom kreatívneho procesu. Každopádne, aj keď sa velakrát pri fotení žien zapotím viac ako počas koncertu, vlastne vždy bola nakoniec na oboch stranách spokojnosť, čo je najpodstatnejšie. Okrem toho by som ešte rád spomenul mená, ktoré ma veľmi inšpirujú v rámci fotografie, a tými sú určite Olaf Heine, Ross Halfin, Alan Hyža, Dežo Hoffmann, Antonín Kratochvíl, Jens Andersson, Karl Taylor, Annie Leibovitz, J.Grant Brittain, Michal Baran, Spike Jonze, Ken Hermann, Joel Grimes, a ešte zopár ďalších.

v Londýne s Wayom

R: To som rád, že si sa nechal inšpirovať aj mojim fotením, to poteší. Vďaka. Keď fotíš kapely, aké kapely ťa bavia fotiť? Na čo sa sústredíš pri ich fotení? Aké rady by si dal mladým, ktorých učarovala fotografia a chceli by sa na to dať?

B: Baví ma fotiť kapely, ktoré mám osobne rád, je tam väčšia motivácia ich zachytiť čo najlepšie. Určite je pri fotení dôležité necvakať ako utrhnutý z reťaze, ale v kľude si počkať na zaujímavý moment (to si mi radil kedysi aj ty). Ďalšiu vec, ktorú som si osvojil pri fotení, je kontrola nad vlastným srdcovým tepom.
Sniperi v armáde pri zameriavaní spomaľujú svoj dych a snažia sa dostať do stavu čo najväčšieho pokoja, aby ich muška bola absolútne solídna. To som zistil vlastne až potom, ako som intuitívne vždy spomaľoval dych pri fotení a niekedy ho až totálne zastavil a následe po ňom zase hneď lapal ako taký kokršpaniel. Dialo sa mi to vlastne samé od seba, automaticky a dosť mi to pri fotení pomáha.
Inak si nemyslím, že som už na takom leveli, aby som mladým dával nejaké rady, ale viem aspoň spomenúť pár vecí, ktorými som sa od začiatku inštinktívne riadil ja. Zaprvé foť čo ťa vždy priťahovalo a zaujímalo. Keď sa ti páči architektúra, choď von a foť zaujímavé budovy. Keď rád chaluješ, foť zaujímavé jedlá, alebo také, čo máš proste rád. Keď si cestovateľ, určite vezmi foťák a zaznamenaj to! Keď budeš venovať energiu a pozornosť veciam, ktoré sú ti atraktívne, je tam prirodzene vždy ovela väčší priestor a cit pre tvoj progres. Ak chceš fotiť úprimne a na úrovni, zo začiatku ser na to čo sype prachy a mysli v prvom rade na to, že je to o tebe. Ďalej je tu jedna vec, ktorú si v duchu vravím, odkedy som vzal do ruky foťák prvýkrát, a tou je byť taký dobrý akými sú moje vzory a nakoniec sa snažiť ich prekonať.
Tretia a posledná vec je dosť zásadná. Ser na to čo hovoria ľudia okolo teba, nepočúvaj pseudo keci mudrlantov a uč sa naozaj len od tých najlepších. Moji “kamaráti” si vedeli istý čas na mne bránice vyrehotať, keď som spomenul že chcem robiť s fotkou. Musel som tie ich sarkastické a posmešné drísty prekonať a momentálne o mne už vedia ľudia v USA, Kanade, Škandinávii, Čechách, Nemecku a Rakúsku. Moje fotky sa ocitli dokonca v španielskom vydaní známeho magazínu GQ a v niekoľkých domácich a zahraničných periodikách a stihol som natočiť niekolko videoklipov pre známe aj menej známe kapely od Viedne cez Brno až po Bratislavu. Čím som vo fotografii dlhšie, tým som zaneprázdnenejší, posúvam sa neustále ďalej a kladiem si nové a ťachšie ciele.

Chasing sounds klip od Braňa

R: Ono je to vždy o tom srdci a to čo do toho dáš, lebo nejaké hranie sa na niečo čo nie si aj tak výjde von a ľudia to budú vidieť na tvojej práci. Napríklad to je aj ten moment, kedy som prestal používať meno pod svojimi fotkami. Odtrhnúť to ego od fotenia a trendu, každého sa zviditelniť za každú cenu. Mne sa páči, keď ľudia čo fotia majú svoj rukopis, že viem povedať podľa fotky, že toto je tento týpek či ženská. Nie som moc zbehnutý vo svetovej fotografii a pravdu povediac to nesledujem, ale zase viem ti povedať podľa fotky z koncertu, ktorý londýnsky či UK fotograf/ka to robil bez toho aby bol podpísaný, lebo tí dobrí nepotrebuju podpis, ich fotka je podpis a to sa mi páči. Keď cítiš, že to je robené s láskou. Nech to vyznie hipisácky ako chce.

B: Neznie to hipisácky, súhaslím s tebou! Ja som napríklad veľmi rýchlo prestal dávať na fotky vodotlač. Za prvé to podla mňa vyzeralo otrasne a za druhé, keď niekto bude chcieť ti tú fotku čmajznúť, nejaká vodotlač vpravo dole mu v tom nezabráni. No a to že vieš rozoznať fotografa podľa fotky je úžasná vec. Ja napríklad občas pozrem na práce domácich fotografov a fotografiek a sem tam zbadám niečo, čo je v podstate okopírovaná Leibovitz alebo Kratochvíl či Mario Testino.

R: Tak poďme of fotky k punku. Hral si v rôznych kapelách, je jasné, že ten punk ťa upútal natoľko, že si chytil nástroj a začal hrať v rôznych kapelách. Tak nás preveď svetom tvojich kapiel. Aké to boli kapely, kedy ste pôsobili a kto tam s tebou hral?

B: Písal sa tuším rok 1999 a fotra som ukecal, nech mi kúpi basu v už neexistujúcom bazári na Obchodnej ulici v Bratislave. Bola to Jolana D Bass, kópia Rickenbackeru a moja úplne prvá kapela v živote sa volala Edible Poison. V nej spieval Daniel, ktorý neskôr založil Rara Avis a na bicie hral Palo, ktorý momentálne hrá v kapele Jozefove Kone a skúšali sme v prístavných garážach. Prvý pokus o punkovú kapelu sme zase s ďalšími kamošmi pomenovali Twat Moustache (Pičný Knír) a v podstate sme sa nedostali ďalej ako za 2 covery Green Day a 1 cover Slobodky.

Blinker v Plus mínus, foto amentma

Skúšali sme v garáži za kostolom v Petržalke, odkial nás po krátkom období pochopitelne a vehementne vyhodili a chvílu sme sa potom ešte trápili v legendárnom garážovom komplexe na Pionierskej. Chalani čo tam so mnou hrali už dlho niesú v scéne aktívni. Ďalšia kapela, kde som hranie začal brať o kus vážnejšie bola Bez Efektu, s ktorými som nahral aj jedno štúdiové demo. Hrali tam so mnou Fero, ktorý neskôr skončil v Plus Mínus aj v Abhorrence, spev a gitaru mal na starosti Džuze, ktorý už dlhé roky pracuje v klube Randal ako produkčný a neskôr sa snažil Bez Efektu reinkarnovať spolu s pôvodným bubeníkom Peťom Molnárom, nakoniec ale po rokoch snaženia aj tak založil novú kapelu Me Against All. Podotýkam, že s Bez Efektu sme dokonca aj raz predskakovali Plus Mínus v Labyrinte. Potom som basu odložil a sadol za bicie v kapele Johny Nosí Sombrero, ktorá bola akási slovenská odpoveď na Pennywise, Model American, Good Riddance a celkovo americký skatepunk. V kapele spieval a hral na gitaru Marek Mundok, neskorší basák Plus Mínus a druhá gitara a basa boli bráchovia Veghovci. S touto kapelou sme, svete div sa, tiež raz predskakovali Plus Mínus, alebo aj Jaksi Taksi na Lúkach. Nahrali sme jedno demo a mali celkom našlápnuté, ja som ale z kapely odišiel kôli inému projektu, ktorý aj tak totálne nevyšiel a časom Sombrero prestalo hrať úplne. K base som sa vrátil, keď ma Timmy, gitarista kapely Imunita poprosil o výpomoc po odchode Zacka, ktorý vtedy tuším už rozbiehal Mansklig Ladugard. V tejto kapelke som sa cítil dobre, bol to besný punk so ženským spevom (Ivana) a prepnute rýchlimi bicími (kokso bubeníkove meno si nepamätám, veľmi sa ospravedlňujem). Odohral som s nimi jedno leto a na jeseň som sa ocitol už v Plus Mínus, čo bolo aj s jedným mojím prestojom vlastne najvyťaženejšie pôsobenie v akejkoľvek z kapiel. Zostava bola zložená z Doda a Waya (ex Iné Kafe) a Gzu, ktorý s nimi hral predtým v krátkom projekte Why 2 Why, ak sa správne pamätám.
Nahral som s nimi jednu dosku a odohral množstvo shows po Slovensku, Čechách a kukli sme sa aj do Holandska a Anglicka. Počas spomínaného prestoja som si stihol na rok a pol odskočiť po skúsenosti do Prahy, kde som hral so známou pop-punkovou kapelou Selfish. Odohrali sme celkom nabušené turné po čechách pri príležitosti vydania dosky Najednou a tú nám dokonca krstila v pražskom Rock Café talianska kapela Vanilla Sky.
Áno, tí čo spravili cover Umbrella od Rihanny. Posledná kapela, v ktorej som sa ohrial bola Abhorrence, kde som nahradil za mikrofónom Aďa a kde so mnou hrali Stanko (basa), Viktor (gitara), Havajský (bubny a vínny strik) a Krivic (gitara a vodné bongo. Od roku 2015 už nikde nehrám.

R: Kámo, čo sa týka neo punku či pop punku, alebo ako sa tieto kapely označuju, ja osobne, nemám žiadne prehľad a vzťah. Nikdy ma nebavili a ani neviem kto je Vanilla sky, ale viem kto bol Vanilla club z Bratislavy haha. Mňa tento neo punk obišiel, našťastie som bol už dosť “starý”, keď táto vlna prišla a hardcore už bol v mojej hlave. Jediná kapela z tej doby, ktorú som schopný akceptovať boli Good riddance, hmmm.

B: Jasné no, vieš čo ten pojem Neopunk bol dlhšiu dobu velmi gramblavo používaný kade tade, aj keď ja si myslím, že to poznali snáď len ľudia v Čechách a na Slovensku. V Bravíčku písali velakrát rôzne prekrútenosti o Green Day a Offspringu a k tomu drbali do textov v článkoch tento novotvar, čo sa samozrejme rozšírilo medzi luďmi. No a Vraťo s Kafe to u nás s tým názvom zaklincoval nadobro až sa ten názov u nás definitívne usadil jak hmyz na hovno. Neopunk bol chápaný ako melodická odnož punk rocku, ktorá sa začala vynárať hlavne kdesi v Kalifornii a vtedy nastupujúca generácia kapiel odrastená na Black Flag, Circle Jerks alebo Youth Brigade začali experimentova zo zvukom, až niektoré začali hrť proste melodicky, popovejšie a dali si viac záležať na ich samotnej hre na hudobné nástroje, čiže hudobne to boli proste väčší makači. Prvé melodicko punkové albumy ako Suffer od Bad Religion, Can I Say od Dag Nasty alebo Pennywise s ich prvou doskou z roku 1989 tomu vlastne dali finálny ksicht. Keď niekomu ale v amerike povieš, že toto je neopunk, je dosť možné, že na teba budú pozerať ako na blbca, pre nich je to proste stále punkrock. A aj pre mňa.

R: Zaregistroval som ťa pár rokov dozadu v Londýne, keď si prišiel hrať práve s Plus mínus. Ako si sa dostal k chalanom? Boli aspoň o desať rokov starší ako ty, ostrielaný z Iné kafe a profi hudobného sveta, ako si sa ty ako chalan z garáži dostal k nim? To musel byť docela masaker, už si viem predstaviť chalanov ako si ťa neustále doberali a robili si srandu z Blinkera. Ako si spomínaš na chalanov a hranie v Plus mínus?

Plus mínus, foto amentma

B: Samozrejme, chalani toho mali za sebou v čase keď som dorazil do kapely už strašne veľa. Poznal som sa s nimi už niekoľko rokov pred tým ako som s nimi začal hrať, proste zo scény a z koncertov. Napríklad za Wayom som chodil na Cdčka a mal som od neho veľké množstvo muziky, na ktorú som vtedy nemal prachy a po ktorej som vážne bažil, to bolo pre mňa ako teenagera úžasné a za čo som dodnes naozaj vďačný. Takisto som sa raketovo posunul v hre na basu a naučil sa správne držať s kapelou krok, bola to skvelá skúsenosť. Samozrejme sme sa aj veľakrát medzi sebou posekali ale myslím, že to všetci berieme športovo. Hranie v Plus Mínus bolo pre mňa každopádne zásadnou kapitolou v mojom živote.

R: Abhorrence, to bola docela bizardná cesta, ísť spievať do Abhorrence po tom ako to Aďko zabalil. Musel to byť docela tlak nahradiť dlhoročného frontmana a od basovej gitary prejsť za mikrofón ako frontman. Čo sa udialo, že si musel tam prísť ty a prečo to skončilo? Abhorrence sú mŕtvy, alebo len v hiatuse?

B: Osobne mi nie sú jednoznačne známe konkrétne dôvody prečo Aďo v kapele skončil a necítim sa byť v pozícii o tom verejne hovoriť, musel by si sa spýtať chalanov. Môj príbej s Abhorrence bol velmi jednoduchý, vždy som chcel vyskúšať spievať hardcore, spomenul som si na Krivica, ozval som sa mu a bolo to. Samozrejme že som pôvodne očakával, že ma po prvej skúškej vysmejú a finito. Z jednej skúšky sa však stalo hneď 5 chalani mali so mnou naozaj trpezlivosť a za niekoľko týždňov som sa ocitol s nimi na pódiu ako jeden z headlinerov Wlesefestu, kde sme hrali pre niekoľko stoviek ľudí, ktorí boli plní očakávaní, čo ten nový žochar za mikrofónom predvedie. Ohlasy po koncerte boli väčšinou skôr pozitívne, čo bola pre mňa velká satisfakcia.
Čo sa týka všeobecných reakcií na moje pôsobenie v kapele tak niekomu sa to páčilo, niekto pičoval a niekoho to nezaujímalo vôbec. A tak je to v absolútnom poriadku, moje očakávania neboli bohvie ako rozprávkové. Dokonca ma vlastne ani neprekvapili patetické a uplakané vyhlásenia určitých so called friends, ktorí ma kedysi falošne potlapkávali po pleci v petržalskom výklenku a teraz na mňa hádzali žumpu kamkoľvek sa pohli, pretože ich zrejme výsostne urazilo, že som si dovolil spievať v Abhorrence, ale to už fakt neriešim.
S chalanmi sme Abhorrence už oficiálne ukončili, samozrejme v dobrom a priateľskom duchu. Najprv som odišiel ja, rozhodol som sa venovať fotogafii a oddýchnuť si od kapelného života. Potom to odpískal aj Krivic a kapela krátky čas na to ohlásila oficiálny koniec. Oni však naďalej skúšajú a podla mojich informácií sa už vraj aj motajú v štúdiu. Čo to ale bude za kapelu sa musíš porozprávať s nimi. Osobne sa na to teším a som zvedavý čo vyprodukujú, bude to určite zverina!

R: Vieš na čo sú takéto situácie v živote? Spoznáš kto je tvoj kamarát a kto nie. Ľudia čo majú silné reči na internete, pičuju na teba za tvojim chrbtom nie su kamoši a takýchto nepotrebuješ mať na svojom facebooku či živote. Osobne to milujem, keď sa takýto ľudia ukážu v tom pravom svetle. Nikdo nepotrebuje Judáša po svojom boku…v podstate je to dar. Je lepšie mať troch kamarátov, ktorý ti pomôžu, keď potrebuješ ako byť na výslní pred sto falošnými čo ťa utopia hneď ako im pôjde karta.

B: Jasná vec. Inak tieto vzťahové veci začali plávať na povrch s rôznymi inými vlastne behom jedného roku z rôznych strán. Bola to pre mňa, priznám sa, pomerne silná káva a na psychike mi to nepridalo, nejak som to ale spracoval a sám seba som sa pýtal, že čo som vlastne čakal. Aj vďaka týmto zážitkom som začal byť opatrnejší a naučil sa viac čítať ludí, kto to s tebou myslí úprimne a kto je len zmyja, čo čaká na bosú nohu.

R: Istý čas si býval aj v Londýne, ako sa ti tu páčilo a prečo si prišiel a prečo si odišiel? Čo ťa tu nebavilo? Čo ťa ťahalo domov?

B: Do Londýna som išiel nájsť sám seba, čo mi vlastne došlo až neskôr. Každopádne som sa tam odsťahoval z Prahy za sestrou, ktorej sa na baráku uvolnilo miesto, a tak som nechal kapelu, priateľku a robotu a letel som. Podotýkam, že som tam prišiel v období, kedy finančná kríza dosahovala svoj vrchol a keby som nestretol chalanov československých potravín Dukla, ktorí mi tam vtedy dali prácu, neviem čo by bolo. Po čase som sa tam zoznámil s Borisom z Nocadeň, ktorý tam pracoval ako webdesigner a ešte s jedným chalanom, tuším zo stredného Slovenska, ktorý bol zase fotografom. A tak som postupne zisťoval že ma láka kreatíva a začal som sa učiť robiť s fotošopom a ilustrátorom a kúpil si tam svoj prvý foťák, ktorý bol podla mňa hrozný. Fotky z tohto obdobia mám ale uložené dodnes a sú mi vzácnou pamiatkou. Bol to rok 2009 ak sa správne pamätám a po čase mi tam už bolo dlho, necítil som sa tam príliš útulne a kamošov bolo tiež totálne minimum. Dostal som ponuku od Plus Mínus hrať turné s Horkýže Slíže a po pol roku takmer totálnej izolácie som letel naspäť. Chalanov si vtedy ako predkapelu v Prahe dokonca vybrali aj samotní Rise Against a ja som povedal, že si to proste nenechám ujsť.
A Londýn je neopakovateľné miesto, ktorého som sa, priznám úprimne, celkom dosť bál a musel si zvykať. Mladý človek si povie že chce íst skúsiť žiť niekam, kde je väčší hurhaj, iné možnosti a veľa muziky, nakoniec som bol z toho sám celkom dosratý a dosť pokorný. Keby som bol priebojnejší a silnejši človek, je jasné že by som ostal dlhšie. Aj tak ale myslím, že toto mesto mi dalo to čo malo v ten správny čas.

Plus mínus v Londýne

R: Tak Londýn nie je pre každého, haha. Čo je nového v Bratislave? Čo ťa baví na našom hlavnom meste? Máš svoje oblúbené zákutia, kam rád chodíš a tráviš čas?

B: Z Bratislavy sa stalo za posledné roky ihrisko pre developerov a rastie dosť do výšky. Niečo sa mi páči a niečo samozrejme nie. Nové Mlynské Nivy môže niekto považovať za nafučaný kolos, podľa mňa to bude určite lepšie, ako tá zašťatá šedivá rároha, ktorá tam stála predtým a roky hyzdila okolie. Páčia sa mi napríklad aj budovy od Zahy Hadid, ale nad návrhom novej Vydrice akurát škrípem zubami.
V centre, alebo aj jeho okolí za poslednú dobu vznikli rôzne nové podniky a mestská klubová kultúra pomerne zpestrela. Posledných 5 rokov som napríklad fotil aj burlesque a chodil do kabaretov, prípadne spoluorganizoval kabaretné shows, čo bola pre mňa veľmi zaujímavá a intenzívna skúsenosť. Inak do mesta vyrážam už len účelovo, ak idem napríklad fotiť nejaký zaujímavý koncert, inak z centra mávam tendenciu skôr vypadnúť a to pivo si dať s kamošmi radšej niekde pri vode v prírode ako na studenej, ukričanej terase niekde pred krčmou.

R: Ake filmy rád pozeráš? Tvoj oblúbený?

B: Ľudia čo ma poznajú vedia, že mám fetiš na všetko nemecké, takže určite by som vypichol zopár kúskov, ktoré som videl za poslednú dobu alebo ma proste dosť oslovili a tými sú napríklad Nordwand, Kriegerin, Der Hauptmann, Der Goldene Handschuh alebo Es war einmal in Deutschland. Okrem toho mojím dlhodobo obľúbeným naďalej ostáva fantastický Der Baader Meinhof Komplex.
Ďalej mám rád celkovo európsku a rôznu inú kinematografiu ako tú anglicky hovoriacu a preto by som ešte rád spomenul napríklad Den 12. Mann (Nórsko), Tuntematon Sotilas (Fínsko), Hevy Reisu (tiež Fínsko), Manbiki Kazoku (Japonsko) alebo aj El fotógrafo de Mauthausen (Španielsko). Jasné a ešte ma bavia aj Francúzi a od nich toho mám rád strašne veľa, od starého Delona cez Cassela až po akýkolvek surový nízkorozpočťák.

R: Pán nám je fajnšmeker, tri štvrtiny z tých filmom nepoznám. Pokial ide o tvoje videá, snažíš sa inšpirovať režisérmi či obrazom z filmov, ktoré sa ti páčia a vsúvať ich do videí?

B: Zatiaľ som nenadobudol takú schopnosť verne kopčiť zo snímkov iných režisérov, asi som sa na to úplne nezameriaval, vždy bola u mňa na prvom mieste hlavne fotka. Ale vzhladom na fakt, že som sa rozbehol v poslednej dobe s natáčaním videí, budem musieť túto dieru vo vedomostiach zaplniť. Čo si však všímam vždy je vlastne samotná kompozícia či dominantné farby v obraze. Keď vidím niečo čo nie je vyslovene komerčne natočené ale je to viacej moody tak sa snažím skúmať všetky prvky, ktoré tento dojem vo mne vyvolali. Samozrejme velmi citlivo vnímam aj to, ako obraz korešponduje s hudbou aj celkový rytmus vizuálu.

R: Je niečo, čo ťa v živote naozaj serie? Niečo s čím si nevieš dať rady, alebo nemáš taký vplyv, ale zožiera ťa to?

B: Nespravodlivosť. To že ti nejaký kokot ublíži, prípadne ti zničí život, alebo ho inak nepríjemne ovplyvní a aj tak sa teší úspechu, ľudia ho uznávajú, majú radi a teší sa kvalitnej životnej úrovni a dobrému zdraviu, zatiaľ čo ty spracovávaš doživotne následky jeho zásahu voči tebe. Aj to, že si ľudia v umeleckom svete navzájom kradnú nápady, vyhlasujú ich za svoje a nakoniec zlíznu smotanu a nikto tieto veci už ďalej nerieši. V burlesque scéne som napríklad zažil v niektorých prípadoch chamtivosť a bezcitnú bezohladnosť v tej najkryštalickejšej podobe. Myslím si, že Slováci to proste bohužiaľ majú v sebe. Tá úroveň zla, ktorú ako národ dokážu dosiahnuť je niekedy až neuveriteľná. Snažím sa ale veriť v lepšie zajtrajšky, aj keď na toto nemám zrovna talent a dúfam, že o niekolko generácií budeme ako spoločnosť dospievať oveľa rýchlejšie, budeme ťahšie manipulovateľní, menej naivní a nebudeme sa posúvať len ďalej do stále väčšej žumpy, ako to môžeme odpozorovať aj napríklad na tom, kto momentálne sedí v parlamente.

R: Zasraní umelcosráči, haha. Hajzlíci vládnu svetom ďáble, treba zostať dole v podzemí. Tu je tichúčko v tom hluku, pokoj v chaose, nie ako tam hore medzi vlkmi, čo chcú viac a viac. Díkes za rozhovor Blinker a ešte nám povedz zopár viet o tvojich oblúbených fotkách, ktoré si pre nás vybral. Nech tvoje fotky žiju večne.

Korn od Blinkera

Fieldy,Korn
Táto fotka je z koncertu, keď Kukuričáci hrali v NTCčku a pred nimi, kámo moj zlatý, hrali Heaven Shall Burn, ktorí to tam teda vážne dobre rostrásli. V pite nás bolo asi 849 fotografov a všetci sme si dobre šlapali po nohách a vrážali si teleobjektívmi do zátylkov, preto som rád, že sa mi odtial podarilo vybojovať aspoň zopár fajnových cvakov, z ktorých jeden je tento.

R: Piče aj pre toto nemám rád veľké koncerty a kapely. Každý trt sa chce cez ne zvyditelniť, haha.

Darko od Braňa

Darko
Anglická skatepunková kapela Darko hrala v Bratislavskej Fuge, kde zahrali krutý set a túto fotku považujem doteraz za svoju najlepšiu v živote, preto ju sem prikladám. Podobný ďalší “životný” záber ma podľa mňa zase čaká až za niekolko ďalšich rokov a keď zdravie dá, po 40 rokoch spravím výstavu, ktorá bude zložená práve z takýchto momentiek.

Jano Kassa od Braňa

Jano Kassa
Davovka hrala na garážach a Janči sekal jednu jogínsku pózu za druhou. Chcel som ho zachytiť zblízka a pokial možno nie počas spevu, akoby to všetci čakali a to sa mi podarilo. Jano je velmi fotogenický a jeden z najlepších punkových frontmanov akých som zažil naživo.

Marky Ramone od Braňa

Marky Ramone
Robím si taký imaginárny zoznam umelcov, ktorých by som pred ich smrťou rád odfotil a je ich tam samozrejme aj kopec takých, ktorých už nestihnem. Jedným z nich je aj Adam Yauch z Beastie Boys, čo ma bude dokonca života dobre srať. Každopádne Marky došiel do MMC a zadelil showku so svojou energickou kapelou a táto fotka bola ozaj otázkou sekundy, pretože sa celý koncert ani raz neusmial, až iba na tomto zábere a mne sa to podarilo cvaknúť. Parádička.

Trivium od Braňa

Trivium
Matt Heafy je velká držka a dosť si to na pódiu užíva. Fotiť ho bola jedna radosť, táto fotka podľa mňa perfektne vystihuje celú atmošku aj náladu, akú dokázali Trivium navodiť. Skvelá show, skvelý frontman.

Anthrax od Braňa

Anthrax
Jedno zo základných pravidiel koncertných fotografov je pravidlo prvých troch pesničiek bez blesku. Fotíš proste prvé 3 tracky, nepoužívaš blesk, keď prejdú 3 pesničky, ideš proste doprdele no matter what. Tu sme mohli pod pódiom stáť celú večnosť a samotní členovia kapely sa veľmi ochotne koľkokrát ksichtili priamo do objektívov. Ťažko vybrať len jednu oblúbenú z tejto show, tak sem prihodím aspoň takúto rozkokošenú.

Veronika Plevková od Braňa

Veronika Plevková
Počas pobytu v Londýne som bol dosť ovplyvnený časákom Front, kde boli kočky odfotené nude a na obálke tohto magazínu boli ich fotky doplnené o rôzne popartovo komixoidné ilustrácie. Totálne mi to učarovalo a povedal som si, že niečo také skúsim aj ja. A tak aj bolo.

Katka Harsanyova od Braňa

Katka Harsanyova
Je zlata a milá baba a tiež šikovná fotografka. Raz som bol na obede v reštike na Kamennom a tam mali túto úžasnú stenu. Veľmi milý a ochotný vedúci mi tam dovolil na pol hodku odpratať inventár a zbúchali sme tam takúto náladovú sérku. Jedna z mojich najoblúbenejších fotiek doteraz.

Therese od Braňa

Therese Rosier
Oblúbená alt modelka, burleska, mejkap artistka a neviem čo všetko ešte, proste pekná a šikovná ženská. Raz sme jej s bývalkou organizovali Makeup workshop v Bratislave a pri tej príležitosti som si ju proste musel cvaknúť. Je to jedna z mojich najoblúbenejších burlesque fotiek za všetky tie roky v scéne.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s